| Table of Contents | Words: Alphabetical - Frequency - Inverse - Length - Statistics | Help | IntraText Library |
| Andrej Sládkovic Detvan IntraText CT - Text |
Už deň sa v krotkú tichosť
zavieral,
deň – posol svätej nedeli,
vývod od piatich bratov vyberal.
ktorí k večnosti leteli;
sám sa v purpuru žiar pooblieka
a v kraje smutnej noci utekal
nábožnej panej v ústrety,
ktorá cez sedem krajín slncových,
cez sedem krajín mrákot hrobových
niesla blesk viery na svety.
Svety Kristove nábožným okom
bavili sa v tom divadle,
hviezdy zastali v blesku vysokom
na nebeskom prikrývadle:
dívali sa, jak anjel pokoja
ide zotierať krupaje znoja
z tvári šesťdňovej roboty,
a hviezdy dol’ sa na zem dívali,
jak ľudské sily odpočívali
v lone pápernej driemoty.
Pred domom Detvy nenájdeš smetí.
–
kozuby pozhasínali, '
len dvoje očí, dva hviezdne svety
z podsteny jednej blýskali:
a dvoje hlasov drumbieľ spiežových,
dva riadky zúbkov z kostí slonových
–
dve hriadky ústok ružových –
spred domku toho žiaľne scvendžali
snežnou belosťou noc vysmievali,
v jarnej kráse prekvitali.
Pod stenou sedí Elenka mladá,
srdcom jej čakanie bije,
drumblence k zúbkom bielym prikladá
a duše jej harmónie
piesňou sa hacú v krásnom vlnení
a krása ich sa ľúbezne mení
na úslní mladých citov,
z ktorých – ako z tých jej hviezdnych očí
tá vražba, čo ňou všetko zotročí –
Martinkovi raj vykvitou.
Sestry,slovenské! poďte počúvať
túto ľubosť pár drumbleniec,
počujte, jak sa z nich idú snuvať
kvety srdca v jeden veniec!
Počujte útly ten šum pieratka,
čo sa cez tie jej z rubínov vrátka
ako dym obete vinie,
a ako z mladých pŕs sa vyroní,
tak v tichej tôni noci odzvoní,
zazvoní zas a zas zhynie.
Poďte počúvať, družice moje,
ten národa útleho zvuk,
také by snúval z hlasov závoje,
keby z hlasov tkával pavúk:
drumblica, tichej noci družička,
a keď ružičkay rose buvičká,
k nej zavieva, pri nej spieva;
na hrmot dňa sa jej nežnosť hnevá,
preto drumbieľky hlások zaznieva,
keď deň búrny už zamdlieva.
Bubna práskania, cvendžania spieži,
huk silný, prísny organa,
škrek trúby, jak, čo píšťalou beží,
zrutný stroj fortepiana,
ostrý vresk husieľ, tuposť gitary,
bitie, trenie a zdúvanie pary: –
toho drumbliatko sa bojí;
ako tenučká harfa Eola
ona z panenských ňadier kostola
dychom útlym hlasy rojí.
Drumblica svoje hlasy netvorí
v prázdnej diere z medi, z dreva:
v ústach si ohlas najprv podvorí
a tak svetom sa rozlieva:
v ústach sa rodí, kde duša celá
v sladké sa slová oblieka,
či znie v jej zvukoch pieseň veselá,
či v pekných žiaľoch narieka:
tam znie, drumblička, ten šum tvoj
cintľavý,
kde duša dušu objíme, pozdraví.
Pod stenou sedí Elenka mladá,
do tmavej noci sa díva,
drumblence k zúbkom bielym prikladá
v nich sa duša jej ozýva. –
Počuje krok a hrať si prestane –
ale ten krok je na druhej strane:
počuje krok – to ale je krok strmý –
krpčok Martinkov, ten šumí, nehrmí –
počuje krok, lež bezhlasý –
milý sa milej ohlási.
Vidí aj tôňu vo tmách sa
blížiť,
ale to postava malá –
a šata biela – žehnať sa, krížiť! –
neznámym sa previevala.
Srdce jej naproti mu nebeží;
lebo na srdci pochybnosť leží,
strach devino srdce mámi; –
a už k Elenke samej dochádza,
zhovor dôverný s devou zavádza
v bielom kepeni neznámy.
