I. kapitola

Jak hniezdo v tesnú parutí
v úkryte košatého krovia:
v hôr neprehľadnom zákutí
chalupa čuší hájnikova.
Tak bezpečne si stáva tu,
bez prepychu, bez závratu,
uprostred okrúhleho lázku,
rozvitom jakby na obrázku:
istejšie, pyšný nežli hrad,
čo predkov neslýchaná sila
do vyše - by ho nedostať - ,
však v strachu, že by podkopali -
i tam na samorostlý sklad,
na tvrdé temä žulo-skaly
z balvanov skalných postavila:
skiaď večne pozoruje, číha
- pod sebou majúc šíry kraj,
kút každý jeho, záhyb, taj -
na postup snažieb, udalostí,
na príchod dobrých i zlých hostí,
jak a čo veští kraja kniha…
A obadal-li zlovesť v diali,
mrak pochybný že blíž sa valí,
že čos’ sa jak lesk zbroje mihá,
jak vzbury, války skiaďsi hluk - :
hneď tisíc hotových má rúk:
tie dvíhajú už vzletné mosty,
kým v strmé hradu temeno
tie zas tam prápor sadia rudý
i ohne vatria v náhlivosti
na pokyn kraju, v popud ľudí;
tie, by i v diali vzrušeno -
na vežiach v spechu búrlivom
o zvony tlčú kladivom;
tu opasujú v broň a meč,
tam v ústa titlú suriem reč;
tie zo sklepov zas smrť a skazu
ozávod vlečú k otvorom,
tie odpínajú na reťazu
hradových šelmí toporom,
tie… každá činí, každá stihne -
až všetko v odpor zriadeno,
obrana tak je pripravená:
že na prvý znak povelenia
na valoch, u brán, všade zrazu
hrad - horu zbrojných ramien zdvihne,
a každé jeho rameno
na úder, k paľbe vzťaženo
čnie, pokým vraha dočaká,
až kŕdeľ dôjde čiernych zrád . . .

Chalupa - tá sa neľaká
nič takého. Bo nezastala
si vyzývavo na štít brala,
nadutá vzdorom krutovlád,
nuž nemá príčiny sa báť:
že mam ju zvráti, podtne pád.
Zem sama je, jej nízky kút,
no ale pevná zeme hruď,
kam údy svoje poskladala,
a zem? - ó, tá je verná, stála,
tá nejde spod nej ubehnúť!
A potom: tichá, skromná schrana,
do diaľnych zahrabaná hôr,
necíti k sláve povolania,
nie vôle revniť, sily v spor;
z tých úzkych svojich oblokov
nestrká vo svet bučné hlavy
kdejakých spupných nárokov,
nie hrvoľ zdutý, dravci zor;
nevedie ošemetnej vravy: -
v myšlienkach, túžbach, v hlase, slovu
tá výška zavše, čo jej krovu,
cit prostý, krotučké v nej mravy,
bez kalných sveta prítokov…
Po bleskoch veru nebaží,
svit ranný dosť ju oblaží;
slniečko bielej na podstene:
jej celé žitia pozlátenie,
a luny v okno padlá lúč -
tá k pokladom: ku mieru kľúč.
Pri beláskach a kúsku chleba
nežiada viacej - naskrz dosť - ,
len krúžok blankytného neba,
tak jak ho nečujnými tesy,
by zrak mal kade k Bohu dôjsť,
ponad ňu vykrojili lesy.
Veď preto ustúpila z cesty,
po ktorej búrou ženie svet,
že vyhnúť mu ni stihu niet;
hej, skromnosť i tu dosť sa vmiesti,
a bezpeč je, kde spokojnosť…
(Nuž nesypte smeť potupy
na skromné naše chalupy;
sú, pravda, hniezda, iba hniezda
z kostonkov, uschlých letorostov:
no vzácne detvou svojou prostou -
nad nimi klenbou samá hviezda;
nechajte byt ich volným bytím:
nech žijú vlastným, rýdzim žitím!)
No ináč tiež je uistená
tam chalupa, má zruby tiež.
V úzadí: vrchu strmá vež,
časť nezborného ohradenia.
