Chapter

  1 1 |        chlapského pohlavia – vie, ako sa pán Šúplata oženil a ako
  2 1 |              pán Šúplata oženil a ako sa to stalo, že si priam na
  3 1 |      pochválenie.~To očakávam, vopred sa osvedčujúc, že už raz bez
  4 1 |         slovenskej noveletky.~Náš dej sa začína na Silvestra a skončí
  5 1 |          začína na Silvestra a skončí sa na Tri krále. Naša noveletka
  6 1 |               teraz odišiel, zadivíme sa, ako Nitra k takejto novinke
  7 1 |          láskavého čitaťeľstva, ktoré sa tak zabaví pri prvej slovenskej
  8 1 |               nám dakto nepovedal, že sa len sami chválime, bár sme
  9 1 |            ináč presvedčení, že dobré sa samo chváli, pristúpime
 10 1 |               pán Šúplata Ďorď, aspoň sa on takto podpisúval, keď
 11 1 |            všetkého dosť, len jedného sa mu nedostávalo, len jedno
 12 1 |               neborák Šúplata nemohol sa oženiť!~– Hí, – zhíklo razom
 13 1 |            bohatý ako rarášok, predsa sa nemohol oženiť a i teraz,
 14 1 |              hrdina nahnevaný a teraz sa priam pristrojil a vystrojil
 15 1 |             pán boh vie, čo je to, že sa len oženiť nemôže!~Oholil
 16 1 |             len oženiť nemôže!~Oholil sa teda na Silvestra tak hladučko,
 17 1 |           ešte len k štvrtému krížiku sa poberal, bár kto ho dobre
 18 1 |            Lebo to povedať musíme, že sa bol pánu Šúplatovi tento
 19 1 |           tých starých mládencoch, že sa im aj to, po čom prv pachtili,
 20 1 |            bolo veľmi silné a od sily sa puklo. Jeho rámiky a malý
 21 1 |               a nadrapené oko. Ale to sa len tak zdá, lebo Šúplata
 22 1 |               na svojom mieste. Vlasy sa mu na hlave trochu pobelievajú,
 23 1 |            trochu pobelievajú, ale čo sa ktorý len trochu väčšmi
 24 1 |            šediny. Ale aké sú oči, to sa v zrkadle nedá dobre vidieť.
 25 1 |              čierne ako havran a komu sa také páčia, nemá nič nad
 26 1 |               nad ne krajšie. Postava sa celá síce v zrkadle nevidí,
 27 1 |         povaly až po zem, ale nakoľko sa dá súdiť podľa hlavy, ktorá
 28 1 |             Naveky sedieť nemohol, to sa vie, najmä keď sa kamsi
 29 1 |         nemohol, to sa vie, najmä keď sa kamsi strojil. Zato hybko
 30 1 |               skočil zo stolice a dal sa prechodiť po svojej chyži
 31 1 |           veksľoch stotisíc a Kriklák sa mi nehanbí päťtisíc so svojou
 32 1 |              šťastie pokladať, že som sa otrel o jeho dom a len za
 33 1 |               rozmýšľaní, prechádzaní sa sem-ta, krútení hlavy, vyvalil
 34 1 |                krútení hlavy, vyvalil sa na posteľ prikrytú kobercom,
 35 1 |             vstal a akoby tým hodením sa na posteľ šťastná myšlienka
 36 1 |           veľkej hlavy vletela, takto sa dal o nej nahlas rozmýšľať.~–
 37 1 |         ebugatta, za stotisíc veksľov sa čosi len môže a ktosi by
 38 1 |               aj sama Ľudmila! Nechže sa probuje najesť tej svojej
 39 1 |          krásy – a inšie čože má? Keď sa Hovorková nahnevá, nuž vnučka
 40 1 |            jej babka hvízda, a keď by sa mi takto stará naklonila,
 41 1 |               si veľa nepomôže. ~Hore sa teda, Ďorde, hore sa, len
 42 1 |             Hore sa teda, Ďorde, hore sa, len okolo starej sa zakrúť!
 43 1 |             hore sa, len okolo starej sa zakrúť! A táto sa mi pozdáva,
 44 1 |              starej sa zakrúť! A táto sa mi pozdáva, ebugatta, len
 45 1 |             ebugatta, len toť nedávno sa mi pekne na ulici prihovárala!
 46 1 |               Herr von Šúplata, prečo sa nepáči aj k nám dakedy?
