6

Hurdálkoviech dom je v Bruchoslaviciach opavdivý intabulacionálsky protokol všetkých dlhov bruchoslavického meštianstva. Hurdálkova krčma nebola krčma obyčajná, navštevovali ju len vyberanejší Bruchoslavičania, takže sa od týchto stará Hurdálková najlepšie mohla dozvedieť, ako kto stojí. Pánbohvie, čo je to, že každý človek má svoju vlastnú hlúposť, aj pani Hurdálková ju mala, a síce tú, že najradšej sa dozvedala na cudzie dlhy.

Pravdaže, mala na to čas. Ako zámožná vdova, majúc len syna a nevestu a štvoro vnúčeniec, nemala inej roboty ako dozvedať sa a zas klebetiť o tom, ale zato aj bola vo veľkej vážnosti u klebetných Bruchoslavičaniek. Keď sa takto mohlo povedať: „Veď to Hurdálková povedala, zaraz bol koniec pochybnostiam, ak aké boli pri tých alebo iných rečiach a klebetách. A ktorá mohla povedať: „Naša kmotra“, alebo „stryná“, alebo „tetka“, alebo „krstná mať Hurdálková tak súdi, lebo tak to videla“, tá už mala pravdu, najmä keď bola reč o tom, ako kto stojí z Bruchoslavičanov.

A kto mal na pôžičku hotové peniaze, ten sa len starej Hurdálkovej opýtal, komu môže a komu nie prepustiť pár sto zlatých. Už ľudia ani nechodili na radný dom, lebo tam sa nikomu darmo neotvorili intabulacionálne protokoly; a u Hurdákov pri holbe vína, ktorú sám vypil – dozvedel sa o financiách pojedných bruchoslavických domov.

Toto teda je tá istá Hurdálková, ktorej Brožek diabla z krížov vycitoval, o čom ale len tam ďalej, na príhodnejšom mieste rozpoviem. Teraz sa musíme ponáhľať k Šúplatovi.

Ani by si očiam skoro neveril, ani ty láskavý čitateľ, ani ja, ale keď sa len dobre prizrieme obaja, obaja sa presvedčíme, že Šúplata sedí pri stolíku. Ale to je ešte nič také čudné, veď on viac ráz pri stolíku sedel – lež Šúplata číta knihu, lež ani to by ešte nič také nevídané nebolo, Šúplata sa zaiste nejeden raz vo svojom „Poklade“ prehŕňal, ale čo je čudné na jeho sedení pri knihe, to je: Šúplata má pred sebou najnovšiu slovenskú knihu – Domovú pokladnicu!

– Hej tristo... – ale nič tristo, Šúplata sa naozaj díva na Janka Dávida. Keď sa už bol hodne nadíval, zavrel knihu, vážil jej ťažkosť rukami, meral jej hrubosť prstami, obálkové obrázky obzeral očami, zakrútil hlavou a sám so sebou sa dal do rozprávky o Domovej pokladnici.

My ten jeho monológ od slova do slova podáme, aby náš čitateľ videl mentem positivam všetkých filisterských kritikov tejto našej slovenskoprostonárodnéj knihy. Začal teda takto Šúplatoviech Ďorď:

– Pekné obrázky zvonku aj zdnuka, kniha hrubá, to je všetko pravda, ale čo je to len za reč, keď tam všade čo namiesto čo stojí; lež aj to by ušlo, bár v Poklade ináč píšu, ale štyri dvadsiatniky! – Ej, ej, to je, pravda, mnoho. Kto vraj predplatí – dostane ju za jeden zlatý v striebre. Hja – predplatiť jeden zlatý v striebre a za rok nič z neho nemať – to je tiež škoda! Lež čože už robiť, keď som ja len ozaj taký onakvý, taký, aby som si pravdu povedal, trochu prisprostý, a tá moja budúca sa do tých kníh tak rozumie! Eh, ber ho reku čert – už aj ja sa musím len dačo učiť – bár to štyri dvadsiatniky koštuje! Hihihi – už si aspoň budem vedieť reč začať, keď bude rozprávka o Poklade, či akože – o Domovej pokladnici, budeže sa čudovať tá moja Ľudmilôčka! Hihihi! Ale predsa najmúdrejšia vec je, že tá starenka sa už tak zostarieva. Myslí si ona síce, myslí, že ešte požije, ale horké jej požitie, veď je už taká ako tá hrachovina. Budeže to kedysi komasácia tých šúplatovskohovorkovských statkov, lúk, kapitálov! Hihihihihi! – A tak sa milý Šúplata rozrehotal, že prvé klepanie na dvere ani nepočul.

