Strophe

  1 1  |      spievam peknotou nadšený, ~a v tomto duše mojej ohlase ~
  2 7  |         sa v bralách večnosti, ~a v hlasoch mrúcich konečnosti ~
  3 8  |  Večerná, smutná hodina zvoní, ~a dieťa hodín v spánok sa
  4 8  |      smrteľných spanie vyháňa, ~a vo večného zorách svitania ~
  5 9  |       svetiel, bleskov zákony, ~a nad prírody mŕtvej opony ~
  6 11 |                          11 ~. ~A prsmi môjmi znejú tíšiny ~
  7 11 |         bije ~v tie nebies ihry a harmónie: ~tak uspi ma,
  8 11 |     ľudskej záhuby, ~že mámenie a zem svoju ľúbi: ~nech cit
  9 12 |          príroda celá zaspala: ~a duši peknej pokoj sa zjavil, ~
 10 12 |      šťastie samo seba sa ruší ~a niet v pokoji pokoja. - ~. ~
 11 16 |         milé kvety, ~jak vy deň a noc som žila, ~jak vy neznala
 12 17 |       zem táto ~túži len - túži a - túži!“ ~. ~
 13 18 |         ružovú ľúbosť na líci: ~A starostlivá, biela pravica ~
 14 18 |       ta, kde si srdce ustalo, ~a s podivením ruka cítila, ~
 15 18 |     šumná deva srdce stratila, ~a cudzie tam sa hýbalo. ~. ~
 16 19 |                          19 ~. ~A ruka pravá bystro hovorí: ~
 17 19 |        som ti právo to dala? - ~A srdce: Nevieš, priateľka
 18 20 |                          20 ~. ~A srdce zase: Nie tak, premilá! ~
 19 20 |  Pozdraviť ti ma ona vo troje, ~a nie takéto hádky, rozbroje ~
 20 20 |         mu vernosť zaprisahala ~a vrúcne srdce objala. - ~. ~
 21 24 |                          24 ~. ~A keď zas svetlo rannej zory ~
 22 24 |  hviezdnych očí jasnom blesku. ~A potom zlietnem útlym letom ~
 23 24 |      spočiniem na ich dolinách ~a hľadieť chcem na tie kryštaly, ~
 24 26 |   premniem, bližšie prikročím, ~a čo sa zrakom zjavilo? ~To
 25 26 |        šata jak obnovec biela: ~a nad ňou vidím, ako na stráži, ~
 26 29 |      zvábil z výšin ich vlasti ~a po nich z ňadier ku žriedlam
 27 30 |                          30 ~. ~A po jej líci, čo za zlé malo ~
 28 32 |                          32 ~. ~A ich sa žiaľom ako posmieval ~
 29 33 |    slabých chvíľkach polžitia! ~A krásy tieto kto popremáha, ~
 30 35 |  zdúchli svetlá bránam svojim; ~a pred oči nespiacich citov, ~
 31 35 |        svetle tvojej postavy - ~a šelmy hroziť prestali. ~. ~
 32 36 |    kolísku v srdci si rozvije, ~a v srdci aj hrob si vyryje, ~
 33 37 |        nevyrvú z duše teba mi! ~A čo bys' svetmi zutekala, ~
 34 40 |    zamkýna žiaľ v pekla hroby, ~a vedie búrkou žitia nás ~
 35 44 |           ako balvany obstali; ~a hrôzy tých skál s ich strašnou
 36 45 |        teraz, v století hladnom a sýtnom, ~ničím je svojim
 37 45 |        stane vrchom diabelským ~a krvou čiernou sa spení; ~
 38 45 |         stane hradom odkliatym ~a meno v „Nebo“ premení! ~. ~
 39 47 |                          47 ~. ~A slávy tejto už okamženia ~
 40 48 |       myšlienku v anjela mení! ~a sám som ešte nezjednotený, ~
 41 49 |                          49 ~. ~A duch ten stojí, na mňa sa
 42 49 |       Mňa ľúbosť tvoja zrodila ~a krása mi za dojku slúžila, ~
 43 51 |  Rozhodím ťažké, zlaté zápony, ~a kŕdeľ sa mi pekných odcloní ~
 44 54 |         pomstou ony sa svietia ~a sypú blesky záhuby. - ~To
 45 55 |          jak sa ľúbezne ihráte ~a nad záhradkou švárnej dievčinky ~
 46 56 |         kľačí nadšená dievčina ~a na jej čele svätosti dúha - ~
 47 57 |         si prácne svoje hodiny ~a chybels' krásy krajiny! - ~
 48 57 |        chcel si Maríny chválu, ~a máš satiru Maríny! - ~. ~
