ĽAPAČKA

206

Nebudeš, druh môj, ty biednym rabom
v labyrinte tom prírody:
nebudeš, tebe s tejto pohrabom
život nový sa narodí.
Génij, čo neviem, kde je, kde je nie,
ten ťa v okolia vyššie vyženie
a dá ti k letu moc vrôli;
ale jestli ti prázdnota hučí
v prsiach: ta ťa svet prísny naučí
do trinástej chodiť školy!

207

Je v ľudských prsiach anjel božskosti
ako šum a valy Hrona,
ktorý unáša nás do výsosti
ľahučkým letom balóna:
on stenčí hrubé pary života
tak, že aj tela centová hmota
k nebeským sa trhne stranám:
a bárs klame zrak ľudského oka,
že lopta je: nie! ale vysoká
moc tak malou zdáva sa nám.

208

Ten oheň slávy v dušiach horieva,
ruší ťarchy smradľavých pár,
a čím sa mu viac zem tá zatmieva,
tým jasnejšia jej mu je tvár:
ale len jednou dieročkou malou
udrie dnu ťažký duch hriešnych valov,
zrodí zločinstvo poklieska;
a zo závratnej teba výšiny
na slávy tvojej rozvaliny
satan pekla dolu strieska.

209

No, kde ma vedieš, mátoha žitia?
Veď Faust Mefistov nie som ja!
Čo ma so sebou radšej neschytia
anjeli môjho svedomia? –
Poď, Martinko môj, ty druh slobody,
ešte si z bystrej Poľany vody
načrieť žiada duša moja;
poď, ešte sa raz aj ty z nej napi,
až ťa pohľadu môjmu vydrapí
oceľová dlaba voja. – –

210

Jeden napredku si vykračuje,
za ním švárne štyri páry,
nazadku dvanásť ich vystupuje,
rod ich vidno im na tvári. –
Ten predný idúc len si pozerá
na žlté šnúry svojho mundiera,
na let tenkej lieskovičky:
hlavu hneď vystrie, hneď zas nakloní,
a hneď počúva, ako mu zvoní
cveng širokej ostrožtičky.

211

Zas na šabličku ruku pohodí,
mihá na mladých junákov,
úsmechom mladým dievčence zvodí,
napráva si hrdý čákov,
na ktorom pekné kohútie perá
samopašný let vetra preberá
a s odvislou hrá kapseľkou;
a vše napredok krok-dva poskočí,
ruky zdvihne, zaťapká, kročí
a štrngne ostrôh ocieľkou.

212

Za ním rovných mu osem vábnikov
čákovy si nadhádzajú,
gomby z belastých dolománikov
s bleskami slnca žartujú,
a kapseľky ich si samopašia
s trajami, ktoré vábia aj staršia,
a kordovánske čižmičky
žltou sa dlhou kyckou honosia,
no všetci s predným rovno sa nosia,
krem rukavíc a paličky.

213

Všetkých. osem je jak osem hrabcov,
sťa by ich mať jedna mala,
všetkých tvár hľadí, akoby chlapcov,
zvlášť jedného oklamala,
všetci sú hrdí, všetci veselí,
všetci sú švámi, všetci sú smelí,
všetci synkovia Poľany,
všetci si žijú ako len vtáci,
bez starosti a bez tvrdej práci,
raz žiť, raz mrieť povolaní. –

214

Za nimi ťahá počerný Pišta
na husliciach poštiepaných,
hrdý, že on je hudcov primista,
bradu má na pozliepaných
husliach a vše na svojho kontráša,
vše na starého zas barboráša
strany taktu sa obzerá:
a cimbalista cimbal teperí,
a ako piercom strunu uderí,
tak aj bajúzom preberá.

