xx

Vždycky šťastlivý býval náš Horislav, pastier kôz dojných,
až zrazu nečakane, jakby ho odfúklo čosi,
a keď z dúbravy strmej raz uvidel prekrásne mesto :
znepokojil sa celkom. I oprúc sa o dub, čo oheň
do čierna opálil kýsi, tak začal hanobiť stav svoj .
„Pri kozách biedny je život ! Len čo si trošíčku zdriemneš,
hneď sa aj zviechať musíš a vydájať škuráty vzdorné,
a prv, než pukajú zore, už pod hole vyháňať čriedu ;
celý deň sa vláčiš sa za ňou, sem i ta tŕninou lozíš,

10.

prudký dážď vyšibe ťa a potom zas páľava slnka.
Ak si aj ustatý ľahneš ta do chládku na mäkkú trávu,
a či len, spola sediac, si valaškou podoprieš údy,
už aby si sa dvíhal a bláznivé bludárky zháňal,
striehnuc jednostaj vlka, či na ne nečíha v kroví.
A tá skromnučká strava, čo biedneho koziara živí !
Iba čo črieda dá mu ; nuž čože : syr, žinčicu, mlieko ;
iba čo urodia stromy a nízka kružiná hustá :
plánky a čučoriedky, či drienky len, kôstočky samé.
Aký má iný život, kto býva v nádhernom meste !

20

Jak jeseň prevýši hloh a jabloň zas kyslastý šťaveľ,
vrabčeka orol bystrý : tak i nás prevýši mesto.
Do vôle vylihujú si, i sedia v temnistom chládku,
v robote nepretrhajú sa, ak vôbec nejakú majú,
dobre jedia a pijú, čo hrdlo ráči a zavládze,
celé dni hodovaním a samou len rozkošou trávia,
ako som uvidel sám, z ich hostiny okúsiac vtedy,
keď som v krovinách našiel raz Bojka, ktorý tu zablúdil
na smrť znavený chôdzou a keď som ho vyviedol z hory ;
v dolinke pri bystrej vode, kde veselý ohníček práskal,

30

ostatní poľovníci už naňho čakali s jedlom ;
mnoho pečienok ešte sa krútilo na dlhých ražňoch.
Bojko aj naliehal hneď, nech si tiež prisadnem ku nim,
ale aj odmietal som : nuž, priznám, ostýchal som sa.
No teraz, osamelý, už inakšie by som sa správal.
Bojko pobadal ostych, nuž našiel mi obďaleč miesto,
prikážuc nosiť mi všetko, čo jemu i ostatným hosťom.
Aké to dobroty boli ! Ó, aké chutné to bolo !
Ó, vy bohovia veční, a ty sám veliký Oslad,

40

darca nádherných hodov ! Či máte vy hostinu lepšiu ?
Prečo ma neuliahla tiež taká, ako ich, matka,
taká bohatá, prajná, že by som bez práce ťažkej
užíval toľké šťatie a také dobroty vzácne !“
Takto si Horislav ťažkal, svoj život želejúc biedny.
A tu, hľa, začuje šuchot, i vystúpi z dúbravy Bojko,
ruku mu podáva hneď a takto ho osloví vľúdne :
„Keď si, Horislav, ťažkáš tak veľmi na svoje žitie,
ako som vypočul práve tu potajme v húštine hája,
nech sa ti po vôli stane, poď ku mne do mesta bývať ;

50

a tam si šťastia uži i hojnosť rozličných dobrôt.
Rád sa ti odslúžim za to, že si ma onehdy našiel
zablúdeného v lesoch a priviedol k strateným druhom,
veď som vtedy mohol i zahynúť hladom a smädom
a nikdy neuzrieť dom svoj a rodinu svoju.“
Na takú milú reč Bojka už Horislav nemal čo vravieť ;
s radosťou ponuku prijal a do mesta pobral sa za ním
ako za strakou stráča, keď prvý raz vyletí z hniezda.
A tam v palácoch skvelých, čo pnú sa do výšky nebies,
schystali bývanie preňho, a do hebkých hodvábov iba