Druhý raz bol klepot už ráznejší, tak sa Šúplata trhol od ľaku, skočil zo stolice, ukryl Pokladnicu pod duchnu a zavolal svoje: – Heraj!

Na tento hlas kto vojde do chyže?

– Služobkyňa, – hovorí pani Hurdálková.

– Ó, ó, aj, aj, pani Hurdálková! – To bolo všetko, čo vedel poľakaný a takou vzácnou návštevou prekvapený Šúplata povedať. – Čo len táto osoba u mňa chce? – hovoril sám sebe Šúplata a odkašlával si.

– Hádam sa čudujú, kde som sa tu vzala? – spytovala sa Hurdálková.

– Zachádzam ta častejšie, ešte budú ľudia myslieť, že som jej dlžníkom! – zas len v kašlaní si šeptal.

– Hehehe! – usmievajúc sa, hovorila Hurdálková, – nuž veď by to aj nič nového nebolo, ja vdova – Herr von Šúplata mládenec, hehehe!

– Čo toto len bude – ale čože jej povedať, ešte vždy len sám pre seba hovoril Šúplata.

– Ale oni by nechceli takú starú, hehehe! – džavotala len ďalej a ďalej vdova. – Lež nabok špásy, veru, úprimne hovoriac, prichádzam k nim z priateľstva, aby som ich nohu od priepasti, nad akou sa nachádzajú, odtiahla. Vedia dobre, že som ja ich dobrá priateľka a už ani nedbám, či sa budú hnevať, či nie,1en aby som si voľakedy sama nemusela výčitky robiť: Hľa, mohla si ho vystríhať, mohla mu poradiť ako dobre zoznámená s vecami, do akých liezol, keď si bral tú fiflenu, tú koketku Hovorkoviech! Očujem všakové, čomu len spolovice verím, a zato som aj osobne od nich samých sa chcela prezvedieť, čo je vo veci. Že si chcú vziať tej zadĺženej až po uši Hovorkovej vnučku? – Že sa chcú zapliesť s tým prekliatym hovorkovským domom? Preboha, čo robia, kam idú? – Vedia, Herr von Šúplata, ako sa hrávali kedysi s tým naším Franckom?

– Ach, bože, ako tie časy idú, ani nejdú, ale letia, ja už baba, môj syn otcom štvoro detí a oni ešte len mládenčia. Ale – ak si majú vziať toho pochábľa, radšej môžu do smrti mládenčiť. Či chcú dlhy hovorkovské vyplácať?

Takto remzila Hurdálková a Šúplata stál pred ňou ako zjašený. Čím väčšmi myslel na odpoveď, alebo na otázku, tým väčšmi osprostieval, hneď chcel dačo povedať, vtom sa mu nepozdávalo a lapal druhé, slovom: ona prestala a on nemohol začať reč.

– A či si to oni, Herr von Šúplata, už takto celkom dokonali? počínala nanovo Hurdálková.

– Ale nuž hej, hej, – odsekol kdesi-čosi Šúplata, – už je to isté, že si ja budem brať Ľudmilušku za ženušku – ale, čože to oni tuná čosi o dlhoch hovoria? – A sadol si za stôl, podoprúc si rukami hlavu a spytoval sa celý už akosi napaprčený ďalej:

– Veru sa im divím, že oni sama sú v celých Bruchoslaviciach, čo nevedia, aká bohatá je Hovorková, moja budúca pani svokra.

