101
.
Nehoden srdca, rozumu, hlasu,
ni očí, uší a času,
kto v svetoch duší nenájde krásu,
juž by zaľúbil v svätom úžasu;
a ku sláve sa iste prebije,
kto v jednej kráse pre všetky žije
a za ňu horí, o nej hovorí,
z nej si činnosti hory otvorí.
Z nej borí, tvorí, jej sa pokorí,
zlosť z jej priestoru vymorí!
.
102
.
Moja je ona! z čela svitajú
zálohy srdca vrelosti,
z líc krásnych, z hviezdnych očí volajú
pamiatky mojej ľúbosti:
Na sladké ústa primreli,
aby oboje zjavne vedeli,
čo sa srdcami ozvalo:
Dušu mi dala, ruku sľúbila,
všetko objatím verným stvrdila:
tak čože sokom ostalo? -
.
103
.
„Mária milá, vstaň, uchyť krásne
dieťatko, poklad náš drahý;
Jeruzalema mesto nešťastné
svoje naň vysiela vrahy!
Vstaň, milá! chvíľa čím neodbije,
srdce sa naše bezpečne skryje
v tichých dolinách Siona!“
A duša matky hrôzy pocíti,
perlu života svojho uchytí,
tajdú: dieťa, on a ona.
.
104
.
Na púšti krotká samota stojí,
cédrový chládok tam vonia,
tu je syn útly azda v pokoji,
pútnici verní sa sklonia,
jeden i druhý dieťa ustíska. -
No hrom Heroda ďaleko blýska -
rodinka, ďalej od neho! -
Vstanú, závistnej diaľke neveria,
kroky splašené rovno zameria
na brehy Nílu svätého.
.
105
.
A keď už umrel tyran psohlavý,
k otčine zas zatúžili,
šli a od srdca dieťatko slávy
na svätozemi zložili:
a s podivením sa čudovali
nad tým, čo kryli a vychovali,
čo v staji hrialo hoviadko. -
Tak, drahá, straší aj nás lós čierny:
tys' mati útla, ja otčim verný,
svet Herod, ľúbosť dieťatko. -
.
106
.
Vek náš je taká próza netrebná,
že nič v ňom nemáš svätého;
idea mu je snárstvo velebná,
a vo fabrikách boh jeho:
Do šiat lásky sa sotva oblieka,
krása v otroctve potrieb narieka
a vernosť každý vysmeje.
To je tón času! povieš. Mne ľúto,
lebo tón tento veku tomuto
špatne na pohreb zazneje.
.
107
.
Ku krásam slávnym ideálu,
obraz môj drahý, primrime!
Na biednych hanu lebo chválu
vyšším citom zabudnime:
Nech šťastie svoje tí si majú,
čo vo hmlách svojich nepoznajú
rozdiel medzi zemou, nebom!
Čo v krásach žijú mnohotvárnych,
tí nevážia si krikov márnych,
tých, čo žijú samým chlebom. -
.
108
.
„Čože ten potôčik pod tou skalou hučí,
či hádam tú svoju skalu ľúbiť učí?
Uč len, uč, potôčik, ľúbospevným hlasom:
čo sa nedá chvíľkou, to sa podá časom.
Ľúbosti, ľúbosti, mala som ťa dosti,
a teraz ťa nemám ani za dve hrsti:
Ľúbosť moja zvädla, ale ona skvitne,
keď milý zastane pri vysokom Sitne.“
.
109
.
Pamätáš, drahá, keď s' tak spievala,
kvet medzi kvetmi milými?
Vetríkov chladných ihra prestala
šušťať lístkami útlymi,
a nezábudky tieto slúchali,
fialky vonné dýchať prestali,
východné zore žiarili,
a z očí na tvár, na kupku z tvári,
čo kvetom čerstvé doniesla dary,
v ligote jasnom jastrili.
.
110
.