 47 1 |            vreckách na zásterke., tak sa ku mne tvárou nakláňala,
 48 1 |              až to radosť bola! „Nech sa páči, nech nás navštívia“ –
 49 1 |             osoba dačo nezmýšľa. A čo sa bohatstva týka, to viem,
 50 1 |             bolo, to bude, Ďorde hore sa!~Celý naradovaný, vysmiaty,
 51 1 |     rozhadzoval v povetrí a prechodil sa po chyži, chvíľami zas si
 52 1 |               okutím vzal do ruky, až sa takto šťastne namyslený
 53 1 |            mladá a mladá chasa nemala sa za kým vláčiť.~Priam na
 54 1 |               nášho vyprávania, minie sa dvadsať rokov, čo spravodlivo
 55 1 |            nášho Ďorďa vystrájajúceho sa do vohľadov.~Teraz teda,
 56 1 |               babky a vnučky, otvoria sa dvere dokorán a dnuka vojde
 57 1 |             dobre majú, lebo veru mne sa už tiež odnechcieva toho
 58 1 |         služobníckeho chleba. Prv som sa bávala tej panej, ale teraz,
 59 1 |              svojho pána pozerala, že sa naposledy samému pánu Šúplatovi,
 60 1 |          samému pánu Šúplatovi, ktorý sa ináč k Ilone ukazoval mrzutý,
 61 1 |          mrzutý, zachcelo zvedieť, čo sa Ilone porobilo.~– Nuž, hovorteže,
 62 1 |             dobrej vôle? – prihováral sa Ilone Šúplata, nepokojne
 63 1 |        obrátený, ako hovorím, prv som sa tých ich záletov čosi-kamsi
 64 1 |              zavretú ruku, rozosmiala sa.~– Hehehe, mladý pánko,
 65 1 |          robiť od veľkého hnevu, hneď sa chcel smiať, hneď hrešiť,
 66 1 |      neurobila.~– Nuž ale kieho čerta sa vám porobilo, veď ste vari
 67 1 |              humoru a začala, rozumie sa, so smiechom:~– Hehehe,
 68 1 |            žid! Lež tajdi mi – keď si sa dala kmínskemu židovi ošudáriť,
 69 1 |           abys’ ešte aj to vedela, že sa takéto papieriky len za
 70 1 |             ani tento papierik, čo by sa ti priam kupec naň trafil,
 71 1 |           koniec, lebo Šúplata div že sa neprevrátil spiatkom, čo
 72 1 |              neprevrátil spiatkom, čo sa mu tak hlava zakrútila a
 73 1 |              hlava zakrútila a odrazu sa chytal za vrecko, aby vytiahol
 74 1 |              horiacu na stole, pratal sa aj so smutnou Ilonou von.~
 75 1 |             temnom pitvore ohlasovalo sa ešte dlho „pätnásť zlatých,
 76 1 |        zlatých, pätnásť zlatých“, bár sa Šúplata už dakde po bruchoslavických
 77 1 |             nad dvestotisícmi a stará sa o svojich pätnásť zlatých.
 78 2 |             škôl chodieval, vzdelával sa, aj cestúval, boli si obaja
 79 2 |             chodil po chyžiach a zdal sa byť veľmi veselej mysle.~–
 80 2 |               zas nové neresti majúce sa valiť na náš národ. Tisíc
 81 2 |             braček Jarko, – rozkričal sa z plného hrdla Brožek, –
 82 2 |            skočiac zo stolice, hrmeno sa spytoval Milenský Brožka, –
 83 2 |          pravda, keď ešte aj taký, čo sa k Slovákom priznáva, ba
 84 2 |         krotil ho zas Brožek, – veďže sa mi tak nerozdeklamúvaj,
 85 2 |         najznamenitejší ľudia, hanbia sa zaň. Aký mi je to národ,
 86 2 |              potupa pre náš národ, že sa tak sám opúšťa, že nemá
 87 2 |             by šlo o jeho česť; a keď sa aj vyberú jednotlivci so
 88 2 |               veľmi šermovať zato, že sa náš národ nikde ako národ
 89 2 |           dvor, o jeho pospolité veci sa nestarajú. Títo ľudia sú
 90 2 |              bude národom? – spytoval sa Brožek.~– Ľahká odpoveď, –
 91 2 |            len nešpintal!~– Na vtipky sa nespustíme, – upokojený
 92 2 |              ešte Milenský, len by si sa darmo neškriepil, keď i
 93 2 |             len slovíčko stačí – vždy sa naň vešiate – a hovorili
 94 2 |          Slovákov v sprostých vtipoch sa nanosí a nad tebou si zabeťárči.
 95 2 |      bruchoslavickej hávedi, s ktorou sa ja osobne ruvať musím. Ja
 96 2 |                celého mesta a rozumie sa celej uhorskej krajiny,
 97 2 |        prospech mesta narádzal. Sotva sa vraj čuť dal, tužbyť musel
 98 2 |            jedináčika reformoval, aby sa po meste s tým panslavizmom
 99 2 |              sesie, povie: „Jaj, čože sa ja tam páliť budem za iných,“
100 2 |            však – hneď na druhý deň – sa na ulici nesmiem ukázať,
101 2 |              pokoj? Ale tak je to, dá sa synovi navádzať! Myslí si,
102 2 |              zamyslený – a po chvíľke sa dal aj on do rozprávky. –
103 2 |       sociálnych mužov mali, ktorí by sa k našej národnosti priznávali,
104 2 |             že doteraz skoro napospol sa len teológovia mali k slovenskej
105 2 |     reformátor.~– Hahaha, – rozosmial sa Brožek, – aký antiteológ
106 2 |               pekná poklona!~– No veď sa len smej, – odvetil Jaroslav, –
107 2 |        teológov. Bol som teológom, aj sa mi teológia páči, ale úradne
108 2 |               ale úradne teologizovať sa mi znevidelo. A ja iba proti
109 2 |            časov na všetkých stranách sa akosi zo života vyhodila.
110 2 |      poďakovať! A slovenská národnosť sa ani len myslieť nedá bez
111 2 |         žiadajúc už skutočné rozvitie sa nášho sociálno-národného
112 2 |           života, nemôžem uspokojovať sa s tými našimi úradnými teológmi
113 2 |    slovenských teológov prebehne, kým sa jeden vyberie, čo by bol
114 2 |              Slávie: teda tiež nebude sa ani slovenská národnosť
115 2 |               k slovenskej národnosti sa priznávajúcim teológom chýba
116 2 |           pozrúc na hodinky, Jaroslav sa zľakol a zhľadával svoje
117 2 |               svoje háby. – Už by som sa bol skoro oneskoril, mám
118 2 |           ešte jeden skok.~Ale Brožek sa furtácky usmieval a nič
119 2 |               spozoroval a položartom sa oddal doňho. – Nuž, čože
120 2 |              oddal doňho. – Nuž, čože sa, ty furták furtácky, tak
121 2 |             usmievaš? Vari šípiš, kam sa zberám?~– Hahaha, – rozrehotal
122 2 |                  Hahaha, – rozrehotal sa Brožek, – akože by som sa
123 2 |             sa Brožek, – akože by som sa nesmial, keď mi na um zišlo
124 2 |              naveky nebudeš, a druhej sa len začudujem; veď ty dobre
125 2 |             veď ty dobre vieš, že som sa s vami odjakživa hádaval
126 2 |        mladých Slovákov zatracovali a sa do svojich kutíc uťahovali!