On chráni drsným pred severom,
jak obrovský by vztýčil štít;
i ženú nehody tým smerom,
však musejú sa odraziť.
On chráni drsným pred severom,
čo k zemi primrel nepohnute;
dosť všeličo ho podráži,
no svaly predsa v pokoj skuté.
Tvár tuho, hrubo zbrázdená:
hja, tvrdú službu znamená;
a mnohý šrám sa černie v čele:
zas stopy zhubnej od ocele.
Tam stojí strážou od počiatku,
zbraň nikdy neschodí mu z pliec:
to ona, šišak, chocholec -
čo stupňovanom pri poriadku
vše na ňom zligoce sa, skmitá
podvečer abo k dňu keď svitá,
a v noci jasný nebom bod
tiež jeho jagátový hrot…
Tak stojí strážou do meravá,
zrak v jedno miesto upretý:
na chalupu: či ozaj pláva
si ešte tam, čo labuť biela,
bezpečne v temnom smrečín mori?
či ticho hrajú vlny hory?
či za labuťou vzápätí
loď tajná zradu nevysiela?
A obadal-li zo strážnice,
že čos’ sa kol chalupy kutí:
priam skaboní sa jeho líce,
pŕs šírych postriebrená broň
sa zdme, zrak mrkne na pohon -
i strhne sa, a jako lúty
popadne z pleca desnú zbraň
vo svoju starú, chrabrú dlaň
a už naň mieri - už naň cieli -
vtom durk! - i sype, meče strely,
jak ohnivý by pršal dážď;
a aby ešte preľstil zášť;
čo spásu hľadá na úteku:
prez more smrečín v ťažkom vleku
rozprestrie oblak, svoj to plášť . . .
Navôkol zase bujné lesy:
smrek, jedla, sosna v družnej zmesi,
opreté husto bok o bok,
tak dvíhajúc sa vozvysok
pretekom ku nebeskej báni,
ich úber války nestrhaný…
Sú ako prsteň, kruho-stena,
kam chalupa je uzavrená,
múr preširoký, pavéza
pevnejšia nežli z železa,
tvŕdz tvrdšia z púhych než by skál:
bo hradbou ony, ony val,
zábradlia, stĺpy, bašty, zruby:
čo neporúcha, nepohubí
hocktorý zápas, ledaký
boj nevyvráti svojím vztekom,
čas nezavalí v priekopu,
a ktoré - pravé zázraky -
čím diaľ, tým väčšmi tuhnú vekom,
a ako čierne oblaky
odkiaľsi spoza obzoru -
tak vzchodia, rastú šírym vlekom
vždy vyššie nebies ku stropu.
Tie otáčajú chalupu
a bdením svojho pozoru
vždy sviežim neustále strežú . . .
I ježe-li sa niekdy stane:
že vrchu nebotyčnú vežu
vrah-víchor obehol a v bráne
horského zručal zástupu
od zlosti vztekle, nafúkane,
a v strmom, ťažkom postupu,
na čiernohrivom búro-vranci
tu ťarbavo, tam v bujnom tanci,
v podskoku samý po vrchovec
či divý, pomätený lovec
- blesk a hrom zbroj ou u boku -
sa zabral lesom poľovať,
štvať, márniť všetko, čo v ňom žije:
tu celá vôkol horovať,
jak obrov ríša odokliata
hne z miest sa razom, rušia, chváta
na odpor, na zmar útoku,
rekovné šumiac harmónie:
smrek, jedľa, sosna jakby vlny
vo večnom vzraste, prítoku
sa rozkolíšu, a keď plný
už nimi jaz, až k prelevu
keď zježili a zdvihli šije:
hať sama zachce úlevu,
rozstúpi sa čo velevráta - -
a vlny lesa švistia, plynú
víťazne, víchru k potupe,
naprosto k slabej chalupe,
zo všetkých strán ju obstúpä
a vo chvoj takoj pozavinú …
Vrah-víchor môž’ už potom metať
z tetivy kuše, z pušky tlamy
šíp rudý, biele behanice,
brok, gule a prach chumelice,
môž’ jak chce trepať peruťami,
môž’ škubať spárom lačných supov:
to všetko márne pokusy:
čo zhrčil v krov sa nad chalupou,
hôr uzol neľzä porozpletať!
