| Table of Contents | Words: Alphabetical - Frequency - Inverse - Length - Statistics | Help | IntraText Library |
| Jozef Miloslav Hurban Od Silvestra do Troch králov IntraText - Concordances (Hapax - words occurring once) |
Chapter
3509 9 | len čo kde šuchlo – razom vyskakovali zo svojich chyží a najprv 3510 3 | povedal, na zem dupol, ale vysloviť už raz to, čo chcel, nemohol. 3511 6 | Žije sa dobre, vypeká sa, vysmáža sa, Ľudmila sa frntolí, 3512 9 | svojím pánom – a ten ju vysmial, vysvetliac jej, čo je to 3513 1 | hore sa!~Celý naradovaný, vysmiaty, vytešený, držiac pravú 3514 3 | anjel zletel dolu na zem z vysokého neba. Nôžky mala, ale sa 3515 3 | pekné čierne oči pod jasným vysokým čelom, nos rovný z bledých, 3516 4 | zamosúrená, akoby ste sa neboli vyspali! Ale Ilona robila svoje 3517 7 | Sotva dopovedal, čo chcel, vysŕkla do seba poslednú kvapku 3518 6 | len pero a papier nemôžem vystáť a tým slovom „spisovateľ“ 3519 1 | zrastená s domom nášho Ďorďa vystrájajúceho sa do vohľadov.~Teraz teda, 3520 3 | len keď už Šúplata ležal vystretý na stolici, celý v smrteľných 3521 6 | robiť: Hľa, mohla si ho vystríhať, mohla mu poradiť ako dobre 3522 1 | No, kamže, kam takto vystrojený, mladý pánko? Neviem, či 3523 9 | teda aj teraz ako obyčajne vystrojila – a ešte nikoho nebolo v 3524 1 | a ja ich sama k frajerke vystrojím.~A pozrúc na zavretú ruku, 3525 6 | celom tele, studený pot mu vystúpil na čelo a on ostal celý 3526 3 | Smial sa, až mu pot na čelo vystupoval a prizrúc sa ešte lepšie, 3527 9 | Milenský, ale Brožek nedopúšťal vystupovať sentimentálnosti.~– Halibali, 3528 1 | pána a nevedela si nijako vysvediť ani tých päť zlatých v striebre, 3529 9 | pánom – a ten ju vysmial, vysvetliac jej, čo je to za ceduľa. 3530 2 | nerozdeklamúvaj, ja ti to hneď vysvetlím. Naši Slováci sú hŕba chlebárskeho, 3531 9 | radosť zo seba, keď si potom vysvetľovali jeden druhému, prečo to 3532 8 | nikdy nebol taký ochotný vo vysvetľovaní ako teraz, a vskutku tak 3533 6 | sú zlé hja, veru sa len vyťahujú aj biele aj žlté. Ale veď 3534 8 | svadbu už len hodnú musíme vyťať, priam zato, že ma už Hurdálková 3535 1 | Celý naradovaný, vysmiaty, vytešený, držiac pravú ruku na brušku, 3536 9 | na stôl, rozpečatil – a vytiahnuc žreb 1847, dal sa ďalej 3537 1 | päťdesiateho Silvestra na chrbát vytína, rozmýšľa usilovne o tom, 3538 8 | spod Šúplatu.~Ľudmila sa vytrhla aj Brožkovi z ruky a lapala 3539 8 | prezrel všetko jedným razom a vytrhol všetkých sám a sám z rozpakov. 3540 2 | Bruchoslavičanov za pansláva vytrúbený, čo u nás, ako vieš, toľko 3541 1 | chcel z neho jednu tisícku vyvalchovať. Po dlhšom rozmýšľaní, prechádzaní 3542 8 | očiach zatmelo – a horeznačky vyvalený ležal na zemi.~– Preboha, 3543 1 | sa sem-ta, krútení hlavy, vyvalil sa na posteľ prikrytú kobercom, 3544 8 | jeden zo spoločnosti oči vyvaľovať, za uchom sa škrabať a na 3545 10| tak oči treští a ako päste vyvaľuje.~– Žreb daj, ináč ťa tu 3546 7 | už vieme, ako svoj zástoj vyviedla, Brožek sa iba dnes o tom 3547 7 | bruchoslavických panien vyvolil za ženu, Brožek by bol prvý 3548 1 | tváričky, predsa tak ulízane vyzeral, ako čo by ešte len k štvrtému 3549 8 | svojimi hosťami úklonkami vyznačila. Ľudmila však chcela hostí 3550 2 | nechcem mať nijaké tajomstvo, vyznám sa ti, že nekonečne ľúbim 3551 8 | druhý pochvaľoval a jeho význam hádal.~– Ó, ó, nie tak, 3552 9 | Hovorková. Ale Milenský vyznával, že on nemá čo odpúšťať. 3553 7 | dokonaný, dokonávam ho teraz a vyznávam sa ti, že nemôžem byť šťastný 3554 9 | predsa sa len kedy-tedy vyzradila – až naposledy celkom popustila 3555 3 | veľmi zreteľné, zato ho aj vyzradíme: – Frau von Hovorková, nechže 3556 4 | im je trstenica? Tam už vyše hodiny čaká s ňou Hovorkovej 3557 4 | A čo si toto takto sama vyšeptala, odrazu aj smutným hlasom 3558 3 | začala Hovorková, keď vyšli tamtí von dvermi, – tak 3559 7 | Z jeho úst málo klebiet vyšlo, a že teraz donútený bol 3560 9 | kulifaja nájduc, von ho vyšmaril, ale potom zas Ilona Hurdálkovú 3561 2 | teológie ide vždy povedomie vyššej teórie; ale žiadajúc už 3562 5 | hotové nešťastie pre človeka vyššími vecami sa zaoberajúceho, 3563 6 | nedostane, veď si ju ja vyživím, ach – a budem ju mat v 3564 9 | Milenského, – ja nechcem vyžobranej lásky. Ľudmila ma nechce, 3565 6 | čo vedel poľakaný a takou vzácnou návštevou prekvapený Šúplata 3566 6 | Hovorkovej mazlenu za ženu vzali.~– Ej to by som už len, 3567 8 | nás. Ej – ej, kdeže sa to vzalo? Taký pyšný mladý pán, ani 3568 10| stratené. Tak, hľa, pán boh vzbudí vždy dobrého človeka.