| Table of Contents | Words: Alphabetical - Frequency - Inverse - Length - Statistics | Help | IntraText Library |
| Jozef Miloslav Hurban Od Silvestra do Troch králov IntraText - Concordances (Hapax - words occurring once) |
Chapter
3009 3 | peniaze podmanili už inakšie svety, čo by teda nie Bruchoslavice? 3010 9 | pobožná osoba aj po iné sviatky a nedele, ale na Tri krále – 3011 3 | ti je, – kIadúc na stôl sviecu, hovorila vstupujúca do 3012 8 | obdivoval, vždy jasnejšie svitalo v Šúplatovej hlave.~– Nuž, 3013 1 | ani nemyslím!~Ale Ilone svitla pri týchto rečiach myšlienka, 3014 7 | ale by ten chumaj taký svižký bol? Veď je to také hlúpe 3015 6 | Hovorková, moja budúca pani svokra.~Hurdálková nič iné nepotrebovala 3016 3 | síce aj domáci, mestskí synkovia medzi nimi; lenže čo je 3017 2 | tak sám opúšťa, že nemá synov, ktorým by šlo o jeho česť; 3018 3 | slobodnou rukou za vrecko a ťahal z neho veľký kvietkovaný 3019 4 | žreb.~– Jaj, moja milá – tajdite vy len domov s tým, u nás 3020 8 | čo robiť.~– No, – hovoril tajným hlasom Brožek, – už šťastný, 3021 4 | dali vymáhať od neho jeho tajomstvá.~Vínko sa nalievalo, myseľ 3022 4 | teraz tuho si zaumienila tajsť do Brožkov so svojím žrebom. 3023 6 | predsa väčšiu vážnosť a takrečenú autoritu pred ním. Prvý 3024 3 | môže sa povedať, udávala takt a tón celým Bruchoslaviciam.~ 3025 8 | pred Brožkom, lež bola ona taktická žena a myslela si: „Čo ja 3026 9 | nemá. – Tak sa potešoval.~Taktiež Ilona skákala vo svojej 3027 8 | a je k tomu advokát!~A takýmito myšlienkami zmätená, Hovorková 3028 3 | kapitálov, teda sa jej ani tamtá nevyrovná, lebo Hurdálková 3029 2 | hoc priam ako tento, aj tamten je mládenec, ba hoc priam 3030 2 | tak; ale tu si v rozpore s tamtou tvojou deklamáciou o národe. 3031 4 | vedela! – dodávala každá z tamtých skúsenejších bruchoslavických 3032 3 | pekné bravúry vytínať na tancoch a šmarcoch bruchoslavických 3033 4 | bruchoslavických besied, tancov, zábaviek a klebietok. Ale 3034 1 | ale priam zato musí tak tancovať, ako jej babka hvízda, a 3035 1 | Kačenky Kriklákoviech, ale že tatko nechce Kačenke viacej ako 3036 7 | a rožkami pred nezdravú. Tatrmánik sa prehodil a rozčeperil 3037 7 | jej plece hodil akéhosi tatrmánika s kopýtkami a rožkami pred 3038 6 | Bruchoslavičanov, týchto prerozumných tatrmánikov, čo ani mak cti vo svojich 3039 6 | Ľudmila sa frntolí, robiť sa ťaží, roky, už toť štvrtý nastáva 3040 8 | to zas kto štopil, svoje ťažké „och“ vysipel.~Brožek sa 3041 6 | zavrel knihu, vážil jej ťažkosť rukami, meral jej hrubosť 3042 6 | rozmýšľať. Už vidím, že je toto ťažký krok – táto moja ženba.~ 3043 2 | si takto na zálety kedy–tedy vybiehaš!~– Nuž a vari myslíš, 3044 7 | bol? Veď je to také hlúpe teľa na svete, že ani zo svojej 3045 3 | ktorého by naša noveletka bola telo bez kosti.~A tak len pristúpme 3046 6 | mdloby, cítil sa nažive, ale telom pohnúť nevládal, takže Hurdálkovej 3047 5 | hlavy valila, akoby chcela temeno preraziť.~Hodil sa teda 3048 3 | akoby jej ho tá stará do temnice odvádzala, a málo chýbalo, 3049 1 | so smutnou Ilonou von.~Po temnom pitvore ohlasovalo sa ešte 3050 8 | hostia, ale uši nemala také tenké ako Šúplata, a zato ona 3051 2 | Bol som teológom, aj sa mi teológia páči, ale úradne teologizovať 3052 2 | teológmi a s celou našou len teologickou národnosťou. A keď vezmeme 3053 2 | ba som presvedčený, že z teológie ide vždy povedomie vyššej 3054 2 | reformátori, a to tí učenci, čo teológiu poznali, ale úradne teologizovať 3055 2 | ide vždy povedomie vyššej teórie; ale žiadajúc už skutočné 3056 8 | hniezdiť na stolici, také teplo ju prechádzalo.~– To je 3057 2 | nechceli. Všetky pochyby terajšieho sveta idú z jeho učencov, 3058 1 | vernú a úprimnú manželku terajšiu teda pani Šúplatovú.~Náš 3059 4 | či žene, či kuchárke, či tetke, či kmotre, keď nie hneď 3060 4 | trstenicu k Šúplatovcom a tešiac sa na novoročný diškrét, 3061 3 | len idú a idú – teda nás tešilo, že nám dali tú česť. Dobre, 3062 5 | o sebe hovoriť do vôle a tešiť sa zakaždým, keď dačo zlé 3063 9 | stojí! Viktória –Viktória, tešte sa so mnou, ja viem s istotou, 3064 1 | ušlo a pre pána Šúplatov tichý a pokojný dom mala aj tú 3065 9 | klebetnice, tie šlumpy, tiee – tie bruchoslavické panny. 