215

Vycifrovanú „Kihizsi nóta“
hlasom žiaľno potriasajú,
a zas na friško, čo by trhlo ťa
do skoku, hlas obracajú:
hneď struny z „a moll“ si nariekali,
jak „Nagy Idai nótát“byl hrali –
čoho Cigán sa tak stráni –
a hneď zas okom iskriacim mihne
a v radostné sa tóny vyšvihne
Cigán, šťastný v dolománi.

216

A chlapcov Detvy kŕdeľ zvedavý,
pred nimi, za nimi, bokom,
žien pohľad kliatbu na zvodcov vraví,
dievča tajným šibe okom:
a v mládencovi nejednom stojí
boj, čo schvaľuje, toho sa bojí:
či vojakom, či valachom?
A mnohý nevie ani sám, ako
utratí ruku, dostane čáko,
aj radosť miešanú s strachom.

217

Ten štrng, ten výskot, tá hudba, ten ľud
Detvu celú pobúrili
a verbovanci jeden plný sud
pred hostinec vygúlili:
nalapali rýb; ale ich oči
zrak sa len vôkol a vôkol točí,
tam nevesta, tam mať bledá:
ale ten švárny sokolík-šuhaj,
ktorý v okolí nemá páru vraj,
ani sa im vidieť nedá.

218

Sťa vrabce všetky oči raz zbŕknu
a najeden predmet sadnú,
stroje cigánske zahučia, stĺknu
na taraje – všetci mladnú –
dva ráz tak verbovanci výskajú –
dva ráz tak silno dlaňmi plieskajú –
až Cigáni naraz zmĺknu,
zvonce nôh chytrých naraz zastanú,
všetci na jednu skrútnutí stranu
verbovanci kľajú, chladnú.

219

Čo je to, čo naraz rozvlnilo
vábne stroje verbovancov?
Čo tou živosťou skok naplnilo
aj tých hlasov aj tých tancov? –
Či to blesk dáky veľkého pána?
Či ľud strašného zazrel šarkana?
Čí čo sa tam divné zdialo?
Veď sa tak naraz všetko zasmialo,
a naraz to tak ticho zostalo,
akoby ich čos’ zaklialo.

220

Pred ich očima v dĺžku sa chlpí
vyrazený kopytom prach
a ako zlaté stáli by stĺpy,
tratí sa v večerných zorách:
vstred v zlatých zorách vraný kôň pláva,
sneh nedlhý, nešíry rukáva
s blýskavým hrá si kantárom,
čierna kabanka, širák s perami
ako let orla pod oblakami
detvianskym mizne chotárom.

221

Keď svet nechápe vlastný svet ducha
v prsiach mladého šuhaja,
tedy tam, kde nič nepáli, dúcha,
kde blčí, oheň vystrája:
a vidiac myseľ svoju sklamanú,
na toho svoju vylieva hanu,
ktorého hana nechytí;
každý to ináč so žitím hrá si,
každému ináč svitajú krásy,
každé srdce ináč cíti.

222

Čo sa nazdáte? – že každý šuhaj
mrie za biednou smidkou chleba?
V štrngote ostrôh nachádza svoj raj?
A z vína tvorí slasť neba?
Oj, nikto nevie a neuhádne,
za čím to srdce mladistvé vädne,
čo vás rozpáli, on tým ochladne,
čo vy šliapete, to on ukradne,
z vašich šedín on mladne! –

223

Kohúty po polnoci spievali,
spala Detva, spal Hudcov dom,
dva silné hlasy dnu zarevali
pod malým, tmavým oblokom:
Gazda! – ticho je, nik sa nehlási –
Gazda! – znovu znie silný hlas. –
Kto je? – Priatelia kráľa a krásy. –
Od kráľa a v takýto čas? –
Vstane hor’ starčok otvoriť pánom:
Čo nové v Zvolene maľovanom?