Už sa ti rtíky boli objali,
slová zreteľné odzneli,
ešte sa hlasy kies' ozývali,
akoby diaľ spievať chceli.
Ústa milostné, už ste ustali?
Či by ste ozaj na to nedbali,
že srdce ďalej chce spievať? -
Nie, k službám srdca vždy sme hotové:
čo teraz spieva srdce, nepovie,
tajomstvá nechce previevať.
.
111
.
Tak si len nôti tá moja drahá,
a vetrík vôkol nej šustí,
a z kupky prší krištáľna vlaha,
zo stromov kvetodážď hustý;
a kvety zase vonne dýchajú
a vďaky peknej panej dávajú
za bystrú vlahu života. -
Blýskavú kupku ona odloží
v paseke hustej, v zakvitlom hloží,
a zas sa vzdiali od plota.
.
112
.
Zrakma tajnýma okolo hodí,
nôtiť si nemo prestane,
trávou sa bujnou skokom prebrodí,
nad kruhom milým zastane:
a biele ruže milú poznajú
a korunkami ctivo kývajú,
počuješ? každá sa núka!
Tŕň ju upichnúť každý sa bojí,
lebo v suchotách bôle ich hojí
jej dobrá, pečlivá ruka.
.
113
.
Ružičky moje, kvety čistoty,
čo sa vy ráno rosíte?
Či o zbavenie tŕňovej psoty
v slzách perlových prosíte?
Ja som vás prísnych, pichľavých pánov
a vetrov divých, kvetín tyranov,
na večné veky zbavila:
abych vás lásky svojej k ozdobe,
k obeti vďačnej na otca hrobe,
do vencov krásnych zavila.
.
114
.
Že ste slobodu svoju stratili?
Zo mňa si príklad vezmite:
Nač by ste v divej slobode zhnili?
Slávne otroctvo prijmite.
Že krása vaša skoro uvädne?
Šťastný, kto lásky v obeť zapadne,
prach jeho bude poctený!
To osud krásnych krásu vystaviť,
v okamžení sa jednom osláviť
a padnúť v svetov premeny. -
.
115
.
Tam si do tône lipy sadneme
na lono bujnej trávičky,
objímať jedna druhú budeme
vo vencoch lásky, ružičky!
Vernosť si večnú sľúbite sväte,
vernosť do smrti si zachováte,
zradkyňa, ktorá odpadne!
Ten smutne zhynie, kto sa rozlúči:
šťastný, kto v sladkom lásky náručí,
jak vy, milené, uvädne!
.
116
.
S tým si sa, švárna, pekne sklonila,
ruže si lonu zverila,
sama si sebe v pamäť vodila,
komus' tie vence určila:
a ružu k ruži svorne si vila,
ku každej slovo s' prehovorila,
o zväzkoch lásky si snila;
vtom si zrak bystrý nabok hodila,
sebou si trhla - skríkla - skočila -
Čo si to za div zočila? -
.
117
.
Oj, ty mátoha! hadisko škúli
v blízkosti šumnej Maríny,
hlavu si k chvostu pokojne túli,
má miesto očí rubíny;
koža sa na ňom jasne ligoce,
na hlave sa mu tuho blyskoce
požiar diamantov východu:
Kto to už teraz snadno rozsúdi,
čo ten Indián pod Sitnom blúdi?
Či osoh nosí, či škodu? -
.
118
.
Smelé má srdce moja dievčina,
ostatne oddaná Bohu,
a dvojjazyčník krotký začína
satanskú svoju úlohu:
„Dcéra krásoty! never tvárnosti,
ktorú na seba anjel milosti
pre šťastie tvoje prijíma;
on ti priateľskú donáša radu,
keď dušu tvoju spanilú, mladú
nešťastie tvoje objíma.“
.
119
.
