Chapter

  1 1 |            Kto nezná pána Šúplatu? A jeho šmatlavú ženičku kto
  2 1 |           Nitre?~Tak je, páni moji a panie moje, prosím za odpustenie.
  3 1 |            bruchoslavickom kasíne, a medzitým to nie je tak,
  4 1 |          ako sa pán Šúplata oženil a ako sa to stalo, že si priam
  5 1 |          roku pojal za svoju vernú a úprimnú manželku terajšiu
  6 1 |         pripadá na koniec minulého a počiatok prítomného – nie
  7 1 |            nie storočia, ale roku. A zato táto prvá slovenská
  8 1 |         očúvajte – tohto storočia! A preto ja viem, čo už čakať
  9 1 |      slovenskú noveletku na ukážku a na pochválenie.~To očakávam,
 10 1 |         dej sa začína na Silvestra a skončí sa na Tri krále.
 11 1 |             Ecce – aká to novitas! A ešte keď pomyslíme, že je
 12 1 |       takejto novinke prísť mohla. A to všetko nielen nám, ale
 13 1 |           našu noveletku pomenovať a ani kritici zo Včely by
 14 1 |     klebety kmotier ho každú jeseň a každý fašiang ženili a páni
 15 1 |       jeseň a každý fašiang ženili a páni Bruchoslavičania, čo
 16 1 |          išli, znali ho tiež dobre a vyhýbali mu na ulici jeden
 17 1 |       jedno nešťastie ho naháňalo, a to bolo – neborák Šúplata
 18 1 |           predsa sa nemohol oženiť a i teraz, na Silvestra večer,
 19 1 |    nachádzame ho v rozpakoch lásky a ženby.~Bol on zavčerom už
 20 1 |       odišiel náš hrdina nahnevaný a teraz sa priam pristrojil
 21 1 |          teraz sa priam pristrojil a vystrojil k druhej, lebo
 22 1 |     slobodný už celkovito spríkril a znechutil. Tak to obyčajne
 23 1 |       Šúplata sedel pred zrkadlom, a my, aby sme sami nemuseli
 24 1 |      prostriedok beží hrubá čiara, a to je rozpuklina skla –
 25 1 |              vari bolo veľmi silné a od sily sa puklo. Jeho rámiky
 26 1 |         sily sa puklo. Jeho rámiky a malý fioček boli z hrubého
 27 1 |           zrkadle vidieť krivý nos a nadrapené oko. Ale to sa
 28 1 |     Šúplata má nos ešte dosť rovný a jeho oko je tiež na svojom
 29 1 |          ozaj také akési pomútené, a či je sklo na ňom zaprášené
 30 1 |           je sklo na ňom zaprášené a pomastené, keď ho Šúplata
 31 1 |         všetky biele vlásky vidieť a tak každý natrieť. Zuby
 32 1 |           pekné, čierne ako havran a komu sa také páčia, nemá
 33 1 |           lebo nevážilo päť centov a neviselo na dvoch klincoch
 34 1 |            hybko skočil zo stolice a dal sa prechodiť po svojej
 35 1 |          prechodiť po svojej chyži a sám so sebou rozprávať.~–
 36 1 |         hotových veksľoch stotisíc a Kriklák sa mi nehanbí päťtisíc
 37 1 |            so svojou dcérou dávať. A keby nemal, už by som ani
 38 1 |            som sa otrel o jeho dom a len za to jedno päťtisíc
 39 1 |       päťtisíc odrátať!~Tu zamĺkne a trie si čelo tak, akoby
 40 1 |            ktorej ale odrazu vstal a akoby tým hodením sa na
 41 1 |         pekné je to, ohmivé je to, a Šúplata Ďorď bol už vtedy
 42 1 |           veksľov sa čosi len môže a ktosi by rád bol, keby toľko
 43 1 |            ako ja tisícov mám. Nuž a naposledy, ebugatta, čože
 44 1 |          najesť tej svojej krásy – a inšie čože má? Keď sa Hovorková
 45 1 |    tancovať, ako jej babka hvízda, a keď by sa mi takto stará
 46 1 |            okolo starej sa zakrúť! A táto sa mi pozdáva, ebugatta,
 47 1 |          Kriklákov vedia nazerať?“ A držiac ruky vo vreckách
 48 1 |          táto osoba dačo nezmýšľa. A čo sa bohatstva týka, to
 49 1 |          bola by komasácia hotová; a mimo toho má v Mlákach,
 50 1 |           Šibenicami, v Lašidovej, a všetko hodné fľaky lúk a 
 51 1 |           a všetko hodné fľaky lúk a nivy a v horách tiež pekný
 52 1 |      všetko hodné fľaky lúk a nivy a v horách tiež pekný táľ. –
 53 1 |        ľavou rozhadzoval v povetrí a prechodil sa po chyži, chvíľami
 54 1 |            takto šťastne namyslený a nacifrovaný na nové vohľady
 55 1 |         vystrojil. Len chvíľa ešte a nik by ho nebol viacej doma
 56 1 |            kuchárka musela zabaviť a zadržať.~Bol to pekný domáci
 57 1 |            bruchoslavického boháča a priam zato škoda by bola
 58 1 |            nedržal veľa na kuchyňu a ako dôsledný Bruchoslavičan
 59 1 |            veľmi schránlivá, verná a spravodlivá, teda aj to
 60 1 |    spravodlivá, teda aj to ta ušlo a pre pána Šúplatov tichý
 61 1 |            pre pána Šúplatov tichý a pokojný dom mala aj tú krásnu
 62 1 |          už väčšmi stará ako mladá a mladá chasa nemala sa za