127 2 |         svojich kutíc uťahovali! Zato sa nič neboj – dievčence ja
128 2 |           tvojho erotického tajomstva sa ja nejdem miešať!~– Nie
129 2 |              nijaké tajomstvo, vyznám sa ti, že nekonečne ľúbim Ľudmilu.
130 2 |            vedieť ako ja, – zasmútiac sa hovoril na to Milenský.~
131 2 |        hovoril na to Milenský.~Brožek sa chcel vážne zatváriť, ale
132 2 |              nechcem zdržiavať. I tak sa bezpochyby dnes sám o istejšom
133 2 |        presvedčíš.~– Myslíš? – smutne sa spytoval Milenský. – No
134 2 |             že v mojom románe nebudem sa ja šťastne mať v láske,
135 2 |        zažijem aspoň svätý cit, ktorý sa bez ohľadu na skutočnosť
136 2 |             dušu rozblahoslaví.~A tak sa rozlúčili.~– Zbohom do roka! –
137 2 |          pokladnice Brožek a na ulici sa títo dvaja verní priatelia
138 2 |             môj veľactený čitateľ, že sa, ako si ja pochvaľujem,
139 3 |                                  3~Už sa z toho Silvestrovho večera
140 3 |         celých Bruchoslaviciach. A čo sa týka kapitálov, teda sa
141 3 |               sa týka kapitálov, teda sa jej ani tamtá nevyrovná,
142 3 |         ustanovila. Pravdaže, o tomto sa nedalo ešte s istotou hovoriť,
143 3 |             Ľudmilku naučiť spoliehať sa na jej veľké bohatstvo a
144 3 |         hrmelo vydedenie, zastrájanie sa a čo ja viem aké hrozby,
145 3 |          banknotoví mládenci obracali sa okolo starej aj mladej;
146 3 |                a pani Hovorková, môže sa povedať, udávala takt a
147 3 |               ináč o Bruchoslaviciach sa musí povedať, že nie sú
148 3 |            posledné na svete. Rozumie sa, že aj závisti bolo po meste
149 3 |        Hovorkovej lásku a priateľstvo sa ubiehali. A toto bola jej
150 3 |              svojom stolíku a modlila sa. Kedysi patrila medzi krásne
151 3 |              predsa je radosť podívať sa na ňu. Pekná biela kožtička
152 3 |            musím to vysvetliť Dostala sa totiž aj do Bruchoslavíc,
153 3 |         neviem s kým, dosť na tom, že sa aj sem dostala priam len
154 3 |             výrobkov. Neviem síce, či sa pani Hovorková už aj predtým
155 3 |               Silvestra minulého roku sa modlila už ako v novej myšlienke
156 3 |         myšlienke oblečená. Pomodliac sa vstala od stolíka, priam
157 3 |             pekná. Keď dnu vošla, nič sa to ináč nezdalo, iba akoby
158 3 |        vysokého neba. Nôžky mala, ale sa nimi zeme nedotýkala, oči
159 3 |               pozrieť nedala, a ja by sa smel staviť, že z tých,
160 3 |              blýskalo a žiarilo.~A ja sa Milenskému nič nečudujem,
161 3 |          Milenskému nič nečudujem, že sa tak lapil na tento osudný
162 3 |             viem, či viac nemá, akoby sa zdalo, alebo či nemá menej,
163 3 |            alebo či nemá menej, akoby sa videlo, keď to len tak všetko
164 3 |             všetko hralo na nej. Hneď sa zdala byť ako decko, hneď
165 3 |               na zásterke, prechodila sa po chyži a vypytovala sa
166 3 |              sa po chyži a vypytovala sa Ľudmily na poriadok v dome.~–
167 3 |              tým sporšie sám so sebou sa zaoberal. Časy a roky letia
168 3 |              to si zapamätaj, a teraz sa pánu bohu pomodli, kým dakto
169 3 |   najnáchylnejší na modlitbu. Ľudmila sa modlila, aby sa nebo jej
170 3 |               Ľudmila sa modlila, aby sa nebo jej lásky jasnejšie
171 3 |               otvorilo ako míňajúceho sa roku.~Hovorková poháňala
172 3 |           zábavu až do polnoci. Vtedy sa  vítal Nový rok.~Potom vošla
173 3 |          prišla šťastne aj na to, ako sa aj mladosť míňa a ako sa
174 3 |              sa aj mladosť míňa a ako sa stáva, že panny ostarievajú
175 3 |              rečiach pozorná a dakedy sa jej tvár začervenala, dakedy
176 3 |               tebe zanechám, ale zato sa musíme spolu postarať o 
177 3 |    meinetwegen, ale na moje stotisíce sa len neprilepí ani jeden
178 3 |            palica na kľučku a potknúc sa medzi dverami na svoju trstenicu,
179 3 |           doniesol!~A Ľudmila, smejúc sa od srdca, šeptala babke
180 3 |                  Ale, babka moja, oni sa mýlia, nie je to on!~Hovorková: –
181 3 |           sakrment – kto?~Lež Ľudmila sa bála horšieho a odrazu bola
182 3 |          utájeným smiechom.~Hovorková sa z prvého hnevu, čo ju bol
183 3 |       rozprávku so Šúplatom. Ale vtom sa zjavil vo dverách Milenský
184 3 |          Milenský a Ľudmila, obrátiac sa k Hovorkovej, tíško jej
185 3 |             je on!~– Kto? – spytovala sa Hovorková, ale Ľudmila vítala
