xx

Je moja Múza prvá, čo na milom povodí Váhu
neváha začínať spev svoj ; bez trémy inštrument ladí
rozľahlým priestorom dolín, tam ponad ručiace čriedy,
ponad kravy a volky, i ovce po bujnej tráve,
z dúčele malej lúdi tie svoje pastierske piesne.
Paste sa, čriedy, vôkol a zurčite, potoky, tichšie,
v trasľavých osikách vejte len tichučko, vetríky letné,
nech ozýva sa hudbou v šír celá rovina naša.
Len čo sa dvíhal z lesov jas čistej jagavej luny

10.

a začal riediť svetlo tej meňavej oblohy hviezdnej,
zatíchlo všetko vôkol a zvieratká do driemot padli ;
na stromoch jediný lístok sa nepohol ľahunkým vánkom,
len prepelička zavše v tíš nočnú ťukala piesne,
keď na suchý breh zrazu z vĺn Váhu vyliezol vodník ;
mnúc s očí studenú vodu, tam pod jelšu na hustý trávnik
sadá si mäkko, zľahka a žalostné ponosy spustí :
Ako sa, neborák, dnes deň celý plahočil márne,
ako pracoval najviac, keď nadišla súmračná chvíľa,
jednako človiečika nie a nie pod vodu dostať.

20

V tom čase nablízku boli i Rusalky zelených vlasov,
na pokrivených vŕbach sa práve chystali knísať.
Ale keď ponosy čuli i tuhý žalostný nárek,
hneď sa blíž zakrádali a po tichých nečujných prstoch
od chrbta prišli k nemu, aby sa nespustil do vĺn
(čo pred tým často robil). A ako bo, vhrúžený v žiali,
odrazu vrhli sa naňho, kde ktorá len stačila schmatnúť,
a jeho šticou vlastnou ho priviazali tam o peň.
Snažil sa vymknúť, ale on nemá na piesku vlády
toľko jak vo vodách rodných, a tak sa napokon poddal.

30

Tu začali ho prosiť a hladiť mu bielučké fúzy,
aby nariekať prestal a spustil sľúbenú pieseň,
potom vraj budú mu zato i v topení pomáhať rady.
Do šírky rozhodia vlasy a hnáty zamocú do nich
alebo rozprestrú ruky a za palce potiahnu v hĺbku.
On potešený sľubom, hneď inakšou hovorí rečou :
„Čo ste sa, nezbednice, tak zhurta pustili do mňa ?
Rozviažte na vlasoch uzol, až potom vám zaspievam pieseň,
ak, pravda, vo svojom sľube mi každá zostane verná.“
A vtedy začal. Na spev i zvieratká precitli z driemot

40

a nemohli sa zdržať ni Rusalky zatančiť kolo.
Oj, ako by ste radi i vy to, pastiery čuli !
Veď spieval, aká hrozná húšť bujnela okolo Váhu
v oných pradávnych časoch, keď ľudí tu nebolo ešte.
Ako sa plachá zver iba v lesnatých túlala kopcoch
a škrekot dravých vtákov sa rozliehal ponad ňu hrôzou.
Ako sa potešil vtedy, keď prvá zástupy Slávov,
i otca Váha zazrel, čo Váhu meno dal svoje.
Spomenul ďalej toho, kto prvý skumštoval loďku,
i kto z jedliny hladkej plť prvú napevno zviazal

50

a bystrotokou riekou hneď po prúde pustil sa smelo.
Ako pltníka zmárnil, keď vzal si priťažký náklad,
ako potopil ďalších, keď otriebili si mozgy.
Koľko má utopencov, on vyčíslil naspamäť presne.
A potom začal o tom, jak plný údivu zazrel
raz pod ohromným dubom, kde modla Perúna stála,
pichať šípy, klásť chleby, a tučné bujačie stehná
na ohni piecť, až z vône i socha musela kýchať.
Veštec tam kocky hádzal o osud lapených vtákov,
žrebujúc, ktoré padnú v krvavej obeti bohu

60

a ktoré vzletia živé zas naspäť do vzdušných výšav.
Zaspieva ďalej, ako zem zdunela dupotom temným,
v desnej hrmiacej zbroji keď na žrebci snehobielom
chochlatý Svatovít cválal, kde nepriateľ rozvinul voje.
A keď sa priblížila i jeho výročná slávnosť
a z končín ďalekých prišli sem ľudstva zástupy husté,
starý žrec s bielou bradou, i odetý belostným rúchom,
prevzal roh z jeho ruky, čo vlani naliali vínom,
a z neho zhromaždeným už budúcu úrodu veštil.
Potom ho ku nohám boha jak obeť vyvrátil celý

70

a načrúc nového vína, vzdal Svatovítovi poctu.
Žiadajúc hojnosti pre ľud i stále víťazstvá v bojoch,
na jeden dlžizný dúšok roh vína vyprázdnil do dna.
A naplnený zas po vrch do ruky bohovi vrátil.
I spieval vodník o tom, jak Stribog hviždiace vetry
z jaskyne vypúšťal zavše, jak von sa rútili hurtom,
ako sa predbiehali fičiace na svoje miesta,
keď hukom náramným zase ich všetky zvolával naspäť
a ako spozdilcov trestal, naraz i kamením perúc.
Spieval tiež, ako Veles prvý raz pastierov učil

80

z trstiny píšťaly robiť, tie nové na sedem hlasov.
Ani Zmok, Pikulík, Škriatok v tej piesne nechýba veru
a ospievané sú tiež aj divné Jankove gajdy,
tie, ktoré zvesené z bidla i samy od seba hrali,
a kto si na ne pískal, na aké len pomyslel jedlo,
hneď samo v hojnosti prišlo a predeň kládlo sa na stôl.
I mnoho povestí starších on pridal z pradávna ešte.
Tu, keď znie pieseň o tom, z kých žriedel horúci prameň
vrie vprostred bystrého Váhu, už zora začína bronieť.
Vtom vymrští sa náhle a zmizne do hlbín rieky;

90

a tam, kde prudko skočil, len zvírená krúti sa voda.