xx

PRISLAV, DIVKO
.
Keď Prislav vyhnal ovce von z hája na šíru pašu,
stretol sa s úprimným Divkom, čo tam už od svitu pásol ;
priženúc tučnú čriedu, blíž k nemu zašiel a vraví :
.
PRISLAV
.
„Všade sa milé piesne i milé ozveny píšťal
po poli rozliehajú, len teba som nepočul, Divko,
dávno už ani spievať a ani zapískať nôtu.
Nože, poď, sadneme si hen k jazierku pod svieži topoľ ;
v hustom príjemnom chládku mi musíš zaspievať niečo,
veď tvoj hlas počúvam rád a zo všetkých najmilší mi je.

10.

Vtedy, keď zaznie splna a ľúbezne hlaholí vôkol,
nech stíchne i sám slávik, nech zatíchnu pastieri všetci,
nech ani lístok sa nehne, i čriedy nech prestanú bučať.“
.
DIVKO
.
„Doteraz čudujem sa a celý som vzrušený s toho,
ako po strašnej búrke, čo večer sa prehnala krajom,
všetko, kam sa len prizrieš, je krajšie i veselšie zrazu.
Krajšie sa trblieta slnko, keď jasné vysiela lúče,
krajšie sa modravou výškou i klenutá obloha dvíha,
každý strom, byľka, hľa, omladla napitá rosou.
Vtáci štebocú vôkol a pastierska dúčeľa hviždí,

20

lichva na paši bučí a strečkuje z radosti plnej.
Perún je dobrotivý, aj keď nám naháňa hrôzu.
Lež keď už počúvať chceš a naše piesne si žiadaš,
vyplním želanie tvoje. No radšej pod hustý javor
do chládku sadnime si, ta, kde sa z oboch strán vinú
zľahučka pramienky dva. Priam oproti dvíha sa lipa,
lipa ohromná, hrdá, čo nad hrobom praotca Sláva
vzpína sa do výšavy a celý ho zastiera tieňom.
Krásne rastené vetvy tu zospodu do šírky najprv
rozkladá majestátne a pomaly výškou sa úži,

30

až v posled temenom príkrym a na konci celkom už ostrým
do nebies belasých čnie, kde vo výške stráca sa zraku ;
nijaký vietor ešte a nijaký zúrivý príval
a ani hromobitie jej nemohlo ublížiť dosiaľ.
Tam od mohyly tichej, čo zarástla bohato kvietím,
príjemné vetríčky k nám i ľúbeznú zavejú vôňu.
I dneska mienil som zájsť sem na toto posvätné miesto
a ako v iné dni vždy, keď nablízku popásam čriedu,
Slávovi pokloniť sa i zaspievať uprimnú chválu.
Túlavé ovečky zatiaľ nech postráži Želislav trochu,

40

hľa, na obušku sedí a narieka na svoju Hodku.“
.
PRISLAV
.
„Ak zaspievaš mi o ňom, a našom otcovi dávnom,
krásny dar venujem ti, tú fľašôčku v podobe súdka,
ktorú som nedávno získal, keď nad Bolkom vyhral som súťaž.
Na spodnú dúžku majster jej prirobil štvorhranné nohy,
nad vranku okrúhlu jej tiež štvorhranné hrdielce spravil.
Na jednom dienku je výjav, jak na sude s vrazeným čapom
bachratý Korša sedí, len vencami viniča krytý,
a švárna Rusalka mladá chce mu z rúk vytrhnúť čašu.
Kúpala plodonosný je umením tak isto skvelým

50

vyrytý na druhom dienku. Cez oheň na jeho počesť
mládenci bystronohí a hybké dievčatá skáču ;
skupinka pritom spieva i šantí v obvyklých ihrách.
Nad roľníkom i lichvou sám Henil obďaleč bedlí
so strážnou palicou v ruke, a na tú zábavu hľadí.
Mojich úst netkla sa ešte raz ani fľašôčka táto,
prvýkrát zvesil som ju a z oboch strán nazrel dnes do nej.“
Hneď teda pobrali sa a medzi potôčky tiché
pod krásny javor si sadli do vonnej materidúšky ;
i zlatoústy Divko tak začal v príjemnom chládku :
.
DIVKO
.

60

„Zaznej mi o Slávovi i prvá i posledná pieseň.
Keď hráte na nástrojoch, vy, veselí pastieri, taktiež
začnite vždycky pri ňom a pri ňom aj skončite hudbou ;
chovancov malých učte česť jeho osláviť spevom,
vy, matky, spievajte o ňom už drobným dieťatkám svojim.
Na horách každý kopec, háj každý, skalisko každé,
dolinka každá taktiež nech ozve sa na jeho meno.
Ako tie sosny klokoč, dub svíbie a topole lístky :
tak on sám jediný všetkých tu prerastal vlastnosťou každou,
cnosťou aj nábožnosťou, i vtipom i múdrosťou veľkou.

