Chapter

  1 1 |           moje, prosím za odpustenie. Ja som veru myslel, že som
  2 1 |               tohto storočia! A preto ja viem, čo už čakať môžem
  3 1 |            uznanie, samú chválu, lebo ja samý prvý podávam slovenskú
  4 1 |           päťtisíc zlatých! Ebugatta! Ja mám len na hotových veksľoch
  5 1 |      spisovateľské čarbaniny mal, ako ja tisícov mám. Nuž a naposledy,
  6 1 |              že ak lepšie nestojí ako ja, tak ako ja iste stojí.
  7 1 |               nestojí ako ja, tak ako ja iste stojí. Role má všade
  8 1 |          stojí. Role má všade tam kde ja, bola by komasácia hotová;
  9 1 |              Ilona, – nie tak chytro, ja mienim tajomstvo svoje...~–
 10 1 |          teraz už tie časy pominuli a ja ich sama k frajerke vystrojím.~
 11 1 |          Hehehe, mladý pánko, nebudem ja tak dlho s touto ceduľkou
 12 1 |       bankovými nádejami nakŕmil? Veď ja viem, že je to lós na dvestotisíc
 13 1 |               skôr znesú tú škodu ako ja! – Takto Ilona prosila Šúplatu,
 14 2 |           obaja spoločné majú, predsa ja len vravím, že u tamtoho
 15 2 |               tým slovenským boháčom.~Ja len v krátkosti poviem,
 16 2 |              rok donesie, – povedá, – ja len všetko dobré čakám.
 17 2 |               mi tak nerozdeklamúvaj, ja ti to hneď vysvetlím. Naši
 18 2 |           národa!~– Počkajže, nech aj ja dačo poviem, – pretrhol
 19 2 |             veciach, proti ktorým som ja nič nevravel, – trochu zahanbený
 20 2 |         zahanbený odpovedal Brožek, – ja som ťa len chcel upozorniť,
 21 2 |           národa, za čo všetko som ho ja len hŕbou filisterskochlebárskeho
 22 2 |         vraviac už pokojnejšie: – Ale ja práve aj proti tomu protestujem
 23 2 |          dokončieva!. hádku Brožek, – ja ti popustím, že je slovenský
 24 2 |            Národ náš hlboko padol, to ja, ak nie lepšie ako ty, teda
 25 2 |   bruchoslavickej hávedi, s ktorou sa ja osobne ruvať musím. Ja som
 26 2 |             sa ja osobne ruvať musím. Ja som už u všetkých Bruchoslavičanov
 27 2 |           sesie, povie: „Jaj, čože sa ja tam páliť budem za iných,“
 28 2 |       teologizovať sa mi znevidelo. A ja iba proti úradnej teológii
 29 2 |             pretŕhal mu reč Brožek, – ja myslím naopak, že už aká
 30 2 |               bez teológov!~– No veď, ja z tohto hľadiska naskrze
 31 2 |              mať čo pýšiť teológmi. A ja to smelo opakujem, že pokým
 32 2 |              sa nič neboj – dievčence ja sám rád vidím. Nuž ale,
 33 2 |               rád vidím. Nuž ale, veď ja nič, ja som len tak hovoril
 34 2 |           vidím. Nuž ale, veď ja nič, ja som len tak hovoril a do
 35 2 |               erotického tajomstva sa ja nejdem miešať!~– Nie tak,
 36 2 |               lepšie budeš vedieť ako ja, – zasmútiac sa hovoril
 37 2 |            požartoval. – Och, braček, ja nič lepšie neviem ako ty,
 38 2 |            babky neodviedol. Lebo som ja o istom mládencovi v Bruchoslaviciach
 39 2 |           spytoval Milenský. – No veď ja viem, že v mojom románe
 40 2 |               mojom románe nebudem sa ja šťastne mať v láske, ale
 41 2 |                Vinšujeme im my, totiž ja a môj najláskavejší čo si
 42 2 |     nevinšovali šťastnú cestu? Veď aj ja, čitateľ máme z nich osoh.