„Budúcnosť tvoja zreteľne leží
pred duchom mojím odstretá,
cez ňadier tvojich pätoro mreží
zrak môj mohutný prelieta;
na dno sa srdca krásneho dívam,
ľúto mi, že tá, ktorej cnosť vzývam,
bič vlastnej biedy bozkáva,
a právo svoje, právo ku blahu,
otroku svojmu a svojmu vrahu
v láske zblúdilej podáva.“
.
120
.
„Mocnosti divé, katov života
vždy nenávidím a haním:
kde duše čisté napadne psota,
jej jedy mocne odstránim:
Nežiadam žiadnu zlatú náhradu,
len počuj hlas môj a moju radu,
chráň, chráň sa slepej ľúbosti! -
Strašné osudu víchrice dujú, -
v besnote svojej sa nezmilujú
nad kvetom útlym mladosti.“
.
121
.
Devu nevinnú jaksi zmútili
slová tajného zlosyna,
ťahy jej tváre tiež zasmútili
nad tým, čo satan spomína.
Vidiac jej zmätok, zvodca sa teší,
a v srdci jeho radosť peleší,
radosť satanskej zábavy.
„Len si nevernosť pripusť do duši,
oslepí láska ťa aj ohluší!“
a nahlas ďalej zas vraví:
.
122
.
„Mraky nešťastia, čierňavy bojov
nad milým tvojím vstávajú,
nad budúcnosťou jeho a tvojou
havrany veštiac kvákajú:
Jestli osud svoj k jeho pripojíš,
tak rany svoje nikdy nezhojíš,
zahynieš v búrkach boľastí!
Či ten lós tvoje zaslúžia krásy,
aby si mrela života časy
so synom tisíc nešťastí?“
.
123
.
„Odriekni sa ho! povedz len slovo,
spas ty mňa, spasím ja teba;
zhodím hneď rúcho toto hadovo,
do svojho vstúpime neba:
V slávy úslní budeš tam bývať,
všetky radosti žitia požívať
v rukách pekného milenca:
a čo bych celé mal schodiť svety,
poznášam všetkých radostí kvety
do tvojho blaženstva venca!“
.
124
.
A krása tvoja, milá, zastala
jak socha Lady nitrianskej
a dušu svoju ta si poslala
svetom výstrahy satanskej:
Ona sa zasa skoro vrátila,
strach tvoj a smútok mocne sklátila
a slovo viery preriekla;
srdce preniklo veľké nadšenie,
hlas jeho statný tak sa rozženie
k zradnému poslovi pekla:
.
125
.
Duch dobrý duši mojej sa zjavil,
ty zloboh v hada zakliaty!
Na skale viery tvoj sa zastavil
kúkoľ do pŕs mi rozsiaty. -
Čo bys' pozbieral hrôz všetkých hromy,
čo bys' vyhrnul ohne Sodomy
na pole mojej ľúbosti:
hlas tvoj len srdce slabé naplaší,
ale, ver, nikdy on neprestraší
nezvratnosť mojej vernosti! -
.
126
.
Zavolaj všetky šelmy satanov
s pokladmi či so strelami:
mocnejší vládne svojou obranou
nad panenskými prsami! -
Ja som sa jemu večne oddala,
prísaha srdcia naše zviazala,
zrušiť ju nieto možnosti;
a nech svet vojská, delá posiela
na lós môj, ja som mocná, veselá
na známku mojej vernosti!
.
127
.
Strhnúť ti špatnú larvu obludy
a vrátiť ľudskú podobu
chcela bych, čo by v odmenu Čudi
žiadali moju porobu;
ja bych rabkyňou bola človeka,
duch tvoj v temnici diabla narieka,
čo sa otroctvom nadýma;
lež to je právo duší a času:
láska len lásku, krása len krásu
v obetiach večných objíma.
.
128
.
Akéže blesky sú tvojho blaha?
Východných perál hromady?
Hrozien Madeiry prevzácna vlaha?
Či peruánske poklady?
Hodvábnych postieľ mäkká lahoda?
Či jedál chutných hojná pohoda?