186 3 |               Jaroslava.~– Kto? Pýtam sa ťa ja, dievča.~– Pán Milenský,
187 3 |        Ľudmila, už aj trochu strachom sa trasúc.~– Ten je tu posledný
188 3 |             mladého spisovateľa.~– Čo sa ti na ňom páči? Ten kúštik
189 3 |              škamrala Hovorková a kam sa vrtela, tam sa vrtela len
190 3 |        Hovorková a kam sa vrtela, tam sa vrtela len okolo Šúplatu
191 3 |               Šúplatu Ďorďa.~Jaroslav sa poklonil slušne, ale nie
192 3 |             na stoličku; neborák, ale sa jej tak silne prichytil,
193 3 |               tak silne prichytil, až sa celý potil, rukami-nohami
194 3 |             celý potil, rukami-nohami sa jej držal, ako čo by ho
195 3 |           mala chuť na ten truc babke sa priečiť.~Hovorková by zas
196 3 |          dusiť, pritom pozorovať, aby sa nemohol na jej prijatie
197 3 |               bola celkom prvá, ktorá sa zobrala a svojím prirodzeným
198 3 |      Schriftstellerstvom? – spytovala sa Milenského, ktorý sa síce
199 3 |        spytovala sa Milenského, ktorý sa síce cítil byť urazeným
200 3 |               mrzutom urazení, pustil sa len do dlhej odpovede, hovoriac
201 3 |      rozprával.~– Ďakujem za opýtanie sa, nášmu spisovateľstvu sa
202 3 |              sa, nášmu spisovateľstvu sa dobre darí, najmä istým
203 3 |          akému fachu Schriftstellerov sa u nás dobre darí? No ja –
204 3 |            hneď erklärujem. Najlepšie sa majú u nás tí, čo kocúrkovské
205 3 |         prešla na iný predmet a zdalo sa jej, že Milenský pokorne
206 3 |              nadobudol smelosť, takže sa už jednou rukou aj pustil
207 3 |               ešte vždy rástol. Lapil sa teda tou slobodnou rukou
208 3 |            pot z tvári.~– Pán Šúplata sa potia, – začínala reč Ľudmila
209 3 |              Na službu poníženú, veru sa potím!~Ale s tým spolu bol
210 3 |              aj koniec reči. Ľudmilka sa usmievala a Šúplata sa síce
211 3 |       Ľudmilka sa usmievala a Šúplata sa síce opovážil svojím maličkým
212 3 |           prišiel, to mu nešlo. A pot sa počal ešte väčšmi zbierať
213 3 |             na čele, tuším aj ten pot sa chcel zmilovať nad týmto
214 3 |           myseľ myšlienku.~– Ach, zas sa potím, – začínal teraz už
215 3 |             do očí pozerať!~Hovorková sa však v srdci tešila nad
216 3 |              Milenský, – prihovárajúc sa mu, akoby nič, – či už videli
217 3 |      Pokladnici o ňom reč? – spytoval sa ochotný Jaroslav.~– Hej,
218 3 |              do tretej chyže.~Ľudmila sa dívala za milým, akoby jej
219 3 |         odvádzala, a málo chýbalo, že sa aj ona neschytila. Lež ostrý
220 3 |           jeho hlavy odpadlo, a počal sa prihovárať milej srdca svojho.~–
221 3 |          milom Jankovi!~– Hahaha, ako sa ten chlapček drží toho husára,
222 3 |       ahahahaha! To je pekné! – Smial sa, až mu pot na čelo vystupoval
223 3 |             čelo vystupoval a prizrúc sa ešte lepšie, zhahakol nanovo: –
224 3 |               obrázok, uhuhuhuhu!~Ani sa len upokojiť nevedel. Keď
225 3 |             len upokojiť nevedel. Keď sa už do vôle nasmial, nevedel
226 3 |             už potom, čo hovoriť. Len sa tak bokom prizeral na Ľudmilku
227 3 |       maľovanie pri stole, na stolicu sa už neopovážil sadnúť.~–
228 3 |           Poklad je taký? – spytovalo sa ho dievča.~– Och, ten som
229 3 |         nevládala udúšať smiech, dala sa teda, prehŕňajúc listy v
230 3 |     Pokladnici, čosi spievať. Šúplata sa rozosmial, to zavdalo dobrú
231 3 |         hehehe, Ľudmila chichichi, až sa do vôle nasmiali.~A Hovorková
232 3 |                 No, nech hádajú, čomu sa ja smejem? – spytoval sa
233 3 |              sa ja smejem? – spytoval sa Šúplata Ľudmily, ale táto
234 3 |             Šúplata Ľudmily, ale táto sa zas jeho na príčinu svojho
235 3 |        domáhala.~Pán boh to vie, čomu sa Šúplata smial, lebo ani
236 3 |               smial, lebo ani Ľudmile sa nevyzradil; ale po tom chrapľavom
237 3 |                 alebo už čo také, čím sa obyčajne láska vyjavuje.~
238 3 |             sama Ľudmila nevedela, čo sa stalo, len keď už Šúplata
239 3 |               Na Ľudmilin krik strhla sa Hovorková ako búra a letela
240 3 |            stoja ako vyjavení, dívajú sa na Šúplatu, len Hovorková
241 3 |            mdlo prišlo, – prihovárala sa mu; ale Šúplata sa trhol
242 3 |        prihovárala sa mu; ale Šúplata sa trhol na tie slová, pretrel
243 3 |               si ešte raz oči, obzrel sa na ňu a vidiac aj Milenského,
244 3 |           vidiac aj Milenského, počal sa potiť, ale otázke nerozumel.