Hurdálková nič iné nepotrebovala ako to, a zato bola aj odrazu na svojom koni.

– Hja ja, – začínala, – veď to u nás vedia ľudia svoje dlhy ukrývať! Ale ked oni chcú vedieť, ako Hovorková stojí, nech sa mňa opýtajú! Celé mesto nič nevie, lebo je Hovorková múdrejšia ako všetci, ale mojim očiam sa jej nepodarilo ujsť. Svojím bleskom a nádherou ona len vie, tak ako svojou papuľou, zaslepiť svet – ale moje oko, ale môj rozum, haj, pravda, lebo že je to mňa len tak oslepiť!

– Ale čože vravia, čo? – nespokojný sa ohlasoval Šúplata, – veď panebože, viem, čo len lúk, rolí, hôr a čo ja viem čoho má, a kde sú hotové kapitály, rátajú ju na stotisíc!

– Hm, hm, stotisíc, ľahko sa dá menovať, ale čítať ťažko, najmä Hovorkovej! Neviem, kde by ich vzala? Jej nebohý, veď som ho dobre znala, nebol veru taký gavalier, a od jeho smrti sa už tiež dačo strovilo! A čo by aj nie! Žije sa dobre, vypeká sa, vysmáža sa, Ľudmila sa frntolí, robiť sa ťaží, roky, už toť štvrtý nastáva taký, sú zlé hja, veru sa len vyťahujú aj biele aj žlté. Ale veď len má dačo, má, pán boh zachovaj, aby som ju ohovárala, lež, prosím ich, keď sa dlžníci zhrnú, veru neviem, či jej toľko ostane, ako oni, Herr von Šúplata, len hen za humnami majú. Veritelia sa, pravda, dotiaľ nehlásia, pokiaľ sa úroky splácajú a pokiaľ je gazdovstvo pokope. Nech len jeden načne, pôjdu za ním všetci, a ak oni nepomôžu, nezadlho bude aj hladu dosť u Hovorkov!

Hurdálková len tak vyrapotala tieto klebety, až na samom konci trocha odkašlávajúc.

Šúplata nevedel, kde mu hlava stojí, hneď si myslel, či by to ozaj pravda mohla byť, a to mu len tak cez myseľ lietalo, že z tej svadby takým činom nič nebude. – Ale ja by som mal cudzie dlhy pllatiť? šeptal si sám pre seba. Ale hneď zas pomyslel na Ľudmilku, videl ju stáť pred sebou, a tu sa mu začal oheň žilami presýpať a myšlienky mu také išli cez jeho myseľ, aké sa nikdy predtým neopovážili do jeho kotrby vstúpiť.

Prosím pekne moje láskavé čitateľstvo, veď si on takto začal šeptať: – Ale... – na kieho čerta sú mi tie peniaze, keď ich nemám užiť! Nuž čo priam Ľudmilôčka moja nič nedostane, veď si ju ja vyživím, ach – a budem ju mat v dome, (a tu si mľaskol nahlas), veď je to len decko! – A keď si to už raz bol vyslovil, tak mu bolo ľahko srdca a v mysli videl za Hurdálkovej chrbtom Ľudmilu, ako sa mu usmieva, ako ho chváli.

Ach – čo tá láska robí! Tu to najlepšie vidíme, čo môže láska konať. Ona by skoro aj z bruchoslavického žgrláňa spravila slobodomyseľného človeka! A vskutku by to láska bola aj urobila, keby Šúplata len Bruchoslavičanom nebol býval. Ale to bruchoslavičiactvo – ach, to je hotové nešťastie pre človečenstvo, také asi ako na iných miestach skocúrkovatenosť, ako to všetko na konci. uvidíme.

