Zuzka Majerovie

Hodne sedí dedín na okolí;
za leta vše jak by záhradkami boli.
V každej kytka dievok pekných pohotove;
ale najkrajšia je, nech, čo chce, kto povie,
Zuzka Majerovie.
Keď tak za nedele do kostola kráča,
sšustiac oblečením, myslel by si,vtáča
brnklo vedľa: sukne riasne na nej, biela
kosička, stúh kŕdeľ…všetko sťa by kriela,
na nichž preletela.
Ale nielen úbor svedčí jej tak rúče.
Myslel by si, slnka olipli ju lúče:
a z nej tak žiari krása bezúhonná;
z nej, jak rezedy by, fiál so záhona,
oviala ťa vôna…
Toť, jej obraz, zjav - Bol len raz…U chalupy
vetchej, na podstene starena si čupí,
shrblá, zapadlých pŕs; v tvári vrásky šaré,
mrkvot čnie spod šmatky; n nose jej v páre
sedia okuliere.
Trtolí sa, habká, jak kto moc má práce.
Na kolenách kúsi odedz, na tej láce…
zíde sa, bo zderky na nej každá hába.
K uličníkom hurtla: “Poď mi navliecť, žaba!…”
ozaj ježibaba!
Ako zblýskala vtom okrúhlymi oky.
“…Teraz prac sa v čerty!…” Umklo dvoma skoky.
A už kŕpa rukou suchou ani trieska,
čeľusť v kyv…Toť, Zuzka kedys’ krásna, rezká
od Majerov - dneská!
Ako takto zišla? Dlhán kapitola;
moc preds’ rokov tomu, keď mladicou bola.
Mala vohľačov hať pre ten parsún švárny,
hoci málo v truhle, málo na sypárni…
Hja, tá tvár, hoc zmárni.
Dievku, len si dvorí - štvrť ju bár na kusy,
do zrkadla pozrie, navrch žblnknúť musí
prelud jej… Nič prosby-hrozby, reči radné…
Takhľa, oko, čo tkvie v srdci krásky na dne,
nedovidí žiadne!
ROzpoviem preds’ letkom. “…Dievča, pýtajú ťa",
otec k nej. “Čo, ňanko, za kupeec?…” “Nuž, Šuta -”
“Zasa…či som šútá?” “Nepleť!” “Rožky, aha!"-
Tak nech dá pár volov, keď sa krava priaha;
dva, ak som mu drahá -”
“Kebý taký jarmok!… Odpravili sme ho
z fígľa raz. Dnes nechce vena -” “Za takého
isť? Ba!… Nie som špata, ale ani sprostá
Deň-noc by mi túkal: Neprinieslas’ chvosta;
v žene chovám - hosťa!…”
Inokedy jej brat: “Máš ty sestra šťastia!”
“Kde mi vzchodí, ukáž -” “U studne…” “Tá chrasta,
lišaj samá!? Zacloň -” “Veď sa lieni… I veď
ináč šuhaj!…” “Chcel bys’ mi dať oprašivieť?…
Toľko na ten prívet!”
“Ale s kým sa zídem, nedá pokoja mi.
Chlapci: “Nahováraj…” “Nahováraj…” mamy.
“Zanôť im tú moju, kohútom či kvočkám:
‘Ešte sa nevydám, štyri rôčky počkám!…’
kvôli, pozri, očkám…”
“Štyri roky - hojój! Kým sa nepoženia
vrstovníci…? Zvädneš!” “BUdem svieža žena.”
“Tiež sa ovrábiť chcem.” “Urob, vždy ti hudiem -
Jak nevese žiadna, zolvicou jej budem;
z toho slnka ujdem…”
“…Zuzička", k nj mať tak, “ťažko mi, ma mrzí…
Neraz plačem v noci, vo dne prežriem slzy -”
“Prečo, mamko, prečo? Var’ som ublížila
vám čím? Nie som vám dosť dobrá, nie dosť milá?
Odmieňam, čo sila
stačí!…” “Všetko prada. Ale vieš: brat - ňaňo,
i ja - radi by sme -” “Sa ma striasť… šak, áno?”
“Mlč, že striasť… Preberáš -” “Mladosti viem užiť!-
Ó, jak bych sa rada vám povytúžiť…
Vydať sa? Skôr slúžiť!”
“Koľkí pýtali ťa… doseľ unúvajú,
jedináci hodní…” “Nemám ku vydaju
chuti, mamka ešte!…” “Vídaš, poopadla
náhle ružička ti…” “Ja že…?” “Ba som zmladla!…”
kukla do zrkadla.
-Po čase jej všetci domáci: “Čo, povedz,
zmýšľaš?… Mládenci preč!…Prehlásil sa vdovec -”
“Vdovec?” “S deťmi bár, jest na chlieb, na omástku
tiež…Ti čiastku chce hneď zapísať -” “I čiastku?
Zahrdúste - krásku!…”
Pustila sa v nárek, čo by pohol skaly,
že sa len tak steny v izbe ozývali.
“Nikdy!” strhala sa. Ušla do komôrky.
Za ňou mať: “Ach, cit!… Veď neviem výhovorky;
ale siliť, horký!…”
A tak nielen štyri - rad ulieta rokov -
Za pytačmi kvet líc, očú lesk, plň bokov,
smiech, ples… všetko zmizlo za minula bránou!
Zostala - ej, neraz s tvárou vyplakano
v kúte - starou pannou.