245 3 |               rozumy dovedna, osmelil sa dačo pošepnúť Hovorkovej.~
246 3 |     extracimry so mnou samým.~Ľudmila sa zasmiala, Milenský bol rád
247 3 |           Hovorková tiež. Lebo pritom sa všetkým dačo ušlo.~Ledva
248 3 |            lósy svojej lásky. Bozkali sa ešte a v Ľudmile sa varili
249 3 |           Bozkali sa ešte a v Ľudmile sa varili city a jej jazyk
250 3 |            výrečný bol na vyhováranie sa pred babkou.~Nato prišiel
251 3 |             si ešte raz, všetci spolu sa zhovárali len o zlom roku,
252 3 |              nešťastný. O malú chvíľu sa zberal Milenský domov a
253 3 |              a keď ide cez chyžu, tak sa mi zdá, že anjel letí. Za
254 3 |              to nech nechajú len mňa  sa starať. To im ale pre uspokojenie
255 3 |              musím, že z tejto strany sa nemajú čo báť. Za jedno
256 3 |        nezaliali nášho Šúplatu. Potom sa pustil do chválenia Ľudmily,
257 3 |             dáky profesor. Neviem, či sa jej ja páčiť budem, keď
258 3 |             ju ja dostanem domov, veď sa budem aj ja učiť a aj tú
259 3 |             ten spisovateľ... – A kam sa obzerá, tam sa obzerá ku
260 3 |                  A kam sa obzerá, tam sa obzerá ku dverám.~– Hat
261 3 |               to nič nie je; Milenský sa, chudák, dakedy príde najesť
262 3 |              vrčí v hlave, nikdaj som sa nikoho tak nebál ako tohto
263 3 |           Šúplata.~– Hehehe, – smiala sa Hovorková, – to je dobre,
264 3 |             bez Eifersuchtu. Eifrovať sa musí; keď sa miluje! No
265 3 |    Eifersuchtu. Eifrovať sa musí; keď sa miluje! No vidia, Herr von
266 3 |           Šúplata mľaskol papuľou, až sa tak ozvalo po chyži. – No,
267 3 |              spravia všetko s ňou, ja sa jej veru bojím, a nech ma
268 3 |            ani nezdŕžajú. – A chabral sa preč.~– No, keď už len idú
269 3 |         ponúkala ho popredku. Šúplata sa dva razy obrátil chrbtom
270 3 |              jednu poklonu mladej, až sa aj šťastne, bez najmenšieho
271 3 |        vopchajúc do vrecák ruky, dala sa prechodiť po chyži, ale
272 3 |         prechodiť po chyži, ale sotva sa obrátila, už Ľudmila bola
273 3 |     posvietila? Ale nejdeš hneď! Nech sa tam dakde uderí. – Takto
274 3 |               okovanú trstenicu. Sama sa usmiala nad chudákom, ale
275 3 |          zaniesla do Šúplatov! Dievka sa tešila na dobrý diškrét.~
276 3 |         uprela ako na statky. – A veď sa on medzi nami potom vycibrí,
277 3 |               si mu ani neposvietila, sa patrilo, ty – nehnevaj ma!
278 3 |               na svete!~– No, no, veď sa nič neboj, – tešila ju stará, –
279 3 |           pokým mňa poslúchaš, dotiaľ sa neboj ničoho zlého na svete.~
280 3 |               zlého na svete.~Ľudmila sa pritúlila k Hovorkovej,
281 3 |             najhoršie šťastie. Hovorí sa, že láska je v manželstve
282 3 |     najpotrebnejšia, a tí učení ľudia sa aj obyčajne len s tou láskou
283 3 |              jeden na druhého. Ja som sa veru tiež z lásky nevydávala
284 3 |           zniesť naložia: ale aby som sa mala naveky zahrdúsiť s
285 3 |               ako Šúplatovou nevestou sa stať.~Toto tak smelo a rezko
286 3 |        odporujúcu nevidela. Rozpálila sa celým ohňom svojej náruživosti
287 3 |              hrdla mala.~– Nuž ale ty sa opovažuješ mne takto odpovedať?
288 3 |              bys’ mu ruky bozkať, keď sa len o teba otrie. Ty fifidlo
289 3 |             ulici si potom zastaň, či sa len obzrie kto na teba!~–
290 3 |              všetko.~Pri tých slovách sa rozplakala a nevládala už
291 3 |              ruky do vrecák, furiózne sa dala po chyži prechodiť
292 4 |              Bruchoslavičanmi! O tých sa ja nestarám, nech len pán
293 4 |             všetko to tým, na ktorých sa to vzťahuje. Našim románovým
294 4 |               krava mlieko, alebo keď sa človek mlatec dá do mlatby,
295 4 |            žatvy. No, majme nádej, že sa aj my dakedy po železnici
296 4 |               poďme ďalej a netúlajme sa sem a ta po bočných cestách.~
297 4 |             Deväť hodín odbilo – a on sa priam len teraz prebúdza.~
298 4 |               celý udychčaný zastavil sa u Hurdálkov, kde sa znamenitejší
299 4 |          zastavil sa u Hurdálkov, kde sa znamenitejší mešťania na
300 4 |        dobrého vína zastavovali a kde sa včera samí dobrí kamaráti
301 4 |               Nový rok vítať. Sotvaže sa ukázal Šúplata, túžbyť okolo
302 4 |               okolo neho všetci a kam sa dali, tam sa dali vymáhať
303 4 |             všetci a kam sa dali, tam sa dali vymáhať od neho jeho
304 4 |            neho jeho tajomstvá.~Vínko sa nalievalo, myseľ aj srdce
305 4 |             nalievalo, myseľ aj srdce sa rozohrievali, Šúplata bol
306 4 |                kto je ten ktosi.~Pilo sa teda naprázdno.~– Nože na
307 4 |   nepovytĺkalo, takže veru „Ľudmilka“ sa vykradla zo Šúplatových
308 4 |               tajomstvo za tajomstvom sa pri pohárikoch na stôl vykladalo.
