9

Šúplata bežal od Hovorkov ako blázon. Na ceste len tak hlavu strčil medzi dvere do Hurdálkov a vyrapotal: – Pravdu, veľkú pravdu mali, pani Hurdálková, – a s tým fujas matias utekal ďalej. Darmo vybehla za ním Hurdálková, darmo volala jeho poctivé meno, on len cválal po uliciach – až sa pri svojom vlastnom dome zastavil. A tu ani nešiel rovno do svojej chyže, ako mal starú obyčaj, ale hneď do čeľadníka k Ilone.

Zastal si ku kachliam, ohrieval sa, šúchal rukami a nevedel, ako sa má prihovoriť milej kuchárke. Lež predsa mu prišlo na um: – Ale, povedá, – čože si lepšie nezakúrite, Ilonka moja?

Ilona sa tak trhla, ako čo by ju bol dakto po papuli fľasol, keď očula tak pekne hovoriť svojho pána, lebo od Silvestra mal on papuľu akúsi nadutú a Ilone máločo dobré povedal.

– Ej no – kde nabrali tú Ilonku? – posmešne sa ho spytovala slúžka.

– A čože si to pigľujete, Ilonôčka moja drahá, – počal sa žartom spytovať Ilony pigľujúcej biele šaty.

Ale tá mala hneď odpoveď.

– Hm – čo pigľujem? Ich krágliky na sobáš a môjmu kulifajovi košielenku – tiež  na sobáš. Myslia si vari, že sa ja nemôžem vydať zato, že som pätnásť zlatých do lutrie vyhodila a že mi ich oni nechceli vrátiť za môj lós?

– Hm, hm, – dudlal si pod nos Šúplata, – ona ešte sotva vie, že vyhrala; ale doparoma, ako sa len dám do toho. Začal teda nahlas k Ilone:

– Ach, Ilonka moja, Ilonka! Čo viac sa obzerám po tých bruchoslavických pannách, vždy sa len väčšmi presviedčam o tom, že je to pravda, čo ste mi vy o nich už dávno hovorievali: samá svetská márnosť, pán boh nech ma chráni – nikdy mňa ani jedna z nich mať nebude!

Ilone sa usmievalo šťastie, lebo badala, že zas dakoľko rokov prebehne; čo ona sama bude gazdovať u Šúplatoviech Ďorďa.

– Ej, dajbože, aby si naozaj zhnusili tie mazleny, tie márnotratnice, tie klebetnice, tie šlumpy, tiee – tie bruchoslavické panny. Veď to nič nevie, len sa frntiť, len po báloch sa blázniť, širáky nad širáky, vikliere nad vikliere, šály nad šály nosiť – však som ja dávno hovorila, pre nich to nič nie je súce. Ale – nech si urobia, ako chcú, aby mne potom nepripisovali. Ja veru nedbám, čo urobia, to, ale len to si prosím, aby mi povedali, čo naozaj mienia, lebo mne sa triafa šťastie môj kulifaj nezabudol na mňa, a to je len predsa pravda, že stará láska nehrdzavie, a naposledy, keď chcú vedieť, ja mám...

Takto rečnila Ilona, ale dorečniť jej nedal Šúplata, čo bol všetok skonfundovaný a bál sa, že Ilona sa začne aj svojím vyhraným žreborn chváliť, lebo také trúfačné sa mu zdali jej reči.

– Nie tak, nie, Ilonka moja, – počal jej skákat do reči, – povedzme že si úprimné slovo. Ja ti už, duša moja, musím povedať – čo oddávna myslím. Ja nechcem nijakú Bruchoslavičianku, ale ani sa ďalej trápiť nebudem v tomto slobodnom stave; nie je dobre byť človeku samému, čítame v Písme svätom. Lež, vieš ty čo? Ja som už tak poznal tvoju vernosť, tvoju spravodlivosť, tvoju schránlivosť, usilovnosť, pracovitosť, že veru, čo len na teba pomyslím, vždy sa mi zdá, že by sme sa my dvaja len predsa najlepšie k sebe hodili. A ver mi, duša moja, že som teba vždy mal pred očami, kedykoľvek som si obzeral ženu. Sľúb mi teda, že...

