xx

Keď sa už hlásila noc, padajúc hustnúcim temnom,
a ústa Večernice sa rozžali v ľúbezný úsmev,
Milidruh čiernooký, čo podojil kozičky práve,
pobral sa na vohľady a popri potôčiku tichom
takto si húdol cestou na zvučnej dúčeli svojej :
„Vyjdiže, mesiačik jasný, a posvieť mi na chodník trochu !
Zajac, ty nepredbiehaj, a sova, ty nehúkaj z diery,
keď na vohľady idem ku svojej spanilej Belke !
Šumiaci v dubine temnej, ty, vetríček, prevezmi spev môj

10.

a nes ho po rosnej tráve ta ku je chalúpke v úboč !
Nech predbehne ma pieseň a keď ju počuje, azda
jej srdce nakloní ku mne a daromne nepôjdem za ňou.
Ó, milé dievčatko krásne ! Prvýkrát uvidel som ťa,
keď si tam na vŕšku vtedy Velesov kostolík starý
krášlila nábožne chvojím a vencami pestrého kvietia.
Bola si ako jar pekná, priam ako Lada si bola,
z tvojich úst vrúcnych znel hlások, čo prevýšil spanilou nôtou
i spev slávika veru (veď zuní mi doteraz v uchu),
keď pastierskemu bohu si spievala úprimnú chválu.

20

Na prvý pohľad hneď vtedy ja uzavrel som si ťa v srdci.
Ó, kiež by si ty našla tiež takúto záľubu vo mne ;
a ozaj, prečo by nie ? Mnou pohŕdať príčiny nemáš ?
I ja som pekný vari, veď o tom tu hovorí každý.
I našich bohov si ctím a obete dávam im ročne,
sedmoro tučných capkov ja pred nášho Velesa skladám,
a capa Perúnovi, aj ostatným zabíjam capa,
a denne veselou piesňou hneď za čerstva, za rannej zory,
v poludnie potom, i večer úprimne velebím si ich.
Že dobre zaspievať viem, i na milú dúčeľu hrávať,

30

to pastier dosvedčí každý, veď ktorý len začuje zvuk môj,
hneď stíchne v údive nemom a počúva pozorne, ticho.
Len spevák Hostislav nie, a Omyslec, veliký hudec ;
tí ešte odporujú a prednosť mi nedajú zatiaľ.
No myslím, že za čas krátky i týchto už prevýšim kumštom
a voľky-nevoľky musia mne prepustiť prvenstvo svoje.
Mám na pahorku malom dosť útulný úhľadný domec,
jablone okolo neho a mladučké húštiny krovia.
Pred oknom záhradka pekná plná je pestrého kvietia
a v nej sa včely hmýria, med robiac a voňavé plásty.

40

Odtiaľ sa nadol tiahnu už lúky a pasienky žírne.
Aj tam som zaštepil stromy a oplietol tuhými šípmi,
chrániac ich, lebo mladým i ovce by poškodiť mohli.
Štep jeden zarodil už a ovocie chutné mal veru.
Mám čriedu najlepšiu ja spomedzi pastierov všetkých.
Čerstvý syr, čerstvé mlieko rok celý nechýba u mňa,
štedro ho rozdávam iným, veď prebytok užiť sám neviem,
ako sa presvedčíš sama, ak predsa len prídeš raz ku mne.
Tak teda šťastie mi žičí a všetko mám potrebné doma,
nič mi už nechýba viacej, už iba ty jediná chýbaš.

50

A stokrát šťastnejší budem a stokrát viac zažiari šťastie,
ak mi ty ruku podáš a do mojej chalúpky prejdeš.
Omnoho šťastnejší, ver mi, než keby som z čerstvého rebra
ten milý kvietok našiel, čo v nočnej sa otvára chvíli
a pokým hneď na to spŕchne a do noci vráti sa zase,
odkryje poklady všetky, čo tají zem vo svojom lone –
lebo ty pre mňa budeš viac ako tie poklady všetky.
Keď spolu budeme žiť, i stromy nám zarodia lepšie,
i kvety voňať viac budú, i lichva viacej dá mlieka
a tak nám uplynie vek jak tento potôčik čistý.“

60

Tak spieval Milidruh cestou, až zrazu pristúpil k vrátkam
a zazrel v chalúpke milú, jak za stolom pri lampke sedí.