3066 1 | akoby chcel z neho jednu tisícku vyvalchovať. Po dlhšom rozmýšľaní, 3067 1 | spisovateľské čarbaniny mal, ako ja tisícov mám. Nuž a naposledy, ebugatta, 3068 8 | hovoril Šúplata. Ale tým titulom „pán syn“ bol zas trochu 3069 3 | obrátiac sa k Hovorkovej, tíško jej šepla: – To je on, babka 3070 3 | to vraj kdesi taká móda tlačené plátno nosiť namiesto výborných 3071 1 | šúpal. Keby v pitvore nebola tma, videli by sme tam skormútenú 3072 9 | napriek tej trojkráľovej tohoročnej zime upotil, lebo jej tak 3073 3 | užitočný čas, ktorý vo svojom toku zlaté zrná donáša. Tak – 3074 5 | pero nabok, – na ktorej som toľké dni a noci usilovne pracoval; 3075 9 | chalani, ako je ten mlynársky tovariš, vláčili? – odpovedal Šúplata.~ 3076 9 | anjel potešiteľ. Všetci traja už vedeli, čo sa stalo, 3077 2 | jednu tú cucku! – Pah! Sic transit vana gloria mundi.~ 3078 6 | spisovateľ“ by ma aj do trantárie zahnali!~– Čo sú to za ľudia? – 3079 5 | vášho nešťastia, nepokoja, trápenia si vy sami robíte; lebo 3080 7 | čert – nech sa prepadne – trápi, menovite, že jej v krížoch 3081 8 | sa jeho priateľovi ruka trasie, ba i jeho hlas bol ako 3082 3 | už aj trochu strachom sa trasúc.~– Ten je tu posledný raz, 3083 9 | si povedal – a zakryl oči trasúcimi sa rukami.~Vtom vstúpi do 3084 9 | sentimentálnosti.~– Halibali, trci-frci, už by si zas romantizoval, 3085 5 | hurda-burda, láry-fáry trepentam, diktum-faktum, rukopis 3086 9 | mľasknutie bolo mohlo do tretích susedov očuť.~– Ach, to 3087 7 | že zo všetkého toho ani tretina nie je pravda. Čo by sa 3088 9 | šťastnou náhodou bol hlavnou treťou, – ktorý však ona predala, 3089 10| vysvetliť, prečo Šúplata tak oči treští a ako päste vyvaľuje.~– 3090 9 | Ilonka moja?~Ilona sa tak trhla, ako čo by ju bol dakto 3091 6 | Šúplatom ale aj toto už trhlo tak, že dupnú nohou, až 3092 10| usilovná v navštevovaní trhov, jarmokov a, slovom, rínok 3093 9 | naozaj mienia, lebo mne sa triafa šťastie môj kulifaj nezabudol 3094 10| Šúplatom zdržoval.~Tak s tridsiatimi zlatými sa vrátila Ilona 3095 1 | päťtisíc odrátať!~Tu zamĺkne a trie si čelo tak, akoby chcel 3096 3 | najmä istým spisovateľským triedam.~– Und wenn ich fragen darf! – 3097 10| ulica od kriku ozývala. Po trojhodinovom plači sa mu predsa obľahčilo 3098 9 | farár v mene blahoslavenej Trojice svätej poctivého mládenca 3099 9 | nazrieme trochu k Milenskému.~Trojkráľová noc bola pre Milenského 3100 9 | že sa celý napriek tej trojkráľovej tohoročnej zime upotil, 3101 3 | svojej smrti. Že je taký trošku neokrôchaný, to tiež nič 3102 10| prebudil a ako on svoju paniu trstenicou mastieva, o tom už rozprávať 3103 6 | odhovárajúc ho od Ľudmily, ale on, trúc si čelo päsťou, len krátko 3104 9 | žreborn chváliť, lebo také trúfačné sa mu zdali jej reči.~– 3105 9 | svojich priateľoch – až trúfajú, že sa už kázeň začne. Tak 3106 8 | chyžu usporadovať – a na jej truhle sa presúšali veksle.~– Jaj, 3107 10| nebudeme. Dlho by nám to trvalo – a mohli by sme tým daktorej 3108 7 | nie je len láska dákeho turistu, keď si mi ty o všetkom 3109 5 | Toho som sa vo svojom tušení bál a že to bude istota – 3110 7 | mali byť.~Sú, ach sú isté tušenia v našom srdci, ktoré sú 3111 2 | srdce, Jarko môj, aké má tušenie?~– A čo by som tušil inšie, – 3112 7 | klebetnej výrečnosti smel ešte tušiť, že by jednako zajtra jeho 3113 9 | jednu prosbu, jednu horúcu túžbu môjho srdca.~Hovorková nechcela 3114 4 | Sotvaže sa ukázal Šúplata, túžbyť okolo neho všetci a kam 3115 2 | si aj rozmyslí, čo mne, túžobne čakajúcemu na správy z rady, 3116 8 | dierke a chcel vidieť aj tváre tých hostí. Ale ešte ani 3117 1 | sporý v oraní jeho okrúhlej tváričky, predsa tak ulízane vyzeral, 3118 2 | z nás nútia minulé časy tvojej lenivosti, ogabanosti. Náš 3119 7 | vedieť. Ale len by si ma s tvojimi intrigami do bruchoslavických 3120 2 | tu si v rozpore s tamtou tvojou deklamáciou o národe. Lebo 3121 4 | bol celkom akýsi pyšný a tvrdý. Preto aj Ilona, zbadajúc 3122 5 | potom všetky svoje starosti týkajúce sa vydania rukopisu.~Brožek 3123 9 | chyží a najprv Šúplata sa ubehal a pod bránou opitého kulifaja 3124 3 | Hovorkovej lásku a priateľstvo sa ubiehali. A toto bola jej obyčajná 3125 7 | ktorá kriesi tú najväčšiu účasť na nich. Mienky boli zas 3126 8 | otázka, akokoľvek s veľkou účasťou prednesená, predsa nikoho 3127 2 | sociálni reformátori, a to tí učenci, čo teológiu poznali, ale 3128 2 | terajšieho sveta idú z jeho učencov, a nie z tých zákonníkov; 3129 3 | manželstve najpotrebnejšia, a tí učení ľudia sa aj obyčajne len 3130 9 | vyhnal.~Hovorková bola samé ucho, Milenský ale s Ľudmilou 3131 2 | národných ústavoch, haj, pán boh uchovaj, aby som ti to mal rozprávať! 