 49 58 |         v jej vlastnej cnosti, ~a z ušľachtilej tejto hrdosti ~
 50 59 |   zlomyseľná klebeta, ~vidíš ju a nič neskúsiš, ~pekná jej
 51 60 |                          60 ~. ~A keď zabúri nad ňou lós divý, ~
 52 60 |       na svoju skríkne nádeju, ~a na jej ústach hneď sa zasmejú ~
 53 60 |          bezpečné pokoja zore: ~a nad lós zlostný alebo skúpy ~
 54 62 |       dvojná vo mne pohnutosť; ~a odpusť, jestli kedy tak
 55 63 |                          63 ~. ~A keď ťa sladké chvíle obstanú, ~
 56 63 |     plnás' rozkošných zápalov! ~A tu zas v novej som pochybnosti, ~
 57 65 |       svätých, pokojných niet; ~a tú, čo duša jeho vzýva, ~
 58 66 |       ohromným putom prikoval; ~a tú, ktorú duch jeho vzýva, ~
 59 69 |                          69 ~. ~A v svetoch týchto, duša moja, ~
 60 70 | priateľom, ~čo tvorca je svetov a hrad! ~Jak je velebno krásu
 61 70 |   pravdu volať sestrou sladkou ~a pokoj bratom nazývať! - ~
 62 71 |      skaly by volali ~tak k nej a k slovenským devám: ~. ~
 63 72 |      mám pekných obrazov dvoje ~a dvoje veľkých ľúbostí! - ~
 64 72 |         vo mne horieva: ~tak ty a k tebe, otčina! ~Ako tys'
 65 73 |         drahú v peknej otčine, ~a obe v jednom objímať! ~. ~
 66 74 |   vraných orlov kŕdeľ zlietne, ~a preletujúc hore a dole, ~
 67 74 |     zlietne, ~a preletujúc hore a dole, ~vše sa jeden s druhým
 68 74 |         jeden s druhým stretne ~a samopašne let ich sa kríži, ~
 69 74 |         zvýši, druhý sa zníži, ~a hneď zas ticho zastanú: ~
 70 76 |       mňa dvojaká túžba napadá ~a zmysel každý okúsiť žiada ~
 71 78 |         slovenských devy stoja ~a ozýva sa v spevnej rodine ~
 72 78 |         klinčeky sa červenajú, ~a králikov sa stá, stá belejú, ~
 73 78 |   králikov sa stá, stá belejú, ~a jaro s nimi pohráva: ~Tie
 74 79 | nedbalkách, to v mladom stíne, ~a milého si Chasona hľadá ~
 75 79 |        zora nočné oblieka šaty ~a tôňou zastrie palác svoj
 76 79 |    mojej Maríny ~sto ráz zapadá a svitá. - ~. ~
 77 80 |        do pŕs, ľúbosť zaspieva ~a poľom svoje žiale rozlieva ~
 78 80 |     poľom svoje žiale rozlieva ~a nádejí budúci blesk. ~. ~
 79 81 |                          81 ~. ~A žiale svoje poľom rozlieva, ~
 80 81 |        je svet aj krem otčiny: ~a bôle svoje poľom previeva, ~
 81 81 |    vekov nových hlas jeho letí ~a blesk úfania z tváre mu
 82 82 |        mladých Sitnom zaznieva ~a letí do Tatier hája; ~a
 83 82 |         a letí do Tatier hája; ~a veľký háj ten ohlasy zdvojí ~
 84 82 |    veľký háj ten ohlasy zdvojí ~a na juh a na sever vystrojí, ~
 85 82 |         ohlasy zdvojí ~a na juh a na sever vystrojí, ~tam
 86 82 |        znie Uralom, tam morom: ~a ďalej svetom celým vykročí ~
 87 82 |     ďalej svetom celým vykročí ~a spieva lásku s velikým chórom, ~
 88 82 |        lásku s velikým chórom, ~a zas sa v jej prsia vtočí. - ~. ~
 89 84 |         mám, kde Hron sa točí, ~a tešiť sa s nebies hviezdami, ~
 90 84 |      rozpomeň sa na lásky moc: ~A zas, keď mesiac vzlietne
 91 85 |         zlatých horách zastali ~a svetom diamanty rozosiali, ~
 92 85 |        perlami zastreli kvety; ~a s pompou touto syn húsenky, ~
 93 86 |       prášky krásne s' hľadela ~a tvár sa tvoja pekne zardela, ~
 94 86 |     jeho si zradné oči pozrela ~a hnevom tvár sa tvoja zastrela, ~
 95 87 |    strachom pod prstma mojima; ~a v ňom sa špatná nevernosť
 96 87 |       zlodej, od milej k milej ~a v lakomosti tak bezočivej ~