Ba celá víchra svevoľa
- čo v chate smelo plápolá -
ni svetielka ver’ nezdusí.
To skúsiv, v hanbe pod chvoj šupol - -
Jak hniezdo v skrytú parutí:
tak chalupa v hôr zákutí
uprostred zeleného lázku,
rozvitom sťaby na obrázku.
Kút ozaj skromný, ale milý . . .
Veď neveľmi sa grámorili,
po smrti starca hájnika
keď oprave ho podrobili.
Kde inde starosť všeliká;
tu - v žiadnej neoctli sa núdzi:
les klady mal už naporúdzi,
tie navalili, pokresali
hrbolce kde-tu tešlicami,
zdlž odmerali kročajami,
vtom zápory a hever vzali,
obratne pritkli ku uhlom
a zakrútili, podvážili -
zvrt jeden - dva, i sfrungal dom,
jak koho zrazu podronili -
a keď už visel na šibeni,
vykopli spráchnivelé steny,
hneď brvná, klady dopratali
a šmykli novým podvalom -
ni raz si nepoplujúc dlane,
ni nezaklajúc, by ho hrom - -
Dom tupým práškom sadol na ne,
na brvná totiž. Keď už stál
na mieste pevne, bez kyvotu:
hoj, čo tam zvučných zrazu chvál
ho potkalo! a bez chichotu -
ten to, ten onô povedal -
napríklad: na tom piedestále
vraj tak si sedí jak na skale,
krt veraže ho nepodryje,
ni žiaden príval nepodmyje;
bezmála vraj tak vyzerá,
jak z vaječnej by zo škrupiny;
bezpečne môž’ vraj do dediny,
ba čoby? - zrovna do mesta!
len tomu nie, kto preberá -
lež všetkým ni Boh nevyhovie!
Tak jeden-druhý staviteľ,
až všetci v tom sa zhodli slove,
že nech si hockto, čo chce, povie,
bársaký pravdy rušiteľ:
ten starý hájnik starobu
i chalupy vzal do hrobu,
tak ver’! Kto ináč mieni, súdi,
nech odpustí, lež zrejme blúdi -
obnažil vlastnú chudobu,
ver’ potu práce ešte nepil,
ni hniezda nikdy neulepil,
je turoň - mamľas, ochlasta!…
A potom, ak dač ešte chybí
- a ľudské dielo kde bez chyby? -
keď les tu, chvoj v ňom, mäkký moch
i hojnosť pružnej rašeliny,
hafirčia, páper feračiny:
jak vták-samička v jarných dňoch
doplní snadno nevesta,
nech má len rezkosť horskej ryby.
- Tesárom teda dosť sa zdalo,
že vteružili podstavec,
ostatné, to vraj gazdu vec,
nech pláce, lepí, ondie šaľo -
tak dudrali. No nakoniec,
či chceli, či nie, preds’ sa stalo,
- jak? čo po tom? -: že staré jedli
odlava chaty povalili,
hej, povalili rukou zlobnou,
na biele dosky popílili,
a chalupu, sťa zásterou,
povláčkou opásali zdobnou.
Keď i tá bola hotová:
tu potom si len ešte viedli,
jak nedostižní majstrovia
s najvyššou sebadôverou;
tvrdili a sa zadušali:
že kresaná je jak zo skaly,
vraj i sto chlapov že by zvládla -
s tým hneď aj riadkom vyšli na ňu,
na próbu všetci podupkali,
a nájduc, že je dokonalá,
že nekývla sa pri tanci,
sťa roztopašní šarvanci
vraz chytili sa operadla,
a v horskú zatúkajúc stranu:
„Hohó! hop, chlapci! tuľalala!”
doľ krepkým hupkom poskákali;
zem ťažko zdunela a stuhla -
širákmi tisina sa uhla…
- I okná obrúbili mriežkou,
štít zase cifrovanou strieškou,
a v stredok štítnej polohy
pribili zrutné parohy.