Pochválen Kristus, dievčinka mladá
Až naveky! – tak dievčina.
A k nej si hosť
ten nevšedný sadá,
a ona diaľ sa pomkýna. –
Neboj sa, moja! Váš je tento dom? –
Náš. – Aké meno máš s tvojím rodom? –
A čože chcete? – Nič, moja,
len rád bych počuť šum tvojho
mena. –Vaša som nie – mňa zovú Elena. –
Pekne ti tie reči stoja.
Elenka,
tvoja mať dobre sa má? –
Aj dobre, aj zle: a potom? –
A dom váš, hádam; aj vojaka má? –
Musíte vedieť aj o tom? –
A kto nakúpil tieto prstene
strieborné šumnej mojej Elene? –
Nuž Martinko: nikto iný. –
Tak sa Martinkom volá tvoj milý? –
Tak.. – Znám ho, Martin je druh spanilý:
a je on aj tvoj jediný? –
S tým sa
hosť k deve bližšie prikradol
a jal ju za ruku mladú: –
Tamže si seďte, kde ste si sadol,
ak rád máte dobrú radu! –
No, veď zato sa ti nič nestane;
ako ti ten hnev pekne pristane,
šumná moja hronská víla! –
Len vy ta choďte po svojej práci,
túlať sa nesmú nocou vojaci. –
Kdes’ ty sa to naučila? –
Už
konca-kraja váš zhovor nemá;
v samých otázkach blúdite:
choďte, pán vojak, a hechajte ma,
matera mi zobudíte! –
Ja sa rád s devou šumnou zhováram,
rád sa ružovým podivam tváram,
rád pekné postískam údy. –
A ktože dal vám tieto prstene? –
Jeden z nich chcem dať švárnej Elene.
Ach, nechcem! dosť ma svet súdi.
Teda ti
dačo šepnem do ucha –
vraví pán, k nej sa pritiera,
na mäkké pliecko ruku opiera: –
Bojte sa, pán vojak, zaucha!
Sprostá vám dievka také vysolí,
že kedy v Detve smelým ste boli,
o dva týždne obadáte!
A ešte viac sa bojte Martina:
príde; toto je jeho hodina,
ten vám povie, kade máte! –
No ale
prečo by si nechcela
prsteň tento odo mňa vziať? –
Preto, že by som žať nevedela,
kde som prv nevedela siať. –
Už keď len chceš mať dáku zásluhu,
zaspievaj pieseň a zahraj druhú
a tak bude ten prsteň tvoj. –
No dobre: ale neoklamete? –
Nie. – Ale ho viac nedostanete! –
Nedbám, len už hrať, spievať choj: –
Ba;
veď nemôžem ja teraz spievať,
mať by som si zobudila,
a Detva by sa mohla posmievať,
že nocou som si nôtila:
ale vám radšej zahrám vo dvoje:
No, áno? – Hraj len, dievčatko moje!
Ale sem prsteň! – Tu ho máš. –
Vzala prstienok, obrúčku zlatú,
vzdychla radostne: Máš ty bohatú
nevestu, milý Martin náš! –
Pod
stenou sedí Elenka mladá,
srdcom jej len radosť bije,
drumblence k zúbkom bielym prikladá
a duše jej harmónie
piesňou sa hacú v krásnom vlnení
a krása ich sa ľúbezne mení
na úslní mladých citov,
z ktorých – ako z tých jej hviezdnych očí
tá vražba, čo ňou všetko zotročí –
hosťovi svet nový svitol.
Sú vám
blaženstva večné minúty,
ktorých v nízkej chalupe niet,
a slasti majú sedliacke kúty,
ktorých v palácoch nevidieť:
ako výšiny žitia slávneho
zaujmú divom ducha nízkeho,
zatrasú jeho kolenom:
tak tajné krásy nížiny žitia
vysokých duchov krásami schytia
a hrajú s ich veľkým menom.