~Lež 3569 9 | lebo Bruchoslavičania ako vzdelaní a osvietení ľudia majú obyčaj 3570 2 | ste vy na útraty sociálnej vzdelanosti, ohybnosti a spoločenskosti 3571 2 | rástol, do škôl chodieval, vzdelával sa, aj cestúval, boli si 3572 4 | to tým, na ktorých sa to vzťahuje. Našim románovým osobám 3573 7 | zďaleka Šúplata rozprávku vzťahujúcu sa na dlhy.~– Ach – ach, 3574 3 | Chodia síce, chodia k tebe všakovakí, ale čože je po všetkých, 3575 6 | koketku Hovorkoviech! Očujem všakové, čomu len spolovice verím, 3576 8 | prstienkami, prekáral ju všakovými láskavosťami. Nastávajúce 3577 4 | vedela dobre aj Ilona ako o všeobecne vychvaľovanom dobrodincovi 3578 2 | opatrovali: oni nám kníh a všeslovanských ideálov nastavali, takže, 3579 3 | myslela si zaiste, že to všetka nič nie je tam, kde sú stotisíce, 3580 3 | peniazmi pomáhali. No, nicht wahr, Miluška moja! Jaj, jaj, 3581 8 | hovoriť počuli.“~– Ach – ach, warum denn nicht gar? – vyhovárala 3582 3 | spisovateľským triedam.~– Und wenn ich fragen darf! – Či, akože 3583 7 | aj sneh poletoval. Takto zabalení ponáhľali sa do Hovorkov.~ 3584 1 | vlastná kuchárka musela zabaviť a zadržať.~Bol to pekný 3585 1 | Čože sú to za otázky v zábavníku Nitre?~Tak je, páni moji 3586 3 | večer, to jest kratochvíľu a zábavu až do polnoci. Vtedy sa 3587 2 | nie slobodno k dievčaťu zabehnúť? ~– Prekliate dve otázky! – 3588 1 | ktorý len trochu väčšmi zabelie, hneď ho pán Šúplata čímsi 3589 2 | sa nanosí a nad tebou si zabeťárči. Čože je to všetko proti 3590 8 | na nahováračstvo celkom zabúda. Už mu aj znamenia dával, 3591 3 | nehnevaj ma! Či si už zabudla, aká si ku mne prišla?~– 3592 4 | kde si včera aj trstenicu zabudli. Šúplata sa obzrie do kúta, 3593 2 | na národ, najmä tam, kde zabudnutý a zanedbaný národ ani len 3594 9 | svadobného domu. Keď sme reku začali Silvestra u Šúplatov dokončíme 3595 6 | v hlave. Lež tu sa srdce začalo hýbať, klepať, biť a nepokoj 3596 1 | je zázrak – pokračujú v začatej piesni udivené Klebietkoviech 3597 3 | pozorná a dakedy sa jej tvár začervenala, dakedy slza v očiach zaligotala.~ 3598 4 | jeho verná dievka až sa tak zachádzala plačom v kuchyni.~Ale človek 3599 6 | spytovala sa Hurdálková.~– Zachádzam ta častejšie, ešte budú 3600 5 | odporoval všetkému neslušnému zachádzaniu so Šúplatom. Brožek sa zasmial 3601 1 | k Ilone ukazoval mrzutý, zachcelo zvedieť, čo sa Ilone porobilo.~– 3602 10| Žreb daj, ináč ťa tu zachlomaždím! – zhurtoval z celého hrdla 3603 6 | len má dačo, má, pán boh zachovaj, aby som ju ohovárala, lež, 3604 3 | vtipom, ale znajúc slušnosť zachovať aj v mrzutom urazení, pustil 3605 5 | slobodnejšia bola od vtoku vecí zachvacujúcich Jaroslava, a zato bol aj 3606 3 | jej slovu na zem a hneď ho zachytiac, odpovedal: – Radi by hádam 3607 9 | vedomý, že jej nejeden raz zacietol.~– No ale, braček Jarko, – 3608 1 | slovenskej noveletky.~Náš dej sa začína na Silvestra a skončí sa 3609 4 | školský novoročný vinš, začínajúci sa „Milí páni rodičové“ – 3610 3 | Ach, zas sa potím, – začínal teraz už sám diškurz. Ľudmilka 3611 8 | ako kedy inokedy snívať začínalo o Troch kráľoch, že vraj 3612 4 | čitateľom.~S takýmto úvodom začíname tento nový rok, aj túto 3613 3 | však až dolu a na nemalé začudovanie našla pod schodami Šúplatovu 3614 2 | nebudeš, a druhej sa len začudujem; veď ty dobre vieš, že som 3615 8 | ako sa takto dohovorili, začuli akési horlivé hovorenie 3616 7 | klieštov, strčil ho do fľaše, zadebnil ju štopľom – potom sa s 3617 6 | proti rozumu. Tomuto sa iste zadiví každý, kto zná Bruchoslavičanov, 3618 1 | len priam teraz odišiel, zadivíme sa, ako Nitra k takejto 3619 6 | veci. Že si chcú vziať tej zadĺženej až po uši Hovorkovej vnučku? – 3620 3 | tam dakde uderí. – Takto zaháňala Milušku babka, ale vtom 3621 2 | ja nič nevravel, – trochu zahanbený odpovedal Brožek, – ja som 3622 3 | prsta aj na Kaukaz bola zahnala.~Hovorková, majúc ruky vo 3623 6 | spisovateľ“ by ma aj do trantárie zahnali!~– Čo sú to za ľudia? – 3624 8 | Milenský to všetko videl a zahorel nenávisťou k Brožkovi. V 3625 3 | ale aby som sa mala naveky zahrdúsiť s tým Šúplatom, to, babenka 3626 4 | Kde mi je trstenica? – zahrmel chripľavým, ešte ani len 3627 9 | sa von dostať, ale vtom zahrmelo – amen. Lež ak sa hnevala 3628 8 | vyhlásiť dať mohol. Na tie zajtrajšie ohlášky mu taká chuť prišla, 3629 8 | zlého o mne hovorí... – a zakašlúc si, odpovedal, – hovoriť 3630 9 | včera musel tak robiť – a zaklínal sa mu sväto-sväte, že na 3631 2 | jeho učencov, a nie z tých zákonníkov; reformy sociálnych pojmov, 3632 1 | sa, len okolo starej sa zakrúť! A táto sa mi pozdáva, ebugatta, 3633 6 | obálkové obrázky obzeral očami, zakrútil hlavou a sám so sebou sa 3634 1 | spiatkom, čo sa mu tak hlava zakrútila a odrazu sa chytal za vrecko, 3635 9 | takto si povedal – a zakryl oči trasúcimi sa rukami.