– Ale, ale, čože to posmechujú – hanblivo sa uťahujúc od Šúplatu, hovorila Ilona, – ja taká stará, ja trochu aj krivá, ja chudobná.

– Dobre je, – šeptal si Šúplata, – ešte nevie nič o lutrii. Ale pravda – veď to len teraz v novinách prišlo. – Dal sa teda hlasito a úprimne rozprávať:

– Nabok všetky žarty – nabok všetko neúprimné sa uťahovanie! Ja som tiež v rokoch, a chudoba sem, chudoba tam, láska nehľadí bohatstvo. Či chceš – či nechceš, ale pomysli, že ja bez teba šťastný byť nemôžem.

– Ale, ale, och, no, ale akože to bude? – omykala sa Ilona, – veď by ma tie bruchoslavické panny zjedli od hnevu – a ani takých šiat nemám, už by som sa len tiež musela podľa ich stavu nosiť.

– Ja budem tvoj muž, tvoja ochrana, keď by ťa kto zjesť chcel, a šaty, o tom potom! Len mi ty sľúb! – Takto ju posilňoval Šúplata.

– No, – povedá Ilona, –keď to už len má a má byť, nech sa stane božia vôľa, čo sa ja slabé stvorenie naprotivím. Ja ich, mladý pánko môj – veru tiež veľmi, a to už oddávna ľúbim a chcem ich vernou manželkou byť.

Šúplata chytil Ilonu ako vrece zbožia, stisol ju a vylepil jej na tvár taký bozk (lebo božtek sa to nemôže menovať), že by sa mľasknutie bolo mohlo do tretích susedov očuť.

– Ach, to som si ja ani nezaslúžila, – odpovedala hanblivo Ilona, – ale keď je už tak... vtom otŕčal aj Ďorď svoje líce a bozk od Ilony bola druhá pečať vernej lásky.

– Lež ako k tomu, – starala sa teraz Ilona, – prípravy dáke sa len musia urobiť, veď sme nie vdovci.

Nič, nič, – hovoril Šúplata, – nijaké parády. Pôjde sa zajtra na faru, z fary pre dišpenzáciu, potom sa dáme aspoň raz ohlásiť v kostole, aby si ma bruchoslavické panny zo svojich lajstrov povytierať mohli, a po kázni hneď sobáš. A – punktum, koniec reči!

– Ale by to bolo možné – tak chytro? Čudovala sa Ilona, – no veď oni tomu rozumejú, a čo sa ja slabé stvorenie naprotivím. Aspoň nebudú mať ľudia času nás ohovárať, po sobáši nech ohovárajú, koľko budú chcieť.

– Tak – tak, nech ohovárajú, to sa mi páči, Ilonôčka moja, – a zas si bozkal svoju sľúbenicu Šúplata. A toto mu už len skôr pristalo – ako tam obšmietať sa okolo Ľudmilky, no či nie?

Veru hej, odpovie každý nefilister, majúci náhľad na vec.

Po tejto dohovôrke odišiel Šúplata do svojej chyže a skákal ako cap od veľkej radosti nad dvestotisícami – aké sa zajtra s jeho veksami spájať budú pri oltári.

– A to už len bude inakšia komasácia – lebo to viem, že Ilona moja nijaké dlhy nemá. – Tak sa potešoval.

Taktiež Ilona skákala vo svojej kutere od radosti, že bude pani Šúplatová.

– Len aby ho ešte do rána dakto neodviedol odo mňa, keď sa tu len všetko ľudia dozvedia. – Takto starostlivo si hovorila Ďorďova sľúbenica, a umienila si celú noc nespať a usilovne strážiť, aby sa nik k jej pánovi nedostal.

