Strophe

 1 2  |            2 ~. ~Ako vy, Tatry, keď oblak zlatý ~na hory svoje
 2 5  |  Nespievaj potom krásy velebu, ~keď sa raz ku nej rozženieš, ~
 3 5  |  skamenieš! ~Skamenieš? Ba nie! keď anjel devy ~nezdúchne z
 4 5  |      nad okruch chleba! - ~Nie! keď ťa sláva tá neočarí, ~čo
 5 6  |   žobrák na prahu mocnára! ~Ako keď vetrík v hradbách Devína ~
 6 12 |                          12 ~. ~Keď zvona hlasy z veže scendžali, ~
 7 15 |        ho kolísala, ~spalo ešte keď aj vstalo, ~noc mu vo snách
 8 22 |        obraz jednoty; ~diamant, keď noc v svety kročí, ~ty svieť
 9 22 |      zlaté, načo by vás sňala, ~keď slobodu svoju otrokovi dala! - ~. ~
10 23 |      nebeských snov! ~Ty čuješ, keď slávik vzdychá ~žalobný
11 23 |      pokojom, čo strasti borí, ~keď tieň tvoj svety otočí! ~
12 23 |      tým krajinám srdca milým, ~keď zastrie blesk hviezdnych
13 24 |                        24 ~. ~A keď zas svetlo rannej zory ~
14 27 |      smieš sa blížiť ku kráse, ~keď ona v chvíľkach tajomných
15 27 |       na tvár panenskej matky, ~keď dýcha si v snách zavitá!“ ~
16 30 |      hrali: ~lebo jak šarvanci, keď pásajú voly, ~za letačkou
17 31 |       Radosti noc im pokradla, ~keď jej oči, im milé zrkadlá, ~
18 33 |     krásy tieto kto popremáha, ~keď celým životom schytia? ~
19 33 |    tmách zavrenýma? ~Či nespíš, keď ťa sníček objíma? ~Či spíš
20 34 |      Mramorná socha sa pohýna, ~keď toľkým k nej hlasom volám! ~
21 40 |        nič mi zloba neškodila, ~keď teba, drahá, teba mám! ~. ~
22 42 |         neba privodia: ~uverte, keď chcete skúsiť! - ~. ~
23 47 |         nadšenosť moja videla, ~keď ľúbosť moja - moje túženia - ~
24 56 |       sa modlí? - ona sa rúha, ~keď kľakne zbožná Marína! ~. ~
25 60 |                        60 ~. ~A keď zabúri nad ňou lós divý, ~
26 61 |         pazúroch orlice divej, ~keď v tichých prosbách umiera? ~
27 61 |  tichých prosbách umiera? ~Ona, keď osud švihne ju prísne, ~
28 63 |                        63 ~. ~A keď ťa sladké chvíle obstanú, ~
29 64 |          večne do tvojich očí, ~keď sa z nich radosť nadzemská
30 67 |           67 ~. ~Odpusť, drahá, keď smutné hlasy ~vzdychne k
31 68 |      vidíte, jak blkom horí! - ~Keď ten padne - ~láska svety
32 71 |   ľúbeznej ľúbosť nespievam? - ~Keď spevy tieto by mlčali, ~
33 74 |                      74 ~. ~Ako keď na tie snehové Hole ~vraných
34 79 |                    79 ~. ~Vieš, keď zornica lieta si mladá ~
35 79 |         po vysokej Javorine? - ~Keď zora nočné oblieka šaty ~
36 84 |       so sestrami tvojich očí; ~keď jedna z nich, čo ráno žiari, ~
37 84 |        sa na lásky moc: ~A zas, keď mesiac vzlietne bledý, ~
38 87 |        špatná nevernosť kryje, ~keď sladkú ružu objíma! ~Vidíš
39 89 |         svätým; ~ako si krásna, keď krotkosť tichá ~z ňadier
40 89 |        pokoje: ~Tak si velebná, keď cit tvoj statný ~vznesie
41 95 |       slnca zostane sláva: ~Tak keď sa špatník na krásu díva, ~
42 105|                       105 ~. ~A keď už umrel tyran psohlavý, ~
43 108|       zvädla, ale ona skvitne, ~keď milý zastane pri vysokom
44 109|         109 ~. ~Pamätáš, drahá, keď s' tak spievala, ~kvet medzi
45 118|        priateľskú donáša radu, ~keď dušu tvoju spanilú, mladú ~
46 131|         zdarnejšie hroziť, ~ako keď hroby spomína? ~Môže sa
47 131|         chvíle, čo duše spoja, ~keď lásku večnosť zavije. - ~