 97 89 |         svojím rabom krídlatým ~a tvojich ruža líc sa rozvila, ~
 98 91 |          neviny! ~Perla ľúbosti a Lade rovná! ~Môj svet, môj
 99 92 |      prázdnosť sa pustá ozýva, ~a krv takého planca nízkeho ~
100 92 |    ústach jeho posvätné sľuby, ~a v srdci jeho strely záhuby, ~
101 92 |      srdci jeho strely záhuby, ~a v zrakoch oheň nečistý, ~
102 93 |              93 ~. ~Tu ona mlčí a hviezdne oči ~sklonia sa
103 93 |       na prsteň vernosti drahý ~a stud sa na hnev premení; ~
104 93 |       stud sa na hnev premení; ~a strážny anjel, čo sa z nej
105 94 |     zriedka ukáže ~úprimný milý a milá; ~no, ale ľúbosť mojej
106 94 |         priateľky ~oči má jasné a zrak tak veľký, ~že sa ti
107 95 | chválami svojimi ju len pozýva ~a do špatných jej nadáva. - ~. ~
108 97 |                          97 ~. ~A čo, vy spevy, srdcom vysokým ~
109 99 |    Láska na zemi nebo stvorila ~a nás naveky zväzkom spojila, ~
110 101|     rozumu, hlasu, ~ni očí, uší a času, ~kto v svetoch duší
111 101|        zaľúbil v svätom úžasu; ~a ku sláve sa iste prebije, ~
112 101|   jednej kráse pre všetky žije ~a za ňu horí, o nej hovorí, ~
113 103|       tichých dolinách Siona!“ ~A duša matky hrôzy pocíti, ~
114 103|       uchytí, ~tajdú: dieťa, on a ona. ~. ~
115 105|                         105 ~. ~A keď už umrel tyran psohlavý, ~
116 105|       otčine zas zatúžili, ~šli a od srdca dieťatko slávy ~
117 105|          na svätozemi zložili: ~a s podivením sa čudovali ~
118 105|     čudovali ~nad tým, čo kryli a vychovali, ~čo v staji hrialo
119 106|        mu je snárstvo velebná, ~a vo fabrikách boh jeho: ~
120 106|       otroctve potrieb narieka ~a vernosť každý vysmeje. ~
121 108|    ľúbosti, mala som ťa dosti, ~a teraz ťa nemám ani za dve
122 109|        šušťať lístkami útlymi, ~a nezábudky tieto slúchali, ~
123 109|         východné zore žiarili, ~a z očí na tvár, na kupku
124 111|        len nôti tá moja drahá, ~a vetrík vôkol nej šustí, ~
125 111|        vetrík vôkol nej šustí, ~a z kupky prší krištáľna vlaha, ~
126 111|       stromov kvetodážď hustý; ~a kvety zase vonne dýchajú ~
127 111|       kvety zase vonne dýchajú ~a vďaky peknej panej dávajú ~
128 111|     hustej, v zakvitlom hloží, ~a zas sa vzdiali od plota. ~. ~
129 112|      nad kruhom milým zastane: ~a biele ruže milú poznajú ~
130 112|        biele ruže milú poznajú ~a korunkami ctivo kývajú, ~
131 113|     prísnych, pichľavých pánov ~a vetrov divých, kvetín tyranov, ~
132 114|     okamžení sa jednom osláviť ~a padnúť v svetov premeny. - ~. ~
133 116|       komus' tie vence určila: ~a ružu k ruži svorne si vila,
134 118|           ostatne oddaná Bohu, ~a dvojjazyčník krotký začína ~
135 119|        vlastnej biedy bozkáva, ~a právo svoje, právo ku blahu, ~
136 119|        ku blahu, ~otroku svojmu a svojmu vrahu ~v láske zblúdilej
137 120|    katov života ~vždy nenávidím a haním: ~kde duše čisté napadne
138 120|    náhradu, ~len počuj hlas môj a moju radu, ~chráň, chráň
139 121|        zmätok, zvodca sa teší, ~a v srdci jeho radosť peleší, ~
140 121|    oslepí láska ťa aj ohluší!“ ~a nahlas ďalej zas vraví: ~. ~
141 122| vstávajú, ~nad budúcnosťou jeho a tvojou ~havrany veštiac
142 123|        rukách pekného milenca: ~a čo bych celé mal schodiť
143 124|                         124 ~. ~A krása tvoja, milá, zastala ~
144 124|         socha Lady nitrianskej ~a dušu svoju ta si poslala ~
145 124|     skoro vrátila, ~strach tvoj a smútok mocne sklátila ~a