Ale aj Šúplata mal strach, aby sa Ilona nedozvedela, že je bohatšia ako on sám, a aby sa potom ozaj dáky kulifaj k nej nepriškrel, a tiež si zaumienil stráž držať nad svojou sľúbenicou. To bolo pekné, ako obaja len čo kde šuchlo – razom vyskakovali zo svojich chyží a najprv Šúplata sa ubehal a pod bránou opitého kulifaja nájduc, von ho vyšmaril, ale potom zas Ilona Hurdálkovú tým odpravovala, že pána nieto doma. A obaja mali veľkú radosť zo seba, keď si potom vysvetľovali jeden druhému, prečo to robia.

– Ako by to bolo – keby nemali pokoja? – hovorila Ilona.

– Ako by to bolo, keby sa už k mojej sľúbenici takí chalani, ako je ten mlynársky tovariš, vláčili? – odpovedal Šúplata.

A tak nepokojne prešla u Šúplatovcov tá noc pred Troma kráľmi tohto bežiaceho roku, lebo až do rána nespal pokojne ani on, ani ona, totiž ani Šúplata, ani budúca Šúplatová Ilona.

Ale kým si oni vychodia potrebné svedectvá a dišpenzácie – my nazrieme trochu k Milenskému.

Trojkráľová noc bola pre Milenského najhroznejšia zo .všetkých prebdených nocí v jeho živote. Ani sa nevyzliekol zo šiat, keď líhal, ani sa teda neobliekal včasráno na Tri krále. Povstal celý zblednutý a prechodiac sa po chyži, zmýšľal už len, ako by sa dostal von z Bruchoslavíc. Doteraz ho v tomto obmedzenom hniezde len Ľudmila a Brožek zdržovali. Ale teraz – pusto mu je pred očami. Tieto postavy majú teraz preňho celkom inú farbu ako doteraz. V Brožkovi vidí diabla, v Ľudmile anjela, ktorý mu ukazuje z Bruchoslavíc cestu von a žehná jeho kroky na ceste slávy. „Posvätenie sa národu,“ tieto slová vidí napísané na bráne svojho osudu.

– Posvätím sa teda celkom tebe, národ môj, – takto si povedal – a zakryl oči trasúcimi sa rukami.

Vtom vstúpi do chyže Brožek, lež nebol to už ten včerajší Brožek. Vážny a skôr smutný ako veselý. Podáva ruku svojmu priateľovi, ale ten ju odstrčil.

– Ty si môj zradca! – studeno hovoril. – Ja som tvoj najvernejší priateľ, – odpovedal ticho Brožek.

– Ty si ma oklamal, – odvetil na to zas Milenský a dal sa ďalej doňho tak, že Brožkovi už ľúto bolo. Osvedčoval sa, že včera musel tak robiť – a zaklínal sa mu sväto-sväte, že na tom pracuje, aby sa Ľudmila jeho ženou stala.

– Už som prestal vo všetko to veriť, – zapochyboval nad všetkými jeho rečami a sľubmi Milenský.

– Dnes pôjdeš ešte raz so mnou k Hovorkovej, a tu máš na závdavok moju statočnosť, moju osobu, môj život, všetkým týmto ti stojím za to, že ti Hovorková sama Ľudmilu dá do náručia.

A toto s takou istotou hovoril Brožek, že Milenský sa cítil byť k nemu nanovo priviazaný.

– Dnes bude smiechu po Bruchoslaviciach, usmievajúc sa hovoril Brožek potom, keď mu Milenský sľúbil, že pôjde s ním k Hovorkovej, – a ak sa neklamem, máme sa o tejto histórii aj dosť noviel a noveletiek načítať.

– Možno, – odpovedal trochu upokojený Milenský, – možno z toho povstane aj román, v ktorom ale Milenský bude predstavovať najnešťastnejšieho človeka na svete.

– O tom potom – lež aby som nezabudol, prichystaj ten tvoj rukopis mnou popečatený, – ešte aj toto so smiechom dodával Brožek a obzeral sa po pulpite. Milenský premŕvajúc sa v papieroch a v brožúrach, hľadal pakel, a nájduc ho na samom spodku, posmešne sa vyslovil:

– Tu ho máš, aby si sa presvedčil, že tvoje čary toľko vykonali pre môj rukopis ako tvoje sľúbené intrigy pre moju lásku.

– Priam toľko – ak nie ešte viac, – odvetil Milenského dobrý priateľ.