Krásne je
nebo, keď vám osvitne
biliónmi punktov zlatých;
krásna je zem, keď ona zakvitne
vo farbách anjelmi siatych:
ale čo máme v tej pustatine,
ktorá od zeme k nebu sa vinie? –
Hmly, mrákavy, mrazy, hromy. –
Strednosť slamená ľúbiť sa nedá,
zamaľovaná takáto bieda
zbaví1en pre hmyz Sodomy.
To je tá
kliatba nášho života,
to netopierstvo osudov,
v ktorých sa k nebu od zeme motá
mizeráctvo našich bludov.
Tá podlosť medzi duchom, prírodou,
medzi otroctvom, medzi slobodou,
medzi špatou, medzi krásou;
keď nevieš, čo si, nemrieš, nežiješ,
len sa od skaly ku skale biješ
po jazere bledých časov. –
Oj, videl
som ja velebu slávy
na žitia toho výšinách;
videl som krásu tichej dúbravy,
ľud blahý v biednych dolinách;
videl som, moji. druhovia, seba
ďaleko zeme, ďaleko neba –
oj, srdce mi divo búcha!
A zašiel bych sa v tejto nevôli,
čo by ste vy tu so mnou neboli,
vy a voľnosť vásho ducha! –
Neznámy
náš druh Elenky švárnej
ešte zadlho počúva,
keď sa zamĺkol hlas drumble párnej
a vetrík už len podúva: –
Čože, pán vojak, či ste zaspali?
a či ste vari oľutovali,
že prstenčok ten lacný bol? –
Nie, sestra moja: trošku som zdriemal
taký pekný sen som nikdy nemal;
prisnilo sa mi a kolibou.
Vetrík
donáša hlasy fujary,
donáša ich vždy viac a viac,
duša Elenky hneď sa rozjarí,
vyskočí a hľadí, vraviac:
To môj Martinko! Choďteže domov:
nakľaje aj mne aj vám do hromov
tak, že budete nariekať. –
Veď uvidíme, ako vypáli,
ak bude zle, tak pôjdem pomaly. –
Ba budete aj utekať!
Už pred
tretími susedmi spieva
hlas Martinkovej píšťaly
a sny sladunké na nich rozlieva,
čo po chalúpkach pospali:
pozdraví milú, hosťa pozdraví
a oprie naňho pohľad zvedavý:
kto je v tom bielom kepeni? –
To je, Martin môj, hádam z osady
vojak, a neviem, je ešte mladý
a tak sa mu odísť lení.
Preč,
švagre! – mládenec môj hovorí
toto je moja nevesta!
Lebo ak hnev môj na vás zahorí,
ukážem vám, kde je cesta! –
Máš pravdu! – zachuchmaný odvráva: –
k neveste tvojej nik nemá práva:
Zbohom! – Aj Martinko: Zbohom! –
Aspoň som pekný prsteň dostala,
čo som mu zo dve piesne zahrala,
môže už tajsť aj s batohom.
Ukáž ten
prsteň, to prsteň zlatý,
ale daj ho mne, Elena!
Môže byť dákou vražbou zakliaty
a ktovie, čo to znamená?
Ja som chlap, ja sa toho nebojím. –
Nuž nedbám: mojím je a či tvojím,
jedno je. Ten je bohatý,
lebo, Martinko, keď ma tu chválil,
vietor mu biely kepeň odhalil
a tam akýsi blesk zlatý. –
Hm! –
Veru tak ten, Martin môj milý,
na prsiach mal hviezdu takú,
čo len tak sa v nej krásy iskrili,
ja ho poznám po tom znaku. –
Kde si bol toľko, kde, duša moja?
Už som nemala zase pokoja,
že nejdeš, ako chodievaš. –
Tie tvoje drumble dlho mlčali
a keď sa mi tie neozývali,
nazdal som sa, že sa hneváš.
Noc. –
Zdá sa mi, pred myšlienkou mojou
že leží čierna opona,
ktorá mrákavou zaľahla svojou
od Poľany k vodám Hrona:
na tomto čiernom hodvábe drahom
bielym ako hmla tenučkým ťahom
obrázok vidím dýchnutý,
naň len mesiaca družičky známe,
ako vo večnej krás panoráme
hľadia z nebeskej ozruty.