146 124|        a smútok mocne sklátila ~a slovo viery preriekla; ~
147 126|      zrušiť ju nieto možnosti; ~a nech svet vojská, delá posiela ~
148 127|         ti špatnú larvu obludy ~a vrátiť ľudskú podobu ~chcela
149 127|   nadýma; ~lež to je právo duší a času: ~láska len lásku,
150 129|         temnica, centové putá? ~A či nevinnosť v oheň obutá? - ~
151 131|                         131 ~. ~A čím vie peklo zdarnejšie
152 131|      mne je nesmrtnosť rodina: ~a moja vernosť a ľúbosť moja ~
153 131|         rodina: ~a moja vernosť a ľúbosť moja ~žiada si chvíle,
154 133|                         133 ~. ~A to prsteň môj, môj prsteň,
155 133|        tvoja nad ním zasmúti - ~a noc ho večná požrela. - ~. ~
156 136|                         136 ~. ~A vy, sitnianskych skalín
157 136|     krídla si bleskov pripnite ~a každý jej vzdych mne zasvätený ~
158 136|        z kvetín vašich okrášli ~a s každou zorou pozdraví: ~
159 136|         každou zorou pozdraví: ~a ja s radosťou k vám chcem
160 136| radosťou k vám chcem chodievať ~a v chválospevoch hlasných
161 138|      prísaha? ~Vzbúri ťa, zmámi a tu ťa nahá, ~nedbajúc tvoje
162 139|         kýva, ~s deťmi sa hráva a sníva: ~Tam nechoď, lebo
163 140|        nešťastné vy, oči moje! ~a úst vysmädlých túžiace dvoje, ~
164 140|    srdcom spriatelí ~aj med úst a slávu očí! - ~. ~
165 142|       ľúbosti tak si spomnite, ~a divnú dvojjednotu vidíte, ~
166 144|         skryla, ~víťazstvo tebe a mne boj! ~Čím duša moja
167 144|        boj! ~Čím duša moja žije a cíti, ~poklad krás tvojich
168 144|     Džengis hodín, vekov Batu! ~A keď raz dychom ostatným
169 144|        tvoj ešte raz poobjímam ~a zložím kosť suchú blatu. - ~. ~
170 146|       len svoje žiale rozkladá ~a ich pokoj len rozryje. - ~. ~
171 147|         sa topí srdce dievčiny ~a bledý tieň zalieva tvár, ~
172 147|      partu mladú strhnú hodiny ~a svadba je slobody kar; ~
173 147|      jej vernosť ľúbiť zakáže; ~a starostí hrudnatý svet ~
174 147|    zahace peknú prázdnotu duší ~a búra hrubých robôt ohluší ~
175 149|      Bôle zaplavili ňadrá devy ~a krásy jej smútok stiera, ~
176 149|        slzy, právo jej prosba, ~a víťazstvo devy? - Obeť! - ~. ~
177 151|    jasný šat duše zore obstanú ~a duše slncia, oči, dostanú ~
178 152|       krás nenie, ani nebude!“ ~A listy tieto rozdrapí: - ~
179 152|       milenky ~vskutku len tône a strapy! ~. ~
180 153|        božskosti Boha neslávi, ~a o ideách medveď mumlavý ~
181 154|     inším sa v kvietky ukrýva: ~A mne sa ľúbosť v strašných
182 156|        krásot blýskavé prasky; ~a keď ju ruka moja objíma, ~
183 157|       ona, vidím mojich obraz! ~A nech dnes padne sveta opona, ~
184 157|        nič zväzok náš nezruší! ~A keď zhučí hlas smrtného
185 158|         teš sa hájov spanilých ~a snívaj tiché sny žitia: ~
186 159|        vezmi ma svojich vĺn! - ~A strašný ohlas oceán hučí: ~
187 159|         túli ku srdcu vernému: ~a ona rukou hrdlo objíma ~
188 159|         ona rukou hrdlo objíma ~a ústa k vrelým ústam prijíma ~
189 159|         k vrelým ústam prijíma ~a vrúcne vinie sa k nemu. ~. ~
190 166|         žiadna nezblúdi zradne ~a jedna k druhej sa vinie: ~
191 166|      tiež žijú, ~vjedno sa vinú a vjedno bijú. ~Kto zráta
192 168|     akoby nebom diaľ nevládali ~a novú by pili vládu: ~Pozri
193 168|        sa zhora, ~tam moci neba a moci mora ~v jednom vidíme
194 172|    stromy z ich rúcha zodiera; ~a lipa vtedy moc lístkov spustí ~