3132 1 | láskavého čitateľstva: samú úctu, samú poklonu, samé uznanie, 3133 3 | Hovorková, môže sa povedať, udávala takt a tón celým Bruchoslaviciam.~ 3134 3 | hneď! Nech sa tam dakde uderí. – Takto zaháňala Milušku 3135 1 | pokračujú v začatej piesni udivené Klebietkoviech tetky.~Ale 3136 7 | stadiaľ si do ostatných údov vychádza. Časom že tak hurtuje 3137 5 | veľký náklad, a ja sa ledva udržujem tu v tejto kocúrkovskej 3138 3 | obrázkov.~Ľudmila už nevládala udúšať smiech, dala sa teda, prehŕňajúc 3139 4 | Hovorkovcov bez palice, celý udychčaný zastavil sa u Hurdálkov, 3140 1 | si svoje vymastené vlasy uhládzal, k lícam pritláčal, až naposledy 3141 2 | mesta a rozumie sa celej uhorskej krajiny, aby som o rakúskom 3142 3 | utekajú! Ej no, je to obrázok, uhuhuhuhu!~Ani sa len upokojiť nevedel. 3143 5 | stisnúc priateľovi ruku, uisťoval ho, aby sa tých „papúľ bruchoslavických“ 3144 3 | dala zavolať tetky, stryné, ujčiné, kmotry, známe po mužovi, 3145 9 | idú po kmotrách, strynách, ujcoch., a čo ja viem akých svojich 3146 6 | očiam sa jej nepodarilo ujsť. Svojím bleskom a nádherou 3147 2 | deň – sa na ulici nesmiem ukázať, lebo celé mesto ukazuje 3148 1 | Šúplatovi, ktorý sa ináč k Ilone ukazoval mrzutý, zachcelo zvedieť, 3149 9 | budú ľudia na mňa na ulici ukazovať! – Takto Hovorková celá 3150 1 | podávam slovenskú noveletku na ukážku a na pochválenie.~To očakávam, 3151 4 | um. – Nože, – povedá, – ukážte mi ešte tú ceduľu! – Pozrúc 3152 8 | hneď kolená klesli a tak si ukľakol, akoby ženskú staromódnu 3153 8 | pred samými svojimi hosťami úklonkami vyznačila. Ľudmila však 3154 10| mladý pánko. – Tak chcela ukrotiť Šúplatu, ale ten len dorážal 3155 6 | ľaku, skočil zo stolice, ukryl Pokladnicu pod duchnu a 3156 9 | síce Hovorková na to, aby ukryla svoj hnev, svoje pohnutie, 3157 1 | na jednu nohu šmatlala. Ukrývajúc dákysi kúštik papieru pod 3158 6 | nás vedia ľudia svoje dlhy ukrývať! Ale ked oni chcú vedieť, 3159 8 | priam by aj sokol Brožek uletel, ona predsa ešte sokola 3160 10| jeho dom a dvor, ale celá ulica od kriku ozývala. Po trojhodinovom 3161 7 | na to, že sa ani do tej ulice, v ktorej tá spisovateľská 3162 1 | okrúhlej tváričky, predsa tak ulízane vyzeral, ako čo by ešte 3163 2 | podopierajú svojich učených mužov, umelcov, kupcov, mechanikov, a čo 3164 8 | sám so sebou ináč poradil, umienil si akokoľvek dnes koniec 3165 9 | hovorila Ďorďova sľúbenica, a umienila si celú noc nespať a usilovne 3166 3 | čo je to? Pán Šúplata umiera, pomoc, babka, pomoc, kvapky, 3167 3 | pomoc, kvapky, lebo nám tu umrie a s tým bežala do tretej 3168 5 | chodíte všetci takí ako božie umučenie! Veru vám tí vaši hlúpi 3169 6 | očami hádzať, s nimi sa unterhaltovať – ale aby nepovedali, že 3170 10| zas ošudáriť, ale ona celá uplakaná ho prosila – či by jej nevedel 3171 7 | zavádzať, pomútil, takže sa mu úplne jeho žiadosť vyplnila a 3172 6 | podarilo vyčkať zdravie úplné, lebo Šúplata sa zo svojej 3173 2 | z rady, odpovie a ako ma upokojí. Po takej sesii však – hneď 3174 3 | obrázok, uhuhuhuhu!~Ani sa len upokojiť nevedel. Keď sa už do vôle 3175 9 | trojkráľovej tohoročnej zime upotil, lebo jej tak v hlave vrelo 3176 2 | Brožek, – ja som ťa len chcel upozorniť, že s tým slovom „národ“ 3177 3 | veci ľahko väčšiu pozornosť uprela ako na statky. – A veď sa 3178 8 | svoje ostré oko celkom naňho uprené, a toho sa tak ľakol, že 3179 9 | do reči, – povedzme že si úprimné slovo. Ja ti už, duša moja, 3180 4 | tajomstvom, pustil sa s Ilonou do úprimného hovoru. A medzi rečou, kam 3181 1 | roku pojal za svoju vernú a úprimnú manželku terajšiu teda pani 3182 10| odoslal ju spiatkom s tým úprimným vinšom, aby ju pán boh dlho-dlho 3183 2 | Z našich teológov, najmä úradných, nepovstane naše sociálnonárodné 3184 2 | uspokojovať sa s tými našimi úradnými teológmi a s celou našou 3185 3 | slušnosť zachovať aj v mrzutom urazení, pustil sa len do dlhej 3186 9 | prv než ju vydám do rúk urazených, prosím o jedno!~Hovorková 3187 3 | ktorý sa síce cítil byť urazeným takýmto posmeškárskym vtipom, 3188 9 | koniec reči. Ak ma nechceš uraziť, ani to viacej nespomínaj.~ 3189 2 | človek v ňom, ktorý najlepšie určenie v ňom poznáva, touto známosťou 3190 5 | ho nebudeme môcť vydať.~A urobiac ešte dakoľko bosoráckych 3191 6 | spisovateľov obrátiť, čo by iste urobili, keby si tej Hovorkovej 3192 9 | inakšie sumy povyhadzoval bez úrokov a vďaku.~Hovorková rástla 3193 6 | dotiaľ nehlásia, pokiaľ sa úroky splácajú a pokiaľ je gazdovstvo 3194 3 | za to až do smrti.