224

Dobre sme prišli na dvor Hudcovie? –
Dobre, páni, ja som on sám,
poďte dnu, ak vám dom môj uhovie,
rád vám, čo nám, zajesť podám.–
Boh šťastia, starčok! jesť my nechceme,
my sem za vôľou kráľa ideme:
Kde je syn váš? – Na povali;
vstaň, žena moja, zapáľ tú fakľu,
volá na starkú svoju uľaklú.
Tá vstane, fakľu zapáli.

225

A pred velebnýni šedivcom stoja
dvaja chlapi dobrotvári,
vidno, že orly z oblakov boja,
ale čo nesú za dary? –
Volajte syna! – A čo s ním máte?
Ale od kráľa keď prichádzate,
nejdem sa vás vypytovať.
Martin! hej! – Čo je? – Pod dol’ pospolu! –
Nikdy náš šuhaj otcovu vôľu
nezvykol dať opakovať.

226

Fakľa po stenách blesky rozkládla,
po stenách tých učadených,
vážnosť akási v dušiach tých zvládla,
v dušiach hostí usadených.
Kľučka zaklepla, zvŕzgali čepy,
Martin na hostí oči vylepí:
Vítam vás! – pokojne vraví. –
– To je váš Martin? – To, páni moji!
No nech sa s nami zaraz vystrojí
a vám riekne: buďte zdraví!

227

Akoby nôž mu do srdca vrazil,
Krv mládenca zabúrila:
Ej, nie tak, páni! by vás kat skazil!
Čo sa mať moja zdurila?
Kto vás sem poslal? – Kráľ. – Kráľ? Darmo je!
Dobre sa majte, srdiečka moje,
otec dobrý aj dobrá mať! –
Kabanku čiernu prehodí hlavou,
širák s valaškou vezme blýskavou.
Nie, valašku si nesmieš brať!

228

Hej, bisťu svetu! ani kráľovi! –
Mládenec chlapom odvráva –
No, nebojte sa, keď ste kráľovi,
tu vám ruka moja pravá!
A valašku si. na bok priviažem,
ale brať mi ju, to vám nekážem,
mňa bez tej ani hrob nemá! –
Keď je tak, dobre! – jeden zo drábov –
veď len zvíťazí nad baltou slabou
v pištoliach tých smrti semä.

229

Neplačte, žienka! Čo máte plakat?
Bude syn váš švárny vojak:
sama neviete čo máte čakať,
a umrieť nám tak lebo tak!
Aj vy, starčok, ten zrak vyjasnite,
žiadneho vy tak neošťastníte
zo všetkých štyroch synčokov:
a verte, rád bych ja sa čaroval,
keby mňa Matiáš pán obdaroval
takouto poctou vysokou.

230 

Ja viac už s vami, viem, nejdem bývať –
Martin svojim smutne vraví: –
Dobre sa majte, otec, aj vy, mať,
s Pánom Bohom! buďte zdraví!
Neviem, kde ma Boh svetom povodí,
kde ma kráľova vôľa zahodí,
kde sa mi príde popletať:
ale bárskde ma lósy zaženú,
na rodinu, na moju Elenu
budem ja všade pamätať.

231

Ustíska otca, matku ustíska,
dá si nevestu pozdraviť,
auž ho vedie podstena nízka
z domu, kde sa nesmie baviť.
Otec je smutný, matička vzdychá
a žialiť sa zdá chalúpka tichá,
že on už viac v nej nebýva:
a rovne druhá chalúpka žiali,
že tej šuhajka na vojnu vzali,
ktorá teraz o ňom sníva.

232

Tajde do staji, vranec zarehce,
pozná on svojho šuhaja,
kto zná, či je rád, či sa mu nechce
z pekného Poľany kraja!
Martinko si ho ťapká a hladí,
a pohrabkáva si žrebec mladý,
počím ho šuhaj napája:
mládenec sníme kanárik nový,
kráľovskému ho pripne koňovi –
vyhodí sa – tajdú traja.

