VRSTOVNÍKOM

Vo víchriciach žitia, v tvrdých časov boji,
ten ľud náš pozrime, vrstovníci moji!
Veky nám uchytia tie svitania žiare,
zmiznú – ako v dyme obeť na oltáre.
.
Ako obeť stlejú – bodaj by len stleli!
aby sme svet nový, vek slávy videli:
lež dúhu nádeju ktože z nás neľúbi?
a let sokolový a zelené duby? 
.
a drumble dievčej žiaľ a spevavé pole,
a jaro družinu a nebové hole,
a voľnú svetlú diaľ a mohutné sily,
a tichú dedinu by sme neľúbili?
.
Oj, veď každá krása len chvíľočku žije,
a sladká hodina len jeden raz bije;
krásy krás boja sa, čas času sa bojí:
v slovenské doliny so mnou, bratia moji!