Potom sa rozišli – po kostole mali sa zas zísť. My ich však zanecháme a pôjdeme pozrieť, čo robia u Hovorkov.

Hovorková bola pobožná osoba aj po iné sviatky a nedele, ale na Tri krále – to odjakživa bývalo jej – ísť do kostola. Zavčasu sa teda aj teraz ako obyčajne vystrojila – a ešte nikoho nebolo v kostole, ona sa už vo svojej rodinnej stolici modlila. Ale odkedy do kostola chodí – nikdy ešte taká nepokojná nebola pred službami božími ako priam dnes. Lebo čím viac sa ľudia schádzali – tým viac obzerania sa na ňu, tým viac šeptania o nej bolo. To bolo už do nevystátia, ba by bola tuším z kostola vybehla, keby len trochu nebola hľadela na to, čo ľudia budú o nej hovoriť. Za posledné útočisko si vzala modlitbu a chcela sa celá do nej pohrúžiť, ale neviem, akú knižku mala, keď nemohla naskrze takú hlbokú nájsť, takže jej myseľ vždy len navrch vyliezala. Ba ani len z tej kázne si dnes nič nezachovala, bár pán farár tak kričal, že sa celý napriek tej trojkráľovej tohoročnej zime upotil, lebo jej tak v hlave vrelo to šeptanie, to usmievanie sa a obzeranie na ňu. Už sa v duchu zas zariekala, že nepôjde viacej tak včas do kostola, lebo Bruchoslavičania ako vzdelaní a osvietení ľudia majú obyčaj vždy len na samú kázeň chodiť, takže z domu sa síce vyberajú pri prvom zvonení, ale namiesto do kostola idú po kmotrách, strynách, ujcoch., a čo ja viem akých svojich priateľoch – až trúfajú, že sa už kázeň začne. Tak sa stáva, že oni ešte pred kostolom zvedia všetky nové, ak sú aké v meste, klebietky a novinky.

Hovorková teda, ktorá mala tú slávu, že hneď všetko najprv zvedela, už nejeden raz taká nešťastná bola, že pre to svoje včasné chodenie do kostola len na ceste z neho sa o tom alebo inom novom dočula, čo ju tak mrzievalo, že už koľko ráz si zaumienila len neskoro chodiť do kostola, aby nemusela potom od hocakej meštianky sa o novinkách dozvedať. Ba viac ráz sa jej to prihodilo, že medzitým, čo sa ona v kostole modlila, dačo zaujímavé sa v meste stalo, o čom všetci ľudia chýr už do kostola doniesli a ktorí nedoniesli, teda sa ju pri kázni od susedov dočuli. Ale také dačo sa jej predsa nikdy nestalo ako teraz.

Kázeň sa jej už taká dlhá zdala byť – ako rok, nevedela sa toho amen dočkať. Už neverila, len skôr sa von dostať, ale vtom zahrmelo – amen. Lež ak sa hnevala Hovorková, doteraz na to samé šeptanie a obzeranie sa na ňu, mohlo ju od hnevu rozhodiť, keď na tie isté svoje uši, na ktoré s krikom povedanú kázeň neočula, teraz potichu ohlasované ohlášky očúvať musela, lebo veru krem všetkého žartu ohlasoval pán farár v mene blahoslavenej Trojice svätej poctivého mládenca pána Šúplatu Ďorďa s poctivou pannou Ilonou Škrabáčkovou, jeho budúcou, vernou a úprimnou manželkou, a to razom po prvý, po druhý, aj po tretí raz. Bolo to iba teraz dívania a divenia sa, šepotu a chechotu ani konca ani kraja, a Hovorková musela všetko zniesť.