~A tu usadila si vedľa seba Ľudmilu a 3195 4 | Toto mala chudera za svoje usilovanie sa.~– Toto je hrozná vec, 3196 10| Bruchoslaviciach? Lebo ona je usilovná v navštevovaní trhov, jarmokov 3197 6 | uvidím, – povedá, – musím ja usilovnejšie o všetkom rozmýšľať. Už 3198 9 | spravodlivosť, tvoju schránlivosť, usilovnosť, pracovitosť, že veru, čo 3199 3 | oka, tá prívetivosť, ten úsmev na tvári, toto všetko ho 3200 3 | okovanú trstenicu. Sama sa usmiala nad chudákom, ale taký smiech 3201 9 | nich mať nebude!~Ilone sa usmievalo šťastie, lebo badala, že 3202 9 | hlave vrelo to šeptanie, to usmievanie sa a obzeranie na ňu. Už 3203 10| strieborné dvadsiatniky, usmievavo vraviac:~– Vidíš, muž môj, 3204 2 | furtácky, tak šelmovsky usmievaš? Vari šípiš, kam sa zberám?~– 3205 3 | a Ľudmilinou vľúdnosťou uspokojená, počínala aj ona svoju reč 3206 3 | sa starať. To im ale pre uspokojenie povedať musím, že z tejto 3207 8 | čo sa dlhov týka celkom uspokojený a už len istotu chcel vedieť – 3208 7 | ani týmito rečami nemohol uspokojiť, lebo mu zas prišlo na um:~– 3209 2 | sociálno-národného života, nemôžem uspokojovať sa s tými našimi úradnými 3210 8 | rukávmi dlážku drhnúť, chyžu usporadovať – a na jej truhle sa presúšali 3211 9 | Brožek vedel Milenskému usporiť reč a zdráhanie sa. Všetci 3212 8 | A tu jej až tak sladlo v ústach, lebo Brožek len zas trochu 3213 4 | je tiež 1847. Hádam je im ustanovené od boha, aby takým šťastným 3214 3 | všetkých statkov a kapitálov ustanovila. Pravdaže, o tomto sa nedalo 3215 9 | a tak už na druhý týždeň ustanovili.~Nám teraz už nič neostáva, 3216 2 | národ? Kde sú národné školy, ústavy a sto iných ciest, vedúcich 3217 3 | tam, len tak lietalo z jej ústočiek.~Lež Šúplata začal len zas: – 3218 2 | zatracovali a sa do svojich kutíc uťahovali! Zato sa nič neboj – dievčence 3219 9 | nabok všetko neúprimné sa uťahovanie! Ja som tiež v rokoch, a 3220 9 | posmechujú – hanblivo sa uťahujúc od Šúplatu, hovorila Ilona, – 3221 3 | odpovedala Ľudmila s utájeným smiechom.~Hovorková sa z 3222 3 | bežala dolu. Ale počula, že uteká dakto po podnávratí, a to 3223 9 | a s tým fujas matias utekal ďalej. Darmo vybehla za 3224 7 | priateľa, ako mohol najlepšie, utešoval.~– Už sa vraj Šúplata ani 3225 8 | vybuchnutie väčšieho hnevu utláčajúc. A môžem povedať, že jediný 3226 9 | nej hovoriť. Za posledné útočisko si vzala modlitbu a chcela 3227 3 | Toto bol v krátkosti tuná uvedený obsah Hovorkovej slov, akými 3228 6 | krátko odpovedal:~– No veď uvidím, – povedá, – musím ja usilovnejšie 3229 4 | a čitateľom.~S takýmto úvodom začíname tento nový rok, 3230 3 | zakaždým.~Ľudmila čakala starú úzkostlivo, lebo vedela, že teraz bude, 3231 9 | pochovávaný – ten mi to uzná. Ona si už len v slzách 3232 1 | úctu, samú poklonu, samé uznanie, samú chválu, lebo ja samý 3233 9 | uznávaš! Slovenský spisovateľ uznáva svoje chyby. To musíme dať 3234 9 | za tvoje dišputácie, že uznávaš! Slovenský spisovateľ uznáva 3235 8 | Hurdálkovú, jej slová mu zneli do uší ako hlas anjela strážcu; 3236 9 | Ľudmila sa len tak bokom uškierala, Brožek mrdal fúzikmi – 3237 10| inej pani Šúplatovej aj uškodiť, keby sme to tak dáko živo 3238 3 | Milenský pokorne zniesol jej úštipok. Nie tak by bolo bývalo, 3239 6 | tie peniaze, keď ich nemám užiť! Nuž čo priam Ľudmilôčka 3240 3 | veciach domácich len zastavuje užitočný čas, ktorý vo svojom toku 3241 7 | Hurdálkovou, ku ktorej mal tým väčší prístup, o koľko viac ona 3242 5 | hovoril mu, – ale ja neznám väčších mníchov, ako ste vy slovenskí 3243 8 | stará, sotva vybuchnutie väčšieho hnevu utláčajúc. A môžem 3244 6 | neurobil, aby ich bol vážil na váhach svojho rozumu, a tak zvedel, 3245 1 | Bruchoslavičania, čo dolu Váhom išli, znali ho tiež dobre 3246 4 | nechce groša, dukáty jej váľať nebudem, a ty keď chceš 3247 3 | aké sú; rúčky mala ako valčeky, hrdlo ako alabaster a líčka – 3248 5 | sa mu od srdca do hlavy valila, akoby chcela temeno preraziť.~ 3249 2 | zas nové neresti majúce sa valiť na náš národ. Tisíc osemsto 3250 2 | dobre vieš, že som sa s vami odjakživa hádaval o toto 3251 2 | cucku! – Pah! Sic transit vana gloria mundi.~ 3252 3 | Bozkali sa ešte a v Ľudmile sa varili city a jej jazyk výrečný 3253 1 | hovorteže, Ilona, hovorte, čo vás také dobré nadišlo, že ste 3254 5 | závidieť. Ale väčšiu časť vášho nešťastia, nepokoja, trápenia 3255 5 | božie umučenie! Veru vám tí vaši hlúpi nepriatelia nemajú 3256 8 | pod oknami na tie strely vašich čiernych očí.