2

U Jaroslava Milenského celkom ináč vyzerá ako u Šúplatu Ďorďa, hoc priam ako tento, aj tamten je mládenec, ba hoc priam aj Jaroslav tiež na dievča, a to tuším na to isté, na ktoré aj Šúplata, myslí, u tohto tak ako u tamtoho na návšteve je Silvester, hoc priam všetky tieto veci obaja spoločné majú, predsa ja len vravím, že u tamtoho ináč vyzerá ako u tohto. Milenský je slovenský spisovateľ a toto vari stačí už na to, aby moje láskavé čitateľstvo aspoň tak pozďaleč si vedelo predstaviť, aký to rozdiel mohol byť medzi ním a tým slovenským boháčom.

Ja len v krátkosti poviem, že náš Milenský mal dve čisté, pekné chyže so skromným, ale vkusným náradím. V prvej stála jeho pekná knižnica, jeden pisársky stolík a pri ňom pulpit, všetko knihami a papiermi pozakladané. Do druhej chyže nás je nič, tam málokedy býva Milenský.

Teraz teda na Silvestra sedí náš spisovateľ so svojím dobrým a hádam jediným priateľom v Bruchoslaviciach, s mladým advokátom Brožkom.

Brožek bol istého bruchoslavického starého radného pána jediný syn, budúci dedič veľkého bohatstva, ktorý s Milenským rástol, do škôl chodieval, vzdelával sa, aj cestúval, boli si obaja veľmi dobre jeden ku druhému privykli.

Brožek teda chodil po chyžiach a zdal sa byť veľmi veselej mysle.

– Čože nám ten nový rok donesie, – povedá, – ja len všetko dobré čakám. A tvoje spisovateľské srdce, Jarko môj, aké má tušenie?

– A čo by som tušil inšie, – odpovedal tento, – ako nové biedy, nové vredy, zas nové neresti majúce sa valiť na náš národ. Tisíc osemsto štyridsaťsedem – to je ďaleký vek od času príchodu svetla na zem, to je pravda – ale pre šťastie nášho národa málo bolo rokov v tých storočiach. A tento nastávajúci štyridsiaty siedmy? Fuj, národ môj, fuj! – že na konci hynúceho roku musím pre budúci len zúfať z teba, lebo k tomuto zúfaniu každého z nás nútia minulé časy tvojej lenivosti, ogabanosti. Náš národ je nešťastná figúra v histórii!

– Hahaha, braček Jarko, – rozkričal sa z plného hrdla Brožek, – už ty len zas na ten národ nariekaš! Čože chceš mať z neho, čo? My neboráci ešte sme ani len národom nie a ty by si už rád videl národné zástavy viať na oceáne sveta!

– Čo? – skočiac zo stolice, hrmeno sa spytoval Milenský Brožka, – čo, Slováci nie sú národ? Ale pravda, pravda, keď ešte aj taký, čo sa k Slovákom priznáva, ba k predným jeho priateľom prináleží, keď taký slovenský národ za národ neuznáva, pravda, pravda – že sme nešťastný národ.

– No, no, – krotil ho zas Brožek, – veďže sa mi tak nerozdeklamúvaj, ja ti to hneď vysvetlím. Naši Slováci sú hŕba chlebárskeho, filisterského ľudu, z ktorého keď vyjdú aj tí najznamenitejší ľudia, hanbia sa zaň. Aký mi je to národ, keď nemá ani svojho zemianstva, ani svojho kňazstva, ani svojho meštianstva, ba ani len svojho sedliactva za seba samého zaujatého. A čo robí národy šťastnými, nebudem ti to vyratovať, ale vezmi, čo chceš, či len jedno zo všetkého má.

– Má – reč!

– Dobre, dobre, veď reč má, ale pozriže, čo si Slováci aj s tou rečou robia? Ale reč tiež ešte nie je šťastie a sláva národa!

– Počkajže, nech aj ja dačo poviem, – pretrhol zas Brožkovi reč Milenský. – Ty mi nadhadzuješ, že vždy len nariekam na náš národ. A čože je príčina môjho náreku, či nie to isté, čo ty vravíš? Či je to nie hanba a potupa pre náš národ, že sa tak sám opúšťa, že nemá synov, ktorým by šlo o jeho česť; a keď sa aj vyberú jednotlivci so zápalistou vôľou, teda si po nich sám blatom hádže, alebo hádzať skálie na nich dovoľuje. Hej, hanba! fuj a posmech na taký národ! Iné národy podopierajú svojich učených mužov, umelcov, kupcov, mechanikov, a čo robí so svojimi schopnými hlavami náš národ? Kde sú národné školy, ústavy a sto iných ciest, vedúcich národy k sláve a blahu?