Či hnát sa šarláty kryje? -
Láska spať na svoj pokoj chodieva,
láska sa v krásy svoje odieva,
láska lásku je aj pije! -
.
129
.
Aké sú hromy zlostných vlád sveta?
Či jesto aké nešťastie?
Asnáď jazykov zlostných klebeta?
Asnáď kde citrón nerastie?
Že len daktorí berlou vojvodia?
Že meče v krvi živej sa brodia?
Že kto sa zrodí, umiera?
Hádam temnica, centové putá?
A či nevinnosť v oheň obutá? -
Láske je bieda chiméra! -
.
130
.
Trasie sa vina pred prísnym súdom,
ľaká sa maznák chudoby,
bojí sa slabosť boriť s osudom,
strach nevie nazrieť za hroby,
bázeň pred vlastnou tôňou sa chveje,
veľkosť malému strachu naleje,
zúfalec nezná večné nádeje,
otrok sa ľaká ručnej poroby,
telom zimničné zvládnu choroby:
láska sa strachu vysmeje! -
.
131
.
A čím vie peklo zdarnejšie hroziť,
ako keď hroby spomína?
Môže sa satan na smrtiach voziť,
mne je nesmrtnosť rodina:
a moja vernosť a ľúbosť moja
žiada si chvíle, čo duše spoja,
keď lásku večnosť zavije. -
Čo je nesmrtnosť? Hrob všetkých hrobov,
osoby milé jednou osobou:
láska smrť žitím zabije! -
.
132
.
Milý môj! s tebou žije, umiera
vždy verná tvoja Marína,
nech ju v objatí tvojom udiera
jak chce bolesti hodina! -
Ty ale, peklom vyslaná špata,
viď prsteň tento - či je zo zlata,
či z dreva, mne všetko jedno:
Nezábudka tá, čo na ňom svieti,
so mnou časnosti brány preletí -
uzri sa, aké si biedno!
.
133
.
A to prsteň môj, môj prsteň, milá,
spod ruže bielej s' odkryla,
vernosti vraha ním s' oslepila,
zrada sa lásky zdesila! -
Oči sa šelme besno ziskrili,
pysky sa jedom divým spenili,
ale sila v ňom vymrela;
ešte sa zvíja, ešte sa krúti -
dobrota tvoja nad ním zasmúti -
a noc ho večná požrela. -
.
134
.
Vy, géniovia jasných ľúbostí,
zrušte čas, zrušte priestory,
hodiny zmorte v mori večnosti,
zváľajte protivné hory!
Alebo hláste, bite na zvony,
že láska nové dáva zákony,
obyčaj mŕtva že padá:
Nech chýr ten šťastný svetom zazneje,
že už šľachetných duší nádeje
nemorí osudov zrada!
.
135
.
Hron môj, Hron silný! rozkáž tým vodám
koryto rúbať cez hory,
ku tým kvetnatým, zlatým dolinám,
ktoré raj vysoký tvorí!
Potom ja sadnem v člnka kolísku,
voziť ma budeš na lúku blízku,
kde ona blúdiť chodieva;
ona ti každú vlnku pozdraví,
spýta sa každej: či je ten zdravý,
čo na tvojich brehoch spieva.
.
136
.
A vy, sitnianskych skalín ozveny!
krídla si bleskov pripnite
a každý jej vzdych mne zasvätený
ku sestrám Holiam pošlite:
Ona vás za to, keď snehy zašli,
vencami z kvetín vašich okrášli
a s každou zorou pozdraví:
a ja s radosťou k vám chcem chodievať
a v chválospevoch hlasných slávievať
vrch slávny rodinám Slávy!
.
137
.
Ha! čo to chyžou mojou letelo? -
Lampa sa dvojmo zjasnila,
ako holúbka let zašumelo,
krv sa mi k srdcu stesnila,
kýsi cit blahý v srdci mi skvitol:
Čo to? Či nocou blesk slnca svitol?
