xx

Z toho milého vŕšku, kde Čestislav, chýrečný spevák,
popásal svoje čriedy, bol k západu prekrásny výhľad.
Ale tak okom sliedil tou priestrannou krajinou šírou
a videl kroviny žltnúť i stromy zbavené plodov,
miestami tu-tam ešte i zeleň v pôvodnej kráse
– pod sladkou ťarchou sa  knísal už veselý vinohrad iba –
sadol si pod klenbu duba, a keď sa mu rozliezla črieda
po okolitých stráňach, kde obhrýza planinu bledú,
zaspieval z plného hrdla, až rovina ozvenou znela,

10.

túto jesennú pieseň, čo priateľa privábiť mala :
„Zver iným pastierom kozy a príď k nám, Dobroslav milý,
lebo už navreté hrozno priam puká zrelosťou sladkou
a ponúka sa samo : už prosím vás, oberte si ma.
Vieš, koľko pesničiek tu dnes-zajtra vinicou zaznie,
keď mládenci sem prídu a dievčatá zvonivých hrdiel ?
A plní veselosti i radosti všetci tu budú !
Ale my dvaja zatiaľ – len čo sa úroda znesie
do velikánskych kadí – kým vretenom, vrždiacim v klade,
nezačnú vytláčať mok a pokým nestečie všetok,

20

ovenčím si hlavy, jak treba, listami révy,
na trávu ľahneme si, buď pred búdu pod starý orech,
alebo pri jabloni, kde oheň už nakládli k hodom.
Bude sa usmievať na nás to bohatstvo jesene štedrej,
ktoré nám po poriadku vždy na miskách predkladať začnú.
Tu na sud prichystám pohár, čo majstrovsky vyrezal z buka
z Horniakov istý pastier a za ktorý dal som mu vybrať
z celého svojho kŕdľa tie najlepšie barany veru,
ba pridal som mu ešte i poriadnu kuľašu vína.
No je i viacej hoden. Veď každý, kto vidí ho, híka :

30

má v sebe deväť ďalších vždy menších pohárov ešte,
do seba zasunutých a všetky obrázky zdobia.
Najväčším vinie sa rezba, kde úrodou vinica ťažie.
K nej ľahkým povetrím letí roj škorcov z blízkeho hája
a krúžiac ponad, pátra, kde zosadnúť na sladké hody.
Iné pri pníkoch skáču a zobú už zo strapcov zrnká.
Mdlý ich okríka straček, čo na medzi povyše sedí.
Lež ony nedbajú hrozieb, keď hrozno dobrotu núka.
Tamtie už nasýtené zas nazad do húštin letia.
Ďalej je výjav taký, že čarodej, zapriahnuc draky,

40

k východu slnka letí ; no čím viac ich uzdami krotí,
tým viacej v svojvôli zúria, až stromy dúbravou lámu,
z koreňa vyvracajú i nejednu pokojnú sosnu.
Je tam i veverička, no vtipný rezbárov nápad :
3kriabe sa po pohári a obhrýza borovú šušku,
držiac ju v predných labkách a ani netuší o tom,
že polooblúk chvosta, čo náhodou nad hlavu zdvihla,
vytvorí držadlo-uško, za ktoré podvihneš pohár.
Kto vyprázdni ho do dna, sud uvidí s vrazeným čapom,
pod ním džbán podložený a navôkol sediacich starcov.

50

Popíjajú a zdá sa, o čomsi mudruje každý.
Tou rezbou umeleckou je zdobený najväčší pohár.
Na iných slnečnice a brečtan, papradie, ruže,
kvet všakový tam vidno, i čriedy, pasienky, lúky,
rozličné pastierske hry, a bohov, koľko len jesto.
Ani sám neviem veru, čo ešte tam vyrezal majster.
Ktože by si to v hlave aj všetko uchovať stačil ?!
No, hlavné je, že všetky, tým najmenším pohárom počnúc,
do plna naliate riadne tam s toho pyskáča-džbána,
s preveľkým čudovaním a s radostným žartom a smiechom

60

z rúk do rúk kolovať budú, až všetky žalosti žravé,
ktoré v nás hlodajú skryto, sa utopia v nápoji božskom.
Chváľboh a Milko potom hneď pritknú píšťalky k ústam.
I chudý Hodislav, gajdoš, čo z toľkého dýchania schudol,
nafúkne veľké gajdy, či menšie, nežnejších tónov,
Výboh spieva o tom, kto prvý dozreté hrozno
do kláta dutého nabil a sladký mok prešoval z neho,
jak mnohý na čudný nápoj tu s údivom otváral ústa,
ako ho pil hneď z putne a jeden druhému bral ju ;
ako do prázdnych rohov, na ktoré trúbili predtým,

70

načierali si z neho ; kto nijakú nádobu nemal,
ako si pohotovo i z dlaní hneď urobil pohár.
Bystrejší pod preš vliezol a nastaviac dokorán ústa,
vpúšťal priam do gágora ten nápoj dlžizným dúškom.
Ako napokon Nemier, keď zrelé už prestalo šumieť,
neznajúc jeho silu, sa vína nalôchal toľko,
že sa mu škúliace oči už celkom skrížili z neho
a žily rozpálené mu navreli po všetkých údoch.
Ako sa tackal sem-tam, keď nohy ho prestali slúchať,
ako sa ostatní smiali, a aby sa smiali viac, výskal,

80

Keď Výboh dokončí pieseň, hneď prelieva vyschnuté hrdlo.
Potom zaspieva iné, tie, čo si spievajú v kole
vinohradníci, kosci, či oráči alebo ženci.
chlapci zakrepčia zápäť, tak ako si dupkajú v kole
vinohradníci, kosci, či veselí oráči, ženci.
Napokon Výboh sám bude tak ako medvedi skákať,
pritom i mumlať bude, jak zlostné medvede mumlú.
No ani naše hrdlá, keď víno ich vyladí k piesni,
nemôžu ostať nemé, i zaznejú radostnou piesňou.
Príď, druh môj, Dobroslav milý, a zabávať budeme sa tu,

90

pokým nám nezavrie oči noc pozdná driemotou sladkou.“