Konečne k dverám dali schody,
šesť schodkov z dosák jedľových
jak papier bielych, po ktorých
priam z pažitného zo dvora
tak hybko v pitvorec sa vchodí,
tak ľahko v stínoch polahody
nakloneného javora…
Napravo záhradôčka malá,
čo treba, aby dochovala -
No bárs je malá, pri tom všetkom,
či dvierkami, či prez plot letkom
i kvetinám dnu voľno vnísť:
toť tam noc čaká fiala,
noc, aby vôňou dýchala -
tu jozefček - tam razmajrín
(ten pospolitej lásky syn)
sa vánkom milo kyvotá -
stred hriadky cyprus pobratim
zas kudlí sa jak chvoje dym -
po krajoch opäť klincov chvist -
tam v kúte božedrievä zase
si drieme, nechtík tuto v jase -
tam panimáriový list -
a iná kvietkov prostota.
Za plôtkom horská riava hučí,
jak z kotla čo by do kotliny
ju prelieval - až zmĺkne v bučí,
obstatá býlím lopušiny.
Čo zvislá plotom, na povoji
jej fŕskot sa to skvie a rojí.
Len ona, ten jej hron a šum,
keď z podmôľ van ho vychytil,
čo preruší vše, prerazí
velebnú tichosť lesných dúm,
jak rinkotanie reťazi -
reťazi, čo však neväzí,
neputná nohy, ani um,
nezviera v svoj kruh ducha, ktorý
sem orlom vletel medzi hory,
by slobodou sa nasýtil,
a duchom že je, pocítil…
Len ona, často čo sa vmieša
vo švihotavý haluz zun,
keď vánkov prsty hravo spešia
náladou ihličových strún -
len ona, čo sa v súzvuk tiesni,
jak drsný, temný barytón,
ku vzletnej penkava keď piesni
najvyšší narazila tón,
keď kolotavá kvíčala,
tá lesa trúchla píšťala,
zapískla tiahlo ponad stráne,
v haluziach zvrelo hrkútanie
jak sprievodom, sťa rujné dudy -
v to hlasný zvonkot hrdlice
sa ozval, v kúre živice
jak v chráme spiež, čo k vzdychu budí,
či švehol z jasal poľnice - ,
keď havran roztúžil sa v chválach,
na grúni splašiac srniek zhon,
a drozd, jak na poľane valach
na prste zhvízdal napokon …
keď. . . Ináč - ticho: naslúchanie
jak v celom lesnom okrese,
kyv bezhlučný a kolimbanie;
len z holí prudké vetrov vanie
ak ponad les vše prinesie
so zvesťou zavždy dažďo-sľubnou
tu zvoncov kvil, zas tlkot bubnov -
len vtedy tiež čo vzruch sa stane,
ak totiž poozvú sa jare,
keď statky ženu na košiare,
a vtedy čo sa zvíri znovu,
keď, avšak zriedka, prídu k lovu -
ináčej tichosť, naslúchanie…
Jak v hniezde v skrytú parutí:
tak iste, pokojne tu scela.
Niet pohnutí, niet napnutí -
tu hluku sveta odumrela
naprosto myseľ človeka;
niet vášne, ktorá dopeká
a iskry zloby kreše z čela,
niet citu, ktorý srdce kruší
sťa krehký kameň v nič a v nič,
neznámy zisku pohonič -
niet ostňa, ktorý pára v duši - -
Z doliny úzka ciestka len
čo vedie krivolako k chate:
priúzka, aby vtrielil plen,
jak zvyknul, spupne, prerohate,
širokým, drzým pochodom;
a tajná, klenbou hustej smreči
nadobro skrytá, privalená,
bez svetla, ukazadla mena -
a poneváč sa hadí, prieči
- i sama jaksi sa len kradie,
jak keby bola v nebezpeči -
viac podobá sa podvodom,
než pravde, že by viedla tade:
je cestou, ale - poblúdenia.
Nuž možno-li sem pristúpiť!?
Možno-li sem sa dostať zrade
a kút ten blaha olúpiť? -
Kde pokoj sám je zavrelý,
sám v svojej ticho šedá rade,
nič neuzavrel ku závade;
kde dvorcom čudies deväťsíl,
a v krov sa netresk privesil;
kde hory svoj stín rozstreli,
vchod húšťou svojou zapratali -
v ten svet tak utiahnutý, malý
zhúb príval vrútiť - možné-li…?
- Ach, zloba dvere nájde všade!