– No, no, veďže mi nedeklamuj o tých veciach, proti ktorým som ja nič nevravel, – trochu zahanbený odpovedal Brožek, – ja som ťa len chcel upozorniť, že s tým slovom „národ“ nemusíme veľmi šermovať zato, že sa náš národ nikde ako národ nezastupuje a opustiac sám všetky znaky, ktoré národ národom robia, ani je nie hoden mena národa, za čo všetko som ho ja len hŕbou filisterskochlebárskeho ľudu pomenoval.

Lež hneď nato bol hotový Milenský so svojou odpoveďou, vraviac už pokojnejšie: – Ale ja práve aj proti tomu protestujem a nemôžem dopustiť, aby náš národ prestával byť zato národom, že sú v ňom a vo všetkých stavoch ľudia, ktorí neznajúc nič inšie ako starosť o svoj dom a dvor, o jeho pospolité veci sa nestarajú. Títo ľudia sú oveľa nepatrnejší pred súdnou stolicou pravdy a ducha, než aby boli schopní na pojme nášho národa podstatný znak zotrieť!

– Nuž a ktože ti už teraz bude národom? – spytoval sa Brožek.

– Ľahká odpoveď, – hovoril na to Jaroslav, – národ mi je ten človek v ňom, ktorý najlepšie určenie v ňom poznáva, touto známosťou jeho cesty osvecuje a svoj život kladie na oltár jeho cti, slávy a šťastia!

– Eh bien, – prisviedčal Brožek, – nech je tak; ale tu si v rozpore s tamtou tvojou deklamáciou o národe. Lebo na takýchto vari si len nešpintal!

– Na vtipky sa nespustíme, – upokojený dodával ešte Milenský, len by si sa darmo neškriepil, keď i tak rovnako so mnou myslíš; ale vy advokáti ste takí, pokým vám len slovíčko stačí – vždy sa naň vešiate – a hovorili by ste pro i kontra do súdneho dňa, keby prézes súd nevyslovil a nevedel ho aj vyviesť a naplniť.

– Tak je, braček, – dokončieva!. hádku Brožek, – ja ti popustím, že je slovenský národ národom, ale ty mi zas popusti z tých svojich obyčajných šprihanín na národ, najmä tam, kde zabudnutý a zanedbaný národ ani len snívať nemôže o takých veciach, aké by mládenecký zápal rád videl. Národ náš hlboko padol, to ja, ak nie lepšie ako ty, teda iste tak dobre zakusujem. Tu tieto naše Bruchoslavice sú naozajstná kvintesencia zo slovenského národa. Ty si potichučky píšeš za svojím stolíkom, karháš naše biedy, rozpaľuješ fakľu vedomostí, čo ti aj priam dáky židovský Šolem v Panónii, dáky dopisovateľ v Pešti Hirlape, alebo hen beťársky divatlapista do Slovákov v sprostých vtipoch sa nanosí a nad tebou si zabeťárči. Čože je to všetko proti tejto bruchoslavickej hávedi, s ktorou sa ja osobne ruvať musím. Ja som už u všetkých Bruchoslavičanov za pansláva vytrúbený, čo u nás, ako vieš, toľko znamená, ako že som nepriateľ pána richtára a pána kapitána, všetkých radných pánov, celého mesta a rozumie sa celej uhorskej krajiny, aby som o rakúskom mocnárstve, o Európe atď. nevravel. Čo som zakúsil, keď som počal rozprávať týmto slovenským Abdérčanom o nedeľných školách, o čitárňach, o spolkoch miernosti, o gazdovských ústavoch, o knihách, literatúre, novinách, o národných ústavoch, haj, pán boh uchovaj, aby som ti to mal rozprávať! Už aj ten môj neborák otec koľko ráz vyhorel pre mňa, najmä keď mnou trochu nadúchaný v mestskej rade jedno alebo druhé na dobré a prospech mesta narádzal. Sotva sa vraj čuť dal, tužbyť musel očuť za sebou jedného: „Aha, už ten jeho premúdry syn chce mať Einfluss aj na náš mestský senát, ale počkaj, zješ čerta!“ A druhý zas: „Ehe – aký pán, len by si on svoj dom a toho svojho jedináčika reformoval, aby sa po meste s tým panslavizmom nebláznil!“ – Tak, hľa, to ide, a neborák môj otec ako dobrý, staroslávny Bruchoslavičan naposledy si tiež, idúc zo sesie, povie: „Jaj, čože sa ja tam páliť budem za iných,“ a pokým k bráne príde, ešte si aj rozmyslí, čo mne, túžobne čakajúcemu na správy z rady, odpovie a ako ma upokojí. Po takej sesii však – hneď na druhý deň – sa na ulici nesmiem ukázať, lebo celé mesto ukazuje na mňa prstom a hovorí ako nárady môjho otca v senáte prepadli a ako tie nárady vlastne len z mojej hlavy pošli! A koniec, storako, pravda, popremieňaný, každej takejto reči o mne, otcovi a o sesii je obyčajne tento: „No, na čo je to tomu starému Brožkovi? Či by si nemohol pri svojich veľkých statkoch žiť a mať pokoj? Ale tak je to, dá sa synovi navádzať! Myslí si, že keď je Pepíček už tým advokátom, že už celé Bruchoslavice aj s rathausom prevráti.“