309 4 |           zápalom. Naposledy, rozumie sa, pod pečaťou najväčšieho
310 4 |         pečaťou najväčšieho tajomstva sa vyzradil, že je on veru
311 4 |             svojho filipa! Po polnoci sa bruchoslavickí priatelia
312 4 |              je ženíchom.~Takto, hľa, sa to stalo, že už včasne ráno
313 4 |            akýmsi šriftštelerom! Ešte sa ani jedna Bruchoslavičanka
314 4 |        vyhadzovať! To je – aus!~A ako sa na poludnie schyľovalo,
315 4 |      trstenicu k Šúplatovcom a tešiac sa na novoročný diškrét, pristavila
316 4 |         novoročný diškrét, pristavila sa pri každej kamarátke na
317 4 |            Milušky zabudol, ako pekne sa včera spolu smiali, aké
318 4 |         naradovaná, a tak ďalej. A to sa do poludnia roznieslo po
319 4 |                No len dočkajme, – zas sa ohlasovali tie, čo láske
320 4 |            žičili, – veď uvidíme, ako sa to ešte skončí. Lež aby
321 4 |               zrána si spieval, a keď sa zväčša poobliekal, odomykal
322 4 |            taká zamosúrená, akoby ste sa neboli vyspali! Ale Ilona
323 4 |            trstenicu zabudli. Šúplata sa obzrie do kúta, kde obyčajne
324 4 |          objal svoju paličku, prizrel sa jej, až mu tak voňala, čo
325 4 |            novoročný vinš, začínajúci sa „Milí páni rodičové“ – až
326 4 |              táto figliarka, obrátiac sa vo dverách a ani spánombohom
327 4 |              a pustila grošiak, ktorý sa až k Šúplatovým nohám kotúľal.~
328 4 |             bár ich rozdáva, spiatkom sa kotúľajú!~– Hľa, hľa, čo
329 4 |            pre pár groší.~Ale Šúplata sa celkom chladno zohol, grošiak
330 4 |         vycigániť od Šúplatu, stavala sa nahnevanou, plieskala, búchala
331 4 |                búchala dvermi, metala sa a tomu podobné bravúry vykonávala.
332 4 |             je tá jej vnučka. Šúplata sa najprv pretvaroval, ako
333 4 |               by nič nevedel, ale keď sa Ilona aj do podrobností
334 4 |         podrobností pustila, usmieval sa vždy príjemnejšie a vidiac,
335 4 |             viacej tajomstvom, pustil sa s Ilonou do úprimného hovoru.
336 4 |            hovoru. A medzi rečou, kam sa premŕva, tam sa premŕva
337 4 |            rečou, kam sa premŕva, tam sa premŕva vo vrecku v peniazoch.~„
338 4 |              teraz je Nový rok, teraz sa lapá za vrecko, teraz teda
339 4 |             Ach, mladý pánko! – takto sa mu prihovárala, – oni sú
340 4 |              doniesol šťastie, nechže sa aj oni nad jednou nešťastnou
341 4 |        Šúplatova dobrá vôľa! Nahneval sa, hrešil, zlorečil – von
342 4 |           chudera za svoje usilovanie sa.~– Toto je hrozná vec, ja
343 4 |               čo jeho verná dievka až sa tak zachádzala plačom v
344 4 |              zmýšľala zmužilo, ako by sa svojho žrebu zbavila.~Ani
345 4 |           rada, moja milá, – spytoval sa jej starý pán Brožek a zazrúc,
346 4 |              vám dobre poslúži!~Ilona sa – zmiatla a rada by síce
347 4 |               lež toť hľa, oné, akože sa to menuje, ale nuž nechže
348 4 |             vy len domov s tým, u nás sa také veci nekupujú, my neslačíme
349 4 |            áno, áno, – hovoril, – len sa ponáhľajte s predajom, aby
350 4 |             to ledačo stojí! Ale čože sa starajú do mňa, keď mi nechcú
351 4 |        mladého nenašla doma, poberala sa v škrípaní zubmi domov.~
352 5 |          Bruchoslaviciach. Uňho by si sa ani o jednej bruchoslavickej
353 5 |                skôr hen zo Španielska sa dočuješ uňho nové veci.
354 5 |          Bruchoslaviciach nebýval.~On sa do bruchoslavického života
355 5 |            pre človeka vyššími vecami sa zaoberajúceho, keď sa pustí
356 5 |          vecami sa zaoberajúceho, keď sa pustí do obcovania s takými
357 5 |               hovoriť do vôle a tešiť sa zakaždým, keď dačo zlé o
358 5 |               Ale od Silvestra celkom sa do chyže a do seba samého
359 5 |           samého zavrel, lebo odvtedy sa mu vždy väčšmi a väčšmi
360 5 |              treba veľký náklad, a ja sa ledva udržujem tu v tejto
361 5 |               svoje starosti týkajúce sa vydania rukopisu.~Brožek
362 5 |            prípadoch pomohol; a teraz sa už aj ten môj otec obmäkčieva,
363 5 |               ak bude pán boh chcieť, sa aj sám vydá.~A tou svojou
364 5 |           Brožek. Jaroslav usmievajúc sa tomu, čo vystrájal Brožek,
365 5 |            vystrájal Brožek, zamýšľal sa chvíľami ešte väčšmi. Potom
366 5 |           svojmu priateľovi za to, že sa tak veľmi popúšťa starostiam
367 5 |               to najlepšia cesta, keď sa človek veľmi nestará o tú
368 5 |              aj bežím k tebe, aby som sa len čím skôr pravdy dohmatať, „
369 5 |             na ceste k tebe.~Milenský sa ľakol. Za dlhú chvíľu nevedel
370 5 |          slova prerieknuť.~– Toho som sa vo svojom tušení bál a že
371 5 |               nanovo. Na meno ženícha sa ani pýtať nejdem – ale som
372 5 |         Jaroslav nemohol povedať; krv sa mu od srdca do hlavy valila,
373 5 |         chcela temeno preraziť.~Hodil sa teda na diván a pochoval
374 5 |           myslieť na pomoc. Po chvíli sa schopil ako vietor a držiac
375 5 |         držiac širák v ruke, spytoval sa ešte Jaroslava:~– Povedz
376 5 |               ja tomu podkúrim! Neboj sa, Jaroslav môj, neboj, pričiníme
377 5 |        Jaroslav môj, neboj, pričiníme sa, aby sme toho filistra vyhodili
378 5 |       zachádzaniu so Šúplatom. Brožek sa zasmial a stisnúc priateľovi
379 5 |     priateľovi ruku, uisťoval ho, aby sa tých „papúľ bruchoslavických“
380 5 |          intrigánstvo!~Odišiel – a to sa stalo v tú nedeľu po Novom
381 6 |               Bruchoslavičania, takže sa od týchto stará Hurdálková
382 6 |               a síce tú, že najradšej sa dozvedala na cudzie dlhy.~
383 6 |              inej roboty ako dozvedať sa a zas klebetiť o tom, ale
384 6 |     klebetných Bruchoslavičaniek. Keď sa takto mohlo povedať: „Veď
385 6 |           pôžičku hotové peniaze, ten sa len starej Hurdálkovej opýtal,
386 6 |      nechodili na radný dom, lebo tam sa nikomu darmo neotvorili
387 6 |            ktorú sám vypil – dozvedel sa o financiách pojedných bruchoslavických
388 6 |               mieste rozpoviem. Teraz sa musíme ponáhľať k Šúplatovi.~
389 6 |              čitateľ, ani ja, ale keď sa len dobre prizrieme obaja,
390 6 |          dobre prizrieme obaja, obaja sa presvedčíme, že Šúplata
391 6 |              nevídané nebolo, Šúplata sa zaiste nejeden raz vo svojom „
392 6 |               ale nič tristo, Šúplata sa naozaj díva na Janka Dávida.
