xx

Sotva čo dennici líca zbroneli červenou žiarou
a z neba začala hnať noc hustú i temravé tiene,
už pastier Jaroslav zastal pri háji s belavou čriedou.
Črieda sa po pastviskách i v širokom košiari pásla,
trávičku zrastenú ešte si chrumkala s ohromnou chuťou,
A on si naproti sadol, tam pod dub s trojklanným kmeňom
na hrču vystlanú mäkko, veď mach ju obrástol celú.
I hľadiac na svet vôkol, zrie krásu len číru a rozkoš,
ktorá ho opája tak, že zo srdca plného blaha

10.

zaspieva takúto pieseň, nech zuní ňou rovina i háj :
Jak všetko dokonalé je vo svojej spanilej kráse !
A plné veselosti, a plné i radosti vrúcnej !
Hľa, ako z ranných zôr vstáva za modrým pohorým slnko !
Zláti list bukových temien, tmy zaháňa do dolín nižšie
a jeho chvejivý lúč, keď presvieti oblohu jasom,
prírodu zohreje zas a oplodní úrodou lono.
V každom kre, v húštine každej sa vzrušené vtáčatá hlásia :
z nízkeho chrastia, hľa, už slávi ho sláviček milý,
škovránok do výšavy blíž k nemu sa na krídlach vzniesol,

20

pozdravenie mu nesie a ľúbezným spevom ho víta.
Ako sa do diaľok tiahnu a pnú sa hrebene horské
jeden nad druhý vyššie a vo Váhu vidia sa všetky !
Ako, hľa, v teplote prajnej hneď mladnú a krásnejú háje,
i tu-tam úvrate rolí, kde bresty a jasene rastú,
ako sa pýšia rúchom, čo dala im mladučká zeleň !
Po pestrých pažitiach, hľa, zakvitli hrušky i plánky,
ich kvet sa ligoce rosou, hoc nemajú v haluziach ani
jedinký jeden lístok ; sú akoby kypiace mlieko ;
niektoré zospodu len a iné zas odvrchu kvitnú,

30

ako keď najvyššie kopce tam v diaľke sa belejú snehom,
pokým sa z polí stratil z pahorkov ležiacich nižšie.
Ako sa šíravou lúk už bujná usmieva tráva,
opitá rosičkou sladkou skláňa sa , kníše a vlní !
Otvárajú s puky, von na svetlo lezú z nich kvety,
blyštia sa v očiach našich nádherou meňavých farieb.
Cez ne sa naháňajú sem i ta v šantivom letku
ľahunké vánky hravé a na vzdušných krídelkách nesú,
vejúce okolo nás, ich opojnú ľúbeznú vôňu.
Potom si do stromov sadnú a trasúc tam okvetím vetiev,

40

sfukujú lupene na zem priam ako sneh húľavy jarnej.
Včely sa široko roja a lahodne zvučiace vzduchom
sadajú v kalichy kvetov, sajúc z nich ciciakmi sladkosť.
S korisťou náhlivo potom sa pustia k príbytkom svojim,
aby sa obrátiť mohli hneď po druhú, bohatšiu ešte,
a čím prv slamené úle naplniť plástami medu.
Ó, ako žblnkocú riavy tou iskrivou vodičkou čistou !
Raz rovno bystrý prúd ženú, raz do malých zátočín skrútia,
raz tečú naširoko a od seba ďaleko bežia,
raz k sebe blížia sa zas, až napokon dovedna splynú

50

Vlnky si plavne skáču a úchytkom vtláčajú bozky
blyskáčom, puškvorcom mladým, čo zo dna tam vykvitli práve.
I hybký vinič vôkol už na južných úpätiach kopcov
rozvíja puky svoje a vydúva maličké hrozná.
Tam tmavé zelené siatie sa vlní a do stebiel ženie,
kým prepelička ťuká a vŕzga si chripľavý chriašteľ
i svrček svrkaním milým sa ozýva z húštiny jeho.
Tam volky rohaté blúdia v trávnatej mokradi dolu,
junčeky strečkujú trochu, teličkám z ďatelín sýtym
vemienka ťažejú, rastú, div nepuknú hojnosťou mlieka.

60

Bujaky hrozne mumlú a do ľútej bitky sa dráždia.
Tam sliedia kozičky zas a paškrtia v brečtane bledom,
obďaleč ovce bľačia, pri matkách jahňatá šantia
a vzdorové barance už klať idú sa drobnými rohmi.
A vôkol pastieri švárni, kam doviesť, na všetkých stranách
s jarou sa veselia všetci ! Tam jeden píšťalu stíska,
tam iný naberá dych a do trúby chrapľavej fúka,
iný zas mulitánky, tie citlivé gajdičky zdúva
a milé zvuky z nich lúdi pod tlakom lakťa i prstov ;
dnes všetky nástroje hrajú a nôtu ich ozvena nesie,

70

každý háj odpoveď dáva, znie ohlasom dúbrava každá.
Pastierky čulé a šumné, buď za čriedou idúce osve,
alebo v spoločných hrách, čo na lúkach vedno sa bavia,
piesne si vyspevujú i pre milých venčeky pletú.
Jak je tu všetko plné, kde pohľad len zablúdi vôkol,
a plné veselosti, a plné i radosti vrúcnej !
Ó, vitaj, slniečko jasné, ó, vitajte pahorky, svahy,
roviny priestranné, šíre, i trávami odeté lúky,
políčka, rozľahlé háje i v rozpuku kvietočky milé,
vitajte i vy, vody, čo v krútňavách ľúbezne zniete !

80

Klaniam sa vašej kráse a vždycky z nej, obdivu plný,
ťažiť chcem najsladšiu rozkoš i najsladšiu útechu ľuďom,
a spievať i vám vždycky, vždy na vďačnú dúčeľu pískať,
zo srdca veselého len čistú vždy vylievať radosť.