Hurdálková bola za dni svojho života prenikla do povahy a nátury bruchoslavičiactva, zato oprúc sa o túto svoju známosť a vediac dobre, akú moc má na bruchoslavické srdce klebetárstvo, dala sa rozprávať už o samej Ľudmilke, lebo ona hneď na Šúplatovom oku zbadala, že tá hlboko musí byť zarytá v Ďorďovej duši.

– A naposledy, – takto hovorila stará, – mohli by si oni, ako najväčší bruchoslavický boháč pomyslieť, načože sú mi peniaze, veď ja si ženu sám zaopatrím! A majú pravdu, ale...

– Ale preboha, – pretrhol jej reč Šúplata, – akože to oni vedia, čo si ja myslím? Veď som si ja práve to myslel; ej, ej, už sú oni len, no a či je nie tak?

– No veď vravím, že majú pravdu, – pokračovala ďalej Hurdálková, – ale čo je po takej žene, ktorá im všetky peniaze rozflári a ktorá ich predsa pri všetkom tom ľúbiť nebude, ale bude po slovenských spisovateľoch, čo sa to teraz počínajú už aj sem, do našich Bruchoslavíc nanášať, očami hádzať, s nimi sa unterhaltovať – ale aby nepovedali, že ohováram dakoho, radšej zamlčím ostatné.

Šúplatom ale aj toto už trhlo tak, že dupnú nohou, až sa okná zatriasli, povedal:

– Hm, hm, tí sakramentskí spisovatelia, ale prosím ich, nech mi povedia, čo sú to za ľudia, keď ja od ktoréhosi času už ani len pero a papier nemôžem vystáť a tým slovom „spisovateľ“ by ma aj do trantárie zahnali!

– Čo sú to za ľudia? – Nuž prosím ich, to sú hladoši. – Takto odpovedala na otázku stará. Všetko to už teraz len do tých škôl lozí, a keď doštudíruje – čo má robiť? Chodí, kde by čo dostal, kde by sa najedol, píše knihy, čarbe, ako takí ľudia! Veď vedia, že chce byť každý živý a robiť sa nechce, ale pánom by bol rád každý – tu majú to tajomstvo, prečo je vždy horšie v krajine. Vlastne ani nebude lepšie dotiaľ, pokým sa všetkým chudobným nezakáže do škôl chodiť. Mám nádej, že dobrý príklad Fressdorfčanov, ktorí skutočne už len bohatých prijímajú do škôl, aj naše školy nasledovať budú. Vo Fressdorfe už len mladí páni chodia do školy. A to je dobre, taký už potom, keď aj vychodí školy, nemusí sa dávať na spisovateľstvo!

– Eh, ako mi odľahlo! – vzdychol si Šúplata, – ale keby sa to už aspoň pred jedno pätnástimi rokmi bolo stalo, čo by sa tento bruchoslavický spisovateľ nebol mohol dodriapať na to spisovateľstvo. Ale takto...

– No, nechže si z toho nič nerobia, dá pán boh, že aspoň u nás celé to spisovateľstvo na posmech vyjde, a to sa stane, nech by si len takto krk vykrútil ten pekný Milenský s tou Ľudmilou Hovorkoviech; budú vidieť, ako sa dlžníci zhrnú, poberie každý svoje, a tam potom šťastie. Nech sa živí celý Milenský potom tým svojím spisovateľstvom.

Ale oni, ej oni, Herr von Šuplata, taký vážny mešťan, nemali by svoj poctivý dom na hurhajovňu slovenských spisovateľov obrátiť, čo by iste urobili, keby si tej Hovorkovej mazlenu za ženu vzali.

– Ej to by som už len, pánu bohu prisahám, nechcel, – skríkol náš Šúplata celý poľakaný. Triasol sa na celom tele, studený pot mu vystúpil na čelo a on ostal celý bez seba. Boli to hrozné mdloby, cítil sa nažive, ale telom pohnúť nevládal, takže Hurdálkovej počínalo už tiež horúce po chrbte sa prechádzať. Skočila teda poľakaná zo stolice, kvákala Šúplatu za nos, za prsty, áno, aj za šticu, volala, kričala. boženkala – až sa vo dverách Ilona zjavila.