393 6 |             díva na Janka Dávida. Keď sa už bol hodne nadíval, zavrel
394 6 |        zakrútil hlavou a sám so sebou sa dal do rozprávky o Domovej
395 6 |          prisprostý, a tá moja budúca sa do tých kníh tak rozumie!
396 6 |               ho reku čert – už aj ja sa musím len dačo učiť – bár
397 6 |            Domovej pokladnici, budeže sa čudovať tá moja Ľudmilôčka!
398 6 |   najmúdrejšia vec je, že tá starenka sa už tak zostarieva. Myslí
399 6 |        kapitálov! Hihihihihi! – A tak sa milý Šúplata rozrehotal,
400 6 |               klepot už ráznejší, tak sa Šúplata trhol od ľaku, skočil
401 6 |              a odkašlával si.~– Hádam sa čudujú, kde som sa tu vzala? –
402 6 |              Hádam sa čudujú, kde som sa tu vzala? – spytovala sa
403 6 |              sa tu vzala? – spytovala sa Hurdálková.~– Zachádzam
404 6 |                  Hehehe! – usmievajúc sa, hovorila Hurdálková, –
405 6 |           nohu od priepasti, nad akou sa nachádzajú, odtiahla. Vedia
406 6 |         priateľka a už ani nedbám, či sa budú hnevať, či nie,1en
407 6 |              aj osobne od nich samých sa chcela prezvedieť, čo je
408 6 |               Hovorkovej vnučku? – Že sa chcú zapliesť s tým prekliatym
409 6 |          Vedia, Herr von Šúplata, ako sa hrávali kedysi s tým naším
410 6 |              chcel dačo povedať, vtom sa mu nepozdávalo a lapal druhé,
411 6 |               rukami hlavu a spytoval sa celý už akosi napaprčený
412 6 |              napaprčený ďalej:~– Veru sa im divím, že oni sama sú
413 6 |             ako Hovorková stojí, nech sa mňa opýtajú! Celé mesto
414 6 |               všetci, ale mojim očiam sa jej nepodarilo ujsť. Svojím
415 6 |              vravia, čo? – nespokojný sa ohlasoval Šúplata, – veď
416 6 |               Hm, hm, stotisíc, ľahko sa dá menovať, ale čítať ťažko,
417 6 |             gavalier, a od jeho smrti sa už tiež dačo strovilo! A
418 6 |        strovilo! A čo by aj nie! Žije sa dobre, vypeká sa, vysmáža
419 6 |            nie! Žije sa dobre, vypeká sa, vysmáža sa, Ľudmila sa
420 6 |             dobre, vypeká sa, vysmáža sa, Ľudmila sa frntolí, robiť
421 6 |               sa, vysmáža sa, Ľudmila sa frntolí, robiť sa ťaží,
422 6 |             Ľudmila sa frntolí, robiť sa ťaží, roky, už toť štvrtý
423 6 |        nastáva taký, sú zlé hja, veru sa len vyťahujú aj biele aj
424 6 |       ohovárala, lež, prosím ich, keď sa dlžníci zhrnú, veru neviem,
425 6 |               humnami majú. Veritelia sa, pravda, dotiaľ nehlásia,
426 6 |               dotiaľ nehlásia, pokiaľ sa úroky splácajú a pokiaľ
427 6 |              ju stáť pred sebou, a tu sa mu začal oheň žilami presýpať
428 6 |              išli cez jeho myseľ, aké sa nikdy predtým neopovážili
429 6 |      Hurdálkovej chrbtom Ľudmilu, ako sa mu usmieva, ako ho chváli.~
430 6 |        bruchoslavičiactva, zato oprúc sa o túto svoju známosť a vediac
431 6 |              srdce klebetárstvo, dala sa rozprávať už o samej Ľudmilke,
432 6 |         slovenských spisovateľoch, čo sa to teraz počínajú už aj
433 6 |         nanášať, očami hádzať, s nimi sa unterhaltovať – ale aby
434 6 |               tak, že dupnú nohou, až sa okná zatriasli, povedal:~–
435 6 |              kde by čo dostal, kde by sa najedol, píše knihy, čarbe,
436 6 |           chce byť každý živý a robiť sa nechce, ale pánom by bol
437 6 |           nebude lepšie dotiaľ, pokým sa všetkým chudobným nezakáže
438 6 |              aj vychodí školy, nemusí sa dávať na spisovateľstvo!~–
439 6 |       vzdychol si Šúplata, – ale keby sa to už aspoň pred jedno pätnástimi
440 6 |               rokmi bolo stalo, čo by sa tento bruchoslavický spisovateľ
441 6 | spisovateľstvo na posmech vyjde, a to sa stane, nech by si len takto
442 6 |        Hovorkoviech; budú vidieť, ako sa dlžníci zhrnú, poberie každý
443 6 |               tam potom šťastie. Nech sa živí celý Milenský potom
444 6 |        Šúplata celý poľakaný. Triasol sa na celom tele, studený pot
445 6 |               to hrozné mdloby, cítil sa nažive, ale telom pohnúť
446 6 |              už tiež horúce po chrbte sa prechádzať. Skočila teda
447 6 |               kričala. boženkala – až sa vo dverách Ilona zjavila.~
