Chapter

 1 2|           mládenec, ba hoc priam aj Jaroslav tiež na dievča, a to tuším
 2 2|            odpoveď, – hovoril na to Jaroslav, – národ mi je ten človek
 3 2|           aj s rathausom prevráti.“~Jaroslav očúval zamyslený – a po
 4 2|          veď sa len smej, – odvetil Jaroslav, – že som bol teológom a
 5 2|             a za to oni nemôžu!~Ale Jaroslav len chcel mať navrchu svoje
 6 2|        Medzitým, pozrúc na hodinky, Jaroslav sa zľakol a zhľadával svoje
 7 2|            usmieval a nič nevravel.~Jaroslav to však skoro spozoroval
 8 3|            len okolo Šúplatu Ďorďa.~Jaroslav sa poklonil slušne, ale
 9 3|             aj ďalej Hovorková. Ale Jaroslav nedal dopadnúť jej slovu
10 3|          reč? – spytoval sa ochotný Jaroslav.~– Hej, hej, ale to je nič
11 3|           ušlo.~Ledva odišli, objal Jaroslav Ľudmilu; a tu potom porozprávali
12 3|           zas tej najlepšej nádeje. Jaroslav tušil nešťastie zo Šúplatu,
13 3|          rozhorlená istila Ľudmila.~Jaroslav si ju horúco objal a poručil
14 5|      stolíka, vítal svojho priateľa Jaroslav. Rozložil mu potom všetky
15 5| rozkazujúcim hlasom hovoril Brožek. Jaroslav usmievajúc sa tomu, čo vystrájal
16 5|          nešťastný človek! – A viac Jaroslav nemohol povedať; krv sa
17 5|            tomu podkúrim! Neboj sa, Jaroslav môj, neboj, pričiníme sa,