48 136|        pošlite: ~Ona vás za to, keď snehy zašli, ~vencami z
49 139|          lebo to vás rozdvojí, ~keď sa spomienka k nemu vystrojí, ~
50 140|      ona je, čo v nás sa ľúbi, ~keď zákon žitia rozplaší telá, ~
51 141|    blaženstva zemi; ~slávno je, keď zem s nebom sa spojí, ~kde
52 144|   Džengis hodín, vekov Batu! ~A keď raz dychom ostatným zdýmam, ~
53 146|       prsia hluché bije, ~alebo keď aj do čujných padá, ~i tam
54 149|      môže deva v sebe založiť? ~Keď druh jej umrie, ako môž'
55 150|       bezprávie právo dostáva, ~keď padá svetu, Bohu povstáva, ~
56 150|         povstáva, ~nebo stavia, keď zem ruší! - ~. ~
57 153|       že poklad je to, uhádne, ~keď naň sa, mrchožráč, díva? - ~
58 156|     ňadier mojich sa valí: ~Ale keď pri nej - keď pri nej stojím, ~
59 156|        valí: ~Ale keď pri nej - keď pri nej stojím, ~že uhoľ
60 156|      krásot blýskavé prasky; ~a keď ju ruka moja objíma, ~všetky
61 157|      nič zväzok náš nezruší! ~A keď zhučí hlas smrtného zvona, ~
62 160|                     160 ~. ~Jak keď poľovník srnku by zduril ~
63 162|      ruky, čo vziať ma nechcú, ~keď nad mrúcou sa vody zarehcú - ~
64 165|        zem z očí zmizela! ~Tam, keď cit pekné hviezdy vábili, ~
65 170|     Marína tvoja teba hľadala, ~keď ťa jej diaľka ukrutná vzala ~
66 172|                         172 ~. ~Keď sme pod lipou našou sedeli ~
67 173|         príroda; ~bolestí duch, keď veľkosť sa rodí; ~z otroctva
68 177|      odplatím ja ti to dvojne, ~keď sa do hrôzy zasnívaš. ~A
69 188|  hviezda slávy nová ti svieti, ~keď na tej západ pozeráš. ~. ~
70 189|         kríži? ~Jak vzniesť sa, keď ťa večnosť poníži? ~Oj,
71 190|       pastier čujný sa schytí, ~keď hlas liatovcov žltých necíti, ~
72 190|      mládenec trhol, zastavil, ~keď sa šum rieky v tichosti
73 201|     blažeností útlych pohár: ~A keď ťa svety diaľne mi vzali, ~
74 206|        Vílu len milostné muky, ~keď hlas tvoj v nich predsa
75 212|                       212 ~. ~A keď sa vlnia tie hronské valy, ~
76 213|         ťažoby Víly neznajú, ~a keď aj v žiaľoch sladkých zalkajú, ~
77 215|                         215 ~. ~Keď lampa noci plným sa svetlom ~
78 215|       milý, v tej jasnej noci, ~keď spia prírody slabí otroci, ~
79 219|    pravej nevedomý: ~Tak je to, keď sa človek s anjelom ~a duch
80 222|          Ľúbosť k deve umrela, ~keď umrela moja deva: ~milenka
81 223|                         223 ~. ~Keď oči tieto zatieni úmor ~
82 225|        učila ho slovenská mať! ~Keď padnem i ja v galibách sveta, ~
83 225| zastretá ~zvoní života hodina: ~Keď som ťa preznal, tajomná
84 240|         viera ňadrá jej spína, ~keď na svet padlý sa rozpomína ~
85 240|      svet padlý sa rozpomína ~a keď váži deň budúci. - ~Čo ti
86 254|  zhrčala! - nové údy vstávajú, ~keď hlasy „Vstaňte!“ zazneli. - ~
87 256|    vidiac tvojej výšiny moc; ~a keď som na tvoj vrchol zastala, ~
88 262|         neba len šum ten ruší, ~keď spieva osud blažených duší ~
89 273|    blažený, kto jak my, drahá, ~keď svet bolestí už popremáha, ~
90 274|       ktoré nám z neba padali, ~keď sme sa ešte v krajoch túženia ~
91 275|         čo mi je mrákota vaša, ~keď deň v prsiach mojich skvitol? - ~
92 281|        prosbách budeme. ~Potom, keď v ohni tom zemskosť zhorí ~
93 288|      mojej skončenia niet! ~Ako keď vetrík v škárach Devína ~
94 290|       nesú nazmar: ~Nuž teda! - keď to poroba žiada, ~nech dušou