~ 3636 5 | zlatobažná šepleta Šúplatovská zakúsi Brožkovo intrigánstvo!~Odišiel – 3637 2 | ty, teda iste tak dobre zakusujem. Tu tieto naše Bruchoslavice 3638 4 | tú ceduľu! – Pozrúc na ňu zakýval hlavou, – áno, áno, – hovoril, – 3639 1 | hovorím, prv som sa tých ich záletov čosi-kamsi bávala, ale teraz 3640 10| zlatých. Ale keď im toľko záleží na tom – nuž veď im ju donesiem. – 3641 3 | začervenala, dakedy slza v očiach zaligotala.~Stará to mala všetko za 3642 9 | ľud celkom na klebetníctve založený, klebetou počatý, zrodený, 3643 8 | Ľudmile, ktorá tiež pyšteky zalryzovala. Šúplata sa ešte raz obzrel – 3644 7 | Ľudmily a doňho je stará drnda zaľúbená.~– Nie – nie, – odpovedal 3645 9 | iným okom, ako tamtí dvaja zaľúbenci.~– Áno, áno, – opakoval 3646 3 | chcel zmilovať nad týmto zaľúbencom a dopomôcť mu k rozprávke. 3647 9 | predsa privolila láske našich zaľúbencov, požehnala ich ako dobrá 3648 1 | Pri týchto rečiach tak zaľúbene hneď na svoju ruku, hneď 3649 9 | istejšie ako také náhle zaľúbenie.~ 3650 5 | života a klebetníctva ani zamak nestaral. A veď aj dobre 3651 7 | ale že si priam na Ľudmilu zamieril, pracoval všetkým svojím 3652 6 | ohováram dakoho, radšej zamlčím ostatné.~Šúplatom ale aj 3653 1 | jedno päťtisíc odrátať!~Tu zamĺkne a trie si čelo tak, akoby 3654 4 | No kieho čerta ste taká zamosúrená, akoby ste sa neboli vyspali! 3655 6 | Pravdaže, mala na to čas. Ako zámožná vdova, majúc len syna a 3656 4 | Tá vošla do chyže akási zamračená. – No kieho čerta ste taká 3657 2 | prevráti.“~Jaroslav očúval zamyslený – a po chvíľke sa dal aj 3658 5 | tomu, čo vystrájal Brožek, zamýšľal sa chvíľami ešte väčšmi. 3659 8 | slova nevedel nájsť.~Brožek, zanechajúc Šúplatu, dal sa s Ľudmilou 3660 3 | nerada by som ťa nezaopatrenú zanechala na svete; moje bohatstvo 3661 9 | prosím, keby nás samých zanechali.~– Nie tak, Frau von Hovorková, – 3662 3 | svete; moje bohatstvo tebe zanechám, ale zato sa musíme spolu 3663 9 | sa zas zísť. My ich však zanecháme a pôjdeme pozrieť, čo robia 3664 2 | najmä tam, kde zabudnutý a zanedbaný národ ani len snívať nemôže 3665 3 | Tiež som išla mladá, krásna zaňho už obstarného. Keď si pomyslím, 3666 3 | naručením, aby ju včasráno zaniesla do Šúplatov! Dievka sa tešila 3667 8 | ním samým tak pekne vie zaobchodiť Hovorková.~– Hm – hm, – 3668 6 | so slovenskou národnosťou zaoberá, a pritom, rozumie sa, na 3669 5 | človeka vyššími vecami sa zaoberajúceho, keď sa pustí do obcovania 3670 3 | sporšie sám so sebou sa zaoberal. Časy a roky letia ako voda, 3671 5 | nespomôže, keď ho obaja pekne zaobídeme. Ale vari ani nebude treba 3672 2 | veciach, aké by mládenecký zápal rád videl. Národ náš hlboko 3673 2 | aj vyberú jednotlivci so zápalistou vôľou, teda si po nich sám 3674 2 | tu týchto dvoch Slovákov, zapáľme si na fajočky, lebo ktože 3675 4 | Ľudmile rozprával s pravým zápalom. Naposledy, rozumie sa, 3676 3 | tak, Ľudmilka moja, to si zapamätaj, a teraz sa pánu bohu pomodli, 3677 5 | dakoľko bosoráckych fígľov – zapečatil svojím prsteňom všetko a 3678 3 | na ktorej všetky všetko zapierali, na iné zvaľovali a o Hovorkovej 3679 1 | svojich lajstroch ako mládenca zapísaného, klebety kmotier ho každú 3680 9 | priateľa: ak vyhrá draho zaplatený žreb, nech má výhru jeho 3681 8 | Hovorková pred nosom dvere zapleštila, bolo mu síce trochu ľahšie, 3682 6 | Hovorkovej vnučku? – Že sa chcú zapliesť s tým prekliatym hovorkovským 3683 8 | nešťastie noha sa mu akosi zaplietla medzi nohy stolice, takže 3684 1 | hlavy, ktorá celé zrkadlo zapĺňa., nie je malá.~Naveky sedieť 3685 9 | prestal vo všetko to veriť, – zapochyboval nad všetkými jeho rečami 3686 1 | pomútené, a či je sklo na ňom zaprášené a pomastené, keď ho Šúplata 3687 7 | priateľ môj jediný!~Brožek sa zaradoval nád touto úprimnou rečou 3688 6 | to Hurdálková povedala, zaraz bol koniec pochybnostiam, 3689 3 | svojej láske. Milenský bol zarazený, Ľudmila zas tej najlepšej 3690 3 | nie veľmi podlízavo. Lež zarazili ho tie rozpaky, v akých 3691 9 | na ňu. Už sa v duchu zas zariekala, že nepôjde viacej tak včas 3692 4 | ani v tom svojom najhlbšom zármutku, zato aj Ilona, bár bola 3693 7 | pýtal si osobitnú chyžu a zaručil isté vyčítanie diabla z 3694 6 | zbadala, že tá hlboko musí byť zarytá v Ďorďovej duši.