 63 1 |      spravodlivo u Šúplatov slúži, a tak je už celkom zrastená
 64 1 |            strieľať do srdca babky a vnučky, otvoria sa dvere
 65 1 |           otvoria sa dvere dokorán a dnuka vojde jeho dvadsať
 66 1 |           už čosi naozaj zmýšľajú, a dobre majú. Hovorím, prvý
 67 1 |         prekračujúc z nohy na nohu a usilovne po kuchárkinej
 68 1 |         teraz už tie časy pominuli a ja ich sama k frajerke vystrojím.~
 69 1 |         sama k frajerke vystrojím.~A pozrúc na zavretú ruku,
 70 1 |            s touto ceduľkou chodiť a na sobáš čakať, ako oni
 71 1 |         papierikmi za ženou chodia a sobáš hľadajú.~– Nože, no,
 72 1 |            nerob daromné histórie, a povedz, čo to máš v ruke,
 73 1 |        vari si dáku šajnu našla! – a hľadel akosi závistne na
 74 1 |          bohatý, ale premeniť ju – a vtom si čosi rozmyslí a
 75 1 |            a vtom si čosi rozmyslí a s tajomstvom vybúši, akosi
 76 1 |         vypliešťala na svojho pána a nevedela si nijako vysvediť
 77 1 |           šesť zlatých v striebre, a to si môžeme myslieť, že
 78 1 |            celkom zo svojho humoru a začala, rozumie sa, so smiechom:~–
 79 1 |        daromným papierom menovali! A dvestotisíc zlatých, ktoré
 80 1 |          iste dosť skoro vyplácať. A to je žid statočný! – Takto
 81 1 |        kmín ako jeho druhý kamarát a žid ako žid! Lež tajdi mi –
 82 1 |          všeobecnej biedy, drahoty a nahoty tak nemilobohu –
 83 1 |   nemilobohu – koľkože, koľko? päť a či, hľa, vari šesť zlatých
 84 1 |       zlatých v striebre vyhodiť – a to pre nič za nič! Za kúštik
 85 1 |          nič! Za kúštik papierika! A abys’ ešte aj to vedela,
 86 1 |            mňa vytiahnu vo Viedni, a čo aj nie, nuž oni skôr
 87 1 |          sa mu tak hlava zakrútila a odrazu sa chytal za vrecko,
 88 1 |          vrecko, aby vytiahol kľúč a zaprel chyžu.~– Nedomŕzaj
 89 1 |          no, to by som si pomohol!~A tak sfúknuc sviečku horiacu
 90 1 |          narieka nad dvestotisícmi a stará sa o svojich pätnásť
 91 1 |      neborku, so žrebom pod žľabom a pôjdeme o jednu kapitolu
 92 2 |           Jaroslav tiež na dievča, a to tuším na to isté, na
 93 2 |            je slovenský spisovateľ a toto vari stačí už na to,
 94 2 |        rozdiel mohol byť medzi ním a tým slovenským boháčom.~
 95 2 |    knižnica, jeden pisársky stolík a pri ňom pulpit, všetko knihami
 96 2 |         ňom pulpit, všetko knihami a papiermi pozakladané. Do
 97 2 |        spisovateľ so svojím dobrým a hádam jediným priateľom
 98 2 |            teda chodil po chyžiach a zdal sa byť veľmi veselej
 99 2 |            len všetko dobré čakám. A tvoje spisovateľské srdce,
100 2 |       Jarko môj, aké má tušenie?~– A čo by som tušil inšie, –
101 2 |           rokov v tých storočiach. A tento nastávajúci štyridsiaty
102 2 |            sme ani len národom nie a ty by si už rád videl národné
103 2 |          za seba samého zaujatého. A čo robí národy šťastnými,
104 2 |           tiež ešte nie je šťastie a sláva národa!~– Počkajže,
105 2 |         len nariekam na náš národ. A čože je príčina môjho náreku,
106 2 |         vravíš? Či je to nie hanba a potupa pre náš národ, že
107 2 |         ktorým by šlo o jeho česť; a keď sa aj vyberú jednotlivci
108 2 |          dovoľuje. Hej, hanba! fuj a posmech na taký národ! Iné
109 2 |       umelcov, kupcov, mechanikov, a čo robí so svojimi schopnými
110 2 |           sú národné školy, ústavy a sto iných ciest, vedúcich
111 2 |            vedúcich národy k sláve a blahu?~– No, no, veďže mi
112 2 |        nikde ako národ nezastupuje a opustiac sám všetky znaky,
113 2 |          aj proti tomu protestujem a nemôžem dopustiť, aby náš
114 2 |          zato národom, že sú v ňom a vo všetkých stavoch ľudia,
115 2 |       inšie ako starosť o svoj dom a dvor, o jeho pospolité veci
116 2 |        pred súdnou stolicou pravdy a ducha, než aby boli schopní
117 2 |      podstatný znak zotrieť!~– Nuž a ktože ti už teraz bude národom? –
118 2 |      známosťou jeho cesty osvecuje a svoj život kladie na oltár
119 2 |           na oltár jeho cti, slávy a šťastia!~– Eh bien, – prisviedčal
120 2 |              vždy sa naň vešiate – a hovorili by ste pro i kontra
121 2 |         keby prézes súd nevyslovil a nevedel ho aj vyviesť a
122 2 |            a nevedel ho aj vyviesť a naplniť.~– Tak je, braček, –
123 2 |           najmä tam, kde zabudnutý a zanedbaný národ ani len
124 2 |        sprostých vtipoch sa nanosí a nad tebou si zabeťárči.