233

Kdeže ťa, druh môj, nesie ten Havran?
Kde nesieš tú strojnú hlavu?
Kde z družín tvojich, kde z Poľany strán
vynášaš tých dolín slávu? –
Tajdem ja, tajdem na divé voje,
keď mi svet odňal najmilšie dvoje,
aj Poľanu, aj Elenu:
Odňal mi, odňal! – čo mi dá za to?
Či veniec svieži, či rýdze zlato
a či mohylu zelenú? –

234

Ak mi dá veniec, mojej neveste
okrásim ním hlavu strojnú;
spomnie si na mňa, keď zas na ceste
budem na krvavú vojnu:
ak mi dá zlato, tým si obijem
valašku, a keď ešte dožijem,
aj gajdence milohlasé;
ak mohylôčku dá mi zelenú,
keď sa jej trávkou vetry poženú,
z nej koník môj sa napasie.

235

Zvolenský zámok v zorách sa kúpal,
v zorách raňajšieho neba,
ku nemu koník havraný stúpal
s dvoma žrebci podľa seba:
a už ich vŕšok strmý prijíma
a pred očima druha čiernyma
už železná brána vstáva.
Šuhaj zosadne v širokom dvore,
díva sa v bleskov zlatisté more
a v zlatých nádejach pláva.

236

V Zvolenskom zámku veľká dvorana,
kde kráľovské visia tône,
tam kráľ počúva svojho Detvana,
sediac na bohatom tróne:
kráľovské oko s okom šuhaja
sa zrástlo, dlho tak obidvaja
zabúdali na prudký čas;
až knieža nemú tichosť prelomí
a v spravodlivom začne svedomí
ozývať sa takýto hlas:

237

Martinko! vieš ty dusiť sokoly,
čo škrtia krotké zajačky!
Vieš ty zrážať tých, ktorých nebolí
srdce cudzie prázdniť vačky! –
No nechcem ja tu púšťať sa do chvál:
tys’ hodný šuhaj a ja som tvoj kráľ!
Znám ja sokoly, znám vrahov:
na tie pôjdeme. Ja teba ľúbim –
nepustím ťa preč – všetko ti sľúbim –
pod našou svätou prísahou!

238

Budem vám slúžiť, pán môj a kráľ môj,
v akýchkoľvek búrach žitia:
ale ako ja pôjdem v tvrdý boj,
keď mi všetko milé schytia?
Ja som darobný, ja som hlavatý,
keď mi kto svet môj mladistvý, zlatý
silou-mocou chce rozváľať:
prosím vás, len mi všetko neberte,
keď všetko stratím, tože mi verte,
jak trsť budem sa opálať.

239

Už utratil som peknú Poľanu,
raj môj v zime, nebo v lete –
oj, akože tú výš nepoddanú,
oči moje, zabudnete?
Pod Poľanou mi prvý svet svitol,
aj s ňou som rástol a s ňou aj kvitol,
ona je kus mojej duši:
a ktovie, či bez tej krásnej hory
ostatok duše sa neumorí
a sila mladá nezruší!

240

Družina časom krásne si zháňa
po ostrom Vepra sochorci,
na výškach pohronského Kriváňa
ako jarí Čiernohorci!. –
Zmiznú mi z očí a ja z ich kola,
ako keď ste vy vášho sokola
do zámku priniesli z hája;
a tieto prsia vrah zdrúzga hádam,
na ktorých darmo už teraz hľadám
hlavu Hudcovie šuhaja.

241

A kto poteší tie zvädlé zraky
mojej chudobnej materi?
Z ktorých sa leje sťa keď oblaky
odvisnú z nebies zástery!
Kto vystrie hlavu otca šedivú,
sklonenú smútkom, pre vojnu divú
že vychoval svojho syna?
Kto mňa poteší, keď v diaľkach sveta
bude mi., hádam, večne zastretá
srdečná moja rodina?

