5

U Milenského je tak, ako ani v jednom dome v celých Bruchoslaviciach. Uňho by si sa ani o jednej bruchoslavickej novinke nedozvedel: skôr hen zo Španielska sa dočuješ uňho nové veci. Ako čo by ani v Bruchoslaviciach nebýval.

On sa do bruchoslavického života a klebetníctva ani zamak nestaral. A veď aj dobre mal, lebo je to hotové nešťastie pre človeka vyššími vecami sa zaoberajúceho, keď sa pustí do obcovania s takými ľuďmi, ako sú Bruchoslavičania. Najlepšie je nechať ich o sebe hovoriť do vôle a tešiť sa zakaždým, keď dačo zlé o sebe očuje z ich úst.

Náš Milenský si písal – študoval a dakedy aj o svojej Ľudmilke básnil. Ale od Silvestra celkom sa do chyže a do seba samého zavrel, lebo odvtedy sa mu vždy väčšmi a väčšmi zatemňovalo nebo jeho nádejí. V nedeľu po Novom roku popoludní sedel Milenský pri svojom dohotovenom rukopise a opravoval sem i tam chyby pera a dakde vkladal aj nové veci, myšlienky a pojmy.

– Tak by... už bola práca hotová, – vzdychol si, kladúc pero nabok, – na ktorej som toľké dni a noci usilovne pracoval; lež čo teraz s ňou – ja nešťastný človek? Bude treba veľký náklad, a ja sa ledva udržujem tu v tejto kocúrkovskej diere.

Vtom vstúpil do chyže so smiechom Brožek: – Nuž, čože ty fantazíruješ zas?

– Vitaj, vitaj! – vstávajúc od stolíka, vítal svojho priateľa Jaroslav. Rozložil mu potom všetky svoje starosti týkajúce sa vydania rukopisu.

Brožek bol ten jeho večný anjel potešiteľ, vždy vedel potešiť svojho rozžialeného priateľa.

– Spes deo confisa, nunquam confusa recedit, – hovoril naposledy Brožek. – Len nezúfaj, vieš, že som ti už vo viacerých prípadoch pomohol; a teraz sa už aj ten môj otec obmäkčieva, čo ja viem, či nám nespomôže, keď ho obaja pekne zaobídeme. Ale vari ani nebude treba a tento rukopis, ak bude pán boh chcieť, sa aj sám vydá.

A tou svojou obyčajnou žartovnos ťou počal rukopis prehadzovať, premŕvať, až aj čosi doňho strčil, potom ho zavrúc a do papierov zavinúc, pokračoval vo svojom fraškovaní.

– Veď vari vieš, že som ja čarodejník, a či si už zabudol, ako som starej Hurdálkovej diabla z krížov vycitoval? Hahaha, čury-mury fukty, hurda-burda, láry-fáry trepentam, diktum-faktum, rukopis neotvoríš, pokým ho nebudeme môcť vydať.

A urobiac ešte dakoľko bosoráckych fígľov – zapečatil svojím prsteňom všetko a hodil taký paklík medzi hŕbu kadejakých papierov ležiacich pod pulpitom jeden na druhom.

– A teraz koniec starostiam, – rozkazujúcim hlasom hovoril Brožek. Jaroslav usmievajúc sa tomu, čo vystrájal Brožek, zamýšľal sa chvíľami ešte väčšmi. Potom dohováral svojmu priateľovi za to, že sa tak veľmi popúšťa starostiam o budúcnosť, a to ako svoju, tak svojich spisov, tak celého národa.

– Tu praesens cur a , deo comitte futura, – hovoril mu, – ale ja neznám väčších mníchov, ako ste vy slovenskí spisovatelia. Veď chodíte všetci takí ako božie umučenie! Veru vám tí vaši hlúpi nepriatelia nemajú čo závidieť. Ale väčšiu časť vášho nešťastia, nepokoja, trápenia si vy sami robíte; lebo dávate viac práva starosti ako životu. Ja už len tak myslím, že je to najlepšia cesta, keď sa človek veľmi nestará o tú budúcnosť, čo môže najviac pre prítomnosť robí a pomyslí si, že aj nepriatelia všetko, čo by chceli vyviesť nemôžu.

– Ty si šťastný človek, vreckom aj rozmarom, osudmi aj – všetkým zato to ty ani nemôžeš súdiť o nás! – odpovedal mu Milenský.

– No veru, ja som už tiež za života dosť horkých pilúl pohltal. Ale čo tam po biedach, povedzže mi, čo si vykonal u Ľudmily? Ja len ustavične očúvam o jej svadbe, pri čom ma najväčšmi mrzí to, že neočujem teba ako ženícha menovať. Zato aj bežím k tebe, aby som sa len čím skôr pravdy dohmatať, „Ihr sollet sie nicht haben!“ som si spieval potichučky na ceste k tebe.

Milenský sa ľakol. Za dlhú chvíľu nevedel slova prerieknuť.

– Toho som sa vo svojom tušení bál a že to bude istota – tuším nanovo. Na meno ženícha sa ani pýtať nejdem – ale som ja nešťastný človek! – A viac Jaroslav nemohol povedať; krv sa mu od srdca do hlavy valila, akoby chcela temeno preraziť.

Hodil sa teda na diván a pochoval svoju dušu do žiaľov a radostných rozpomienok na prvé hodiny lásky.

Aj Brožka prechádzala veselosť, ale jeho myseľ slobodnejšia bola od vtoku vecí zachvacujúcich Jaroslava, a zato bol aj schopnejší myslieť na pomoc. Po chvíli sa schopil ako vietor a držiac širák v ruke, spytoval sa ešte Jaroslava:

– Povedz mi teda istotu, či ozaj tá pačmaga Šúplata, ako klebetia bruchoslavické papule, je ten tvoj sok?

– Ani nie inší, toho div neobjímala tá stará na Silvestra.

– No počkaj, ja tomu podkúrim! Neboj sa, Jaroslav môj, neboj, pričiníme sa, aby sme toho filistra vyhodili zo sedla!

Ale Milenský odporoval všetkému neslušnému zachádzaniu so Šúplatom. Brožek sa zasmial a stisnúc priateľovi ruku, uisťoval ho, aby sa tých „papúľ bruchoslavických“ nič nebál, že si on svoje dobre odbaví.

– Ale,– napokon ešte povedal, – tá zlatobažná šepleta Šúplatovská zakúsi Brožkovo intrigánstvo!

Odišiel – a to sa stalo v tú nedeľu po Novom roku 1847.