~– Ach, – vzdychol 3257 9 | zariekala, že nepôjde viacej tak včas do kostola, lebo Bruchoslavičania 3258 4 | hľa, sa to stalo, že už včasne ráno roku 1847 bolo tajomstvo 3259 9 | nešťastná bola, že pre to svoje včasné chodenie do kostola len 3260 1 | pomenovať a ani kritici zo Včely by nám to neboli mohli nadhadzovať 3261 9 | Brožek, lež nebol to už ten včerajší Brožek. Vážny a skôr smutný 3262 3 | nech len chcú, ja im budem vďačná za to až do smrti.~A tu 3263 3 | platil, také mi je to všetko vďačné. Sám by som bol rád stoličkou, 3264 3 | nám. A ako spisovateľ z vďačnosti dakedy tú knižku donesie. 3265 7 | ona i s celým svojím domom vďačnosťou mu bola zaviazaná. Tu sa 3266 9 | povyhadzoval bez úrokov a vďaku.~Hovorková rástla od radosti 3267 9 | musia urobiť, veď sme nie vdovci.~Nič, nič, – hovoril Šúplata, – 3268 3 | výnimkou Hurdálkovej, tiež vdovy, nemá druhej matróny seberovnej 3269 8 | mu zas akúsi žiarlivosť vdychoval do srdca, lebo sa nazdal, 3270 5 | slobodnejšia bola od vtoku vecí zachvacujúcich Jaroslava, 3271 3 | tetka, pán boh jej daj slávu večnú! Tak vidíš, Miluška moja, 3272 5 | rukopisu.~Brožek bol ten jeho večný anjel potešiteľ, vždy vedel 3273 6 | sa o túto svoju známosť a vediac dobre, akú moc má na bruchoslavické 3274 3 | do smrti.~A tu usadila si vedľa seba Ľudmilu a nahovárala 3275 9 | nie – aspoň bude mať to vedomie, že oklamanej dievke vrátil 3276 3 | nakŕmila! Veď vari znáš vdovu Vedomilskú? No na tej mieste som ja 3277 2 | biedy, rozpaľuješ fakľu vedomostí, čo ti aj priam dáky židovský 3278 9 | musel, lebo si bol dobre vedomý, že jej nejeden raz zacietol.~– 3279 2 | ústavy a sto iných ciest, vedúcich národy k sláve a blahu?~– 3280 2 | štyridsaťsedem – to je ďaleký vek od času príchodu svetla 3281 9 | oni obaja na večné veky vekov svoji, lebo čo boh spojil, 3282 9 | dvestotisícami – aké sa zajtra s jeho veksami spájať budú pri oltári.~– 3283 1 | Ja mám len na hotových veksľoch stotisíc a Kriklák sa mi 3284 9 | boli oni obaja na večné veky vekov svoji, lebo čo boh 3285 10| bruchoslavickom kasíne, lež aj veľacteného nášho obecenstva: Kto nezná 3286 2 | pekný honorár dá, a môj veľactený čitateľ, že sa, ako si ja 3287 1 | lebo stojím teraz pred veľacteným slovenským obecenstvom, 3288 9 | si, že by potom, keď by veľkomyseľne odpúšťal Hovorkovej, aj 3289 9 | so slzami odplácať jeho veľkomyselnosť, lež on sa rozosmial:~– 3290 2 | by si nemohol pri svojich veľkých statkoch žiť a mať pokoj? 3291 9 | mala na hlave rozmarínový veniec, šaty len také, aké mohli 3292 4 | veksľu, aby vám peniaze na verbálke vymohol? Ó, môj syn vám 3293 9 | najlepšie si oddychujeme po verejných porážkach.~Sám Milenský 3294 3 | v ruke má, a to nech mi veria, tisíce by som platil, také 3295 7 | pokojom! Ale kto by to aj veril, že vraj dlhy, ale čo...~ 3296 7 | sa v nás budia, zriedka veríme.~To bol celkom iný svet, 3297 6 | len hen za humnami majú. Veritelia sa, pravda, dotiaľ nehlásia, 3298 7 | odpovedal Milenský, k tak veríš Hurdálkovej. Ja by som si 3299 9 | od Ilony bola druhá pečať vernej lásky.~– Lež ako k tomu, – 3300 2 | a na ulici sa títo dvaja verní priatelia rozišli.~No, spánombohom! 3301 9 | som už tak poznal tvoju vernosť, tvoju spravodlivosť, tvoju 3302 1 | tohto roku pojal za svoju vernú a úprimnú manželku terajšiu 3303 9 | seba natrestal. Toto mi verte – o chvíľu bude o tom každý 3304 2 | chyžiach a zdal sa byť veľmi veselej mysle.~– Čože nám ten nový 3305 8 | utorok pred Troma kráľmi veselo, najmä istí ľudia boli celkom 3306 5 | lásky.~Aj Brožka prechádzala veselosť, ale jeho myseľ slobodnejšia 3307 2 | teologickou národnosťou. A keď vezmeme hore ten ohľad, že deväťdesiatdeväť 3308 6 | čo najpotrebnejšie, – a vezmúc knihu pod pazuchy, poberal 3309 2 | slovíčko stačí – vždy sa naň vešiate – a hovorili by ste pro 3310 1 | vedel, že dnes o polnoci vhabe do piateho. Doťahoval on 3311 5 | nezúfaj, vieš, že som ti už vo viacerých prípadoch pomohol; a teraz 3312 2 | rád videl národné zástavy viať na oceáne sveta!~– Čo? – 3313 8 | nanášajú. Bezmála by sa rád vicišpánom stal a potrebuje peniaze, 3314 3 | či nemá menej, akoby sa videlo, keď to len tak všetko hralo 3315 9 | vo veci budúcej cesty do Viedne pre 200 000 zlatých, ktorú 3316 6 | Hovorkovej či Hurdálkovej viac viery zasluhuje?~– Oba jednako, – 3317 7 | ako čo by vozy kamenia viezol. Chodili doktori nad doktorov, 3318 4 | od neho jeho tajomstvá.