125 2 |            nepriateľ pána richtára a pána kapitána, všetkých
126 2 |        radných pánov, celého mesta a rozumie sa celej uhorskej
127 2 |         jedno alebo druhé na dobré a prospech mesta narádzal.
128 2 |           ale počkaj, zješ čerta!“ A druhý zas: „Ehe – aký pán,
129 2 |         pán, len by si on svoj dom a toho svojho jedináčika reformoval,
130 2 |    nebláznil!“ – Tak, hľa, to ide, a neborák môj otec ako dobrý,
131 2 |         tam páliť budem za iných,“ a pokým k bráne príde, ešte
132 2 |          na správy z rady, odpovie a ako ma upokojí. Po takej
133 2 |        mesto ukazuje na mňa prstom a hovorí ako nárady môjho
134 2 |       môjho otca v senáte prepadli a ako tie nárady vlastne len
135 2 |           len z mojej hlavy pošli! A koniec, storako, pravda,
136 2 |         takejto reči o mne, otcovi a o sesii je obyčajne tento: „
137 2 |       svojich veľkých statkoch žiť a mať pokoj? Ale tak je to,
138 2 |        Jaroslav očúval zamyslený – a po chvíľke sa dal aj on
139 2 |            k slovenskej národnosti a z teológa nikdy nepovstal
140 2 |    Jaroslav, – že som bol teológom a teraz sám škamrem na teológov.
141 2 |      teologizovať sa mi znevidelo. A ja iba proti úradnej teológii
142 2 |        teraz sociálni reformátori, a to tí učenci, čo teológiu
143 2 |          sveta idú z jeho učencov, a nie z tých zákonníkov; reformy
144 2 |           publicistiky, nové pojmy a princípy – všetko toto viac
145 2 |            proti úradnej teológii. A náš slovenský život. najväčšmi
146 2 |           opatrovali: oni nám kníh a všeslovanských ideálov nastavali,
147 2 |           za svoj život poďakovať! A slovenská národnosť sa ani
148 2 |           našimi úradnými teológmi a s celou našou len teologickou
149 2 |           teologickou národnosťou. A keď vezmeme hore ten ohľad,
150 2 |       veľmi mať čo pýšiť teológmi. A ja to smelo opakujem, že
151 2 |         sociálna smrť. To sú plody a skutky chýž!~– Našim k slovenskej
152 2 |               prehovoril Brožek, – a za to oni nemôžu!~Ale Jaroslav
153 2 |           mať navrchu svoje slovo, a zato ešte dodal: – Z našich
154 2 |        hodinky, Jaroslav sa zľakol a zhľadával svoje háby. –
155 2 |        Brožek sa furtácky usmieval a nič nevravel.~Jaroslav to
156 2 |           to však skoro spozoroval a položartom sa oddal doňho. –
157 2 |          kedysi pri pive sľuboval, a teraz si takto na zálety
158 2 |          kedy–tedy vybiehaš!~– Nuž a vari myslíš, že už po ženu
159 2 |        myslíš, že už po ženu idem? A či je nie slobodno k dievčaťu
160 2 |    Hovorkov chodiť naveky nebudeš, a druhej sa len začudujem;
161 2 |   sociálnej vzdelanosti, ohybnosti a spoločenskosti mladých Slovákov
162 2 |       mladých Slovákov zatracovali a sa do svojich kutíc uťahovali!
163 2 |             ja som len tak hovoril a do tvojho erotického tajomstva
164 2 |       predsa jednu radu vedel dať, a tá by bola, aby si si Ľudmilku
165 2 |            na srdci milej rozprúdi a dušu rozblahoslaví.~A tak
166 2 |     rozprúdi a dušu rozblahoslaví.~A tak sa rozlúčili.~– Zbohom
167 2 |          Domovej pokladnice Brožek a na ulici sa títo dvaja verní
168 2 |          Vinšujeme im my, totiž ja a môj najláskavejší čo si
169 2 |           si Nitru kúpil, čitateľ!~A čože by sme im obaja nevinšovali
170 2 |         redaktor pekný honorár dá, a môj veľactený čitateľ, že
171 2 |         takýchto rezkých šuhajcov!~A keď sme už takto vyprevadili
172 2 |          by to v jednom kuse čítal a len čítal; alebo ešte lepšie
173 3 |     noveletka bola telo bez kosti.~A tak len pristúpme k pani
174 3 |           celých Bruchoslaviciach. A čo sa týka kapitálov, teda
175 3 |        Hurdálková má syna, nevestu a štvoro vnúčeniec, ktorí
176 3 |            smrť s rozkošou čakajú, a Hovorková má len jednu jedinú
177 3 |          dedičkou všetkých statkov a kapitálov ustanovila. Pravdaže,
178 3 |            lebo babka bola skúsená a opatrná žena, ktorá nechcela
179 3 |          sa na jej veľké bohatstvo a zato, len čo milá vnučka
180 3 |          vydedenie, zastrájanie sa a čo ja viem aké hrozby, takže
181 3 |            okolo starej aj mladej; a pani Hovorková, môže sa
182 3 |           sa povedať, udávala takt a tón celým Bruchoslaviciam.~
183 3 |       celým Bruchoslaviciam.~Krása a peniaze podmanili už inakšie
184 3 |            mužovi, ďaleké švagriné a robila s nimi naozajstnú
185 3 |        zapierali, na iné zvaľovali a o Hovorkovej lásku a priateľstvo
186 3 |     zvaľovali a o Hovorkovej lásku a priateľstvo sa ubiehali.
187 3 |           priateľstvo sa ubiehali. A toto bola jej obyčajná satisfakcia.
