xx

ĽUBISLAV, BORKO
.
ĽUBISLAV
.
Čo sedíš taký smutný tu pri ovciach v príjemnom chládku ?
Čo sa ti stalo, Borko, veď ty vždy veselý bývaš,
každý ťa počúval spievať, či na milej píšťale hrávať.
.
BORKO
.
Akože nemám byť smutný, ach, akože veselý mám byť,
keď sa nám pominul už náš miláčik Unoslav navždy !
Prv i háj tešieval ma i driečne ma tešili čriedy
i lúky s dobrou pašou, no teraz bez neho veru
ani háj neteší ma a ani na lúkach čriedy.
Ani kvet nevonia už tak, ako kedysi voňal,

10.

ani dozreté plody a ani syr, mlieko či maslo
už nie sú také chutné, jak bývali, keď som s ním jedol.
Áno, i spev môj, áno, tá moja najväčšia rozkoš,
zunoval sa mi celkom a keď si si zaspieval zavše,
nuž iba pesničku tú, čo na neho zložil som práve.
Ba i ten život tuná, tak slastný prv, ako má lichva,
keď na jar vychutnáva lúk žírnych bohatstvo všetko,
už len zo zvyku ťahám, jak v jarme ťahajú junce,
keď orú spražené pole, čo v ohnivom úpeku vyschlo.
.
ĽUBISLAV
.
Na všetkých doľahla ťarcha, nás, pastierov zasiahla všetkých.

20

Ani mne nebolo ľahko a jak mi to Budislav riekol,
ten, čo vždy z boka na bok, keď gajduje, opála hlavou,
veru mi od ľaku spadla priam od úst dúčeľa zdutá.
No čo si počať, povedz, keď sa to stalo už, darmo,
veď nás to všetkých čaká a nikto sa nevyhne smrti,
i bolesť všetka je márna a horký žiaľ pomáha toľko
ako húsatku piskot, keď dravý jastrab ho schytí,
unáša povetrím preč a ešte ho v pazúroch gniavi,
alebo ako bekot, keď ovcu vlk unáša do hôr.
Lež ako spievaš o ňom, to by som veľmi rád počul,

30

lebo pesnička nová je vždycky každému milá ;
veď i ja Unoslava som neraz oslávil chválou.
.
BORKO
.
Keď sa ti páči, prosím, rád zaspievam po tvojej vôli,
viac ako ovca ovcu ja teba vždycky rád vidím,
ale i ty mi musíš tú svoju zaspievať potom ;
veď času zostáva dosť a tiché je navôkol všetko,
ani najmenší vetrík, hľa, nebadať v dubovom lístí.
Zatiaľ psi ustrážia čriedy, čo tiahnu hrudnatou pašou,
zavčasu zavrátia ich, ak do hája zaberať začnú.

40

„Hoc staré pastierky sivé už zniesli zo všetkých kútov
množstvo rozličných zelín, čo vládzu chorobu premôcť
a Unoslava potom i kúpali, mastili, treli,
liečiac ho na každý spôsob, čo poznali skúsení iba,
predsa neprestal krákať tam pri vrátach na breste havran,
predsa kuvikal kuvik a strašlivo zavíjal Belko,
až sama miera rokov, čo skúpo určila preňho
neprajná kukučka raz, sa zavrela napokon vrchom
a smrť, tá neúprosná, mu zaťala do hlavy kosu ;
v horký žiaľ obrátila tak razom radosti všetky,

50

ktoré nám vtedy dával a ktoré sme brali vždy splna,
keď žil tu, medzi nami, keď radil v pastierskych veciach,
a keď z oných čias dávnych nám rozprával príhody otcov ;
keď nás blažieval spevom, či hudbou dúčele milej,
keď vyrezával do briez tie svoje spanilé piesne,
aby aj pastieri pozdní, čo ho už nestihnú počuť,
ako za čriedou spieva, mohli sa priučiť spevu.
Koľko to vypadlo sĺz, keď tú zvesť pastieri čuli
a keď ho v zástupe hustom tam niesli poslednou cestou
k pradávnym starým lipám a k šerému chladnému hrobu,

60

koľko to prehorkých sĺz sa zlialo v potôčky clivé,
jednako vyplakať žiaľ ni doteraz nemohli všetok.
Veď i tá lichva trúchli a pásť sa prestala celkom,
po bujných lúkach len blúdi i jastriť začína zrazu
a ten jej strašlivý bľak a ručanie desí nás všetkých,
že mnohým na hlave vlasy priam dupkom vstávajú hrôzou,
najmä keď z temných chrastín i lúpežné vlčiská vyšli.
Vtáci zatíchli v speve, i na poliach blaženosť všetka
zarovno s ním nám zmizla, kvet zvädol a nevydal viacej
sladkosti včelám na med, list na stromoch, na lúkach tráva,