 43 2 |             čitateľ máme z nich osoh. ja, že som. od nich dostal
 44 2 |      veľactený čitateľ, že sa, ako si ja pochvaľujem, dobre zabaví
 45 3 |        vydedenie, zastrájanie sa a čo ja viem aké hrozby, takže Ľudmilka
 46 3 |             do nich pozrieť nedala, a ja by sa smel staviť, že z
 47 3 |          strely blýskalo a žiarilo.~A ja sa Milenskému nič nečudujem,
 48 3 |            Roky nebudem ani hádať, čo ja viem, či viac nemá, akoby
 49 3 |             vidíš, že ti dobre chcem, ja žijem dnes-zajtra a  nerada
 50 3 |          vzdychla na to Ľudmila, – aj ja by som, babka moja, pre
 51 3 |             jeho slovo bolo: – Ach, – ja som nešikovný človek!~–
 52 3 |         Jaroslava.~– Kto? Pýtam sa ťa ja, dievča.~– Pán Milenský,
 53 3 |               sa u nás dobre darí? No ja – to im ja hneď erklärujem.
 54 3 |             dobre darí? No ja – to im ja hneď erklärujem. Najlepšie
 55 3 |            pán Milenský.~– No, ten aj ja mám doma, hahaha!~Ľudmila
 56 3 |             ho dievča.~– Och, ten som ja po nebohom otcovi zdedil,
 57 3 |              No, nech hádajú, čomu sa ja smejem? – spytoval sa Šúplata
 58 3 |                čo nás tam po smiechu, ja im mám dačo povedať! a žmolil
 59 3 |            stojí. Ale predsa začal:~– Ja ich, frajle, ja ich – frajle
 60 3 |              začal:~– Ja ich, frajle, ja ich – frajle meine, ja ich, –
 61 3 |                ja ich – frajle meine, ja ich, – no to bolo do porazenia;
 62 3 |          vyjavuje.~Ešte dakoľko ráz: „ja ich“ a „frajle meine“ povedal,
 63 3 |         sakramentské slovo, už je tu, ja ich milujem, ich liebe Sie,
 64 3 |              babka ľúbi dukáty.~– Ale ja neľúbim, len teba, – odpovedala
 65 3 |              ti rozkáže – a ty...~– A ja neposlúchnem, a ja neposlúchnem,
 66 3 |                  A ja neposlúchnem, a ja neposlúchnem, a čo hneď
 67 3 |             to len ráčili vedieť, ako ja tú ich vnučku ľúbim, ja
 68 3 |               ja tú ich vnučku ľúbim, ja ani len neviem ako stáť
 69 3 |           profesor. Neviem, či sa jej ja páčiť budem, keď som ja
 70 3 |               ja páčiť budem, keď som ja to jakživ nečúval o takých
 71 3 |          knihách slovenských, tam, čo ja viem o čom! Nuž ale keď
 72 3 |            viem o čom! Nuž ale keď ju ja dostanem domov, veď sa budem
 73 3 |       dostanem domov, veď sa budem aj ja učiť a aj tú národnosť budem
 74 3 |            von Šúplata. No veď by som ja tej dala, keby aj čo bolo,
 75 3 |        Šúplata, – však ona nič nemá a ja ju zaopatrím tak ako ju
 76 3 |           strachu, oni eifrujú. Musím ja ju zavolať.~– Ale tak, tak,
 77 3 |               No, veď, povedá, – takú ja chcem!~Vtom vstúpila Ľudmila
 78 3 |             oni spravia všetko s ňou, ja sa jej veru bojím, a nech
 79 3 |              len chcú, nech len chcú, ja im budem vďačná za to až
 80 3 |            privyknú jeden na druhého. Ja som sa veru tiež z lásky
 81 3 |      Vedomilskú? No na tej mieste som ja mala byť teraz. Na moje
 82 3 |               nech odo mňa nežiadajú. Ja volím radšej zomrieť, ako
 83 4 |           Bruchoslavičanmi! O tých sa ja nestarám, nech len pán boh
 84 4 |               nehovorila som? Veď som ja to vedela! – dodávala každá
 85 4 |         neodpovieš – ty šmatlinoha? – Ja som nie šmatlinoha a odpovedať
 86 4 |              takú hanbu by som si ani ja nedala urobiť pre pár groší.~
 87 4 |             sa.~– Toto je hrozná vec, ja ju mám oslobodzovať od lósu.