Môže si môj láskavý čitateľ predstaviť, čo sa to všetko v srdci tejto šľachetnej matróny muselo ozývať. Ja o tom ani písať nejdem, lebo je to nemožné. K tomu ja som sám v Bruchoslaviciach odjakživa málo radosti nachádzal, zato ani túto hrôzu pre takú bruchoslavickú figúru, ako bola Hovorková – opisovať nejdem. Že to bola hrôza pre Hovorkovú, to vie síce každý, ale kto len raz bol v Bruchoslaviciach a zná tento ľud celkom na klebetníctve založený, klebetou počatý, zrodený, odplekaný aj pochovávaný – ten mi to uzná. Ona si už len v slzách obľahčenie hľadala, a zastrúc si oči bielym ručníkom – neobzerajúc sa ani na to, čo ľudia budú o nej hovoriť – utekala z kostola.

Šúplata s Ilonou pekne vyočúval svoje ohlášky po kostole predstúpili so svedkami pred oltár, a prv než polhodina odbila, boli oni obaja na večné veky vekov svoji, lebo čo boh spojil, to nijaký človek nikdy nerozlúči.

– No, nech sa už bár o zem hodí Hovorková, – hovorila potichu Ilona Šúplatovi, vychádzajúc pri jeho boku von z kostola.

Šúplata bol v dlhom kapute oblečený a Ilona mala na hlave rozmarínový veniec, šaty len také, aké mohli tak nachytro pozhľadávať, aby predsa obstála ako meštianka. Ostatné sa malo už len po sobáši doplniť.

– Či ju videli – ako sa metala? – spytovala sa verná manželka svojho manžela, ale tento nič neočul, nič nevidel – iba rátal tie sumy, ktoré sa mu ako následok tohto skorého sobáša dnes-zajtra na jeho stolíku zjavia. Tak došli s dakoľkými dobrými priateľmi do svadobného domu.

Ale Hovorková? Táto chudera nevedela ani kade ide, ba tuším potoky sĺz za ňou sa liali, tak nariekala – rozumie sa od hnevu. Ledva dotrielila do svojej chyže – keby len o dom ďalej mala ísť, bola by tuším tam spadla, celá mdlobou a žiaľom a hnevom premožená. Ale ako vstúpila do svojej chyže tak sa jej poľahčilo, lebo našla tam ľudí pre ňu teraz najmilších, akože by aj nie, keď sa jej celý zástup v kostole zhnusil – a  tu u seba vidí Brožka a Milenského. Vo chvíľke pribehla aj Ľudmila.

V lone svojej rodiny a dakoľkých dobrých, nás milujúcich a ctiacich priateľov najlepšie si oddychujeme po verejných porážkach.

Sám Milenský prichodil pyšnej Hovorkovej akýsi milší a príjemnejší. Ale Brožek – no ten sa jej ukázal priam ako anjel potešiteľ. Všetci traja už vedeli, čo sa stalo, ale sa veľmi múdrili, aby stará ich furtácku radosť nezbadala. Všetky kumšty vynaložila síce Hovorková na to, aby ukryla svoj hnev, svoje pohnutie, svoj žiaľ, ale – predsa sa len kedy-tedy vyzradila – až naposledy celkom popustila svoj hnev. Po daktorých nepatrných otázkach a odpovediach nemôžuc už ďalej zdržovať u seba najnovšiu svoju novinku, spytovala sa svojich hostí, či vedia, čo je nové?

– A čo také? – razom sa všetci ohlásili, hľadiac na blednúcu tvár Hovorkovej, ktorá si takto začala:

– Ani by ste si nepomysleli, ani by sa vám nesnívalo – Šúplata – tá šepleta, ten hulvaj, tá nemotora, mal dnes so svojou dievkou ohlášky. Len nech si pomyslia, páni moji, tento gemeiner Mensch sa ešte opovážil ku mne prísť, moju Ľudmilu pýtať.

Ale tu sa ďalej nemohla premáhať, pustila sa do plaču z toho do nového šprihania na Šúplatu až tak zubmi zaškrípala.

– Mne takú hanbu vykonať! To neznesiem! Vláčil sa mi do domu, behal za mnou, prosil ma, aby som mu len dovolila do môjho domu chodiť! A pane ani mi len slova nepovedal, lež ja tam v kostole musím jeho sprosté ohlášky vyočúvať! – A zas sa rozplakala.

Ľudmila sa len tak bokom uškierala, Brožek mrdal fúzikmi – a Milenský tiež nesmútil so smútiacimi, ale sa v duchu radoval s radujúcimi sa.