195 172|       vtedy moc lístkov spustí ~a v páde lístkov divo zašustí: ~
196 173|         deň nové slnce vychodí ~a z mŕtvych vstáva príroda; ~
197 174|        bielym v zime kvitnete, ~a hory menšie venčia sa v
198 175|        fŕkajú: ~ľúbosť oheň je, a nie mráz? - ~Kollár ju „
199 177|      keď sa do hrôzy zasnívaš. ~A v tom úsmešku tvojom zdá
200 178|        tuto skryla ~pred svetom a v nej bozkáva milá ~rtom
201 179|        nich je mŕtvo, bez citu ~a že nerosí slza pohnutia ~
202 180|          hory snehové prebrodí ~a na ľadové brehov výsosti ~
203 180|        ohlas sa vráti láskavý; ~a jakby Romeo vernú Júliu ~
204 181|   nájdem ho vcelku i sčiastky: ~A nač bych k Havranici letela? ~
205 181|    tvoje, milý, prsia otvorím, ~a tu sa dušou celou zanorím ~
206 182|        miznú jak tône blankyta ~a hneď zabúria víchrice skazy, ~
207 182|     letom leto prudko sa valí, ~a kto dnes ešte tvár svoju
208 182|       čelo ryje: ~ale kto láske a kráse žije, ~ten večne zostane
209 183|         ty preroď života brehy ~a zápalom stop mŕtvosti snehy, ~
210 185|                         185 ~. ~A čo je mladosť? - Dvadsaťpäť
211 187|       mrakov, do krajov iných; ~a hlavu kloní mládenec tichý, ~
212 187|       prezeral ranám k obleve; ~a zas očma sa nesie k oblakom, ~
213 188|     živlov zemských priestory, ~a cítiš naraz i nebies slasti, ~
214 188|         svetov vábne priepasti ~a v tej voľnosti umieraš: ~
215 188|   Nádejí tisíc k duši ti letí, ~a hviezda slávy nová ti svieti, ~
216 190|                         190 ~. ~A vlny Hrona stíchli, zastali, ~
217 190|     ctiac si myšlienky šuhaja, ~a šumieť šumom vábnym prestali ~
218 190|   lístky z jelšín jarých hája; ~a ako pastier čujný sa schytí, ~
219 190|     rieky v tichosti preplavil ~a jelše šušťať nechceli. ~. ~
220 191| zašplechtal o breh k rozchodu, ~a tri sa jelše šumno zhýbali ~
221 191|      nad jasnú slovenskú vodu, ~a zdvihli čosi, vetry zaviali, ~
222 191|   zdvihli čosi, vetry zaviali, ~a jelše kladú čosi na skaly - ~
223 192|                         192 ~. ~A šumia jelše a šumia šaty ~
224 192|           192 ~. ~A šumia jelše a šumia šaty ~bielučké ako
225 192|      šaty ~bielučké ako ľalia, ~a hrdlom jasným k ňadrám sa
226 192|        rozvíja: ~Ide, prichádza a poletuje, ~ľahká jej nôžka
227 192|         jej nôžka kvety ľutuje ~a trávku mladú nedlávi; ~v
228 192|        ten vábne podá šuhajovi ~a zlietne do bujnej trávy. ~. ~
229 193|  mládenských vrie požiar citov ~a blýska zrakma jasnýma, ~
230 194|         drahá sa deva vrátila, ~a z ďalších žitia jeho predmetov ~
231 194|       to junák, deva to sníva, ~a z úst oboch sa žiaľne ozýva ~
232 196|      hájov duši! ~Ťažké ste mi, a predsa zábavné, ~žiaľ váš
233 197|        dva ráz za ním opakujú: ~a od severu dolinou dole ~
234 197|     počúva junák tieto ohlasy, ~a dupkom jeho ježia sa vlasy: ~
235 198|       Ale vystavím kolibu malú ~a v nej uložím osiralú ~dušu
236 198|        vo snov ľahkých vienky: ~a pod kolibkou tiché sklepenie, ~
237 199|          199 ~. ~Toto preriekol a driečna Víla ~počúva v ňom
238 199|       počúva v ňom city svoje; ~a vábnosť devy zas obrátila ~
239 200|       Líca moje sa nezabronejú ~a ústa moje už nezaznejú - ~
240 200|       vyrval z tvojho náručia, ~a čo ma teraz od teba lúčia, ~
241 201|       blažeností útlych pohár: ~A keď ťa svety diaľne mi vzali, ~
242 201|        mi boli zrkadlom žitia, ~a ako slabých mocnosti schytia, ~