60

a do rúch vyšitých zlatom sa začal odrazu haliť,
až sám nevedel isto, či je to ešte on, či nie.
Líhal do perín mäkkých, z čiaš zlatých píjaval vína
a na strieborných misách mu nosili vybrané jedlá ;
do uší zunela mu vždy veselá muzika pritom ;
po čom bažil, všetko a čo sa ráčilo srdcu
z rozličných rozkoší chutnať, hneď hotové stálo mu k službám.
Žijúc v pohodlí toľkom a v takom nesmiernom šťastí,
nevedel prenachváliť, jak žijú si mešťania všetci.
Ale dochválil skoro : len čo sa obehom piatym

70

k západu schýlilo slnko, už zívať jednostaj musí,
zimomriavky jak mravce liezť začnú mu po chrbte zrazu
a chuť sa stráca celkom i nad množstvom lahôdok skvelých,
Medzitým klamný lesk šťastia už prebúdza nepokoj v duši
z tých márnych márností všetkých, a jatrí útrapy mysle,
clivota zmocňuje sa ho, žiaľ, starosť do hlavy stúpa
i zbridí sa mu všetko, a zlý duch, čo do neho vstúpil
tam na tom trasovisku, keď ho čos’ ofúklo razom,
vyliezať začína z neho, a klamať už prestáva srdce.
Stáva sa samým sebou a za svoje skutky a hanbí,

80

potom potajme v kúte sám narieka nad svojou šabľou :
„Prečo márnivým leskom, čo púšťate okolo seba,
mámite prostáčikov, nech myslia si napospol všetci,
že dobre iba vám je a zle je na svete iným,
ako som myslieval tiež a ošialiť dal sa, ja blázon.
Opustili ste, slepci, tú pokojnú prírodu matku,
skromné potreby tých, čo žijú v jej blaženom lone,
obludne násobíte len pre seba, naznajúc miery,
hľadáte pohodlie väčšie, vždy väčšiu, silnejšiu rozkoš.
Tu ste si obydlia svoje výš zdvihli v nádhere pyšnej,

90

áno, omnoho vyššie než chrámy samotných bohov,
až temä o hviezdy tlčú, až sused suseda kráti
o svetlo roztomilé a do sveta široký výhľad.
Tam u nás chalúpka nízka a nižšia, ako je hruška,
výškou nás neohrozí ni náhlym strmhlavým pádom,
voľne sa môžeš obzrieť až po obzor v končinu šíru,
či už na východ slnka, či na jeho úchvatný západ,
alebo na mesiac jasný a v oblohe meňavé ohne,
alebo zažiada sa ti v diaľ hľadieť k pohoriam modrým
a či na lúky svieže, jak pestria sa jagavým kvetom,

100

ako sa, bučiace milo, v nich čriedy pasú a šantia,
jak sady zakvitajú, a či už poriadkom ročným
bronejú ovocím zrelým a tichým vetrom sa kníšu.
Nádheru vonnej jari tam celú obsiahneš naraz.
A vy tu bohatým rúchom, čo zdobia výšivky umné,
dodané z cudzích krajín a spravené majstrovskou rukou,
pre obdiv strojíte sa a v zlate presladký nápoj,
na striebre potravu skvelú vám jednostaj predkladať treba,
k tomu muzika hlučná chuť musí vám dodávať ešte.
Zo dňa si robíte noc, deň z noci zas prírode napriek,

110

k zábavám noc vám slúži, deň zasa márnite spánkom.
Akýže z toho osoch ? Mdlé údy, mľandravosť iba,
a chorôb sprievody celé sa po vás, ničomných, valia.
Nikto neuzrie zore a nikto spanilosť rána,
keď sa radosťou všetko a blahom najsladším sýti.
Tam rúcho odieva nás len prosté z domácej priadze.
(Veď i vaše prv predsa len prostú šatilo ovcu,
alebo, ako som počul, i odporné červy ho upriadli.)
Tam smäd vodička hasí, vždy čistá, z lipovej kôry,
z drevených riadov jeme a hladných nasýtia štedro