~Vínko sa nalievalo, myseľ aj srdce 3319 10| Šúplata neposiela po nové víno odobrali sa aj oni na svoj 3320 7 | kávou, aj starým buteľkovým vínom častoval, že jej ruku dal 3321 4 | starý školský novoročný vinš, začínajúci sa „Milí páni 3322 10| spiatkom s tým úprimným vinšom, aby ju pán boh dlho-dlho 3323 4 | ďakujúc za jeho opýtanie, vinšovala svoj starý školský novoročný 3324 8 | sme neupadli do pokušenia vinšovať dakomu skorú smrť, lebo 3325 4 | šťastia!~Všetkým redaktorom vinšujem veľa dobrých článkov a hojných, 3326 2 | rozišli.~No, spánombohom! Vinšujeme im my, totiž ja a môj najláskavejší 3327 8 | teraz ju čuje, ako Brožka víta a Ľudmile pre Milenského 3328 8 | v tretej chyži, srdečné vítanie sa dalo vyrozumieť, ale 3329 4 | boli zhovorili Nový rok vítať. Sotvaže sa ukázal Šúplata, 3330 1 | tajomstvom vybúši, akosi víťazoslávne pred Šúplatom rozvinujúc 3331 5 | i tam chyby pera a dakde vkladal aj nové veci, myšlienky 3332 2 | pekné chyže so skromným, ale vkusným náradím. V prvej stála jeho 3333 9 | hanbu vykonať! To neznesiem! Vláčil sa mi do domu, behal za 3334 9 | je ten mlynársky tovariš, vláčili? – odpovedal Šúplata.~A 3335 1 | mladá chasa nemala sa za kým vláčiť.~Priam na Nový rok, teda 3336 1 | dobre mohol všetky biele vlásky vidieť a tak každý natrieť. 3337 1 | našiel. Ale vtom ho jeho vlastná kuchárka musela zabaviť 3338 7 | a ľúbi Brožka väčšmi ako vlastného syna.~Keď teda prišiel k 3339 8 | viac o tom, že žreb jeho vlastnej kuchárky vyhral dvestotisíc. 3340 3 | veľmi chýrne, lebo ich potom vlastní pôvodcovia prenasledujú!~ 3341 9 | uliciach – až sa pri svojom vlastnom dome zastavil. A tu ani 3342 6 | že každý človek má svoju vlastnú hlúposť, aj pani Hurdálková 3343 3 | dverami na svoju trstenicu, vletí dolu nosom do chyže pán 3344 7 | pani testinej, tu tá veľká vľúdnosť, akou ho prijala a privítala, 3345 3 | trocha zobrala a Ľudmilinou vľúdnosťou uspokojená, počínala aj 3346 3 | Hovorková a vychytiac sviečku z vnučkinej ruky, sama bežala dolu. 3347 6 | túto bruchoslavickú figúru vnútorne rozdvojila, pobúria srdce 3348 7 | stalo len následkom môjho vnútorného boja, krútiaceho sa medzi 3349 8 | totiž aj Milenského. Potom vodila tamtoho po svojich chyžiach, 3350 4 | chripľavým, ešte ani len vodou neprepláknutým hrdlom. – 3351 7 | chytrejší bol z prameňa vody sa napiť ako my.~– Hahaha, – 3352 9 | chodenie, alebo vlastne vo vohľadoch bývanie, predsa len je istejšie 3353 1 | namyslený a nacifrovaný na nové vohľady vystrojil. Len chvíľa ešte 3354 6 | hnevať, či nie,1en aby som si voľakedy sama nemusela výčitky robiť: 3355 3 | nech odo mňa nežiadajú. Ja volím radšej zomrieť, ako Šúplatovou 3356 4 | synovi všetko sám rozpovie, voľky-nevoľky len vyšla s farbou na svetlo.~– 3357 2 | jednotlivci so zápalistou vôľou, teda si po nich sám blatom 3358 9 | bár by mi ju babka mala vôľu dať. Lež poradíme si hneď, 3359 4 | prizrel sa jej, až mu tak voňala, čo si myslel, že ju cez 3360 1 | pochválenie.~To očakávam, vopred sa osvedčujúc, že už raz 3361 8 | Ľudmila však chcela hostí voviesť do babkinej chyžky, a tak 3362 3 | všetkých, sú to napospol ľahké vozíky; tie len prišli skadiaľsi 3363 7 | chrbtových kostiach, ako čo by vozy kamenia viezol. Chodili 3364 4 | to teda už do tej obyčaje vošlo, že zakaždým, keď čo chcela 3365 9 | vedomie, že oklamanej dievke vrátil peniaze.~– Ach – ach, –čudovala 3366 10| s tridsiatimi zlatými sa vrátila Ilona domov v tej nádeji, 3367 9 | mi ani tie nebol dlžen, vrátiš mi ich tak, keď ich Šúplatovi 3368 8 | vzal tú slobodu!~Ako toto vravel, priam vtedy sa zjavil na 3369 3 | Hovorkovej, bozkávala jej ruky a vravela jej s detinskou dôverou: – 3370 8 | nemohol – a len tak, ako sa vraví, od kľučky sa odoberúc, 3371 6 | tak oslepiť!~– Ale čože vravia, čo? – nespokojný sa ohlasoval 3372 2 | náreku, či nie to isté, čo ty vravíš? Či je to nie hanba a potupa 3373 9 | Šúplata chytil Ilonu ako vrece zbožia, stisol ju a vylepil 3374 5 | Ty si šťastný človek, vreckom aj rozmarom, osudmi aj – 3375 4 | premŕva, tam sa premŕva vo vrecku v peniazoch.~„No teraz je 3376 2 | ako nové biedy, nové vredy, zas nové neresti majúce 3377 9 | upotil, lebo jej tak v hlave vrelo to šeptanie, to usmievanie 3378 8 | vypadne, ale nesmieš sám vŕtať.~– Vari aby si ty mal viac 3379 8 | ale sa len okolo Ľudmily vrtel. Túto počínal už tiež omŕzať, 3380 10| manželstvo a za každým proroctvom vsotil pohár do seba.~– Veď, – 3381 3 | myšlienke oblečená. Pomodliac sa vstala od stolíka, priam ako nesmelou 3382 9 | trasúcimi sa rukami.~Vtom vstúpi do chyže Brožek, lež nebol 3383 6 | neopovážili do jeho kotrby vstúpiť.~Prosím pekne moje láskavé 3384 3 | priam ako nesmelou nohou vstupovala do chyže Ľudmilka.