188 3 |           jednu nemohla podmaniť – a to bola Hurdálková, o ktorej
189 3 |       Hovorková pri svojom stolíku a modlila sa. Kedysi patrila
190 3 |         bravúry vytínať na tancoch a šmarcoch bruchoslavických
191 3 |          bruchoslavických zábaviek a bálov. Lež oblek nemá veľmi
192 3 |      nedávno akási nová myšlienka, a síce tá, že je to vraj kdesi
193 3 |            Mal by som ju opisovať, a keby som to urobil, len
194 3 |          mľaskot stál po chyžiach. A bár by som si trúfal čosi
195 3 |            do nich pozrieť nedala, a ja by sa smel staviť, že
196 3 |       valčeky, hrdlo ako alabaster a líčka – a zúbky, lež ako
197 3 |            ako alabaster a líčka – a zúbky, lež ako hovorím,
198 3 |         ako všetky strely blýskalo a žiarilo.~A ja sa Milenskému
199 3 |         strely blýskalo a žiarilo.~A ja sa Milenskému nič nečudujem,
200 3 |             prechodila sa po chyži a vypytovala sa Ľudmily na
201 3 |            sebou sa zaoberal. Časy a roky letia ako voda, neporiadok
202 3 |    Ľudmilka moja, to si zapamätaj, a teraz sa pánu bohu pomodli,
203 3 |      pomodli, kým dakto nepríde.~– A s tým tašla sama von z chyže.~
204 3 |        Ľudmile bolo srdce skľúčené a vtedy sme najnáchylnejší
205 3 |          poháňala čeľaď do knižiek a potom mali všetci Silvestrov
206 3 |         večer, to jest kratochvíľu a zábavu až do polnoci. Vtedy
207 3 |            zas do chyže stará pani a ako na konci roka držala
208 3 |             ako sa aj mladosť míňa a ako sa stáva, že panny ostarievajú
209 3 |        stáva, že panny ostarievajú a potom sú už na nič nie súce.~
210 3 |          babkiných rečiach pozorná a dakedy sa jej tvár začervenala,
211 3 |        chcem, ja žijem dnes-zajtra a  nerada by som ťa nezaopatrenú
212 3 |     postarať o poriadneho ženícha!~A tu oprela svoje bystré oko
213 3 |            ktorá však sklopila oči a hlboko si vzdychla.~Po chvíľke
214 3 |           tie len prišli skadiaľsi a rady by v Bruchoslaviciach
215 3 |            klepne palica na kľučku a potknúc sa medzi dverami
216 3 |     Šúplata.~Pani Hovorková zhíkne a vidiac naprostred chyže
217 3 |           ho sám pán boh doniesol!~A Ľudmila, smejúc sa od srdca,
218 3 |           Ľudmila sa bála horšieho a odrazu bola pri Šúplatovi,
219 3 |            prešiel, trocha zobrala a  Ľudmilinou vľúdnosťou uspokojená,
220 3 |          počínala aj ona svoju reč a „Herr von Šúplata“ sem, „
221 3 |       Hovorková ho vyhovárala sama a hľadela z neho inšie dač
222 3 |        mala tiež odpoveď na jazyku a prisudzovala pravdu Šúplatovi: –
223 3 |         Šúplata sú povestný mešťan a učený pán oni vedia dobre
224 3 |    Hovorková, potiahnuc ju za šaty a zboku jej šepla do ucha:~–
225 3 |           takými vtipmi, to je on!~A tak začala novú rozprávku
226 3 |         zjavil vo dverách Milenský a Ľudmila, obrátiac sa k Hovorkovej,
227 3 |         povedám! – šomrala pod nos a chladne vítala mladého spisovateľa.~–
228 3 |            Ten kúštik tej mladosti a tej múdrosti? nevídali! –
229 3 |         vnučke, škamrala Hovorková a kam sa vrtela, tam sa vrtela
230 3 |           zle myslela o Šúplatovi, a tak mala chuť na ten truc
231 3 |         nej jakživ nebola skúsila. A že musela hnev, žiadosť,
232 3 |           prezrádzala roztratenosť a pomätenosť. Ale predsa ona
233 3 |      celkom prvá, ktorá sa zobrala a svojím prirodzeným spôsobom
234 3 |          dopadnúť jej slovu na zem a hneď ho zachytiac, odpovedal: –
235 3 |         dovedna sporadujú, spisujú a na svetlo vypúšťajú, tým
236 3 |          mu, prešla na iný predmet a zdalo sa jej, že Milenský
237 3 |          nezniesla nijaký posmech. A dnes bola priam na Milenského
238 3 |          slobodnou rukou za vrecko a ťahal z neho veľký kvietkovaný
239 3 |          kvietkovaný svetlý ručník a utieral si pot z tvári.~–
240 3 |               začínala reč Ľudmila a tieto slová prerážali Šúplatovi
241 3 |            mu šťastne prišlo na um a povedal:~– Na službu poníženú,
242 3 |        reči. Ľudmilka sa usmievala a Šúplata sa síce opovážil
243 3 |          bol prišiel, to mu nešlo. A pot sa počal ešte väčšmi
244 3 |      zmilovať nad týmto zaľúbencom a dopomôcť mu k rozprávke.