120

dary zeme a stromov a dary dojných čried našich.
Poriadok stanovený si každý zachová riadne
v líhaní, v stávaní najmä, spať skoro sa poberá každý
a ešte skoršie vstáva než spanilá dennica vyjde,
na danú úlohu noc má, deň na prácu danú,
ako sám Stvoriteľ určil, jak príkladom predchádza i nás
v prírode tvorstvo iné ; zver iba nehodná vo dne
v dierach a pelechoch leží a v noci koristiť ide,
sova a netopier mrzký tmou iba púšťa sa lietať.
Úžitok z toho máme : chuť lepšiu k potrave prostej,

130

sladší sen, ako je med, a bystrejšie údy než ryba,
pevnejšie ako skala a zdravšie než sosna či buk,
a vašich nemocí častých my ani nevieme mená.
Vzbudení zo spánku zrieme jas ľúbeznej raňajšej žiary
na nevi zapýrenom (a čo je krajšie než ona),
keď krása omladnutá sa usmieva prírode novej.
Najsamprv čujem spev, keď veselé vtáčatá zborom
slniečko pozdravujú, a potom iné zas inak.
A tu nepokoj stály, strach o peniaz, o vládu iba,
márnosť a márnivosť len tu každý pestuje číru,

140

pýcha sa zdúva, až z hláv rásť začnú rohy, čo kolú.
Tam je jednostaj pokoj, tam ani nepočuť iné
okrem šuchotu vetra a žblnkania potôčkov vábnych,
alebo zunenia včiel, či mučania pokojnej lichvy,
alebo premilej hudby, čo sem i ta vtáčence nosia,
alebo spevu dievčat, či ohlasov pastierskych dúčeľ.
Každý je bohatý tam, že nevinne žije a prosto,
so svojím spokojí sa a netúži, aby mal viacej.
Lebo je bohatý každý, kto so skromným majetkom daným
vie sa vždy uspokojiť ; a ten je chudobný najviac,

150

kto má mnoho a predsa vždy lačnie, aby mal viacej.
Tam veru veselú myseľ si netrápi daromne nikto
starosťou kadejakou, či viac je ctený než iný,
nezná nik márnosti nízke, ni vysokú nádheru nezná.
Ach, prečo som, ja sprosták, tak ľahko opustil život
ktorý mi plnou hrsťou vždy šťastie a spokojnosť dával,
že i chvíľočka krátka len blahom nabitá bola,
sám si vyberúc pustý, čo ani zbla z tohoto nemá.
Černobog zaiste sám, ten najväčší nepriateľ dobra,
do mňa vliezť musel vtedy um odňať a pomútiť myseľ,

160

keď som ja opovrhol tým prúdom radosti čistej
a brudný vyvolil si, klam viacej než pravdu si vážiac.
Ach, ty môj otec dobrý, čo dávno už pod zemou ležíš
(Boh ti daj večnú slávu, nech menom ťa nevolám darmo),
takto tvoj nehodný syn si zachoval úprimnú radu ?
Veď si mi často vravel, keď za čriedou išli sme spolu :
„Cnostný buď, nábožný buď, buď, synak môj, nevinný vždycky,
so svojím uspokoj sa a za mocou, bohatstvom nebaž,
radšej núdznejším ešte, kde môžeš, pomáhaj stále.
Potom ťa sprevádzať bude len radosť a blaženosť číra.“

170

Teraz už prisahám rád (len odpusť mi toľkúto vinu),
že sa späť vrátim zasa k tej pastierskej robote dobrej.“
Takto sa Horislav kajal a potajme pobral sa ihneď
ku kozám zanechaným, kde pred samým Velesom veľkým
prísahu úprimnú zložil, že do mesta nevkročí viacej.
Spokojný s údelom svojím až do smrti šťastlivo žil si,
pastierov napomínajúc, keď pri čriedach na to reč prišla,
aby si ctili svoj stav, že lepšieho na svete nieto.