242

No, viem ja, to už utratiť musím,
čo s sebou mi nemozno vziať;
ale radšej sa v dierach udusím,
radšej si dám hlavu zoťať,
ako by som vám, taká ohava,
ktorú zapľula krása 1 sláva –
ku potupe musel slúžiť:
teda vám poviem, kráľ môj prejasný,
bez čoho by som nechcel byť šťastný,
po čom neprestanem túžiť.

243

Keby valaška táto nebola
zabila toho vášho sokola,
keby od nej ten vrah nebol padol,
nebol bych teraz pod vašou vládou;
keby ste po nej ma nepoznali,
neboli by ste mi svet odňali,
za ktorý vás nejdem prosiť:
ale, prisahám! bez nej nechcem žiť,
s ňou hlavy vrahov vašich tĺcť, kosiť,
s ňou umierať a s ňou aj hniť.

244

A čo mi z tejto jasnej valašky,
keď mojej nemám fujary?
Bez nej duch môj je len batoh ťažký,
ja bez nej kostlivec starý:
ona mi mladosť moju sladila,
ona každú mi chvíľu zmladila,
s jej piesňou mi rástla sila;
jestli mi túto, pán môj, vezmete,
čo si s ochladlým trupom počnete? –
Tú nedám za všetko v svete!

245

A údy tieto s huňou tou čiernou
zrástli sa od dvadsať rokov.
Hlavy vlas čierny pod partou vernou
širáka môjho nezmokol;
na posmech našich jarýchmládencov
nechcem ja smiešne odevy Nemcov,
nechajte mi moje šaty!
Keď mi opasok pekný vezmete,
tým na dvoje mi telo pretnete:
to nie! – prisám všetci svätil

246

A zrezať tieto vrkoče vranie?
Radšej dolu celú hlavu!
Oj, to nie, pán môj! to, preboha; nie!
Čo, takú špatu šmatlavú!
Bez nich by moja Elena milá
Martina svojho ver’ neľúbila,
takú ovcu ostrihanú!
Nič mi nedajte, nič mi nedajte,
len mi okrasu túto nechajte,
nie vami, Bohom mi danú!

247

Martinkova tvár plameňom blčí,
keď v rozkazoch týchto prosí,
vtom do opasku ruku si strčí
a vytiahne z neho čosi:
a ešte jedno, pán môj a kráľ môj!
prsteň tento je tvrdý nepokoj,
zaň žiadam moju Elenu:
bez nej, bez krásnej, vám je ver’
darmo priahať v krvavé rozbrojov
jarmo dušu moju rozdelenú.

248

Z devy tej je nič, keď ja ju nahám,
zo mňa nič, keď tá ma nahá;
neopustím ju, to vám prisahám,
a viete? vaša prísaha! –
S tým druh môj sťatný skončil, zamĺkol,
oči ku dlažbe jasnej pritĺkol
a čakal, čo kráľ prerečie:
Matiáš ešte za chvíľku mlčal,
duch jeho v duši šuhaja trčal,
až z úst taký cit vytečie:

249

Martinko! máš už moju prísahu,
máš s ňou všetko, čo si žiadal;
ohľadov bočných nemalú váhu
duch tvoj mladistvý prevládal:
ty dieťa a kvet mojej milosti,
tvoj 1ós na tvojej zrie zmužilosti,
môj si ty, chlape! sem ruku!
Za slávu moju, za vence tvoje
poletíš so mnou v posvätné boje
v mojom strašnom Čiernom pluku!

250

No, dobre sa maj, druh môj srdečný!
spevca rodinná postava!
Z nízkosti takto tvorí duch večný
trón; kde si sláva sedáva:
Rod môj, ty ľúb si tvojho Detvana,
v ňom duša tvoja je zmaľovaná,
zhrej obrazom tým, čo schladlo!
Kde bujné v duši rastú zárody,
tam pyramída vstáva slobody –
a to je naše zrkadlo!