243 202|                         202 ~. ~A tieto vlasy, tie vlákna
244 202|      zmenili mi havraniu pleť; ~a oči vyšším plameňom vzňaté ~
245 202|     ľudským zrakom vzali obeť; ~a šaty tieto, hodváby biele, ~
246 202|     čelo zastrel veniec biely; ~a spevy tvoje, ozveny žiaľov, ~
247 203|        do Hrona som vyplakala, ~a tie farby z líc tvojej Maríny ~
248 204|        po Váhu má svoju vládu; ~a kňažná, pani brehov a vody ~
249 204|           a kňažná, pani brehov a vody ~slovenskej tejto peknej
250 205|       vôd tých spenených vier, ~a štvoro Sirén stráži závoru ~
251 205|     alabastru kresaných dvier; ~a z diamantových mojich oblokov ~
252 206|      potok; ~je to len šplechot a huk zemšťanom, ~lebo citom
253 207|         sa srdce rosou chladí; ~a družky moje hneď sa zanoria, ~
254 207|          milý - budeš blažený, ~a blaženejšej nebude ženy ~
255 208|         si Víla zvykla letieť; ~a s hviezdami si o závod lieta, ~
256 209|     skáču srnami, ~mňa len kvet a šum hôr kojí: ~Poď so mnou,
257 210|       od pŕs tvojich odlúčená; ~a ten môj ohlas brehmi zatriasa, ~
258 211|       veky: ~Poď so mnou, milý! a v šepot citov, ~ktorým deň
259 212|                         212 ~. ~A keď sa vlnia tie hronské
260 212|      vodným hrob hrobom pláva; ~a čím prudkejšie vetry zaviali, ~
261 212|         dych pokoja ~tíško vlní a nadýma. - ~. ~
262 213|  ktorých prachu hrudného niet, ~a oko chodí pre pokrm blahý, ~
263 213|   zemskej ťažoby Víly neznajú, ~a keď aj v žiaľoch sladkých
264 214|      podhronský svet neprebije ~a v driemot ľahkých pokojnom
265 214|     nebi ~oči moje sen ukryje; ~a blbotanie tekúcej rosy ~
266 215|       spev svrčka trávou veje, ~a v diaľke cengá zvonec spiežový ~
267 216|                         216 ~. ~A na halúzku sadnúť jelšiny ~
268 216|         halúzku sadnúť jelšiny ~a dívať sa v hviezdne brody ~
269 216|      dívať sa v hviezdne brody ~a na ospalé hľadieť doliny ~
270 216|       na ospalé hľadieť doliny ~a zhovor viesť s šumom vody, ~
271 216|     zhovor viesť s šumom vody, ~a čo by schladil vetrík večerný, ~
272 217|      nie ti je podnetom! ~Mlčíš a kloníš na prsia hlavu, ~
273 217|         odvrátila, ~„zbohom!“ - a zmizla v potoku. ~. ~
274 218|         218 ~. ~Zašplechli vody a z bielej peny ~„Poď so mnou,
275 218|         mnou, milý!“ len šumí, ~a mládenec ten jak prebudený ~
276 218|     načúva v tie hronské dumy; ~a obraz ten mu k očiam prirástol, ~
277 218|         srdcu ťažkou boľasťou, ~a bolesť mu zavrela reč; ~
278 219|        búry divej ťažké hromy, ~a stúpal ďalej k skale od
279 219|        keď sa človek s anjelom ~a duch nesmrtný so zemským
280 219|      nesmrtný so zemským telom ~a svet jeden s druhým druží! ~
281 220|     plný - temnica sily - sud! ~a krv do bledej vyhrčí tvári ~
282 220|         do bledej vyhrčí tvári ~a duch mládenský v ňom sa
283 220|     mládenský v ňom sa rozjarí ~a vydýchne: zmožený blud! ~. ~
284 221|      tebou vládne otčina, ~sľub a zákon verne vyplň! - ~Vo
285 221|     obraz ten predsa len voda, ~a duch je slovenský národ! - ~. ~
286 222|                         222 ~. ~A ľúbosť? - Ľúbosť k deve
287 222|   poznané za slasť neznámu ~dať a skutočnosť za tôňu klamu? ~
288 222|         zemské viažu potreby - ~a vlasť moja je na zemi! ~. ~
289 223|         oči tieto zatieni úmor ~a zastane mi srdca buch, ~
290 223|        i tieto trávy ~každý deň a tie pamiatky slávy ~slávnej