~– A naposledy, – 3695 8 | takto dakoho v srdiečku zarytého nemala.~A Hovorkovej nič 3696 3 | Hovorkovou, obaja spokojní; Zasadnúc si ešte raz, všetci spolu 3697 6 | tak ako svojou papuľou, zaslepiť svet – ale moje oko, ale 3698 6 | či Hurdálkovej viac viery zasluhuje?~– Oba jednako, – hučalo 3699 1 | najmä spisovateľom takým zaslúžilým, spisovateľom prvej slovenskej 3700 5 | zachádzaniu so Šúplatom. Brožek sa zasmial a stisnúc priateľovi ruku, 3701 2 | lepšie budeš vedieť ako ja, – zasmútiac sa hovoril na to Milenský.~ 3702 10| sa na druhý bok, tak tuho zaspal, že ho ani Ilona svojím 3703 3 | vezmi a na ulici si potom zastaň, či sa len obzrie kto na 3704 4 | mešťania na pohár dobrého vína zastavovali a kde sa včera samí dobrí 3705 3 | vo veciach domácich len zastavuje užitočný čas, ktorý vo svojom 3706 2 | si už rád videl národné zástavy viať na oceáne sveta!~– 3707 1 | dákysi kúštik papieru pod zásterou, počala skoro detinskou 3708 7 | A my už vieme, ako svoj zástoj vyviedla, Brožek sa iba 3709 3 | hneď hrmelo vydedenie, zastrájanie sa a čo ja viem aké hrozby, 3710 9 | slzách obľahčenie hľadala, a zastrúc si oči bielym ručníkom – 3711 9 | aj nie, keď sa jej celý zástup v kostole zhnusil – a tu 3712 3 | budúca testiná budúceho zaťa, – a čo povie na to ona? 3713 5 | mu vždy väčšmi a väčšmi zatemňovalo nebo jeho nádejí. V nedeľu 3714 8 | nebol zbadal, sa mu v očiach zatmelo – a horeznačky vyvalený 3715 2 | spoločenskosti mladých Slovákov zatracovali a sa do svojich kutíc uťahovali! 3716 1 | že na jednú nôžku trochu zatŕhala, pritom ale hrbatá nebola, 3717 6 | dupnú nohou, až sa okná zatriasli, povedal:~– Hm, hm, tí sakramentskí 3718 3 | rozkazné mihnutie ju na mieste zatrímalo.~Šťastný Šúplata si tak 3719 8 | ako mu pred nosom dvere zatvára, slovom, všetko sa mu vidí 3720 2 | Milenský.~Brožek sa chcel vážne zatváriť, ale mu to nešlo, takže 3721 2 | sedliactva za seba samého zaujatého. A čo robí národy šťastnými, 3722 7 | opisovať.~Brožek sa veľmi zaujímal o Milenského lásku, zato 3723 9 | nej nepriškrel, a tiež si zaumienil stráž držať nad svojou sľúbenicou. 3724 8 | tá nešťastná baba mu tak zavadzala, že ani len slova nevedel 3725 7 | koncepty, akými sa strojil reči zavádzať, pomútil, takže sa mu úplne 3726 4 | nie hneď v noci, teda iste zavčas rána, pod pečaťou tajomstva 3727 9 | bývalo jej – ísť do kostola. Zavčasu sa teda aj teraz ako obyčajne 3728 1 | rozpakoch lásky a ženby.~Bol on zavčerom už ako na isté u Kačenky 3729 3 | Šúplata sa rozosmial, to zavdalo dobrú príležitosť, že aj 3730 7 | bola zaviazaná. Tu sa nám zavdáva dobrá príležitosť povedať 3731 9 | Hovorkovej, a tu máš na závdavok moju statočnosť, moju osobu, 3732 7 | domom vďačnosťou mu bola zaviazaná. Tu sa nám zavdáva dobrá 3733 3 | krásu? Ktorýže dom by nebol závidel bohatstvo Hovorkovej? Ale 3734 3 | dievča by nebolo Ľudmile závidelo krásu? Ktorýže dom by nebol 3735 5 | hlúpi nepriatelia nemajú čo závidieť. Ale väčšiu časť vášho nešťastia, 3736 5 | ho zavrúc a do papierov zavinúc, pokračoval vo svojom fraškovaní.~– 3737 7 | sveta panslávmi pomenovaní, zavinšujeme týmto dvom panslávom šťastnú 3738 3 | svete. Rozumie sa, že aj závisti bolo po meste dosť, lebo 3739 1 | našla! – a hľadel akosi závistne na ruku.~– Aha, šajnu, – 3740 6 | Pokladnicu pod duchnu a zavolal svoje: – Heraj!~Na tento 3741 7 | sa za ušami a pochyboval. Zavolali naposledy aj kňaza, ale 3742 8 | zbadala, že za sebou dvere zavrela a Šúplata zostal v strednej 3743 1 | frajerke vystrojím.~A pozrúc na zavretú ruku, rozosmiala sa.~– Hehehe, 3744 5 | čosi doňho strčil, potom ho zavrúc a do papierov zavinúc, pokračoval 3745 9 | neostáva, ako dáko poriadne zavŕšiť Tri krále.~Ale kde a ako?~ 3746 1 | súcich panien.~– Hí, to je zázrak – pokračujú v začatej piesni 3747 4 | dnuka Dora. Ako ju Šúplata zazrel, hneď bol taký ako ovečka, 3748 7 | Hurdálkovej šidlom do lopatky, zaškrekotal podivným hlasom – rozumie 3749 9 | na Šúplatu až tak zubmi zaškrípala.~– Mne takú hanbu vykonať! 3750 3 | dačo vedela, ale –~Vtom zašramotí čosi na dverách, klepne 3751 2 | šťastne mať v láske, ale zažijem aspoň svätý cit, ktorý sa 3752 4 | a tvrdý. Preto aj Ilona, zbadajúc to, na inšiu strunu biť 3753 4 | ako by sa svojho žrebu zbavila.~Ani by môj čitateľ nepomyslel, 3754 4 | Ilona myslí ako na svojho zbaviteľa!