Na tom
obrázku obraz mladosti
v podobe šumnej mladici
a poletuje kŕdeľ radostí
po kvetinách na jej líci,
sedí na čistej domka podstene,
hľadí na svoje milé prstene
a na svojho milého tvár;
ten má jej ruku vo svojej hrsti
a hneď na jej sa zahľadí prsty,
hneď na dievčích očí požiar.
Jej
vrkoč z hladkých pletený vlasov,
na hrdle čierna tkanička,
oplecko snežné, vyšité krásou,
ľaliová kabanička;
bielenej sukne záhyb storaký,
červené kycky, uzly a traky
a čižmičky z kordovánu;
postava driečna a tvár okrúhla,
oči zložené z ohňa a uhlia. –
Martinko nemá chuť planú.
Na mládencovi
zrak uložila –
tak nešťastný k nebu hľadí: –
do duše duša jej sa mu vryla
a k srdcu šla na vohľady;
v ňom ona vidí svet svoj zaviaty,
bez neho je nič, s ním nezná straty,
ona v ňom a z neho žije;
nezná nádhery dráždivú slávu,
ani poklôn a rodu výšavu:
tak on poklad jej celý je.
Z jej úst
radostné šumí šeptanie,
akoby šum sladkej lipy,
a v tom šepote nové vyzvanie
od srdca ku srdcu kypí;
len pre žiaľ jeho vie sa žalovať,
z jeho radosti len sa radovať
a nič pred ním neukrývať,
a keď jej oči, ústa sa smejú,
len pre jednu sa tešia nádeju,
pre tú: že s ním bude bývať.
Mám krásnu partu.
Vláknom je zlatým
obrúčka jej vyšívaná;
bleskom libačiek všade bohatým
kol-vôkol pozakrývaná;
po zlatom poli na tej obrúčky
vidieť poriedku kvety a púčky
z perál bielych a červených
a venčok malý rozmarínový;
od venca dolu mám stokrásový
kŕdeľ stužiek rozvlnených.
Či prídeš zajtra,
dušička moja,
prídeš zajtra do kostola?
Ver nikdy, nikdy Elena tvoja
ešte tak švárna nebola: –
tie stuhle plecom, chrbtom lietajú
a so šumným si vetríkom hrajú,
farby ich pekne menia sa,
libačky iskria sa ligotave
ako tá sláva na svätých hlave:
to ti je, Martinko, krása!
Mládenec okom jej očarený
nemá pre jej krásu očí,
mládenec citom jej oparený
necíti, čo v ňom sa točí:
ale v pokoji na ňu sa díva,
ako ten, komu moc dobrotivá
všetko, lež všetko prisúdi;
a len keď šepot z úst milých spadne,
keď zápal mladý trochu ochladne,
z kliatby rajskej sa zobudí.
Elenka vstane hor’ na podstenu,
oblôčkom v chyžu sa díva,
vidí mať milú hmlou osvietenú,
ako sníva, odpočíva;
v driečnom sa páse máličko nahne,
rukou okrúhlou v oblôčok čiahne,
vyjme dačo tmou ukryté,
a podá vďačne svojmu druhovi
dar s každou novou nedeľou nový,
pierko z sviežich kvetov vité.
V ňom dve fialky, púčok ružový
s lístkami svojmi čerstvými,
a potom prútik rozmarínový
s zelinkami voňavými,
pásik červený vedno ich pojí,
krása objíma vôňu v pokoji
a všetko sa blažiť strojí,
ako v srdiečku šumnej Elenky,
keď z neho mladá čeľaď myšlienky
cez pekné ústa sa rojí.
Na, Martin môj, to poslať som chcela,
ale načo cudzím zveriť,
kde som to iste dobre vedela,
že sem sa prídeš podperiť. –
Daj sem klobúčik – sama som siala,
sama kopala, aj polievala,
sama vila, aj
pripravím:
a bude klobúk tvoj okrášlený
ako partica tvojej Eleny
rozmarínčokom voňavým.
Tak mu lahodí sladký hlas devy,
a on čo? sedí a dumá!
On radšej smutné počul by spevy,
bárs devu peknú, mladú má:
ona mu vlasy dlhé prihládza,
a klobúkom jeho žarty vyvádza,
otázkami naň dojedá:
on vlasy vrané vetru necháva,
na žarty milej nič neodvráva,
otázkam neodpovedá.