 88 4 |              numero 1847, a za to, že ja v tomto roku počínam byť
 89 4 |              domov.~Pán boh ju poteš, ja jej prajem veľa šťastia!~
 90 5 |        pracoval; lež čo teraz s ňou – ja nešťastný človek? Bude treba
 91 5 |            Bude treba veľký náklad, a ja sa ledva udržujem tu v tejto
 92 5 |               môj otec obmäkčieva, čo ja viem, či nám nespomôže,
 93 5 |                 Veď vari vieš, že som ja čarodejník, a či si už zabudol,
 94 5 |           futura, – hovoril mu, – ale ja neznám väčších mníchov,
 95 5 |            práva starosti ako životu. Ja už len tak myslím, že je
 96 5 |               mu Milenský.~– No veru, ja som už tiež za života dosť
 97 5 |              čo si vykonal u Ľudmily? Ja len ustavične očúvam o jej
 98 5 |            ani pýtať nejdem – ale som ja nešťastný človek! – A viac
 99 5 |               Silvestra.~– No počkaj, ja tomu podkúrim! Neboj sa,
100 6 |               ty láskavý čitateľ, ani ja, ale keď sa len dobre prizrieme
101 6 |            Lež čože už robiť, keď som ja len ozaj taký onakvý, taký,
102 6 |              ber ho reku čert – už aj ja sa musím len dačo učiť –
103 6 |              to aj nič nového nebolo, ja vdova – Herr von Šúplata
104 6 |         odtiahla. Vedia dobre, že som ja ich dobrá priateľka a už
105 6 |            idú, ani nejdú, ale letia, ja už baba, môj syn otcom štvoro
106 6 |                  už je to isté, že si ja budem brať Ľudmilušku za
107 6 |          odrazu na svojom koni.~– Hja ja, – začínala, – veď to u
108 6 |               len lúk, rolí, hôr a čo ja viem čoho má, a kde sú hotové
109 6 |               činom nič nebude. – Ale ja by som mal cudzie dlhy pllatiť?
110 6 |              nič nedostane, veď si ju ja vyživím, ach – a budem ju
111 6 |             načože sú mi peniaze, veď ja si ženu sám zaopatrím! A
112 6 |             akože to oni vedia, čo si ja myslím? Veď som si ja práve
113 6 |              si ja myslím? Veď som si ja práve to myslel; ej, ej,
114 6 |                čo sú to za ľudia, keď ja od ktoréhosi času už ani
115 6 |             uvidím, – povedá, – musím ja usilovnejšie o všetkom rozmýšľať.
116 6 |              čo sa budem trápiť, idem ja k Hovorkovej, musím vyočúvať
117 7 |          povedia, kto sú to tí ľudia? Ja musím vedieť, ktorý človek
118 7 |              k tak veríš Hurdálkovej. Ja by som si trúfal o sto dukátov
119 7 |             tiež ťažko. Ako by som sa ja dalodohnať od Ľudmily?~–
120 7 |              od Ľudmily?~– Veď som to ja vedel, že ty zas budeš pochybovať,
121 7 |             zas budeš pochybovať, ale ja verím, že my Šúplatu odcokáme
122 7 |               do Hovorkovcov zoberme. Ja budem pytač, nahovárač,
123 8 |       taktická žena a myslela si: „Čo ja viem, čo Brožek ku mne prišiel?
124 8 |        zatajiť to veľmi dobre znal.~– Ja som sa veru neopovážil prísť
125 8 |                  lebo taký človek ako ja, veď dobre vedia, musí sa
126 8 |         trochu hanbiť na ulicu vyjsť. Ja by som sa smel staviť, že
127 8 |                čo je otec, to som nie ja.~– Ale sú jediný syn, –
128 8 |      potuteľne hryzúc. – No ale – veď ja nejdem túto krásavicu našu
129 8 | bruchoslavických parádach, tam – tam. ja vidím obraz pravdivej ženy.