~Dobrý človek má vždy dobrý 3755 3 | nešťastný. O malú chvíľu sa zberal Milenský domov a nik ho 3756 2 | usmievaš? Vari šípiš, kam sa zberám?~– Hahaha, – rozrehotal 3757 3 | pot sa počal ešte väčšmi zbierať na čele, tuším aj ten pot 3758 4 | nemá nič, a Ľudmila ani zbla! No veď by tej dala Hovorková! 3759 4 | ako ovečka, lebo čo len zblízka Ľudmily bolo, všetko mu 3760 2 | rozblahoslaví.~A tak sa rozlúčili.~– Zbohom do roka! – volal s budúcim 3761 3 | potiahnuc ju za šaty a zboku jej šepla do ucha:~– Mlč 3762 9 | Šúplata chytil Ilonu ako vrece zbožia, stisol ju a vylepil jej 3763 2 | teda chodil po chyžiach a zdal sa byť veľmi veselej mysle.~– 3764 9 | lebo také trúfačné sa mu zdali jej reči.~– Nie tak, nie, 3765 3 | som ja po nebohom otcovi zdedil, a tam nieto takých obrázkov, 3766 6 | Pekné obrázky zvonku aj zdnuka, kniha hrubá, to je všetko 3767 9 | tým Šúplatom. Dlho sa síce zdráhal, ale Ľudmila a Hovorková 3768 9 | Milenskému usporiť reč a zdráhanie sa. Všetci mu leteli do 3769 3 | chcel tiež, ale toho nasilu zdŕžala Hovorková. Ľudmila vyprevadila 3770 2 | počul; ale ťa teraz nechcem zdržiavať. I tak sa bezpochyby dnes 3771 10| manželstve s pánom Šúplatom zdržoval.~Tak s tridsiatimi zlatými 3772 9 | hniezde len Ľudmila a Brožek zdržovali. Ale teraz – pusto mu je 3773 9 | odpovediach nemôžuc už ďalej zdržovať u seba najnovšiu svoju novinku, 3774 9 | Hovorková, – ohlásil sa Brožek, zdržujúc Milenského, – ja nechcem 3775 4 | povedá a pohár dvíhal: Všetci zdvihli poháre – ale brnknúť nechceli, 3776 2 | národ, keď nemá ani svojho zemianstva, ani svojho kňazstva, ani 3777 8 | tretej chyže po mäkuškú zeslu, a to na nešťastie Šúplatovo, 3778 3 | prizrúc sa ešte lepšie, zhahakol nanovo: – Ahahahaha, hľa, 3779 3 | po schodoch.~– Preboha! – zhíkla Hovorková a vychytiac sviečku 3780 1 | nemohol sa oženiť!~– Hí, – zhíklo razom sto navydaj súcich 3781 3 | Šúplata.~Pani Hovorková zhíkne a vidiac naprostred chyže 3782 2 | hodinky, Jaroslav sa zľakol a zhľadával svoje háby. – Už by som 3783 9 | jej celý zástup v kostole zhnusil – a tu u seba vidí Brožka 3784 9 | dajbože, aby si naozaj zhnusili tie mazleny, tie márnotratnice, 3785 3 | ešte raz, všetci spolu sa zhovárali len o zlom roku, o všeobecnej 3786 4 | samí dobrí kamaráti boli zhovorili Nový rok vítať. Sotvaže 3787 3 | dvermi, lež bár komínom bol zhrbolcoval do chyže.~Na veľa otázok, 3788 10| ináč ťa tu zachlomaždím! – zhurtoval z celého hrdla pán manžel. – 3789 7 | kráľmi ostrý vietor fúkal, zima bolo, ba aj sneh poletoval. 3790 9 | trojkráľovej tohoročnej zime upotil, lebo jej tak v hlave 3791 10| po chrbtovej kosti sa mu zimnica prechodila. Dal sa rozmýšľať 3792 9 | po kostole mali sa zas zísť. My ich však zanecháme a 3793 3 | dievkini frajeri utekajú. Zišla však až dolu a na nemalé 3794 9 | dnes-zajtra na jeho stolíku zjavia. Tak došli s dakoľkými dobrými 3795 6 | až sa vo dverách Ilona zjavila.~Táto verná Šúplatova služobnica 3796 6 | Šúplata stál pred ňou ako zjašený. Čím väčšmi myslel na odpoveď, 3797 9 | tie bruchoslavické panny zjedli od hnevu – a ani takých 3798 9 | tvoja ochrana, keď by ťa kto zjesť chcel, a šaty, o tom potom! 3799 2 | mestský senát, ale počkaj, zješ čerta!“ A druhý zas: „Ehe – 3800 2 | na hodinky, Jaroslav sa zľakol a zhľadával svoje háby. – 3801 3 | čas, ktorý vo svojom toku zlaté zrná donáša. Tak – tak, 3802 5 | napokon ešte povedal, – tá zlatobažná šepleta Šúplatovská zakúsi 3803 3 | nezdalo, iba akoby bol anjel zletel dolu na zem z vysokého neba. 3804 7 | ach, však sú len ľudia zlí, – hovoril, – keď ani ich 3805 3 | spolu sa zhovárali len o zlom roku, o všeobecnej psote, 3806 1 | ako by už predsa raz mohol zlomiť tie reťaze mládeneckej slobody. 3807 4 | vôľa! Nahneval sa, hrešil, zlorečil – von i vyhnal Ilonu. Toto 3808 1 | maličké napomenutie ohľadne zloženia interesu alebo kapitálu 3809 8 | A takýmito myšlienkami zmätená, Hovorková menila farby – 3810 4 | dobre poslúži!~Ilona sa – zmiatla a rada by síce bola hneď 3811 7 | čo mu Hurdálková o dlhoch zmienku urobila. Aj to nič nie je, 3812 3 | tuším aj ten pot sa chcel zmilovať nad týmto zaľúbencom a dopomôcť 3813 4 | jednou nešťastnou dievkou zmilujú. – Máme už z pomoci božej 3814 9 | nebolo predsa Milenského zmútilo. Brožek vedel Milenskému 3815 4 | napriek všetkému tomu zmýšľala zmužilo, ako by sa svojho žrebu 3816 3 | naposledy takto obsiahla krátky zmysel dlhých slov:~– Miluška moja, 3817 1 | budeme, oni už čosi naozaj zmýšľajú, a dobre majú. Hovorím, 3818 9 | prechodiac sa po chyži, zmýšľal už len, ako by sa dostal 3819 4 | i napriek všetkému tomu zmýšľala zmužilo, ako by sa svojho 3820 3 | tie moje veksle, a to tiež znajú, čo inde mám a dobre vedia, 3821 2 | pojme nášho národa podstatný znak zotrieť!