Jaroslav očúval zamyslený – a po chvíľke sa dal aj on do rozprávky. – Hjaja, veď keby sme viacej sociálnych mužov mali, ktorí by sa k našej národnosti priznávali, hneď by to ináč išlo. Ale to je ten nerozviazaný chlp, že doteraz skoro napospol sa len teológovia mali k slovenskej národnosti a z teológa nikdy nepovstal sociálny reformátor.

– Hahaha, – rozosmial sa Brožek, – aký antiteológ z teológa povstal! Ale nám advokátom je to predsa pekná poklona!

– No veď sa len smej, – odvetil Jaroslav, – že som bol teológom a teraz sám škamrem na teológov. Bol som teológom, aj sa mi teológia páči, ale úradne teologizovať sa mi znevidelo. A ja iba proti úradnej teológii hovorím, ktorá najmä za našich časov na všetkých stranách sa akosi zo života vyhodila. Svetskí teológovia sú teraz sociálni reformátori, a to tí učenci, čo teológiu poznali, ale úradne teologizovať nechceli. Všetky pochyby terajšieho sveta idú z jeho učencov, a nie z tých zákonníkov; reformy sociálnych pojmov, filozofie, poézie, politiky, beh myšlienok, publicistiky, nové pojmy a princípy – všetko toto viac alebo menej len zo svetských hláv pochodí. História najnovších časov veľmi kričí proti úradnej teológii. A náš slovenský život. najväčšmi zato kríva, že ho doteraz skoro len sami teológovia opatrovali: oni nám kníh a všeslovanských ideálov nastavali, takže, ak sú knihy, plány, ideály – šťastie národov, my Slováci by sme boli veľmi šťastný národ!

– Dovoľ, braček, – pretŕhal mu reč Brožek, – ja myslím naopak, že už aká je, taká tá naša národnosť, ale predsa len teológom má čo za svoj život poďakovať! A slovenská národnosť sa ani len myslieť nedá bez teológov!

– No veď, ja z tohto hľadiska naskrze neodporujem našim teológom, ba som presvedčený, že z teológie ide vždy povedomie vyššej teórie; ale žiadajúc už skutočné rozvitie sa nášho sociálno-národného života, nemôžem uspokojovať sa s tými našimi úradnými teológmi a s celou našou len teologickou národnosťou. A keď vezmeme hore ten ohľad, že deväťdesiatdeväť slovenských teológov prebehne, kým sa jeden vyberie, čo by bol čistým kňazom Slávie: teda tiež nebude sa ani slovenská národnosť veľmi mať čo pýšiť teológmi. A ja to smelo opakujem, že pokým Slováci nedostanú na čelo sociálneho génia, do toho času budú vždy vo svojej národnosti len nedochôdčence! Čo by z chýž dobré, veľké pošlo? Toť, hľa, almužna, kniha, plán, okúňavosť, falošná hanba, strachovitosť, slovom sociálna smrť. To sú plody a skutky chýž!