70

všetko to počalo bledúť, ni do stebiel nehnalo siatie,
štrkáč sa rozmohol iba a neplecha hluchého ovsa.
Áno, i údolie samo, i strmina holín a skalísk
odpovie volajúcim len trúchlivým, žalostným echom.
Tak všetko smúti za ním, tak všetko sa clivotou dusí,
o čo viac veselšie bolo, kým živý prechádzal krajom.
Smutno i krave býva, keď spod nej teliatko vezmú,
i koze za kozliatkom, i ovca baranča želie,
ale sa uspokoja a po čase zabudnú celkom.
Prestáva mrazivý fujak i peklo páľavy letnej,

80

inovať opadá tiež i povodeň odtečie riekou,
no žiaľu neubúda a prv sa nestíši ani,
prv sa v nás nerozplynie, kým neklesne do hrobu telo
a kým sa nevydáme my všetci na večnosť za ním.“
.
ĽUBISLAV
.
Krajšie si spieval než čížik, ten, čo ma dojíma najviac,
hoci si spieval smutnú, ver, veľmi žalostnú pieseň.
Ale už nikdy by som si tu nežiadal čížika počuť,
keby sa s tvojich úst sladkých spev častejšie rozliehal poľom.
Nech akokoľvek vyznie, spev môj si teraz tiež počuj.
Nespieva iba drozd zvučný, i strnádka ciriká v kríčku,

90

ba vravia, že i kura si na dvore zaspieva zavše
a že vraj s chalúpky takej rád potom vyšľahne požiar ;
nespieva iba dievča, i chripiaca starká si spieva,
a dojka utíši spevom i bolesťou plačúce dieťa.
Kiež by i moja pieseň tak vládala utíšiť žiaľ tvoj !
„Umoslav vystúpil už ta, kam sa vždy túžieval dostať,
na miesto blaženosti, čo výši sa nad všetkou túžbou ;
jak nízku bazu lipa, jak planú bylinu ruža,
prevýši toto miesto i krásy a rozkoše sveta.
Zimy a mrazu tam nieto, niet prudkej páľavy slnka,

100

žiaľu nieto ukrutného, múk mysle a trápení nieto,
iba jar večná je tam, tam vetríčky lahodne letia
a ovievajú všetko len hravým ľahučkým krídlom ;
iba veselosť sama a bez konca plesanie iba,
jadnostaj radovánky a jednako neznudia nikdy.
Znejú ľúbezné piesne i hudba sviatočných píšťal,
chýrečných huslí a gájd sa ozýva navôkol všade.
Nepadá lístie z hájov, ni ovocie z odvekých záhrad,
zo stromov nehynúcich, keď bielou rukou plod snímeš,
až aj hneď tisne sa nový a dozreje o krátku chvíľu.

110

Na krásnych pažitiach tam, i na lúkach meňavých rosou
tráva nevyschne nikdy a v zelených úbočiach strání
jahody pýria sa vonné, že neumdlie nikdy chuť na ne.
Kvietie rozličnej farby sa ľúbezne usmieva všade,
pyštekmi otvorenými, kde vidno kropaje rosné,
navôkol vydychuje vždy čerstvú príjemnú vôňu
a keď ho šľapaje chodcov i niekedy pridlávia k zemi,
ono zas povstane hneď a hlavičky nosí jak predtým.
Neomdlie ruža nikdy a nemrie fialka nežná,
nezvädne klinček švárny, vždy rovnako belie sa pole

120

milými ľaliami, i blyskáčmi lesknú sa riavy.
Mlieko valí sa v riekach a v zurčiacich potôčkoch víno,
z mnohých prameňov prýšti i čistý voňavý medík.
Na takom šťastnom mieste si teraz Unoslav žije
a kol slúch zdobený vencom, vždy čerstvo uvitým znova,
dolinou s druhmi chodí, či posvätným trávnatým hájom,
alebo sadne si tam, skiaď z vŕška je najkrajší výhľad
na vzácne stromy a kríky i priestranné roviny šíre,
alebo v kvitnúcom briežku si nájde tônisté miesto
a tam s básnikmi spieva ich piesne, čo s velikou chválou

130

učieval nás tu on sám, keď myseľ nám od zeme dvíhal.
Alebo možno sa hostí zas v družnom radostnom kruhu
na hodoch oslávencov a počúva nebeskú hudbu,
blažený rozkošou sladkou, keď uchom útechu váži.
V toľkej sláve je on tam už novým ochrancom naším,
mocným zástupcom naším tam u otca večného teraz,
do jeho tváre hľadí a priamo z nej úmysly číta,
vrúcne ho prosieva zavše, nech milosť tu žičí nám živým
a všetkých napokon raz tiež do takej radosti zdvihne.“
.
BORKO
.
Ako sa teší volček, keď oráč ho vypriahne z jarma,

140

ako sa ovečka teší, keď hladná na úhor vyjde,
tak ti ma potešil spev tvoj, veď nádeje nemal som žiadnej.
Nijaká pieseň ešte a nijaká nezvládla hudba
to, čo vykonať stihli dnes tvoje presladké ústa.
Hneď by som vďačne dal veru i všetko potomstvo lichvy,
keby som takto vedel, jak ty vieš, Ľubislav, spievať.
Ó, kiež by sme sa čím prv i my ta dostali za ním !