Táto verná Šúplatova služobnica sa sama nevedela rozpamätať, že by za tých dvadsať rokov, ktoré preslúžila v tomto dome, bola kedy videla svojho pána v takom hroznom položení. Už boli teda dvaja hotoví doktori pri Šúplatových mdlobách, ale bruchoslavický apatekár predsa nič nevyrobil. Aj tieto dve doktorky len čakaním liečili. A vskutku sa im aj podarilo vyčkať zdravie úplné, lebo Šúplata sa zo svojej mdloby šťastne prebral. Lenže nebolo s ním už nič čo začínať, čo bol taký celý pokonfundovaný. Hurdálková, nedbajúc na jeho mdloby, dorážala len ustavične naňho, odhovárajúc ho od Ľudmily, ale on, trúc si čelo päsťou, len krátko odpovedal:

– No veď uvidím, – povedá, – musím ja usilovnejšie o všetkom rozmýšľať. Už vidím, že je toto ťažký krok – táto moja ženba.

Tak sa Hurdálková odobrala a on, vyprevadiac ju, dal sa už potom sám a sám naozaj rozmýšľať o tom: ženiť, alebo neženiť, a ako ženiť, ak ženiť?

Hurdálkovej a Hovorkovej domy boli uňho vo veľkej vážnosti odjakživa, ale to ešte nikdy neurobil, aby ich bol vážil na váhach svojho rozumu, a tak zvedel, ktorý má predsa väčšiu vážnosť a takrečenú autoritu pred ním. Prvý raz teraz začal na takéto dačo myslieť a predložil si otázku: ktorý predsa dom, Hovorkovej či Hurdálkovej viac viery zasluhuje?

– Oba jednako, – hučalo mu v hlave. Lež tu sa srdce začalo hýbať, klepať, biť a nepokoj robiť a zdalo sa mu, že kričí: „Viacej Hovorkovmu veriť treba!“

No to je hrozné s tou láskou, keď ona aj túto bruchoslavickú figúru vnútorne rozdvojila, pobúria srdce proti rozumu. Tomuto sa iste zadiví každý, kto zná Bruchoslavičanov, týchto prerozumných tatrmánikov, čo ani mak cti vo svojich srdciach nemajú. Šúplata Ďorď je v duchovnom boji postavený.

– Eh, – pomyslel si tento šuhaj, – čo sa budem trápiť, idem ja k Hovorkovej, musím vyočúvať aj druhú stranu, a potom – veď; panebože, azda len mám rozum, aby som vedel rozsúdiť. Lapiť sa tak ľahko nedám.

A toto všetko sa hovorilo aj robilo v ten utorok pred Troma kráľmi, takže bol Šúplata vždy väčšmi a väčšmi nepokojný, lebo mu vždy čosi také v hlave vrčalo, ako že by on už mal na zajtrok byť z kancľa vyhlásený. Aspoň naisto nemienil tento fašiang len tak naprázdno prepustiť. Nevedel síce, neborák, ešte nič, čo sa môže stať a čo nie, ale sa mu len tak čosi pozdávalo, že by to len predsa nemala byť pravda tá história o dlhoch pani Hovorkovej.

Vstal teda Ďorď, poobliekal sa pekne-krásne, vzal svoju trstenicu a bral sa ku dverám. Ľudmila sa mu len tak mihotala v očiach a on si myslel, o čom začne s ňou hovoriť. Vtom mu prišiel na myseľ obrázok, s obrázkom pokladnica.

– Hop, – povedá, – aby som si nezabudol čo najpotrebnejšie, – a vezmúc knihu pod pazuchy, poberal sa z chyže. Na ceste si predstavoval Ľudmilu, ako sa usmieva, keď vidí, že sa aj on už so slovenskou národnosťou zaoberá, a pritom, rozumie sa, na dlhy už ani nepomyslel.