– No – už ma ten doriadil, ten naničhodník, ten žgrláň, ten klát hnilý, smradľavý. Či ten bol hoden, aby som ho ja pustila do svojej chyže? Svoju dievku si vzal – a taký človek chodil k mojej Ľudmile – nie, to mi je nie možné zniesť, ja sa pominiem od hnevu, žiaľu a hanby. Veď si budú ľudia na mňa na ulici ukazovať! – Takto Hovorková celá rozhorekovaná nemohla vlastne konca nájsť tej svojej pesničke o Šúplatovi.

Ale Brožek už ďalej nečakal, vidiac, že je teraz pre jeho fígle príhodný okamih. Chytil Ľudmilu za ruku, bozkal ju, bozkal aj starej ruku a hodiac sa na kolená, dal sa prosiť:

– Ja mám dostatočnú satisfakciu z toho pľuháka ako pre toho anjela, tak pre pani babku, ale prv než ju vydám do rúk urazených, prosím o jedno!

Hovorková bola bez seba od radosti.

– Ó, ó, nech vstanú, nech vstanú, ja im všetko urobím po vôli, hovorila Brožkovi, dvíhajúc ho. Ale ten nechcel vstať hovoriac:

– Nie tak, prv nevstanem, kým mi nesľúbia tu pred týmto mojím najvernejším priateľom, že vyočujú a naplnia jednu prosbu, jednu horúcu túžbu môjho srdca.

Hovorková nechcela sľúbiť – ale keď len naliehal Brožek a vstať nechcel, sľúbila mu naposledy dodajúc, „ak len bude možné“.

– No tak, – vstávajúc hovoril Brožek, – tak ich prosím, pre blahoslavenstvo týchto dvoch dobrých duší, nech požehnajú lásku môjho  priateľa Milenského a tu tejto vnučky Ľudmilky.

Hovorkovú tento žart tak rozišiel po tele, že sa rozpálila ako oheň, lebo ani také dačo nečakala, mysliac, že Brožek bude Ľudmilu pre seba pýtať, – To sa nemôže stať, ja som si myslela, že oni...

– Ale Brožek jej nedal dopovedať.

– No dobre, – povedá, – nechže ju mne dajú, teraz ju pýtam pre seba, prosím ich o Ľudmilku!

Všetci pozreli razom naňho, lenže Hovorková celkom iným okom, ako tamtí dvaja zaľúbenci.

– Áno, áno, – opakoval Brožek, – ja prosím o Ľudmilkinu ruku.

– Nech nežartujú, Herr von Brožek, to som si od nich nezaslúžila, – okríkla ho Hovorková, ale on stál na svojom a prosil už teraz celým citom na kolenách o Ľudmilu. Hovorková sa už celkom vážne obzerala po Ľudmile, keď sa tá ohlásila:

– Nikdy, – povedá, – nik iný nebude mojím manželom ako tento jediný anjel mojej lásky šľachetný Milenský, – a potupne pozrúc na Brožka, – pán Brožek, čo robíte?

– A ty mlč, – ohriakla ju stará, – a ich pán Milenský prosím, keby nás samých zanechali.

– Nie tak, Frau von Hovorková, – ohlásil sa Brožek, zdržujúc Milenského, – ja nechcem vyžobranej lásky. Ľudmila ma nechce, bár by mi ju babka mala vôľu dať. Lež poradíme si hneď, budeme hlasovať, ja môj hlas dám Milenskému a babka tiež Milenskému, teraz hlasujte vy ostatní.

Hovorková sa zasmiala, ale z privolenia nič nebolo.

– Čože by mi to bola za satisfakcia za Šúplatu – dať moju Ľudmilku za pána Milenského? A oni sľubovali aj mne satisfakciu. – Takto lapala Hovorková Brožka za slová, hľadajúc stadiaľto sa vykĺznuť.

– Hej – hej, pravda je. Nuž a čože by chceli, akú satisfakciu? Keby som im takto preukázal – že  si Šúplata Ilonu vzal len zato, že vyhrala tých 200 000 zlatých z lutrie – mali by v tom satisfakciu?