~– Nuž a ktože ti 3822 2 | nezastupuje a opustiac sám všetky znaky, ktoré národ národom robia, 3823 3 | stryné, ujčiné, kmotry, známe po mužovi, ďaleké švagriné 3824 4 | neskoro v noci domov, lebo po známej nám návšteve u Hovorkovcov 3825 2 | čo u nás, ako vieš, toľko znamená, ako že som nepriateľ pána 3826 8 | celkom zabúda. Už mu aj znamenia dával, aby začal svoju prácu, 3827 3 | to mala všetko za dobré znamenie, až naposledy takto obsiahla 3828 1 | tým, pravda, neobyčajným znamením, že na jednú nôžku trochu 3829 4 | zastavil sa u Hurdálkov, kde sa znamenitejší mešťania na pohár dobrého 3830 6 | zato oprúc sa o túto svoju známosť a vediac dobre, akú moc 3831 2 | určenie v ňom poznáva, touto známosťou jeho cesty osvecuje a svoj 3832 3 | siroty nakŕmila! Veď vari znáš vdovu Vedomilskú? No na 3833 1 | už celkovito spríkril a znechutil. Tak to obyčajne býva pri 3834 8 | Hurdálkovú, jej slová mu zneli do uší ako hlas anjela strážcu; 3835 1 | prv pachtili, naposledy zneľúbi.~Pán Šúplata sedel pred 3836 1 | čo aj nie, nuž oni skôr znesú tú škodu ako ja! – Takto 3837 2 | úradne teologizovať sa mi znevidelo. A ja iba proti úradnej 3838 3 | jej, že Milenský pokorne zniesol jej úštipok. Nie tak by 3839 7 | len sa skôr do Hovorkovcov zoberme. Ja budem pytač, nahovárač, 3840 3 | ale otázke nerozumel. Až zoberúc všetky svoje rozumy dovedna, 3841 4 | Šúplata sa celkom chladno zohol, grošiak do vrecka hodil 3842 3 | otrhané, a keď učený pán zomrie, sú z nich hotoví žobráci. 3843 3 | nežiadajú. Ja volím radšej zomrieť, ako Šúplatovou nevestou 3844 8 | dvere zavrela a Šúplata zostal v strednej chyžke.~Ľudmila 3845 6 | že tá starenka sa už tak zostarieva. Myslí si ona síce, myslí, 3846 2 | nášho národa podstatný znak zotrieť!~– Nuž a ktože ti už teraz 3847 6 | mohla mu poradiť ako dobre zoznámená s vecami, do akých liezol, 3848 9 | ju odstrčil.~– Ty si môj zradca! – studeno hovoril. – Ja 3849 8 | slov k Brožkovi – ako k zradcovi jeho priateľstva, ako k 3850 1 | slúži, a tak je už celkom zrastená s domom nášho Ďorďa vystrájajúceho 3851 3 | Ale šeptanie bolo veľmi zreteľné, zato ho aj vyzradíme: – 3852 7 | im, keď sa v nás budia, zriedka veríme.~To bol celkom iný 3853 7 | Čo by sa Šúplata Ľudmily zriekol, v som ho vari videl, aký 3854 1 | potiera, takže keď vstal od zrkadla, jeho hlavička ani len nemyslela 3855 1 | Pán Šúplata sedel pred zrkadlom, a my, aby sme sami nemuseli 3856 3 | ktorý vo svojom toku zlaté zrná donáša. Tak – tak, Ľudmilka 3857 9 | založený, klebetou počatý, zrodený, odplekaný aj pochovávaný – 3858 3 | ku dverám.~– Hat nichts zu sagen, to nič nie je; Milenský 3859 3 | ako alabaster a líčka – a zúbky, lež ako hovorím, opísaťsa 3860 10| hrešil, ja som si skoro zúfala.~– Nože netrkoc mi už toľko 3861 2 | zúfať z teba, lebo k tomuto zúfaniu každého z nás nútia minulé 3862 2 | roku musím pre budúci len zúfať z teba, lebo k tomuto zúfaniu 3863 8 | keď už mal chuť načisto zutekať, padlo mu oko na Brožka, 3864 4 | zrána si spieval, a keď sa zväčša poobliekal, odomykal dvere 3865 3 | všetko zapierali, na iné zvaľovali a o Hovorkovej lásku a priateľstvo 3866 6 | váhach svojho rozumu, a tak zvedel, ktorý má predsa väčšiu 3867 9 | slávu, že hneď všetko najprv zvedela, už nejeden raz taká nešťastná 3868 9 | že oni ešte pred kostolom zvedia všetky nové, ak sú aké v 3869 4 | rána, pod pečaťou tajomstva zveril novinku, že Šúplata je ženíchom.~ 3870 9 | síce vyberajú pri prvom zvonení, ale namiesto do kostola 3871 6 | Šúplatoviech Ďorď:~– Pekné obrázky zvonku aj zdnuka, kniha hrubá, 3872 1 | ale akú šajnu! Keby také šajny mali, sami by im boli radi. 3873 1 | hlavička ani len nemyslela na šediny. Ale aké sú oči, to sa v 3874 4 | hrbolcoval tom všetkom, šelma, z opatrnosti nič nehovoril.~ 3875 2 | ty furták furtácky, tak šelmovsky usmievaš? Vari šípiš, kam 3876 7 | pracoval všetkým svojím šelmovstvom na tom, aby toho nebezpečného 3877 9 | teraz dívania a divenia sa, šepotu a chechotu ani konca ani 3878 3 | Ľudmila, smejúc sa od srdca, šeptala babke do ucha: – Ach, nie 3879 9 | obzerania sa na ňu, tým viac šeptania o nej bolo. To bolo už do 3880 6 | čitateľstvo, veď si on takto začal šeptať: – Ale... – na kieho čerta 3881 2 | slovom „národ“ nemusíme veľmi šermovať zato, že sa náš národ nikde 3882 1 | mimo toho má v Mlákach, pod Šibenicami, v Lašidovej, a všetko hodné 3883 8 | jej bielulinké pršteky, šibrinkoval s prstienkami, prekáral 3884 3 | mňa pozrie, teda ma tisíc šidiel pichá v krvi, páli ma, mdlo 3885 7 | jeden raz pichol Hurdálkovej šidlom do lopatky, zaškrekotal 3886 8 | mlčal, lebo on sa nevedel šiknúť do takýchto rozprávok a 3887 8 | kumštami spiatkom privábi.