130 9 |          sobáš. Myslia si vari, že sa ja nemôžem vydať zato, že som
131 9 |             nad šály nosiť – však som ja dávno hovorila, pre nich
132 9 |              mne potom nepripisovali. Ja veru nedbám, čo urobia,
133 9 |           naposledy, keď chcú vedieť, ja mám...~Takto rečnila Ilona,
134 9 |         povedzme že si úprimné slovo. Ja ti už, duša moja, musím
135 9 |          povedať – čo oddávna myslím. Ja nechcem nijakú Bruchoslavičianku,
136 9 |              svätom. Lež, vieš ty čo? Ja som už tak poznal tvoju
137 9 |            Šúplatu, hovorila Ilona, – ja taká stará, ja trochu aj
138 9 |               Ilona, – ja taká stará, ja trochu aj krivá, ja chudobná.~–
139 9 |            stará, ja trochu aj krivá, ja chudobná.~– Dobre je, –
140 9 |              neúprimné sa uťahovanie! Ja som tiež v rokoch, a chudoba
141 9 |              nechceš, ale pomysli, že ja bez teba šťastný byť nemôžem.~–
142 9 |              podľa ich stavu nosiť.~– Ja budem tvoj muž, tvoja ochrana,
143 9 |               stane božia vôľa, čo sa ja slabé stvorenie naprotivím.
144 9 |           slabé stvorenie naprotivím. Ja ich, mladý pánko môj – veru
145 9 |        susedov očuť.~– Ach, to som si ja ani nezaslúžila, – odpovedala
146 9 |            oni tomu rozumejú, a čo sa ja slabé stvorenie naprotivím.
147 9 |          zradca! – studeno hovoril. – Ja som tvoj najvernejší priateľ, –
148 9 |               strynách, ujcoch., a čo ja viem akých svojich priateľoch –
149 9 |     šľachetnej matróny muselo ozývať. Ja o tom ani písať nejdem,
150 9 |            lebo je to nemožné. K tomu ja som sám v Bruchoslaviciach
151 9 |              len slova nepovedal, lež ja tam v kostole musím jeho
152 9 |             ten bol hoden, aby som ho ja pustila do svojej chyže?
153 9 |               mi je nie možné zniesť, ja sa pominiem od hnevu, žiaľu
154 9 |              kolená, dal sa prosiť:~– Ja mám dostatočnú satisfakciu
155 9 |             nech vstanú, nech vstanú, ja im všetko urobím po vôli,
156 9 |           pýtať, – To sa nemôže stať, ja som si myslela, že oni...~–
157 9 |             áno, – opakoval Brožek, – ja prosím o Ľudmilkinu ruku.~–
158 9 |                zdržujúc Milenského, – ja nechcem vyžobranej lásky.
159 9 |             si hneď, budeme hlasovať, ja môj hlas dám Milenskému
160 9 |               šmatlaňou uspokojil, to ja viem, keby mu len doniesla
161 9 |           Viktória, tešte sa so mnou, ja viem s istotou, že si Šúplata
162 9 |               ten istý mladý advokát. Ja viem, že on z dvestotisíc
163 9 |                To ma ani neoslavuje – ja som už inakšie sumy povyhadzoval
164 9 |         ohybnejšie kosti bola mala.~– Ja som sa prehrešil proti tebe, –
165 9 |             To musíme dať do novín!~– Ja som sa prehrešila proti
166 10|            aby som ho nestratila. Ale ja budem črepy opatrovať? Aký
167 10|               žrebe, či čo je to, veď ja tomu ani nerozumiem. – Tak
168 10|              ma také štastie stretlo. ja reku že je to dáka interesová
169 10|               vrátiť peniaze? Ale som ja len naozajstný blázon bola
170 10|             ma ty nemilosrdne hrešil, ja som si skoro zúfala.~– Nože
171 10|               nanovo hrmel Šúplata.~– Ja už 1ós nemám – a rok 1847
172 10|        nehnevajú, mladý pánko, veď im ja tú ceduľu donesiem; pán