245 3 |           dopomôcť mu k rozprávke. A vskutku, pot mu podal na
246 3 |             že je Šúplata zaľúbený a o inšie jej už oddávna nešlo,
247 3 |    najlepšie spravia,“ myslela si. A hneď jej myšlienka prišla
248 3 |        môjmu obrazu, dokladala ona a chytiac za ruku Milenského,
249 3 |        stará do temnice odvádzala, a málo chýbalo, že sa aj ona
250 3 |            ostrý pohľad Hovorkovej a rozkazné mihnutie ju na
251 3 |         bolo z jeho hlavy odpadlo, a počal sa prihovárať milej
252 3 |         Ľudmila odskočila ku kasni a položila pred neho otvorenú
253 3 |         hneď padol Ďorďovi do očí. A on div oči nenechal na milom
254 3 |          mu pot na čelo vystupoval a prizrúc sa ešte lepšie,
255 3 |         bokom prizeral na Ľudmilku a stál ako na maľovanie pri
256 3 |          po nebohom otcovi zdedil, a tam nieto takých obrázkov,
257 3 |            až sa do vôle nasmiali.~A Hovorková mala dakde v tretej
258 3 |           po tom chrapľavom hehehe a solecinalovom chichichi
259 3 |            ja im mám dačo povedať! a žmolil rožtek zo svojho
260 3 |         Ešte dakoľko ráz: „ja ich“ a „frajle meine“ povedal,
261 3 |          kvapky, lebo nám tu umrie a s tým bežala do tretej chyže,
262 3 |       strhla sa Hovorková ako búra a letela na pomoc. Na šťastie
263 3 |       rovno k Ľudmile, dupol nohou a akoby mu cent zo srdca padol,
264 3 |           raz oči, obzrel sa na ňu a vidiac aj Milenského, počal
265 3 |         zasmiala, Milenský bol rád a Hovorková tiež. Lebo pritom
266 3 |            objal Jaroslav Ľudmilu; a tu potom porozprávali si
267 3 |         mojím mužom?~– Ale bohatý, a tvoja babka ľúbi dukáty.~–
268 3 |        prinúti, babka ti rozkáže – a ty...~– A ja neposlúchnem,
269 3 |       babka ti rozkáže – a ty...~– A ja neposlúchnem, a ja neposlúchnem,
270 3 |                 A ja neposlúchnem, a ja neposlúchnem, a čo hneď
271 3 |   neposlúchnem, a ja neposlúchnem, a čo hneď pôjdem z domu!~Tak
272 3 |        Jaroslav si ju horúco objal a poručil bohu lósy svojej
273 3 |      svojej lásky. Bozkali sa ešte a v Ľudmile sa varili city
274 3 |           v Ľudmile sa varili city a jej jazyk výrečný bol na
275 3 |        psote, biede, hlade, nahote a o tom, aký je teraz chudobný
276 3 |           sa zberal Milenský domov a nik ho nezdŕžal, Šúplata
277 3 |          von dvermi, – tak to bude a pri tom ostane, však, Herr
278 3 |      neviem ako stáť mám pred ňou, a keď na mňa pozrie, teda
279 3 |         páli ma, mdlo mi prichodí, a keď ide cez chyžu, tak sa
280 3 |           tú knižku, čo v ruke má, a to nech mi veria, tisíce
281 3 |      sadnúť.~– Hm, hm, to je pekne a mňa to teší, – chválila
282 3 |           testiná budúceho zaťa, – a čo povie na to ona? O to
283 3 |        moja vnučka poslušné dieťa, a po druhé, ona si nemôže
284 3 |       druhé, ona si nemôže so mnou a s mojimi bohatstvami rozkazovať.~–
285 3 |            slovenský spisovateľ! – A pri týchto slovách div že
286 3 |            veď sa budem aj ja učiť a aj tú národnosť budem držať.
287 3 |            Ale ten spisovateľ... – A kam sa obzerá, tam sa obzerá
288 3 |         dakedy príde najesť k nám. A ako spisovateľ z vďačnosti
289 3 |         tej dala, keby aj čo bolo, a hen dvere čo? Čože doniesla
290 3 |       Šúplata, – však ona nič nemá a ja ju zaopatrím tak ako
291 3 |   Bruchoslavičan nemôže zaopatriť. A keby som tak, nedajbože,
292 3 |            videli tie moje veksle, a to tiež znajú, čo inde mám
293 3 |            tiež znajú, čo inde mám a dobre vedia, že nikoho nemám –
294 3 |          vstúpila Ľudmila do chyže a Šúplata akoby nič nevidel
295 3 |          nič nevidel schopil širák a šeptal starej do ucha: –
296 3 |         ňou, ja sa jej veru bojím, a nech ma ani nezdŕžajú. –
297 3 |           nech ma ani nezdŕžajú. – A chabral sa preč.~– No, keď
298 3 |         preč.~– No, keď už len idú a idú – teda nás tešilo, že
299 3 |          odpovedala ochotná vnučka a nedbajúc na nemotomé Šúplatove
300 3 |             otvárala dokorán dvere a ponúkala ho popredku. Šúplata
301 3 |         prišla.~– No ale si už tu? A tam na tie malé krútené
302 3 |        Preboha! – zhíkla Hovorková a vychytiac sviečku z vnučkinej
303 3 |         uteká dakto po podnávratí, a to ju potešilo, lebo si
304 3 |        utekajú. Zišla však až dolu a na nemalé začudovanie našla
305 3 |            uprela ako na statky. – A veď sa on medzi nami potom
306 3 |     Hovorkovej, bozkávala jej ruky a vravela jej s detinskou
307 3 |          vďačná za to až do smrti.~A tu usadila si vedľa seba
308 3 |      usadila si vedľa seba Ľudmilu a nahovárala ju za Šúplatu
309 3 |           ťa pýta. Je veľmi bohatý a môže a chce ťa zaopatriť
310 3 |             Je veľmi bohatý a môže a chce ťa zaopatriť po grófsky.
311 3 |         budeš mať pri ňom pohodlie a si paňou do svojej smrti.