Len či ty ešte, moja Elena,
dlho más tie vlasy hladiť;
či dlho bude tvoja milená
ruka pre mňa kvety sadiť;
či parta tvoja blesk svoj nestratí,
pokiaľ sa milý k milej nevráti;
či ústa tie malinové
v žiaľoch sa horkých nebudú topiť;
či oči čierne nebudú kropiť
slzou tie čižmičky nové? –
Bude mi, bude v smutnej nevôli
chladný dáždik vlasy hladiť;
hej, bude dakde na cudzom poli
vietor na hrob kvety sadiť;
bude sa parta ligotať tvoja,
keď budem padať v blýskaniach boja;
a tie ústa malinové
volať ma budú, až aj zachrípnu,
na suché oči žialé prilipnú,
na tvoje oči trnkové!
Tie driečne bôčky umorí klanie,
tie okrúhle lakte spľasnú
a tie zore líc jak zore ranné,
aj s mladosťou svojou zhasnú;
keď budeš večer dverce zatvárať,
v slzách košieľku budeš si zvárať,
spievať bez srdca, bez hlasu,
oj, spievať, kde ťa nik nepočuje,
lebo svet tento nepoľutuje
v ľúbosť pochovanú krásu!
Bude mať moja, aj mati tvoja,
budeš ty horko nariekať,
keď slzy moje na drevo oja
budú líčkom dolu stekať:
a zo sto očí bude žiaľ padať,
keď synia budú na vozy sadať,
sadať mladé orly
vojny. –
Či vieš už teraz, vieš, duša moja,
aké sa na nás čierňavy stroja,
prečo som ja nepokojný? –
Oj, martinko môj, ja idem s tebou,
idem s tebou šírym svetom,
s tebou ja budem, čo by si kde bol,
čo hneď dakde v svete treťom!
Akoby ten kvet vrhol na skalu,
tak bys’ ma nechal tu osiralú
bez pomoci, bez pokoja! –
Čo bych ja v dolách týchto robila? –
Čo bych v tých domoch ešte ľúbila? –
Oj, ale mati, mať moja! –
Ale veď, hľadám, ani nebudú
u nás teraz na vojnu brať –
alebo, viem na Poľane búdu,
tam sa začas môžeš schovať!
Skrývať sa nejdem – šuhajko vraví –
to hodný Detvan nikdy naspraví. –
Elenka v strachoch sa trasie
a ako ten, čo v púšti umiera,
keď už vyschýňa v ňom milá viera,
padne v kviľby žiaľnohlasé. –
Leží na prsiach jeho
širokých,
vydychujúc tráplivý žiaľ
deva, kráľovná diev čiernookých,
predmet okolitých pochvál:
leží ako kvet na silnej skale,
jako na hladkom, jasnom krištále
hasnúce zore večera:
a okamžitý púčok úfania,
jak večný západ, večné svitania,
hneď sa rodí, hneď umiera.
Mládenec sklonil horúcu hlavu
na hodváby dievčích vlasov,
útechu šepce v dušu boľavú
v šume rozžialených hlasov:
a ako húštím Poľany stromov
mumle durkame ďalekých hromov,
tak v srdci devy úbohom
jak nad temenom keď hrom zapráska,
tak razom strhla sa bledá kráska
Martinkovým: Čas je! Zbohom!
A už sa v
hmlistých svitoch brieždilo
svetielce svätej nedeli,
na kvieťatku, čo v tú noc ožilo,
strieborné brôčky viseli,
a štebotavé prsia škriváňa
skladajú novú piesenku rána
pre veliký deň stvorenia:
a v tichej chyži mať Elenkina
z očí oslablých väzby odpína
hrobového živorenia.
Zostaň mi zdravá, hviezdička krásy,
dieťa mladej duše mojej!
Čo v zlaté si ma zaniesla časy,
piť dala slasť z čaše dvojej:
sestra spevcova, kvet môjho ľudu,
kvet toho špatnokrásneho bludu,
v ktorom drieme slovenský kraj:
choď mi, zapadni, hviezdička krásy,
k hrobu ľúbosti mňa zaviedla si,
zapadni a dobre sa maj!