xx

Až teraz zaspievam pieseň, čo kedysi Kozorád spieval
v jaskyni betlehemskej, keď vítal pachoľa božie.
Ale ty vypočuj si ju, ty zo všetkých najmilší srdcu,
ty moje najväčšie blaho, ty Martin môj, dožič jej sluchu,
neohrď ju jak nízku tou svojou vysokou mysľou !
Veď predsa nepohrdlo ňou ani samo dieťatko božské,
keď mu ju v maštali skalnej i pastieri spievali zborom.
Tráviš v nádhernom meste vek života plného práce,
veselých pastierov vídať i tučných čried možno ti zriedka;

10.

mne je zas prisúdené tu blízko prírody zostať,
každý deň navštevovať tie spanilé lúčiny Mlieča,
keď pod širokým dubom si v chládku sedím a spievam
pesničky rozmanité, čo čistá vnukne mi Umka.
Nech iní Svatovíta a bitky ukrutné slávia,
hrdinstvá víťazov mocných nech hlásia jačiacou trúbou :
ona ma k takému dielu už nenutká v poslednom čase,
ani vnuknutie nedá (hoc dávala kedysi dávno);
už len pri krotkých ovciach tu v háji sa pasúcich radom,
pri milom ohlase spevu, čo šveholia v húštinách vtáci,

20

nízko ma nabáda húsť a pastiersku dúčeľu stískať.
Ak sa ti zaľúbim touto, nuž možnože neskoršie potom
prudkejším duchom ma vznieti a schytí k rozletu ešte,
aby som vystúpil vyššie a neznel v polohe nízkej ;
a tak si zaslúžil raz i na sluchy pletený brečtan.
Keď okrídlený posol zvesť priniesol pastierom bdiacim
na stráži pri dojných ovciach a pri čriede bučiacej do tmy,
že sa im narodil už ten oddávna čakaný, ľudom
Spasiteľ vytúžený, že leží v tesaných jasliach
plienkami ovinutý kdes’ v meste Dávida-kráľa

30

a že všetkých rád prijme, len aby ta bez obáv prišli :
náhlivo zdobia si hlavy a zhromaždiac darčeky svoje,
rozmilé zrodeniatko už aj hneď hľadať sa schytia ;
na ceste píšťaly znejú a gajdy aj s hučkami aj bez,
obďaleč čuť roh i trúby, čo zvučné piskoty majú,
a kto aký má nástroj, znie každý na tejto ceste,
spočiatku nesúladne, no neskôr už v svornosti tónov.
Jak bleskom vysvietenú keď potom jaskyňu nájdu
a dnu váhavo vkročia, tu starčeka prvého uzrú,
uzrú i matku milú a božie pachoľa v slame.

40

Vtedy, po pozdravení, keď radostne ohlásia všetko,
kto ich sem práve poslal a prečo práve sem prišli,
akú zazreli žiaru von na šerej oblohe nočnej :
predložia rozličné dary a každý dľa možnosti svojej :
med a syr, mlieko, maslo i ovocie jasene pozdnej,
bohatší na dojnú lichvu i šestoro kozliatok mladých,
ba i šesť barančekov, čo ešte cicali matky.
Potom hneď zdobia jasle vždy zelenou chvojinou sviežou,
jedličím, brečtanom tiež, čo na dubce vysoko pnie sa,
ešte aj vavrínom vonným, až celé sa zaskvejú v kráse.

50

Nato sa všetci spolu až po zem tvárami sklonia,
vzdávajuc nemluvniatku tú zo srdca najhlbšiu poctu.
Ale už Kozorád vstáva a Ranoslav dúčeľu chytá ;
tamten bedáril sprvu, ni jedinej kozičky nemal ;
iba bohatým bačom on pomáhal obháňať čriedy :
ale keď vynikol spevom a prevýšil okolo všetkých
ako šípové kriaky keď prevýši stepilý topoľ,
a keď v súťažiach ceny vždy vyhrával jednostaj len on :
pomaly vzmáhať sa začal a zhromaždil majetok taký,
že sa stal napokon tiež sám pánom bohatej čriedy.

60

Najvyšší panovník, ten, čo vládne nadhviezdnym výškam,
žehnával mu vždy za cnosť a za život príkladný stále.
Často ho bolo vídať i na šerom úzadí vrchov :
pastiera betlehemského, či iných básnikov-veštcov
on sám tam rozoznel spevy, čo vnuklo im nebeské svetlo
o tomto zrodeniatku, a šíril ich ľúbeznou nôtou.
Druhý, Ranoslav, ten už keď sedával na lone matky,
bral do úst piskory gájd a vzdúval ich slabučkou parou.
Neskôr, keď vyučil ho sám vznešený Čestislav, hudec,
ktorý na sviatky hrával vždy v najväčšom kostole iba,

70

vykľul sa z neho majster, čo prekonal hudbou i tohto.
Keď teda zrodeniatku už každý poklonu zložil,
Kozorád prespevuje a Ranoslav dúčeľou zvučnou
predhráva ostatným nôtu ; tak po nich, stojacich vpredu,
do spevu dajú sa zborom, i nástroje zaznejú všetky.
„Roztomilé pacholiatko ! Ty samo vylaď ma k piesni,
akú som ešte nikdy ja nespieval, za čriedou idúc.
V tebe prišiel už na svet ten sľúbený pred vekmi ešte,
čakaný s vrúcnou túžbou ; ten, o ktorom hlásali všetci
z vnuknutia božieho ducha už dávnych praotcom našim:

80

že raz k nám z neba prídeš, že z čistej, bez poškvŕn ľudstva,
Panny sa narodíš pre nás, svet vytiahnuc z odvekej biedy.
Ty si ten čakaný dávno. Tak svietia ti očičká jasné
ako v jeseni pozdnej dve ohnivé hviezdičky neba,
keď je tiché a čisté a bez jednej jedinkej šmuhy ;
tvoje líčka sa skvejú jak včasnou rosičkou ruža.
Pery ti ružovejú jak prvé okvetie broskýň,
ako hyacint včasný, keď vykvitne z poliatej hriadky.
Aká tu ľúbezná vôňa ti vychádza z ústočiek sladkých,
nedýcha takou veru ni prvá fialky ranná,

90

ani strakatý klinček, ba ani nijaký kvietok,
ktorý sa teplou jarou von tisne z nadutých pukov,
hoc sa ho nedotkol ešte ni lúčik mladého slnka.
Ale chatrné jasle, nie veru, nesvedčia tomu,
pred ktorým duchovia hviezdni tak nízko klonia sa k zemi,
spievajúc z radosti plnej i jemu i otcovi na slávu
tam hore na výsostiach a pokoj ľudu tu dolu.
Nuž a či nepatrí sa tak veľkému slávnemu azda
narodiť v nádhernom dome, kde obdiv mesta sa stretá ?
A tam v kolíske ležať jak panské prevzácne dieťa

100

zavité v poduškách drahých a v čistých mäkuškých plátnach ?
Ale ty vybral si sám, že na ľudskú nádheru nedbáš
a rád máš pastierov prostých, tú biednu jaskyňu-maštaľ ;
na roztrasenej slame vôl ťa tu a oslíček víta,
klesnúc kolienkom, zbožne ti najhlbšiu poklonu vzdáva,
nad teba nakláňa sa a parou zhrieva ti údy.
Tak nám už nastáva čas tej veľkej úľavy z robôt,
ako ho čakali dávno dňom tvojho príchodu z neba,
prišiel už šťastnejší vek a život omnoho lepší.
Hľa, už sa všetko teší a napĺňa radosťou novou.

110

Pohoria poskakujú a pnú údolia vyššie.
Háje i dúbrava husté jak na plese vlnia sa v kole
a radosť z každej chrasti i z kríčka každého zvučí.
Nebude musieť roľník už orať skalnatý úhor,
ani siať netreba viac, ni stromky a vinohrad sadiť.
Zem sama od seba vydá vždy najlepšej úrody hojnosť.
Bez práce koláčov dosť si každý ujedať môže,
ovocie bude triasť z vŕb a zo šípov oberať hrozno.
Ba víno najlepšej značky piť môže zo studníc poľných
a z dutých dubov v háji med čistý lízať i plásty.

120

Zakvitnú skaly holé a do tráv sa odejú piesky.
Nebude suchoty viac a nevyschnú korytá riekam.
Večná jar potrvá navždy a riečiskom bude tiecť mlieko.
Divá zver skrotne sama, vlk a lev stíchnu jak teľce ;
ten neublíži kravám a tamten ovečkám dojným.
Byliny jedovaté tiež vyhynú po pastvách našich ;
iba výživná tráva rásť bude prekrásnym čriedam
a len čo spasú jednu, už druhá sa vytisne zápäť.
Do nádob nabitých maslom sa už viac nezmestí ani.
Oštiepkov ako hrúd bude a žinčice bude jak vody.

130

Zhubný jed hady stratia, drak ľúty osprostie celkom
ako pri cecku jahňa a s dračicou chlapča sa pohrá.
Prestane všetka nemoc ľud trápiť i dobytčie čriedy.
Teraz ak nejaká je, i túto zapudíš razom.
Prestane klamstvo, podvod a prestane bezprávny útlak ;
len rovnosť dobrovoľná a úprimná pravda sa zmôže.
Jednako nepriatelia tu a tam nájdu sa ešte,
budú ti závidieť hodnosť a želieť záhubu svoju.
Ale ty porazíš všetkých, keď dosiahneš zrelého veku,
napokon prinútiš ich, že tvoju len uznajú vládu.

140

Ba i zlí duchovia temní, čo na tvoju skazu vždy myslia,
vzbúria sa proti tebe, lež i tých premôžeš hravo,
zrútiac ich do hustých bahnísk a do bezdnej mrákoty pekiel :
zakutí v rinčiacich putách aj so svojím ohavným vodcom
nikdy viac nevyjdú na svet a neuzrú pozemské svetlo.
Napokon oslobodíš i väzňov z ich ukrutnej moci ;
zakľaješ samo peklo, nech tlamu už naveky zavrie.
Prestanú potom vojny ; už nikto viac neuzrie nikdy
ani tvár zabijaka, ni vražedné kopije, meče.
Pokvitne trvalý mier a trvalá bezpeka svetu;

150

a ty sám kráľovskou berlou tu po všetky budúce veky
panovať budeš v sláve, tak ako doteraz nikto ;
za tvojej šťastnej vlády žiť bude pozemšťan každý
v znamení radovánok a jednostaj s veselou mysľou.“
Takto Kozorád spieval a po ňom spievali spolu
ostatní pastieri tiež, a nástroje zuneli hudbou.
A tu dennica vyšla a ústami v podobe ruže
kázala poberať sa späť k čriedam, čo nechali samé.