– No to – on by sa aj so svojou šmatlaňou uspokojil, to ja viem, keby mu len doniesla toľkú sumu, ale pre mňa by to nijaká satisfakcia nebola. – Tak odpovedala na Brožkovu otázku Hovorková.

– Dobre, dobre – ale keby som potom zas to mohol vykonať, že by sa Šúplata bol prenáhlil a namiesto 200 000 len šmatlavú Ilonu dostal? spytoval sa zas Brožek.

– A keď budú oni takým bosorákom, že mi budú schopný túto satisfakciu za toho chumaja dať – potom privolím, dobre, nech si pán Milenský vezme moju vnučku za ženu.

Brožek na tieto slová skočil, ruku svoju do ruky Hovorkovej plesol.

– No tak, – povedá, – slovo stojí! Viktória –Viktória, tešte sa so mnou, ja viem s istotou, že si Šúplata vzal Ilonu len pre žreb, ktorý ona bola kúpila a ktorý šťastnou náhodou bol hlavnou treťou, – ktorý však ona predala, a Šúplata nevediac o tom a so sobášom sa ponáhľajúc, tak pekne sám seba natrestal. Toto mi verte – o chvíľu bude o tom každý kohút kikiríkať.

Tu bolo potom smiechu. Hovorkovej bola duša na mieste. A bár sa jej to trochu krivdilo za spisovateľa dať vnučku a svoje bohatstvá, predsa privolila láske našich zaľúbencov, požehnala ich ako dobrá matka. Potom sa strojil obed – a Hovorkovej sa Milenský vždy lepšie páčiť počínal.

Pri obede musel Brožek rozprávať, ako to vlastne bolo s tým Šúplatom. Dlho sa síce zdráhal, ale Ľudmila a Hovorková vedeli ho nahovoriť na to.

– Nuž, ako to bolo? Tak to bolo, že žid Renzef, ten čo sa to zo Schlossbergu presťahoval do Bruchoslavíc a čo to vraj aj židovským spisovateľom pri ktoromsi nemeckom časopise, bol huncút prešibaný, oklamal Ilonu, že vraj ten žreb je hotová banknota, za ktorú, ak si ju za pätnásť zlatých kúpi, dostane vo Viedni dvestotisíc. Sprostá hus sa dala židovi ošudáriť a dala za žreb pätnásť zlatých. Potom sa pochválila pred svojím pánom – a ten ju vysmial, vysvetliac jej, čo je to za ceduľa. Ona chudera v strachu, že pride o peniaze, ponúkla žreb svojmu pánovi, ktorý ju ale vyhnal.

Hovorková bola samé ucho, Milenský ale s Ľudmilou žili zas len sebe, svoje oči videli – ale iné ani nevideli, ani neočuli. – Ilona potom behala po celom meste – až našla jedného mladého blázna, advokáta, človeka ináč dobrého, ktorý, majúc jedného chudobného priateľa, rád by mu bol pomohol. Pomyslel si teda – že pomôže chudobnej dievke, a tých pätnásť zlatých – staví na šťastie svojho priateľa: ak vyhrá draho zaplatený žreb, nech má výhru jeho priateľ, ak nie – aspoň bude mať to vedomie, že oklamanej dievke vrátil peniaze.

– Ach – ach, –čudovala sa Hovorková, – ale ten advokát, viem, že teraz nedá svojmu chudobné– mu priateľovi ten žreb.

– To by bolo huncútstvo pred bohom aj pred každým mravným človekom, a takého huncútstva nie je schopný ten istý mladý advokát. Ja viem, že on z dvestotisíc ani groša si nepodrží. Hovorková sa čudovala Brožkovým rečiam, mysliac pre seba, že by ona veru aj huncútom rada ostala za 200000 zlatých.

– Nuž ale, vie o tom ten advokát, že jeho žreb vyhral?

– Vie, – odpovedal Brožek.

– A ten chudobný priateľ vie o tom, že žreb jemu darovaný vyhral? – Nevie,– chladno odvetil advokát.