~Tu je 3385 3 | na stôl sviecu, hovorila vstupujúca do chyže Hovorková. – Čo 3386 3 | prenasledujú!~Toto bol síce pridlhý vtip pre pani Hovorkovú, ale 3387 2 | vari si len nešpintal!~– Na vtipky sa nespustíme, – upokojený 3388 3 | do ucha:~– Mlč s takými vtipmi, to je on!~A tak začala 3389 2 | do Slovákov v sprostých vtipoch sa nanosí a nad tebou si 3390 3 | urazeným takýmto posmeškárskym vtipom, ale znajúc slušnosť zachovať 3391 5 | myseľ slobodnejšia bola od vtoku vecí zachvacujúcich Jaroslava, 3392 10| len von vyšla, vždy za ňou vybehol, ale nič si s tým nepomohol. 3393 9 | chodiť, takže z domu sa síce vyberajú pri prvom zvonení, ale namiesto 3394 6 | obyčajná, navštevovali ju len vyberanejší Bruchoslavičania, takže 3395 2 | teológov prebehne, kým sa jeden vyberie, čo by bol čistým kňazom 3396 2 | o jeho česť; a keď sa aj vyberú jednotlivci so zápalistou 3397 10| Keď tak pod chvíľou len vybiehal Šúplata za Ilonou, prorokoval 3398 2 | takto na zálety kedy–tedy vybiehaš!~– Nuž a vari myslíš, že 3399 3 | tlačené plátno nosiť namiesto výborných fabrických výrobkov. Neviem 3400 3 | nebude. Mohla by si síce vybrať si aj z tých učených ľudí 3401 8 | rapotala stará, sotva vybuchnutie väčšieho hnevu utláčajúc. 3402 8 | tú jeho Eifersucht často vybuchovať videla, ale znajúc dobre 3403 1 | rozmyslí a s tajomstvom vybúši, akosi víťazoslávne pred 3404 7 | stadiaľ si do ostatných údov vychádza. Časom že tak hurtuje po 3405 9 | potichu Ilona Šúplatovi, vychádzajúc pri jeho boku von z kostola.~ 3406 10| otázkou, až na mrzutý tón už vychádzajúcou.~– Ale čože mi už raz nepovieš, 3407 10| svoj pokoj.~Ako posledný vychádzal z chyže, zaprel Šúplata 3408 6 | dobre, taký už potom, keď aj vychodí školy, nemusí sa dávať na 3409 9 | Šúplatová Ilona.~Ale kým si oni vychodia potrebné svedectvá a dišpenzácie – 3410 4 | aj Ilona ako o všeobecne vychvaľovanom dobrodincovi chudobných 3411 3 | Preboha! – zhíkla Hovorková a vychytiac sviečku z vnučkinej ruky, 3412 3 | veď sa on medzi nami potom vycibrí, dodávala si zakaždým.~Ľudmila 3413 3 | to tiež nič nie je, my ho vycibríme. To tí slobdní ľudia majú 3414 4 | zakaždým, keď čo chcela vycigániť od Šúplatu, stavala sa nahnevanou, 3415 10| mladý pán mi na moje prosby vyčítal hneď hen tých istých pätnásť 3416 7 | osobitnú chyžu a zaručil isté vyčítanie diabla z krížov. Svojho 3417 1 | Kačenke viacej ako päťtisíc vyčítať, odišiel náš hrdina nahnevaný 3418 6 | si voľakedy sama nemusela výčitky robiť: Hľa, mohla si ho 3419 6 | vskutku sa im aj podarilo vyčkať zdravie úplné, lebo Šúplata 3420 5 | pán boh chcieť, sa aj sám vydá.~A tou svojou obyčajnou 3421 10| nie je taký blázon, aby vydal žreb, ktorý 200 000 vyhral. 3422 9 | pani babku, ale prv než ju vydám do rúk urazených, prosím 3423 5 | svoje starosti týkajúce sa vydania rukopisu.~Brožek bol ten 3424 3 | babkinej vôli, hneď hrmelo vydedenie, zastrájanie sa a čo ja 3425 10| pleštil na posteľ, a tak ťažko vydychoval, že by človek bol myslel, 3426 1 | aj z vrecka pán Šúplata vyfúkol.~– Nech si kúpia, mladý 3427 10| hrešili a von aj s ceduľou vyháňali.~– Kde si dala 1ós s tým 3428 7 | povedať dakoľko slov o tom vyháňaní diabla, ktoré sme pripomenuli 3429 6 | na zajtrok byť z kancľa vyhlásený. Aspoň naisto nemienil tento 3430 8 | už Hurdálková za dlžnicu vyhlásila. Mit Saus und Braus to pôjde, 3431 8 | a zajtra v mene božom sa vyhlásiť dať mohol. Na tie zajtrajšie 3432 3 | hádam by ho bola aj von vyhnala. Lebo Hovorková nezniesla 3433 5 | sa, aby sme toho filistra vyhodili zo sedla!~Ale Milenský odporoval 3434 2 | môj neborák otec koľko ráz vyhorel pre mňa, najmä keď mnou 3435 8 | pán otec! – Tak saŠúplata vyhováral poľakaný.~– Hja, čo je otec, 3436 3 | jej jazyk výrečný bol na vyhováranie sa pred babkou.~Nato prišiel 3437 8 | hanbila a bola by ho rada dáko vyhovárať pred Brožkom, lež bola ona 3438 9 | šťastie svojho priateľa: ak vyhrá draho zaplatený žreb, nech 3439 8 | 1847. Teda tento nový rok vyhra1, komusi toľkú sumu peňazí.~ 3440 9 | Ilona sa začne aj svojím vyhraným žreborn chváliť, lebo také 3441 1 | pritom mlčím o najväčšej výhre láskavého čitaťeľstva, ktoré 3442 8 | anjela, videl ju ďalej s vyhrnutými rukávmi dlážku drhnúť, chyžu 3443 9 | zaplatený žreb, nech má výhru jeho priateľ, ak nie – aspoň 3444 9 | označujúci sumu hlavnej výhry. Milenský sa nechcel mať 3445 7 | srdca, ako si ho ty už dávno vyhrýzol zo srdca Ľudmilky.