Chapter

 1 2| neresti majúce sa valiť na náš národ. Tisíc osemsto štyridsaťsedem –
 2 2|       štyridsiaty siedmy? Fuj, národ môj, fuj! – že na konci
 3 2|     lenivosti, ogabanosti. Náš národ je nešťastná figúra v histórii!~–
 4 2|           už ty len zas na ten národ nariekaš! Čože chceš mať
 5 2|   Brožka, – čo, Slováci nie sú národ? Ale pravda, pravda, keď
 6 2|  prináleží, keď taký slovenský národ za národ neuznáva, pravda,
 7 2|        taký slovenský národ za národ neuznáva, pravda, pravda –
 8 2|      pravda – že sme nešťastný národ.~– No, no, – krotil ho zas
 9 2|    hanbia sa zaň. Aký mi je to národ, keď nemá ani svojho zemianstva,
10 2|       vždy len nariekam na náš národ. A čože je príčina môjho
11 2|     nie hanba a potupa pre náš národ, že sa tak sám opúšťa, že
12 2|   hanba! fuj a posmech na taký národ! Iné národy podopierajú
13 2|  svojimi schopnými hlavami náš národ? Kde sú národné školy, ústavy
14 2|    upozorniť, že s tým slovom „národ“ nemusíme veľmi šermovať
15 2|       šermovať zato, že sa náš národ nikde ako národ nezastupuje
16 2|      že sa náš národ nikde ako národ nezastupuje a opustiac sám
17 2|        sám všetky znaky, ktoré národ národom robia, ani je nie
18 2|      nemôžem dopustiť, aby náš národ prestával byť zato národom,
19 2|      hovoril na to Jaroslav, – národ mi je ten človek v ňom,
20 2|      popustím, že je slovenský národ národom, ale ty mi zas popusti
21 2|        obyčajných šprihanín na národ, najmä tam, kde zabudnutý
22 2|      kde zabudnutý a zanedbaný národ ani len snívať nemôže o
23 2|    mládenecký zápal rád videl. Národ náš hlboko padol, to ja,
24 2|      by sme boli veľmi šťastný národ!~– Dovoľ, braček, – pretŕhal
25 9|  Posvätím sa teda celkom tebe, národ môj, – takto si povedal –