– No, to nechápem – aspoň v Bruchoslaviciach takého advokáta nieto.

– Že nie? – spytoval sa Brožek a schopiac sa zo stolice, bežal do druhej chyže, kde v jeho kabani Milenského rukopis bol schovaný, ktorý hneď hodil na stôl, rozpečatil – a vytiahnuc žreb 1847, dal sa ďalej hovoriť: – Ale jesto v Bruchoslaviciach taký advokát, lež toho jeho chudobného priateľa nieto viac, lebo môj dvestotisícový priateľ Milenský nemôže sa viac od tejto chvíle chudobným menovať. A tu podal žreb svojmu priateľovi – ktorý, nevediac o čom je reč, len tak stŕpal, vidiac žreb, označujúci sumu hlavnej výhry. Milenský sa nechcel mať k žrebu, ale Hovorková počala naňho mihať, lež to by nebolo predsa Milenského zmútilo. Brožek vedel Milenskému usporiť reč a zdráhanie sa. Všetci mu leteli do náručia a chceli so slzami odplácať jeho veľkomyselnosť, lež on sa rozosmial:

– No, – povedá, – čo sa vám robí, za pätnásť zlatých mi ďakujete? To ma ani neoslavuje – ja som už inakšie sumy povyhadzoval bez  úrokov a vďaku.

Hovorková rástla od radosti a bola by až do povaly narástla, keby len trochu ohybnejšie kosti bola mala.

– Ja som sa prehrešil proti tebe, – začal sa kajať Milenský.

– Hej? – žartoval Brožek, – no, to je pre mňa veľká satisfakcia za tvoje dišputácie, že uznávaš! Slovenský spisovateľ uznáva svoje chyby. To musíme dať do novín!

– Ja som sa prehrešila proti vám, pán Milenský, – takto sa zas kajúcne ohlasovala Hovorková. Ale Milenský vyznával, že on nemá čo odpúšťať. Figliar, myslel si, že by potom, keď by veľkomyseľne odpúšťal Hovorkovej, aj on ju odprosovať musel, lebo si bol dobre vedomý, že jej nejeden raz zacietol.

– No ale, braček Jarko, – spytoval sa Brožek Milenského, – povedzže mi teraz, povedz, kto viac vykonal, či moje intrigy pre tvoju lásku, či moje čary pre tvoj rukopis?

– Nemám teraz slov, aby som mohol... – citom celkom premožený počal hovoriť Milenský, ale Brožek nedopúšťal vystupovať sentimentálnosti.

– Halibali, trci-frci, už by si zas romantizoval, ty antiromantik. Čo len chceš? Dal som ti pätnásť zlatých, a aby si mi ani tie nebol dlžen, vrátiš mi ich tak, keď ich Šúplatovi obetuješ na svadbu – a koniec reči. Ak ma nechceš uraziť, ani to viacej nespomínaj.

Potom dal tento junácky šuhaj ešte požehnaní budúcim mladým manželom a seba ako skorého družbu odporúčajúc ich priateľstvu odišiel veselý domov.

Hovorková s Milenským porobila poriadky na svadbu, ale mladoženích s nevestou robili poriadky čo sa božtekov a ich srdiečka týka, ale najmä vo veci budúcej cesty do Viedne pre 200 000 zlatých, ktorú hneď na tretí deň po svadbe – a tak už na druhý týždeň ustanovili.

Nám teraz už nič neostáva, ako dáko poriadne zavŕšiť Tri krále.

Ale kde a ako?

Tu, u Hovorkov, nieto ani svadby, ani bálu; hľa – veď bálu nieto ani v celých Bruchoslaviciach. Poďme teda ešte trochu aspoň do svadobného domu. Keď sme reku začali Silvestra u Šúplatov dokončíme tam aj Tri krále, aby sme in facie loci pamätnú históriu, ktorá sa od Silvestra do Troch kráľov tohto roku v Bruchoslaviciach prihodila, dokonávať sa videli a presvedčili sa, že dlhé do vohľadov chodenie, alebo vlastne vo vohľadoch bývanie, predsa len je istejšie ako také náhle zaľúbenie.