xx

Nadarmo, potôčik, žblnkáš a nadarmo ozvena, nesieš
rozmilé vtáčie spevy i spevavých pastierov nôty.
Teraz ma neteší nič,“ tak tak trúchlila presmutná Hojka,
ranená náramným bôľom, keď Lel ju zasiahol šípom.
„Darmo sa pestríš, kvietie, a dýchaš opojnou vôňou,
nebudem ťa ja trhať, nie, nebudem venčiť si čelo,
pokým sa nenájde môj, ten, čo mi je súdený navždy.
Druhý rok míňa sa už, čo vyčkávam každú noc naňho,
keď chvíľa záletov príde, čo hľadám ho každý deň vonku,

10.

po hájoch, po lúkach, i tam, kde akú len začujem čriedu.
Bez družiek, pastierok vždy, veď spoločnosť nebaví smutnú,
vyháňam svoju čriedu, tie ovečky bieleho rúna,
na holé, vysoké kopce, skiaď do kraja ďaleko vidno,
a pátram, pricloniac zrak, a spievam na všetky strany ;
nezazriem ho však nikdy, a nikdy pesničky moje,
z plného hrdla i srdca, tiež nemôžu zvábiť ho ku mne.
Často i k studničke tej, čo vyviera v údole nízkom,
chodievam potme tajne a keď sa lúč mesačný oprie
o čistú vodičku tam, hneď nazerám dychtivo do nej,

20

či aspoň v hladine hladkej tvár čakaná nezjaví sa mi ?
Ale vždy nadarmo chodím, je márna a márna je snaha,
hoci len v zrkadle vôd raz uvidieť vysnené ústa.
Čo si mám teda počať, keď nič mi neprospel ľuľok,
a nič bolehlav ani, nič strapaté čertovo rebro,
ani ostatné čary , len jedinú nádej mám ešte.
Početná Nedoslavka, vraj, trápená podobnou láskou,
na radu Múdroslavy tak dotiahla milenca k sebe,
že rohatého capa jak posla vyslala za ním.
To isté skúsim i ja, či by som ho nemohla získať.

30

Pesničku poznám dobre, čo spieva sa pri takej chvíli,
keď cap, ako noc čierny, má privábiť milenca dievke.
Viem ju od Prostovlasej, hoc nerada, predala tajnosť
za dvoje oviec takých, čo mali len dva razy jahňa.
Krem toho mám tu pohár i pagáčik netknutý ešte,
lebo som nevzala do úst dnes ani len mrvinku jedla,
mám ostrý vreckový nožík a myjavskú lyžicu v kapse.
A hľa, i moje ovce už dávno odišli domov,
zatíchli poryvy vetra a nočná tma roztiahla krídla,
len luna spanilá stúpa a vrhá pablesky svoje

40

pomedzi riedky tieň klenby, čo vzopäli haluzím duby,
i skočným ligotom iskrí na vlnách zahmlenej riavy.
Každučké zvieratko tu už uspala driemota sladká,
iba mňa nezvládze premôcť, len ja tu bdiem jedinká vždycky
trápená boľavou ranou, tou krutánskou ľúbosťou v srdci,
až ako skosená vňať som vyschla na všetkých údoch.
Teda spustím tú pieseň ňou do noci Capa.
„Ber sa mi, rýchlonohý, ber sa, Cap, za milým mojím.
Vezmi si zo sebou čašu i pagáčik pečený ráno,
ostrý vreckový nožík a túto, hľa, lyžicu hladkú.

50

Ber sa mi, rýchlonohý, ber sa, Cap, za milým mojím.
Ak by ho zadúšal smäd a prudká páľava žízne,
nech občerství sa čašou a nech sa hneď ponáhľa ku mne.
Ber sa mi, rýchlonohý, ber sa, Cap, za milým mojím.
Ak by ho umáral hlad a ukrutnou lačnosťou hynie,
nech vezme do prázdnych úst ten okrúhly koláčik malý
a ním sa posilní hneď na rýchlu ďalekú cestu.
Ber sa mi, rýchlonohý, ber sa, Cap, za milým mojím.
Ak býva za horou niekde a za strmou neschodnou skalou,
nach prevŕta si cestu tu týmto krivákom ostrým.

60

Ber sa mi, rýchlonohý, ber sa, Cap, za milým mojím.
Ak býva za vodou niekde, čo valí sa divokým prúdom
a z lipy kresaný čln a hybké heslo mu chýba,
nech preplaví sa cez ňu tou lyžičkou dlabanou z dreva,
Ber sa mi, rýchlonohý, ber sa, Cap, za milým mojím.
Ak by sa zdráhal prísť azda, či dokonca výslovne nechcel
dostaviť sa mi ku mne, ty ostrými rohmi ho pichaj
a kol ho do prázdnych bokov a kol ho do tvrdých rebier.
Ber hore, rýchlonohý, ber už, Cap, milého môjho.
Aj ty ho, čiernohrivá, čo gniaviš v sne úbohých ľudí,

70

ty nočná Mora, pritlač a na prsia zavaľ sa celá,
hrdús ho, Vlkolak, i ty, kým nesadne na chrbát Capa.
Už mi nes, rýchlonohý, nes mi, Cap, milého môjho.“
Keď Hojka temnú pieseň už dospieva poslovi svojmu,
keď biedna vyčkáva naň s tou veľkou bolesťou v srdci,
v mrákote nočnej čuje, že blíži sa odrazu ku nej
strašný a rýchly dupot. No nebol to, nebol Cap veru,
sám Leš to s chlpatou srsťou sa dovalil z ďalekých dúbrav
a už ju chytá a vlečie do svojej jaskyne v húští,
a trápi šteklením Hojku, že viacej už nevyšle Capa.