3

Svätopluk bol v Rezne, Takmer celý nasledujúci deň po príchode, určený na hry a rytierske preteky, strávil v rade. Svätopluk rokoval s cisárom a jeho synmi o vážnych a dôležitých veciach. Ale z rady neodchádza veselý; s očami uprenými do zeme a s ovesenou hlavou kráča s cisárom a Karolmanom.

Boli už štyri popoludní, keď sa sadalo za slávnostný hodovací stôl. Všetko, čo bolo dobré a drahé, ponúkalo sa hodovníkom. Bradatí nemeckí bardi s ohromnými harfami spievali staré balady o rytieroch a v každej sa muselo niekoľko ráz spomenúť Stermanovo meno. A rytieri vzdychali a omdlievali od lásky, lebo láska musela rozpaľovať každého nemeckého rytiera. No a najmä Adelaida, predná okrasa celého Nemecka, bola príčinou, že aj z tejto siene museli vyniesť nejedného omdlievajúceho rytiera. To bola iná láska než za našich čias! Ale ešte aj iná zábava čakala na hostí v priestrannej d1hej, starovekými obrazmi skrášlenej, mnohými kahancami a na železných reťaziach visiacimi lampami osvetlenej sieni, v ktorej sa zhromaždilo veľké množstvo pánov, paní a slečien. Očakávali samého cisára aj s dvorom.

Bardi skončili piesne pri stoloch, a hodovná sieň sa vyprázdnila. Večer sa mali všetci zúčastniť na plese.

Prv, než sa zjavil cisár, hovorilo sa v sieni iba o svadbe, o Svätoplukovi a Adelaide. Nejeden rytier vynútil svojej milenke bolestnú slzu, vychvaľujúc peknými slovami Adelaidinu krásu, čím sa dotkol citlivého srdca milenky.

Iní zasa Svätoplukovi závideli, a škrípajúc zubmi, preklínali aj jeho aj Adelaidu. Vilím a Engelschalk, zakrútení do plášťov, prechádzali sa popri hrubých a vysokých stĺpoch po sieni s akousi treťou, rovnako zababušenou postavou a spolu si dačo šepkali.

Veľactený čitateľ a láskavá čitateľka už vedia, že Svätopluk sa do Rezna vybral s tým cieľom, aby tu svojmu národu zjednal pokoj. A aby to ľahšie dosiahol, zaumienil si, že požiada o ruku Adelaidu, Karolmanovu dcéru a vnučku cisára Ľudovíta.

Čo si zaumienil, to aj vykonal. Lenže Svätopluk sa sklamal vo svojej nádeji. Namiesto toho, aby národu vyjednal pokoj s výhodnými podmienkami, dostal sa natoľko do krážov prefíkaných a úlisných Nemcov, že seba aj svoj národ priviedol do ich područia.

Povolili mu kráľovský titul a jeho krajine udelili označenie kráľovstva, ale Svätopluk sa musel zaviazať za seba aj za svoju krajinu na každoročné poplatky, ako aj na to, že keby to vyžadovala potreba; postavia sa jeho pluky proti hociktorému nepriateľovi Nemecka a zložia prísahu vernosti nemeckej zástave. Potvrdením tohto dohovoru mal byť jeho sobáš s Adelaidou.

Svätopluk sa všemožne usiloval, aby sa tieto veci ešte na čas odložili, lenže nemecký cisár nechcel o nijakom odklade ani počuť. Dobre vedel, že Svätopluk, ktorého mal znovu v moci, na všetko privolí. A Svätopluk videl, že niet sa čo protiviť Nemcom v tomto položení.

Zahrmeli bubny a trúby víťazne zavrešťali. V sieni sa ozvali hlasy "Cisár, cisár!", keď Ľudovít so svojimi synmi, Adelaidou a Svätoplukom vstúpili do siene.

Z jednej strany pri cisárovi kráčal Svätopluk, z druhej Adelaida, synovia za ním. Adelaida svojou krásou zatienila všetky prítomné panie a slečny. Ako slnko sa jagala v celej sieni. Jej vysoká, dokonalá postava, vážny rovný a lahodný krok, dvoje čiernych, havraních očí, dlhé vlasy, v prstencoch splývajúce s bielym alabastrovým hrdlom, vysoké čelo ako jasná obloha, na lícach kvitnúce ruže, to všetko tak splývalo do jedného celku, že Adelaida musela touto svojou krásou a pôvabným držaním očariť každého.

Ale aj Svätopluk sa teraz ukázal v nečakanej podobe, na ktorú neboli nemeckí rytieri pripravení. V pamäti im zostal obraz Svätopluka z čias jeho tunajšieho väznenia. Zvyčajne ho volávali "slovenským rytierikom" a ako takého chudobného rytierika si ho aj predstavovali.

Tu sa však naraz Svätopluk zjavil v celej svojej dôstojnosti a kráse. Nevypínal sa síce podľa vzoru nemeckých grófikov a kniežatiek pyšne a naduto, lebo to ani nepatrilo k jeho vlastnostiam, nedovoľoval to ani jeho stav, ani stiesnená myseľ. Jednako celé jeho držanie bolo majestátne a naozaj kráľovské. Ľahký plášť, bohato naberaný, sa v záhyboch ako vo vlnách spúšťal až poniže kolien. Bohato pretkávaný pás mu sťahoval meč; na jeho rukoväti, tylci, vykladanom zlatom a perlami, mal zavesenú prilbicu. Gaštanové vlasy sa mu tak ako Adelaide vlnili po pleciach a modré jasné oči strieľali blesky po prítomných.

Začalo sa plesať, tancovať a hrať, a všetko sa dovedna striedalo. Aj sám cisár mal dobrú vôľu, a keď vystúpil spomedzi svojich, zamiešal sa medzi kniežatá a iné tu prítomné panstvo. Tak sa potom stalo, že Svätopluk zostal s Adelaidou sám, prechádzal sa s ňou po komnate, to sa zhovárajúc s ňou, to obzerajúc starožitné obrazy rozvešané po stenách a stĺpoch.

Adelaida ešte nikdy nepocítila takú slasť, akú našla v ľúbezných Svätoplukových slovách, ale čoskoro sa jej zmocnila úzkosť, lebo sa jej zazdalo, akoby vo vrave sem-tam sa prechádzajúcich mužov bola začula hlas dobre známeho grófa, o ktorom sme už prv čosi počuli. Ale ona videla všetku svoju rozkoš, útechu a blaženosť iba vo Svätoplukovi, a začala Svätopluka nabádať, aby odišli zo siene a vyhľadali cisára. Lenže medzitým, čo si Svätopluk chcel pozrieť obraz, visiaci oproti, zahvižďala mu okolo uší strela a treskla do stĺpa, pri ktorom stál s Adelaidou. Strela vyrazila zo stĺpa kus tvrdého muriva, a akoby sa bála dotknúť Svätopluka, iba padla k jeho nohám.

Táto udalosť pobúrila celý ples. Tu išlo o život Svätopluka. Ale anjel života a národa držal nad ním stráž. Hoci ohromený, ale nie zdurený, odišiel Svatopluk aj s Adelaidou z plesu.