291 223|         v člne Hronom sa nosiť ~a lós tvoj slzou útrpnou rosiť, ~
292 224|                         224 ~. ~A čo ten zákon vernosti mojej! ~
293 224|    skazil blaho ľúbosti dvojej ~a krásam tým spravil posmech? - ~
294 224|         si padla v žitia biede ~a pomstiť sa na žitia jede ~
295 224|        ľúbosť len samu v tebe, ~a mráz v ľúbosti a ľúbosť
296 224|         tebe, ~a mráz v ľúbosti a ľúbosť v chlebe ~karhať -
297 226|       prezeral ranám k obleve; ~a zas sa očma nesie k oblakom, ~
298 227|   Holiach celých hromy sa sejú ~a seje ich zázračný mrak; ~
299 227|      práskajú, trieskajú duby, ~a krížom-krážom svetlá záhuby ~
300 228|    okolo tejto priepasť hlboká ~a hustá, tmavá jedlina: ~a
301 228|        a hustá, tmavá jedlina: ~a z tej jedliny roj sa vyvalí ~
302 228|      zázračno-spanilých dievok ~a letkom vlajú kol a dokola ~
303 228|      dievok ~a letkom vlajú kol a dokola ~a spevom hromová
304 228|      letkom vlajú kol a dokola ~a spevom hromová Hoľa ~a ku
305 228|          a spevom hromová Hoľa ~a ku spevu oblohy tok. ~. ~
306 229|                         229 ~. ~A vlasy ich sú letiace vlákna, ~
307 229|       vlákna zlaté na slobode, ~a ich odevy z tenkého plátna, ~
308 229|         im strieľa duša ohnivá ~a každým hnutím búrlivo kýva ~
309 230|    belosťou šiat sa prepletajú ~a zlatom tých dlhých vlasov; ~
310 230|     zlatom tých dlhých vlasov; ~a v divom skoku Víly sa krútia ~
311 230|     divom skoku Víly sa krútia ~a s hrmením sa oblohy mútia ~
312 231|                         231 ~. ~A tá tma hory - ten huk víchrice - ~
313 232|         krídlach skoku valného ~a zázračný ich je pozor; ~
314 232|      ich fenická farbí purpura ~a vlasy zlaté roznáša búra ~
315 232|    hrdla, pliec, stranou líca: ~a v ich prostriedku diadém
316 233|      spoločného tanca sa dajú, ~a spev jeden v nich sa dvojí: ~
317 233|         jeden v nich sa dvojí: ~a hromy stíchnu, vetry zamĺknu, ~
318 233|   blesky nebies tu i tu zbĺknu ~a spev v kole devíc stojí: ~. ~
319 234|     krásny let šumnej slobody: ~a v krásach tých krásu spieva ~
320 235|          Víly Váhu! ~Deň svadby a rozlúčenia! ~Pime dvojej
321 235|      slasti vlahu, ~vzkriesenia a umučenia! ~Družka s druhom
322 237|        pekná králica ~netancuje a nespieva, ~a tvárou sa jej
323 237|          netancuje a nespieva, ~a tvárou sa jej z líca na
324 238|          objíma družicu drahú; ~a z úst jej, v slávnom čo
325 239|    bývali živí, ~nešťastní vždy a šťastliví: ~Nitra sa triasla -
326 240|       jej sa chladný mrak točí ~a v duši jej prudko blčí: ~
327 240|        svet padlý sa rozpomína ~a keď váži deň budúci. - ~
328 243|        Na Sitne stojí - ha! sny a klamy! - ~Nie - skutočnosť
329 243|     Sitne stojí mládenec známy ~a známa jemu mladucha: ~Na
330 244|           244 ~. ~Na Sitne milý a milá stojí ~a ruka ruku
331 244|        Sitne milý a milá stojí ~a ruka ruku si stíska, ~na
332 244|       dolinou pod nimi blýska: ~a on prerečie: Slávno je,
333 244|     biedne nízkosti pohromy. - ~A ona: Ale ešte slávnejšie ~
334 244|       výšin v stavy biednejšie ~a zdusiť ľudstva Sodomy! - ~. ~
335 247|                         247 ~. ~A z húšte švárna mladucha
336 247|    nesmrtných svieti jej z očí ~a s kľúčom hrá ruka zlatým. ~
337 247|         sedí jej zvest veselý, ~a jej postavu driečnu šat
338 248|          248 ~. ~Marína stŕpla. A divná deva ~vždy blíž a
339 248|         A divná deva ~vždy blíž a bližšie sa blíži: ~Neboj