312 3 |         Jeho srdce je to najlepšie a ľúbi ťa tak, ako ťa ani
313 3 |        manželstve najpotrebnejšia, a tí učení ľudia sa aj obyčajne
314 3 |         Žena, deti chodia otrhané, a keď učený pán zomrie, sú
315 3 |          hotoví žobráci. Hŕby kníh a papierov sú ich pekné dedičstvo.~
316 3 |           za nebohého tvojho dedka a len som mu privykla, a teraz
317 3 |       dedka a len som mu privykla, a teraz vidíš, ako je mi dobre.
318 3 |          mňa chcel jeden profesor, a ktorého som veru mala rada,
319 3 |           vdovu so štyrmi dietkami a kusa chleba nebolo, ktorým
320 3 |          Miluška moja, už si očula a vieš, ako to ide na svete,
321 3 |         vieš, ako to ide na svete, a tebe nič neostáva, ako počúvnuť
322 3 |         neostáva, ako počúvnuť mňa a – ísť za Šúplatovie Ďorďa.
323 3 |            sa stať.~Toto tak smelo a rezko hovorila, že Hovorková
324 3 |           ohňom svojej náruživosti a kričala, čo hrdla mala.~–
325 3 |           nie Šúplata po vôli? Nuž a čože chceš, koho čakáš?
326 3 |           to si pekne-krásne vezmi a na ulici si potom zastaň,
327 3 |            ľudí, pôjdem kraj sveta a všetko to sto ráz radšej
328 3 |         tých slovách sa rozplakala a nevládala už ani slova ďalej
329 3 |            dala po chyži prechodiť a na Šúplatu myslieť. Meditým
330 3 |            Ktovie, čo Šúplata robí a ako bude spať bez tej bohato
331 4 |      vinšujem veľa dobrých článkov a hojných, čo hotovými platia,
332 4 |      hotovými platia, odberateľov.~A Bruchoslavičanom čo?~Hja,
333 4 |            slovenským spisovateľom a  čitateľom.~S takýmto úvodom
334 4 |         mlatec dá do mlatby, kosby a žatvy. No, majme nádej,
335 4 |          po železnici ta dostaneme a potom si zo železnice donesieme
336 4 |           Teraz už len poďme ďalej a netúlajme sa sem a ta po
337 4 |           ďalej a netúlajme sa sem a ta po bočných cestách.~Je
338 4 |            hore povedal, Nový rok, a síce tento 1847. Pán Šúplata
339 4 |   rozprávajú. Deväť hodín odbilo – a on sa priam len teraz prebúdza.~
340 4 |           dobrého vína zastavovali a kde sa včera samí dobrí
341 4 |           túžbyť okolo neho všetci a kam sa dali, tam sa dali
342 4 |           vôle. Mľaskol si pár ráz a pripíjal „komusi“ na zdravie.
343 4 |         jednému dievčaťu! – povedá a pohár dvíhal: Všetci zdvihli
344 4 |         nepovie, aké je to dievča.~A Šúplatovo srdce tak bilo,
345 4 |   bruchoslavickí priatelia rozišli a každý či žene, či kuchárke,
346 4 |           besied, tancov, zábaviek a klebietok. Ale iné, trochu
347 4 |     Milenským k svadbe prísť mohlo a skôr Šúplatovi. Ľudmilu
348 4 |  jednohlasne, – Milenský nemá nič, a Ľudmila ani zbla! No veď
349 4 |           vyhadzovať! To je – aus!~A ako sa na poludnie schyľovalo,
350 4 |            trstenicu k Šúplatovcom a tešiac sa na novoročný diškrét,
351 4 |          každej kamarátke na ulici a rozprávala, ako si palicu
352 4 |          sú stará pani naradovaná, a tak ďalej. A to sa do poludnia
353 4 |           naradovaná, a tak ďalej. A to sa do poludnia roznieslo
354 4 |           aj hen Hovorkovej Dorku, a Ilonu sme tiež dávno nevideli.
355 4 |        lebo hneď zrána si spieval, a keď sa zväčša poobliekal,
356 4 |         poobliekal, odomykal dvere a volal na Ilonu. Tá vošla
357 4 |             Ale Ilona robila svoje a ani len slova nepovedala. –
358 4 |              Ja som nie šmatlinoha a odpovedať im nemám čo, nech
359 4 |          Dora, čo ju vraj len sama a sama chce odovzdať pánovi.
360 4 |            Dorka vyrapotala služby a pozdravenie a ďakujúc za
361 4 |    vyrapotala služby a pozdravenie a ďakujúc za jeho opýtanie,
362 4 |            Všetko spamäti – dobre. A Šúplata vytiahol okrúhly,
363 4 |             obrátiac sa vo dverách a ani spánombohom nepovediac,
364 4 |        nepovediac, utekala z chyže a pustila grošiak, ktorý sa
365 4 |            grošiak do vrecka hodil a povedal: – Keď nechce groša,
366 4 |          dukáty jej váľať nebudem, a ty keď chceš rozhadzovať
367 4 |          od svojho pána obsiahnuť, a to vedela, že dobrotou nikdy
368 4 |          búchala dvermi, metala sa a tomu podobné bravúry vykonávala.
369 4 |     Šúplata bol celkom akýsi pyšný a tvrdý. Preto aj Ilona, zbadajúc
370 4 |           Hovorkovej, aká je múdra a bohatá pani a aké krásne
371 4 |         aká je múdra a bohatá pani a aké krásne a gazdovlivé
372 4 |           bohatá pani a aké krásne a gazdovlivé dievča je tá
373 4 |      usmieval sa vždy príjemnejšie a vidiac, že jeho tajomstvo
374 4 |        Ilonou do úprimného hovoru. A medzi rečou, kam sa premŕva,
375 4 |         vrecko, teraz teda je čas, a tak teraz doňho s prosbou!“
376 4 |            teraz doňho s prosbou!“ A čo si toto takto sama vyšeptala,
377 4 |           lutriového lósu ponížene a pokorne prosila.~– Ach,
378 4 |          oni počínajú šťastný byť, a ten môj lós je tiež 1847.