70

Bohom on staval sochy, tam pod vetvy mohutných stromov,
na kopce vyvýšené zas chrámy, a stanovil spôsob,
ako ich uctievať treba, i výročné slávnosti určil.
Obeť sám prinášal im deň každý a každý rok zasa
zo statku polovicu on pre núdznych pastierov určil.
Preto mu bohovia štedrí vždy dali úrody najviac ;
jak z jari po poli steblá, jak trávy po mokrých lúkach,
tak množili sa potom i jeho prekrásne čriedy ;
nebol by pomyslel nik, že môže v krajine tejto
hoci aj najväčší boháč mať takú záplavu statku.

80

Ani len jediná z kráv a ani jediná koza
jalovou nezostala, lež liahla dvojčatá zdarné.
Da dvakrát po dvoch v roku mu barancov dávali ovce
a mlieka toľko mali, že vycicať nadá sa ani.
Čriedy sa nedotkol vlk a ani mor nákazy nikdy,
lebo kde pásaval on, tam vlčisko bálo sa vkročiť,
mätonoh jahniciam zhubný tam nerástol na paši nikdy,
ani nijaké býlie, čo škodlivé bolo by čriede,
iba najzdravšia tráva tam bujnela výbornej chuti.

90

Všetko tu nadobudlo i radosť i rozkoše väčšie
a trikrát ľúbeznejším sa hlásili štebotom vtáci,
i kvety dýchali vôňou vždy príjemne, akoby z vďaky.
Chválospev bohom vzácny vždy zaznieval z jeho úst novo
a nik sa o závod s ním už nepúšťal spievať a pískať,
lebo mu sama Umka spev prihrala najkrajšou nôtou,
píšťalkou obdaril ho sám Veles jak chlapčeka ešte
a na nej preberal tak, že každý sa od neho učil.
Pastieri, že ho mali vždy radšej než jahniatka mlieko,
než včely raňajší kvet, nuž v zástupoch chodili za ním

100

počúvať jeho spevy i rozprávky o dávnych časoch.
A on ich počúval rád, jak čriedy pestovať lepšie,
ako choroby liečiť i chutnejšie robievať syry,
ako zem brázdiť pluhom, jak štepiť strom, vysádzať révu,
veď rástli do jeho čias len plánky divoko poľom,
vinohrad nebol známy, len z medu robili nápoj, –
rozpory rozvadených i hádky zo srdu pošlé
rozriešil spravodlivo, takže vždy obidve stránky,
žehnali jeho múdrosť a najlepšie všetko mu priali.
Bohom vzdať štedrú poctu on často nabádal všetkých,

110

dobre robievať iným a život si od poškvŕn chrániť,
pretože bohovia vraj nám vrátia omnoho viacej,
a nikdy radosti sladšej nik nemôže pocítiť tuná,
ako je potecha z toho, že na svete dobrý čin spraví.
Lepšie je hoci len sedem, čo ako chatrných oviec
s čistým vždy svedomím pásť, než dva-tri tisíce so zlým.
Aký je nešťastný ten, kto sa tu dopúšťa krivdy,
hoci by oplýval aj tým najväčším bohatstvom statku.
A kto by vychválil dosť tú udatnosť jeho a silu ?
Čo potvor ľudožrútskych on ľahko zo sveta zniesol, 

120

koľko zbojníkov pobil, keď z cudzích končín sem prišli
okrádať pastierov našich a odháňať zajaté čriedy ;
varu jediný jeden sa nevrátil nikdy viac spiatky.
A keď ho povolali už bohovia do svojej slávy,
mohutnú mohylu túto mu vďační rodáci zdvihli,
vytešúc do kameňa, hľa, takýto pamätný nápis :
„Slávovi od jeho rodných je daný pamätník tento,
že dobre robieval iným a pastierom otcom bol pravým.
Tam tri dni trúchlili za ním a spievali smútočné piesne,
na počesť vili mu vence i sypali kvety vždy čerstvé,

130

staré hry predvádzajúc, čo pastiery v obľube mali.
A keď vyhúkli časom už na hrobe sadené kvety.
Keď vôkol zimozeleň i do výšky pnúci sa brečtan
sklenuli tônistú tíš, aj s planými ružami šípok,
zletel sem krásnoperý a zvučného hrdielka vtáčik
a že spanilé piesne on jednostaj nôtil si v chládku
ako sám nebohý Sláv, že za Slávom plakal dňom-nocou,
zo Sláva menom slávik ho začali nazývať všetci.
Aby sa zachovala i v srdci krajanov navždy
pamiatka stálejšia ešte než táto mohyla vďaky,

140

rozhodli jednou mysľou i sami sa nazývať Slávi.
Pokým Váh potečie tu, kým na svojom základe budú
do výšok dvíhať sa Tatry, kým zostane jediný pastier,
nikdy nezhynie veru tak slávne a posvätné meno.
Zaznej vždy o Slávovi i prvá i posledná pieseň,
každý háj, dolina, stráň, nes ozvenou Slávovo meno.“
Tak Divko sladkoústy tam spieval ; a hodnú ho chvíľu
potom ako už prestal, vždy ešte počúval Prislav,
až preberúc sa, riekol : „Jas ranného slniečka blaží,
v úpeku poludňajšom ma hustý tieň blaží a chládok,

150

po skončenom dni zasa tá večernej oblohy žiara ;
ale viac blažia ma piesne, čo takto slávia tu Sláva.
No, ty vezmi si dar môj a maj si ho náhradou za spev.“