340 248|     oboch objatím divným otočí ~a v oboch srdce zahorí, ~a
341 248|        a v oboch srdce zahorí, ~a oba v nemom dive zastali, ~
342 248|       čarovným prútom dostali, ~a Drahomíra hovorí: ~. ~
343 249|       svety kosec šedivý chodí ~a mŕtve životy kosí, ~poľom
344 250|         250 ~. ~Ja som ich pani a slúžka Boha, ~k blaženým
345 251|                         251 ~. ~A milenci sa pevno objali, ~
346 251|        len z veže padali tóny. ~A i tie zvony v diaľkach odzneli - ~
347 251|       ústa znemeli - ~tá zmizla a - zmizli oni. - ~. ~
348 252|    tvárach blahú vidieť nádeju ~a v dušiach tichých príjemne
349 255|       krás nových od teba zorí ~a jedna druhú premáha: ~Ťahy,
350 256|      vidiac tvojej výšiny moc; ~a keď som na tvoj vrchol zastala, ~
351 257|     kvietok ľúbosti rozkvitol: ~a v behu prudkom krištáľnej
352 257|         som často slávy zárody ~a mohutných duchov koľaj. ~
353 258|     chcem túžiť k ideám svätým ~a s tebou tam i tu bývať; ~
354 258|     chce žialiť tvoje žialenie ~a na síl tvojich víťazné vrenie ~
355 260|   ktorých utíchli srdca žaloby ~a nebo na zem zvábili? ~Pamätáš
356 260|      mám vždycky tak boli milé ~a jedno s nami cítili? - ~. ~
357 262|   Vetrík ľúbosti duše previeva ~a súzvuk citov útlych zaznieva ~
358 262|         od vekov pólu do póla, ~a pokoj neba len šum ten ruší, ~
359 266|       266 ~. ~Boh náš je láska, a láska jeho ~v kráse sa svetu
360 266|       ducha rozvinieš: ~Len túž a horli v svätom zápalu, ~
361 266|   zápalu, ~či z hlbín vzlietneš a či z Uralu, ~k nebu sa predsa
362 267|         anjel môj, cítiť učila ~a v bránach žitia objala, ~
363 267|       med z jednej čaše píjali ~a dvaja jedno ľúbili. ~. ~
364 268|  Dvojjednota im je len klebeta ~a trojjednota otázka; ~tys'
365 268|     dokázala: ~seba mne s' dala a mňa si vzala, ~oboje láska
366 269|   dvojjednoty podivný stroj. - ~A keby to nie, mládenec milý! ~
367 270|     hovoriť, ~len: krásna, moja a milá! - ~. ~
368 272|         studnice blaha ~v jedno a večné bozkanie! ~. ~
369 275|                         275 ~. ~A dušu moju slávne unáša ~
370 276|                         276 ~. ~A nebom celým prorocký zvoní ~
371 276|         ľudských všemožný čas. ~A nebom celým cez všetky veky, ~
372 276|    blesk čarovnej slávy vlaje: ~a vôkol dôstojného prestola ~
373 277|      láska tá, čo tam je nemá: ~a v snemy tieto vždy prístup
374 278|       sa naša pozdvihla k nebu ~a tej jednoty blahú velebu ~
375 279|        v doliny zemské zletíme ~a tie smrteľných biednikov
376 281|        ohni tom zemskosť zhorí ~a svet sa v jeden chrám Tvoj
377 282|      predmety! - ~Hnevy ľúbosti a ľúbosť hnevov! ~Cnosti,
378 284|       veterné hrady? ~Či Uránie a Mesiády? ~Či prózu v báseň
379 286|          pre zmije plné kliatby a jedu, ~pre hnilých rabov,
380 289|        hlas volajúci v Sahare; ~a mne tak hasne, oj! tak hasne
381 289|   prebieha všetky života svety ~a všetky moje rozumy, ~a v
382 289|          a všetky moje rozumy, ~a v nich sa točí ako vír rieky, ~
383 290|       nad večnosťami podstaty, ~a moci sveta bujné, záživné ~
384 290|        vlastných si detí kati; ~a žitia toho chladné vanutia ~
385 290|        velebné krásy nás nútia ~a raj citov nesú nazmar: ~
386 291|         kvety, aj my zvädneme, ~a klenoty hruda kryje: ~Ale
387 291|       hviezdy predsa svietili, ~a pekný život tie kvety žili, ~
388 291|    pekný život tie kvety žili, ~a diamant v hrude nezhnije! ~ ~