~Šípila, prečo Šúplata odbehol, 3888 1 | Bol to, ako už teraz každý šípiť môže, slovenský kapitalista.~ 3889 2 | šelmovsky usmievaš? Vari šípiš, kam sa zberám?~– Hahaha, – 3890 8 | ohňom – vtom lapil svoj šírák a poberal sa preč, sklonenou 3891 3 | dač pekné hovorila vnučke, škamrala Hovorková a kam sa vrtela, 3892 3 | dosť toho, – pretŕhala jej škamranie Ľudmila – neznesiem to, 3893 2 | bol teológom a teraz sám škamrem na teológov. Bol som teológom, 3894 1 | nie, nuž oni skôr znesú tú škodu ako ja! – Takto Ilona prosila 3895 2 | slovenským Abdérčanom o nedeľných školách, o čitárňach, o spolkoch 3896 4 | opýtanie, vinšovala svoj starý školský novoročný vinš, začínajúci 3897 9 | s poctivou pannou Ilonou Škrabáčkovou, jeho budúcou, vernou a 3898 7 | vyviesť; sám mestský fyzikus škrabal sa za ušami a pochyboval. 3899 8 | oči vyvaľovať, za uchom sa škrabať a na stolici sa hniezdiť. 3900 8 | nám to bude do gazdovstva, škrabúc sa za uchom hovoril Šúplata. 3901 4 | nenašla doma, poberala sa v škrípaní zubmi domov.~Pán boh ju 3902 9 | to všetko v srdci tejto šľachetnej matróny muselo ozývať. Ja 3903 9 | jediný anjel mojej lásky šľachetný Milenský, – a potupne pozrúc 3904 2 | že nemá synov, ktorým by šlo o jeho česť; a keď sa aj 3905 9 | márnotratnice, tie klebetnice, tie šlumpy, tiee – tie bruchoslavické 3906 3 | bravúry vytínať na tancoch a šmarcoch bruchoslavických zábaviek 3907 10| okamihu vpálila dnuka a šmarila na stôl piatku a tri strieborné 3908 1 | nikdy nebola na jednu nohu šmatlala. Ukrývajúc dákysi kúštik 3909 9 | on by sa aj so svojou šmatlaňou uspokojil, to ja viem, keby 3910 10| neodohnali ma inde.~A s tým sa šmotŕňala von. Šúplata sa prechodil 3911 2 | ti aj priam dáky židovský Šolem v Panónii, dáky dopisovateľ 3912 7 | budem pytač, nahovárač, šomráč na Šúplatu, všetko vynaložím 3913 3 | posledný raz, to ti povedám! – šomrala pod nos a chladne vítala 3914 5 | nedozvedel: skôr hen zo Španielska sa dočuješ uňho nové veci. 3915 6 | ďalej vdova. – Lež nabok špásy, veru, úprimne hovoriac, 3916 8 | Bruchoslaviciach, kde máme veľa špekulantov, ktorí pred každým peštianskym 3917 9 | do plaču z toho do nového šprihania na Šúplatu až tak zubmi 3918 2 | tých svojich obyčajných šprihanín na národ, najmä tam, kde 3919 4 | Bruchoslavičanka za slovenského šriftštelera nedostala. Ľudmilka Hovorkoviech, 3920 4 | že je on tam tým akýmsi šriftštelerom! Ešte sa ani jedna Bruchoslavičanka 3921 7 | môžeš čo dopomôcť k môjmu šťastiu – pomôž, pomôž, priateľ 3922 10| otec Ďuro Múka, mlynár, šťastné manželstvo a za každým proroctvom 3923 10| aby ju pán boh dlho-dlho v šťastnom manželstve s pánom Šúplatom 3924 9 | ona bola kúpila a ktorý šťastnou náhodou bol hlavnou treťou, – 3925 2 | zaujatého. A čo robí národy šťastnými, nebudem ti to vyratovať, 3926 1 | skoro detinskou radosťou štebotať.~– No, kamže, kam takto 3927 4 | veľký grošiak, strčil ho štedro Dorke do ruky, ale táto 3928 6 | nos, za prsty, áno, aj za šticu, volala, kričala. boženkala – 3929 8 | obzrúc sa, čo ho to zas kto štopil, svoje ťažké „och“ vysipel.~ 3930 7 | ho do fľaše, zadebnil ju štopľom – potom sa s ňou pomodlili 3931 5 | Náš Milenský si písal – študoval a dakedy aj o svojej Ľudmilke 3932 1 | vyzeral, ako čo by ešte len k štvrtému krížiku sa poberal, bár 3933 4 | tento nový rok, aj túto štvrtú kapitolu našej prvej slovenskej 3934 6 | robiť sa ťaží, roky, už toť štvrtý nastáva taký, sú zlé hja, 3935 2 | náš národ. Tisíc osemsto štyridsaťsedem – to je ďaleký vek od času 3936 2 | storočiach. A tento nastávajúci štyridsiaty siedmy? Fuj, národ môj, 3937 3 | zanechal po sebe vdovu so štyrmi dietkami a kusa chleba nebolo, 3938 9 | ku kachliam, ohrieval sa, šúchal rukami a nevedel, ako sa 3939 10| jej dá sto zlatých zaň. Šudier, chcel ju zas ošudáriť, 3940 10| uchom – a myslel na druhé šudierstvo, keď sa mu toto nepodarilo. 3941 2 | pohľade na takýchto rezkých šuhajcov!~A keď sme už takto vyprevadili 3942 8 | fašiangy pomätú zas dakoľkým šuhajom srdcia. Majúže sa vám, slečna, 3943 8 | tomuto.