379 4 |      oslobodzovať od lósu. Ej, ej, a aká múdra, že vraj numero
380 4 |        múdra, že vraj numero 1847, a za to, že ja v tomto roku
381 4 |            človek neprestáva dúfať a myslieť na pomoc ani v tom
382 4 |       mladého Brožka doma našla.~– A čo by ste rada, moja milá, –
383 4 |            sa jej starý pán Brožek a zazrúc, že má dákysi papier
384 4 |        poslúži!~Ilona sa – zmiatla a rada by síce bola hneď odišla,
385 4 |      menuje, ale nuž nechže pozrú, a veď by si to aj oni mohli
386 4 |          si to aj oni mohli kúpiť!~A podávala mu svoj žreb.~–
387 4 |         mňa, keď mi nechcú pomôcť!~A s tým, ľutujúc, že mladého
388 5 |            bruchoslavického života a klebetníctva ani zamak nestaral.
389 5 |   klebetníctva ani zamak nestaral. A veď aj dobre mal, lebo je
390 5 |         ich o sebe hovoriť do vôle a tešiť sa zakaždým, keď dačo
391 5 |       Milenský si písal – študoval a dakedy aj o svojej Ľudmilke
392 5 |       Silvestra celkom sa do chyže a do seba samého zavrel, lebo
393 5 |          odvtedy sa mu vždy väčšmi a väčšmi zatemňovalo nebo
394 5 |        svojom dohotovenom rukopise a opravoval sem i tam chyby
395 5 |     opravoval sem i tam chyby pera a dakde vkladal aj nové veci,
396 5 |            aj nové veci, myšlienky a pojmy.~– Tak by... už bola
397 5 |            na ktorej som toľké dni a noci usilovne pracoval;
398 5 |           Bude treba veľký náklad, a ja sa ledva udržujem tu
399 5 |       viacerých prípadoch pomohol; a teraz sa už aj ten môj otec
400 5 |          Ale vari ani nebude treba a tento rukopis, ak bude pán
401 5 |            chcieť, sa aj sám vydá.~A tou svojou obyčajnou žartovnos
402 5 |            strčil, potom ho zavrúc a do papierov zavinúc, pokračoval
403 5 |        vieš, že som ja čarodejník, a či si už zabudol, ako som
404 5 |            ho nebudeme môcť vydať.~A urobiac ešte dakoľko bosoráckych
405 5 |   zapečatil svojím prsteňom všetko a hodil taký paklík medzi
406 5 |        pulpitom jeden na druhom.~– A teraz koniec starostiam, –
407 5 |            starostiam o budúcnosť, a to ako svoju, tak svojich
408 5 |          národa.~– Tu praesens cur a , deo comitte futura, –
409 5 |        najviac pre prítomnosť robí a pomyslí si, že aj nepriatelia
410 5 |            sa vo svojom tušení bál a že to bude istota – tuším
411 5 |         som ja nešťastný človek! – A viac Jaroslav nemohol povedať;
412 5 |             Hodil sa teda na diván a pochoval svoju dušu do žiaľov
413 5 |      pochoval svoju dušu do žiaľov a radostných rozpomienok na
414 5 |          zachvacujúcich Jaroslava, a zato bol aj schopnejší myslieť
415 5 |       chvíli sa schopil ako vietor a držiac širák v ruke, spytoval
416 5 |        Šúplatom. Brožek sa zasmial a stisnúc priateľovi ruku,
417 5 |            intrigánstvo!~Odišiel – a to sa stalo v tú nedeľu
418 6 |           pani Hurdálková ju mala, a síce tú, že najradšej sa
419 6 |      zámožná vdova, majúc len syna a nevestu a štvoro vnúčeniec,
420 6 |           majúc len syna a nevestu a štvoro vnúčeniec, nemala
421 6 |        inej roboty ako dozvedať sa a zas klebetiť o tom, ale
422 6 |           tých alebo iných rečiach a klebetách. A ktorá mohla
423 6 |         iných rečiach a klebetách. A ktorá mohla povedať: „Naša
424 6 |          stojí z Bruchoslavičanov.~A kto mal na pôžičku hotové
425 6 |      Hurdálkovej opýtal, komu môže a komu nie prepustiť pár sto
426 6 |        intabulacionálne protokoly; a u Hurdákov pri holbe vína,
427 6 |     obzeral očami, zakrútil hlavou a sám so sebou sa dal do rozprávky
428 6 |  predplatiť jeden zlatý v striebre a za rok nič z neho nemať –
429 6 |        povedal, trochu prisprostý, a tá moja budúca sa do tých
430 6 |           kapitálov! Hihihihihi! – A tak sa milý Šúplata rozrehotal,
431 6 |        ukryl Pokladnicu pod duchnu a zavolal svoje: – Heraj!~
432 6 |          všetko, čo vedel poľakaný a takou vzácnou návštevou
433 6 |           hovoril sám sebe Šúplata a odkašlával si.~– Hádam sa
434 6 |      hehehe! – džavotala len ďalej a ďalej vdova. – Lež nabok
435 6 |         som ja ich dobrá priateľka a už ani nedbám, či sa budú
436 6 |          čomu len spolovice verím, a zato som aj osobne od nich
437 6 |          môj syn otcom štvoro detí a oni ešte len mládenčia.
