xx

Za vŕšok neďaleký sa norilo slniečko jasné
a už len cez riedke stromy i svetlé plešinky hája
ešte raz usmievalo sa tou svojou spanilou tvárou ;
vtáci ho odprevádzali z krov húštin štebotom milým ;
pekní pastieri z paše už kráčali s čriedami domov,
ľúbezne preberajúc na svojich píšťalách z tŕstia,
keď sa poberal tade i Polislav k chalúpke svojej ;
bol zaniesť do mesta syr i dvoje odstavčiat-jahniat
a teraz premýšľa o tom, čo všetko tam uvidel zvláštne.

10.

Cesty mu zvyšovalo viac, ako doteraz prešiel ;
aby mu rýchlejšie ušla, nuž začal si pesničku nôtiť :
„Aké je nádherné všetko v tom hrmotnom výstavnom meste !
Rad-radom domy sa pnú priam do sivých vysokých mrakov,
nahladko kresané zo skál ich vzpierajú honosné stĺpy !
Doteraz hlava ma bolí, čo som ju vyvracal k výškam,
aby som obtiahnuť mohol tú celú ozrutnosť zrakom.
Aký tam rozličný národ ! Sem-tam sa moce jak mravce,
keď sa sťahovať začnú z jedného na hniezdo druhé,
ktoré im poslúžiť má zas lepšou živnosťou trochu.

20

Závidieť nechcem vám, nie, len si vy bývajte v meste,
mne tichý skromný život je v poli omnoho milší.
Ako mi dobre tuná, hoc iba v chalúpke nízkej !
Orechy vôkol nej rastú a do výšky veternej stanúc,
berú ju pod záštitu, v stred zelenej tônistej tíše !
Ako sa v oblúkoch pnie a rozrastá šľachtená réva,
pretkáva riedku clonu i pred samým okienkom mojím !
Ako mi zurčí jarček, čo čistou vodičkou vlaží
majoránky a ruže i rovno delené hriadky !
Ako sa širokej lipe tu vlnia halúzky svieže

30

a celý dvorček noria do sladkej vône i chládku !
Za mojou chalúpkou tichou sa kníše malebný sádok,
mladú štepnicu pri ňom už ovinul živý plot celkom ;
hojnosť ovocia rodia, mne, ale i pocestným mnohým.
Z trojakých pramienkov tam sa mihotá vodička jasná,
v trávnatých žliabkoch plynie, tak zľahka, že sotva ju zbadáš,
jarčekmi tisne sa v rybník i okrúhle jazierko vedľa.
Okrajom nad vlnkami breh vrúbia blyskáče žlté
spolu s belasou krásou, čo sála z ľalií vznosných.
Hladinou kačiatka svižné sem i tam veslujú bystro,

40

šikovne ponárajú sa a lovia rybky i žabky.
Až pod breh prevážené sa kolíšu konáre stromov
a v hladkom zrkadle vody, hľa, na svoje jabĺčka hľadia !
Ako sa roja tu včielky a ako koristia v kvietí,
medovej šťavy plné hneď potom náhlia sa domov !
Ako mi hrkúta tu i trúchliaca hrdlička milo,
jak mi drozd pohvizduje a šteboce konôpka z hniezda !
Čížika žltý stehlík a drozda pesnička zase
prekonať snaží sa spevom i získať prvenstvo sebe.
No iba virtuóz slávik, keď všetci už prestali spievať

50

a utiahli sa do hniezd, do tichých húštin k spánku,
nestíchne, vytrvá sám, až pokým nevzplanú zore
a nepozlátia žiarou i meňavé oblaky neba,
spevom sa prekonáva, kým iní spia, prekonáva všetkých,
krytý chladnými tieňmi, čo štepnica skrytá mu všade,
vyhúda spanilé piesne tým ľúbezným hrdielkom svojím.
Ďalej sa otvára pole, až na okraj hája sa tisne,
donáša úrodu hojnú, i chudobným dostatok zvýši.
Tu zas šíri sa lúka, čo kvietkavú odezdu mení,
kým si jarčekmi závlah vždy výdatne upíja z rieky,

60

ktorá sa prostriedkom krúti a zurčí šepotom milým.
Črieda navôkol blúdi i radostne strečkuje zavše.
Odtiaľ sa dvíhajú vŕšky a brčkavé viničky nesú,
ale ich pozvoľna tratia, kým do vrchov napokon zmiznú.
Všade tu povetrie čisté len lahodnú rozvieva vôňu.
Jak je tu blažene ležať, keď v chládku ti potôčik žblnká !
Počúvať pastierske spevy, či tie, čo šveholia vtáci !
Alebo na vŕšku sedieť a s píšťalkou pritknutou k ústam
vítať slniečko ranné, čo vychádza v zmladnutej kráse
spoza hôr na obzore a pretkáva oblohu svetlom,

70

alebo na čriedu hľadieť, jak chrumká trávičku chutnú,
alebo cez kvety hľadieť, ta, kde sa trblieta rosa,
čo farbou storakou hrá, keď stavia sa naproti slnku,
alebo ako sa pýri stráň celá krôpkami jahôd,
alebo ako sa perlí tam zo skaly prýštiaca voda
a pod klenutím chrastia jak ľúbezne zurkoce cestou,
keď v brehoch obrastených prúd kvetnatým úvalom skrúca.
Alebo rozľahlé hory ako sa modrejú v diaľke,
dvíhajúc temená obrie i ponad oblačný závoj.
Môžeš sa jasnému nebu, či zorám večerným diviť,

80

s údivom sledovať lunu i oblohou rozsiate hviezdy.
Tú krásu duší milú nám rozvíňa príroda všade,
všade sa veselosť len a nevinná nesmierna radosť
usmieva na široko, tu na každom prebýva mieste
bezpeka, istota, pokoj, tu samá len blaženosť kvitne.“
Takto Polislav spieval, kým nedošiel k chalúpke svojej ;
z diaľky ozvenou zvučnou sa mu sem vracalo všetko.