~– Ej, veľa jesto šuhajov, čo pasú po bleskoch čiemookej 3944 7 | zaľúbený do . Ľudmily, lebo šupáky majú preňho tiež veľa elektrickosti, 3945 1 | bruchoslavických uliciach šúpal. Keby v pitvore nebola tma, 3946 6 | Ale oni, ej oni, Herr von Šuplata, taký vážny mešťan, nemali 3947 8 | brnkla.~Lež čo tu robiť so Šúplatam? Kým Ľudmila spiatkom so 3948 4 | niesla ráno trstenicu k Šúplatovcom a tešiac sa na novoročný 3949 9 | A tak nepokojne prešla u Šúplatovcov tá noc pred Troma kráľmi 3950 3 | vnučka a nedbajúc na nemotomé Šúplatove poklony, otvárala dokorán 3951 3 | počúvnuť mňa a – ísť za Šúplatovie Ďorďa. Ani to už ináč byť 3952 6 | Ľudmilke, lebo ona hneď na Šúplatovom oku zbadala, že tá hlboko 3953 3 | volím radšej zomrieť, ako Šúplatovou nevestou sa stať.~Toto tak 3954 5 | tá zlatobažná šepleta Šúplatovská zakúsi Brožkovo intrigánstvo!~ 3955 6 | to kedysi komasácia tých šúplatovskohovorkovských statkov, lúk, kapitálov! 3956 4 | pustila grošiak, ktorý sa až k Šúplatovým nohám kotúľal.~Ako je to 3957 3 | známe po mužovi, ďaleké švagriné a robila s nimi naozajstnú 3958 9 | Ľudmilky.~Hovorkovú tento žart tak rozišiel po tele, že 3959 9 | Ilonôčka moja drahá, – počal sa žartom spytovať Ilony pigľujúcej 3960 8 | Šúplatu, dal sa s Ľudmilou do žartovania. Lapal jej rúčku, pohládzal 3961 8 | Dal sa totiž s Ľudmilou žartovať – až sa jej tak položartom-polonaozaj 3962 5 | A tou svojou obyčajnou žartovnos ťou počal rukopis prehadzovať, 3963 9 | lebo veru krem všetkého žartu ohlasoval pán farár v mene 3964 9 | rozprávať:~– Nabok všetky žarty – nabok všetko neúprimné 3965 4 | mlatec dá do mlatby, kosby a žatvy. No, majme nádej, že sa 3966 8 | to priam bola so zeslou ždúrila Ľudmila, takže milý Šúplata 3967 9 | Bruchoslavíc cestu von a žehná jeho kroky na ceste slávy. „ 3968 4 | osobám ani nebudeme nič želať, lebo to všetko, čo im želáme, 3969 4 | dostaneme a potom si zo železnice donesieme materiál na nové 3970 4 | nádej, že sa aj my dakedy po železnici ta dostaneme a potom si 3971 6 | toto ťažký krok – táto moja ženba.~Tak sa Hurdálková odobrala 3972 3 | obyčajne len s tou láskou ženia, ale potom, keď nemajú čo 3973 4 | zveril novinku, že Šúplata je ženíchom.~Takto, hľa, sa to stalo, 3974 1 | každú jeseň a každý fašiang ženili a páni Bruchoslavičania, 3975 1 | bruchoslavický obyvateľ – či je ženského, či chlapského pohlavia – 3976 8 | a tak si ukľakol, akoby ženskú staromódnu poklonu bol chcel 3977 6 | budem brať Ľudmilušku za ženušku – ale, čože to oni tuná 3978 9 | doriadil, ten naničhodník, ten žgrláň, ten klát hnilý, smradľavý. 3979 2 | povedomie vyššej teórie; ale žiadajúc už skutočné rozvitie sa 3980 8 | celkom a už len Ľudmilku si. žiadal vidieť.~– Ohlášky teda zajtra 3981 9 | hnev, svoje pohnutie, svoj žiaľ, ale – predsa sa len kedy-tedy 3982 9 | tam spadla, celá mdlobou a žiaľom a hnevom premožená. Ale 3983 5 | a pochoval svoju dušu do žiaľov a radostných rozpomienok 3984 9 | ja sa pominiem od hnevu, žiaľu a hanby. Veď si budú ľudia 3985 3 | všetky strely blýskalo a žiarilo.~A ja sa Milenskému nič 3986 3 | Och nie, – potešovala žiarlivého milenca stará mať, – bude 3987 8 | Brožkovi, ten mu zas akúsi žiarlivosť vdychoval do srdca, lebo 3988 4 | tie, čo láske ako láske žičili, – veď uvidíme, ako sa to 3989 10| pán sa jej veľmi domáha. Židisko sa poškrabal za uchom – 3990 2 | vedomostí, čo ti aj priam dáky židovský Šolem v Panónii, dáky dopisovateľ 3991 9 | Bruchoslavíc a čo to vraj aj židovským spisovateľom pri ktoromsi 3992 3 | vidíš, že ti dobre chcem, ja žijem dnes-zajtra a nerada by 3993 6 | sebou, a tu sa mu začal oheň žilami presýpať a myšlienky mu 3994 9 | Milenský ale s Ľudmilou žili zas len sebe, svoje oči 3995 2 | svojich veľkých statkoch žiť a mať pokoj? Ale tak je 3996 3 | moja!~– No pán boh ich len živ, – hovorila zas Hovorková.~– 3997 6 | tam potom šťastie. Nech sa živí celý Milenský potom tým 3998 10| uškodiť, keby sme to tak dáko živo vykreslili, že by daktorý 3999 9 | všetkých prebdených nocí v jeho živote. Ani sa nevyzliekol zo šiat, 4000 5 | viac práva starosti ako životu. Ja už len tak myslím, že 4001 6 | vedia, že chce byť každý živý a robiť sa nechce, ale pánom 4002 8 | svadbu teší. Jemu sa teraz živšie ako kedy inokedy snívať 4003 1 | neborku, so žrebom pod žľabom a pôjdeme o jednu kapitolu 4004 6 | len vyťahujú aj biele aj žlté. Ale veď len má dačo, má, 4005 3 | ja im mám dačo povedať! a žmolil rožtek zo svojho kaputa.~– 4006 3 | zomrie, sú z nich hotoví žobráci. Hŕby kníh a papierov sú 4007 10| nalámem na tom črepe, či žrebe, či čo je to, veď ja tomu 4008 9 | začne aj svojím vyhraným žreborn chváliť, lebo také trúfačné