438 6 |           Takto remzila Hurdálková a Šúplata stál pred ňou ako
439 6 |             vtom sa mu nepozdávalo a lapal druhé, slovom: ona
440 6 |        druhé, slovom: ona prestala a on nemohol začať reč.~–
441 6 |            on nemohol začať reč.~– A či si to oni, Herr von Šúplata,
442 6 |           čosi o dlhoch hovoria? – A sadol si za stôl, podoprúc
443 6 |           podoprúc si rukami hlavu a spytoval sa celý už akosi
444 6 |          iné nepotrebovala ako to, a zato bola aj odrazu na svojom
445 6 |    nepodarilo ujsť. Svojím bleskom a nádherou ona len vie, tak
446 6 |        viem, čo len lúk, rolí, hôr a čo ja viem čoho má, a kde
447 6 |          hôr a čo ja viem čoho má, a kde sú hotové kapitály,
448 6 |          nebol veru taký gavalier, a od jeho smrti sa už tiež
449 6 |          sa už tiež dačo strovilo! A čo by aj nie! Žije sa dobre,
450 6 |           pokiaľ sa úroky splácajú a pokiaľ je gazdovstvo pokope.
451 6 |        načne, pôjdu za ním všetci, a ak oni nepomôžu, nezadlho
452 6 |          to ozaj pravda mohla byť, a to mu len tak cez myseľ
453 6 |          videl ju stáť pred sebou, a tu sa mu začal oheň žilami
454 6 |         začal oheň žilami presýpať a myšlienky mu také išli cez
455 6 |            si ju ja vyživím, ach – a budem ju mat v dome, (a
456 6 |            a budem ju mat v dome, (a tu si mľaskol nahlas), veď
457 6 |             veď je to len decko! – A keď si to už raz bol vyslovil,
458 6 |            tak mu bolo ľahko srdca a v mysli videl za Hurdálkovej
459 6 |          slobodomyseľného človeka! A vskutku by to láska bola
460 6 |          života prenikla do povahy a nátury bruchoslavičiactva,
461 6 |            sa o túto svoju známosť a vediac dobre, akú moc má
462 6 |          zarytá v Ďorďovej duši.~– A naposledy, – takto hovorila
463 6 |          ja si ženu sám zaopatrím! A majú pravdu, ale...~– Ale
464 6 |          ej, ej, už sú oni len, no a či je nie tak?~– No veď
465 6 |            všetky peniaze rozflári a ktorá ich predsa pri všetkom
466 6 |     ktoréhosi času už ani len pero a papier nemôžem vystáť a
467 6 |            a papier nemôžem vystáť a tým slovom „spisovateľ“
468 6 |       teraz len do tých škôl lozí, a keď doštudíruje – čo má
469 6 |             že chce byť každý živý a robiť sa nechce, ale pánom
470 6 |        mladí páni chodia do školy. A to je dobre, taký už potom,
471 6 |   spisovateľstvo na posmech vyjde, a to sa stane, nech by si
472 6 |        zhrnú, poberie každý svoje, a tam potom šťastie. Nech
473 6 |            pot mu vystúpil na čelo a on ostal celý bez seba.
474 6 |      doktorky len čakaním liečili. A vskutku sa im aj podarilo
475 6 |         Tak sa Hurdálková odobrala a on, vyprevadiac ju, dal
476 6 |            ju, dal sa už potom sám a sám naozaj rozmýšľať o tom:
477 6 |         tom: ženiť, alebo neženiť, a ako ženiť, ak ženiť?~Hurdálkovej
478 6 |       ženiť, ak ženiť?~Hurdálkovej a Hovorkovej domy boli uňho
479 6 |           na váhach svojho rozumu, a tak zvedel, ktorý má predsa
480 6 |           má predsa väčšiu vážnosť a takrečenú autoritu pred
481 6 |       začal na takéto dačo myslieť a predložil si otázku: ktorý
482 6 |          začalo hýbať, klepať, biť a nepokoj robiť a zdalo sa
483 6 |        klepať, biť a nepokoj robiť a zdalo sa mu, že kričí: „
484 6 |          vyočúvať aj druhú stranu, a potom – veď; panebože, azda
485 6 |          Lapiť sa tak ľahko nedám.~A toto všetko sa hovorilo
486 6 |            bol Šúplata vždy väčšmi a väčšmi nepokojný, lebo mu
487 6 |          ešte nič, čo sa môže stať a čo nie, ale sa mu len tak
488 6 | pekne-krásne, vzal svoju trstenicu a bral sa ku dverám. Ľudmila
489 6 |          len tak mihotala v očiach a on si myslel, o čom začne
490 6 |    nezabudol čo najpotrebnejšie, – a vezmúc knihu pod pazuchy,
491 6 |    slovenskou národnosťou zaoberá, a pritom, rozumie sa, na dlhy
492 7 |          videli, akú láska moc má. A tomu sa právom čudovať môžeme,
493 7 | bruchos1avického žgrláňa obmäkčila a aspoň na chvíľu od peňazobažnosti
494 7 |        napriek celej svojej povahe a Hurdálkovej klebetnej výrečnosti
495 7 |        úplne jeho žiadosť vyplnila a on sám trafil do samej chyže
496 7 | najprívetivejšie znala, privítala, a tiež sa rozumie samo, aj
497 7 |      človek sa opováži môj kredit, a tak môj život podhrabávať?~
498 7 |            úst málo klebiet vyšlo, a že teraz donútený bol trochu
499 7 |          vľúdnosť, akou ho prijala a privítala, premohli ho,
500 7 |     primiešal Šúplata aj také reči a správy, o akých Hurdálková