– Našim k slovenskej národnosti sa priznávajúcim teológom chýba nervus rerum gerendarum, – prehovoril Brožek, – a za to oni nemôžu!

Ale Jaroslav len chcel mať navrchu svoje slovo, a zato ešte dodal: – Z našich teológov, najmä úradných, nepovstane naše sociálnonárodné šťastie!

– No, nechže je tvoje navrchu, veď si slovenský spisovateľ, ale čo ti povie na to Bohuslav? – tak skoncoval hádku mladý advokát.

Medzitým, pozrúc na hodinky, Jaroslav sa zľakol a zhľadával svoje háby. – Už by som sa bol skoro oneskoril, mám dnes ešte jeden skok.

Ale Brožek sa furtácky usmieval a nič nevravel.

Jaroslav to však skoro spozoroval a položartom sa oddal doňho. – Nuž, čože sa, ty furták furtácky, tak šelmovsky usmievaš? Vari šípiš, kam sa zberám?

– Hahaha, – rozrehotal sa Brožek, – akože by som sa nesmial, keď mi na um zišlo tvoje večné mládenectvo, aké si kedysi pri pive sľuboval, a teraz si takto na zálety kedy–tedy vybiehaš!

– Nuž a vari myslíš, že už po ženu idem? A či je nie slobodno k dievčaťu zabehnúť?

– Prekliate dve otázky! – vykríkol na to Brožek, – ako len na ne odpovedať? Na prvú odpoviem, že si na nič iné nemyslím, ako že len tak na plano do Hovorkov chodiť naveky nebudeš, a druhej sa len začudujem; veď ty dobre vieš, že som sa s vami odjakživa hádaval o toto právo mladosti, ktoré ste vy na útraty sociálnej vzdelanosti, ohybnosti a spoločenskosti mladých Slovákov zatracovali a sa do svojich kutíc uťahovali! Zato sa nič neboj – dievčence ja sám rád vidím. Nuž ale, veď ja nič, ja som len tak hovoril a do tvojho erotického tajomstva sa ja nejdem miešať!

– Nie tak, nie, pred tebou nechcem mať nijaké tajomstvo, vyznám sa ti, že nekonečne ľúbim Ľudmilu. Ale že inšie nie je v mojej moci, to ty lepšie budeš vedieť ako ja, – zasmútiac sa hovoril na to Milenský.

Brožek sa chcel vážne zatváriť, ale mu to nešlo, takže si len zas požartoval. – Och, braček, ja nič lepšie neviem ako ty, ale by som ti predsa jednu radu vedel dať, a tá by bola, aby si si Ľudmilku dobre osedlal, aby ti ju dakto bohatší, ako si ty, od babky neodviedol. Lebo som ja o istom mládencovi v Bruchoslaviciach už dačo počul; ale ťa teraz nechcem zdržiavať. I tak sa bezpochyby dnes sám o istejšom presvedčíš.

– Myslíš? – smutne sa spytoval Milenský. – No veď ja viem, že v mojom románe nebudem sa ja šťastne mať v láske, ale zažijem aspoň svätý cit, ktorý sa bez ohľadu na skutočnosť na srdci milej rozprúdi a dušu rozblahoslaví.

A tak sa rozlúčili.

– Zbohom do roka! – volal s budúcim dňom Domovej pokladnice Brožek a na ulici sa títo dvaja verní priatelia rozišli.

No, spánombohom! Vinšujeme im my, totiž ja a môj najláskavejší čo si Nitru kúpil, čitateľ!

A čože by sme im obaja nevinšovali šťastnú cestu? Veď aj ja, čitateľ máme z nich osoh. ja, že som. od nich dostal materiál na peknú noveletku, za ktorú mi pán redaktor pekný honorár dá, a môj veľactený čitateľ, že sa, ako si ja pochvaľujem, dobre zabaví pri pohľade na takýchto rezkých šuhajcov!

A keď sme už takto vyprevadili ako pána Šúplatu, tak tu týchto dvoch Slovákov, zapáľme si na fajočky, lebo ktože by to v jednom kuse čítal a len čítal; alebo ešte lepšie tu tieto peštianske cigarky z kráľovských fabrík opáčme, aké sú. To fajčisko hneď smrdí, ale cigarky – no, kto jakživ nedymil, nech si len strčí do úst jednu tú cucku! – Pah! Sic transit vana gloria mundi.