448 6 |            verná Šúplatova služobnica sa sama nevedela rozpamätať,
449 6 |            čakaním liečili. A vskutku sa im aj podarilo vyčkať zdravie
450 6 |           zdravie úplné, lebo Šúplata sa zo svojej mdloby šťastne
451 6 |           krok – táto moja ženba.~Tak sa Hurdálková odobrala a on,
452 6 |               on, vyprevadiac ju, dal sa už potom sám a sám naozaj
453 6 |             hučalo mu v hlave. Lež tu sa srdce začalo hýbať, klepať,
454 6 |               a nepokoj robiť a zdalo sa mu, že kričí: „Viacej Hovorkovmu
455 6 |            srdce proti rozumu. Tomuto sa iste zadiví každý, kto zná
456 6 |         pomyslel si tento šuhaj, – čo sa budem trápiť, idem ja k
457 6 |             som vedel rozsúdiť. Lapiť sa tak ľahko nedám.~A toto
458 6 |            ľahko nedám.~A toto všetko sa hovorilo aj robilo v ten
459 6 |           síce, neborák, ešte nič, čo sa môže stať a čo nie, ale
460 6 |               môže stať a čo nie, ale sa mu len tak čosi pozdávalo,
461 6 |           Vstal teda Ďorď, poobliekal sa pekne-krásne, vzal svoju
462 6 |           vzal svoju trstenicu a bral sa ku dverám. Ľudmila sa mu
463 6 |            bral sa ku dverám. Ľudmila sa mu len tak mihotala v očiach
464 6 |            knihu pod pazuchy, poberal sa z chyže. Na ceste si predstavoval
465 6 |             predstavoval Ľudmilu, ako sa usmieva, keď vidí, že sa
466 6 |              sa usmieva, keď vidí, že sa aj on už so slovenskou národnosťou
467 6 |            zaoberá, a pritom, rozumie sa, na dlhy už ani nepomyslel.~
468 7 |              akú láska moc má. A tomu sa právom čudovať môžeme, že
469 7 |             dňa istejšie, bár im, keď sa v nás budia, zriedka veríme.~
470 7 |            bol celkom iný svet, ktorý sa vtedy v Šúplatovej duši
471 7 |            nazbierané koncepty, akými sa strojil reči zavádzať, pomútil,
472 7 |              zavádzať, pomútil, takže sa mu úplne jeho žiadosť vyplnila
473 7 |              pani Hovorkovej.~Rozumie sa, že ho ona, ako len najprívetivejšie
474 7 |              znala, privítala, a tiež sa rozumie samo, aj on svoju
475 7 |             na stôl vyložil. Hneď ako sa jeden druhého trochu popochvaľovali,
476 7 |          Šúplata rozprávku vzťahujúcu sa na dlhy.~– Ach – ach, však
477 7 |          mnoho očula, o toľko smelšie sa dala do milého Šúplatu:~–
478 7 |            musím vedieť, ktorý človek sa opováži môj kredit, a tak
479 7 |             čo by priam na soľný stĺp sa bol mal premeniť. Z jeho
480 7 |         pokračovanie odložiť, a to by sa nepáčilo nikomu. Bruchoslavičanov
481 7 |               každodenný chlieb. Tomu sa však nedivme, bývajú neďaleko
482 7 |              u Milenského. Rozprávali sa dlho o novšej slovenskej
483 7 |            rozprávku opisovať.~Brožek sa veľmi zaujímal o Milenského
484 7 |         Hovorkovú a vedel, že – ak by sa mu to podarilo pukla by
485 7 |           prístup k Šúplatovi, spojil sa so slávnou klebetnicou Hurdálkovou,
486 7 |      vďačnosťou mu bola zaviazaná. Tu sa nám zavdáva dobrá príležitosť
487 7 |            bol patvaristom, rozniesla sa povesť, že Hurdálkovú čert –
488 7 |             že Hurdálkovú čert – nech sa prepadne – trápi, menovite,
489 7 |               mestský fyzikus škrabal sa za ušami a pochyboval. Zavolali
490 7 |       Bruchoslaviciach vedel dozvedel sa o tom aj mladý patvarista
491 7 |      patvarista Brožek a bez všetkého sa oznámenia u otca a principála,
492 7 |             podivným hlasom – rozumie sa razom s pacientkou – a cez
493 7 |              pred nezdravú. Tatrmánik sa prehodil a rozčeperil svoje
494 7 |           zadebnil ju štopľom – potom sa s ňou pomodlili obaja bosoráci –
495 7 |               zástoj vyviedla, Brožek sa iba dnes o tom od nej samej
496 7 |             najlepšie, utešoval.~– Už sa vraj Šúplata ani neobzrie
497 7 |       neobzrie na Ľudmilu – rozprával sa po literárnych dohovôrkach
498 7 |            nenazrie do Hovorkov, a že sa s Hurdálkovou veľmi láskal,
499 7 |             že jej ruku dal na to, že sa ani do tej ulice, v ktorej
500 7 |               si trúfal o sto dukátov sa staviť, že zo všetkého toho