~– No – 3446 7 | osudný večer, lebo musím dnes vyhrýzť Šúplatu z Hovorkovej srdca, 3447 1 | išli, znali ho tiež dobre a vyhýbali mu na ulici jeden pred druhým.~ 3448 1 | zadržať.~Bol to pekný domáci výjav zo života jedného bruchoslavického 3449 8 | Šúplatovi, ale len pre seba vyjavené.~Hovorkovej sa Brožek vždy 3450 3 | frajle!~Všetci tu stoja ako vyjavení, dívajú sa na Šúplatu, len 3451 3 | také, čím sa obyčajne láska vyjavuje.~Ešte dakoľko ráz: „ja ich“ 3452 2 | filisterského ľudu, z ktorého keď vyjdú aj tí najznamenitejší ľudia, 3453 8 | aj trochu hanbiť na ulicu vyjsť. Ja by som sa smel staviť, 3454 1 | hlavu postavil, nový kaput vykefoval, čižmy ručníkom trochu pooprašoval, 3455 4 | sa pri pohárikoch na stôl vykladalo. Veľmi vážne rozkladal všetky 3456 9 | slová, hľadajúc stadiaľto sa vykĺznuť.~– Hej – hej, pravda je. 3457 9 | presvedčil, že tvoje čary toľko vykonali pre môj rukopis ako tvoje 3458 4 | sa a tomu podobné bravúry vykonávala. Ale teraz Šúplata bol celkom 3459 3 | dal, kto by mu bol pomohol vykotkodákať to osudné slovo „milujem“, 3460 4 | takže veru „Ľudmilka“ sa vykradla zo Šúplatových úst.~Tak 3461 3 | hľadela z neho inšie dač vykresať.~Ale Ľudmila odrazu mala 3462 10| keby sme to tak dáko živo vykreslili, že by daktorý podobne oklamaný 3463 3 | ktorého myslela, nevdojak vykríkla: – No, to je on, tuším ho 3464 6 | nech by si len takto krk vykrútil ten pekný Milenský s tou 3465 3 | časom už pooraných líc vykukával, čo všetko svedčí, že ona 3466 9 | vrece zbožia, stisol ju a vylepil jej na tvár taký bozk (lebo 3467 1 | krahulec zo svojho hniezda vyletieť, plný myšlienok, ktorými 3468 3 | prirodzeným spôsobom hnev si vyliať znala.~– No, wie gehts denn 3469 9 | jej myseľ vždy len navrch vyliezala. Ba ani len z tej kázne 3470 7 | dôvernosť za odmenu na stôl vyložil. Hneď ako sa jeden druhého 3471 4 | kam sa dali, tam sa dali vymáhať od neho jeho tajomstvá.~ 3472 1 | chyži, chvíľami zas si svoje vymastené vlasy uhládzal, k lícam 3473 10| palicu schytil a svoju Ilonu vymastil.~Lež to sa len už teraz 3474 4 | vám peniaze na verbálke vymohol? Ó, môj syn vám dobre poslúži!~ 3475 9 | nezbadala. Všetky kumšty vynaložila síce Hovorková na to, aby 3476 7 | šomráč na Šúplatu, všetko vynaložím na to, aby sme dnes na istú 3477 3 | Ba môžeme povedať, že s výnimkou Hurdálkovej, tiež vdovy, 3478 7 | lebo mu Hurdálková tak vyobrazila vec. Preto teraz u Milenského 3479 9 | najvernejším priateľom, že vyočujú a naplnia jednu prosbu, 3480 3 | nahovárala Ľudmilu.~Ľudmila, vyočúvajúc babku, sticha si začala 3481 8 | Ver mi, že všetko dobre vypadne, ale nesmieš sám vŕtať.~– 3482 3 | takže Šúplatovi odrazu vypadol z ruky širák.~Tu máš, chlape, 3483 6 | by aj nie! Žije sa dobre, vypeká sa, vysmáža sa, Ľudmila 3484 6 | pri holbe vína, ktorú sám vypil – dozvedel sa o financiách 3485 7 | spolu, lebo keby sme chceli vypísať to, čo zas Hovorková na 3486 1 | že neviem, čo mi banka vyplatí za túto ceduľu?~– Hahaha, 3487 1 | slová očula, pomaly aj oči vypliešťala na svojho pána a nevedela 3488 7 | sa mu úplne jeho žiadosť vyplnila a on sám trafil do samej 3489 1 | teda zajtra podľa nášho vyprávania, minie sa dvadsať rokov, 3490 3 | ideš, Miluška, vyprevaďže, vyprevaď pána Šúplatu.~– Oj, vďačne, 3491 6 | Hurdálková odobrala a on, vyprevadiac ju, dal sa už potom sám 3492 3 | zdŕžala Hovorková. Ľudmila vyprevadila so sviecou Milenského.~– 3493 2 | šuhajcov!~A keď sme už takto vyprevadili ako pána Šúplatu, tak tu 3494 3 | len toľko, čo len tak dlho vyprevádza? – zas Šúplata, krútiac 3495 3 | Dobre, že ideš, Miluška, vyprevaďže, vyprevaď pána Šúplatu.~– 3496 1 | ale to si – hm, to si veru vyprosím, aby mi ho daromným papierom 3497 3 | sporadujú, spisujú a na svetlo vypúšťajú, tým nejde veľmi chýrne, 3498 3 | prechodila sa po chyži a vypytovala sa Ľudmily na poriadok v 3499 9 | medzi dvere do Hurdálkov a vyrapotal: – Pravdu, veľkú pravdu 3500 2 | šťastnými, nebudem ti to vyratovať, ale vezmi, čo chceš, či 3501 3 | Jakobeiho Poklad?~– Chichichi, – vyrazila zo seba Ľudmila, – áno – 3502 7 | a Hurdálkovej klebetnej výrečnosti smel ešte tušiť, že by jednako 3503 3 | varili city a jej jazyk výrečný bol na vyhováranie sa pred 3504 3 | chudák, nemohol nijako vyriecť, čo chcel. V tom okamihu 3505 3 | namiesto výborných fabrických výrobkov. Neviem síce, či sa pani 3506 3 | nahovárala ju za Šúplatu Ďorďa. Vyrozprávala jej o jeho veľkom bohatstve 3507 10| poháriku vína a dobrej husacine vysedávali. Rád by bol býval už sám 3508 8 | štopil, svoje ťažké „och“ vysipel.~Brožek sa ho spytoval,