Či je to pohronská Víla? -
Nie je to ligot Fébovho syna,
nie to šum devy od Lučatína: -
spomnela na mňa si milá.
.
138
.
Spomnela? Ha, ty zrada vernosti,
nepriateľ s tvárou anjela!
Či láska láske kvety ľúbosti
len na okamih posiela? -
Je to tá vernosť? Je to prísaha?
Vzbúri ťa, zmámi a tu ťa nahá,
nedbajúc tvoje náreky! -
Ľúbosť chce večnosť, spomienkam kľaje! -
Ale čo blud môj jej cnostiam laje?
Veď ja som pri nej naveky! -
.
139
.
Nač bys' ty, drahá, za hory tieto
v spomienkach verných chodila?
Veď tu milého tvojho ti nieto,
tým by si vernosť zhubila. -
Nad Hronom jeden mládenec býva,
kto zná, či žije, či sa len kýva,
s deťmi sa hráva a sníva:
Tam nechoď, lebo to vás rozdvojí,
keď sa spomienka k nemu vystrojí,
milý tvoj pri tebe stojí.
.
140
.
Jednota duší, tá čistá, vrelá,
ona je, čo v nás sa ľúbi,
keď zákon žitia rozplaší telá,
tým zväzok verný nezhubí:
ale nešťastné vy, oči moje!
a úst vysmädlých túžiace dvoje,
vás rozlúčenie znivočí!
Srdce spanilé rado sa delí;
šťastný, kto s pekným srdcom spriatelí
aj med úst a slávu očí! -
.
141
.
Milo je večnom o jare snívať,
v myšlienkach svetmi sa nosiť,
blaho od zeme k nebu sa dvíhať,
slobodným reťaze nosiť,
sladko je túžiť, sladko spomínať,
sladko je v nádejach sa pohýnať
k skutočnej blaženstva zemi;
slávno je, keď zem s nebom sa spojí,
kde si duch s telom krásne pristrojí
nebesko-zemské objemy! -
.
142
.
Neznáte doby, v ktorých slabosti
sa v mohutnosti prerodia?
Neznáte doby, v ktorých trpkosti
cit sladký s sebou privodia?
Neznáte rany, čo uzdravujú?
Neznáte šťastných, ktorí bedujú?
Sebca, čo sa obetuje? -
Na moc ľúbosti tak si spomnite,
a divnú dvojjednotu vidíte,
kde sa duša dušu miluje.
.
143
.
Ale všetkému hodiny bijú,
žitie za žitím umiera,
krásy sa v bezdnú minulosť kryjú,
čas, ten Skýt, svety zožiera;
čas, nenápelník, pomníky zváľa,
čas prachu poddá paláce kráľa,
čas kvety milé otrávi,
čas hviezdy zráňa, more vysuší,
čas city stiera z blažených duší,
čas všetko zhubí aj spraví. -
.
144
.
Ty plačeš, krásna? - Čo bys' smútila?
Barbarstva časov sa neboj!
Tvoja sa krása v duši mi skryla,
víťazstvo tebe a mne boj!
Čím duša moja žije a cíti,
poklad krás tvojich mi neuchytí
Džengis hodín, vekov Batu!
A keď raz dychom ostatným zdýmam,
skelet tvoj ešte raz poobjímam
a zložím kosť suchú blatu. -
.
145
.
Svet vraví, že mám diamanty v očiach,
anjelské farby na lícach,
každý vlas v mojich vraných vrkočiach
že má krás vo stách, v tisícach,
že v spevoch mojich nebo sa javí,
že vládnem krásou čarnou, svet vraví:
Bárs je komusi to sláva,
bárs posmech z chvál sa týchto ozýva,
ňadrá dievčenské úzkosť prerýva,
duša moja v žiaľoch pláva. -
.
146
.
V žiaľoch že krása krásy devinej
slávy má len okamženie,
že čas, ten divoch, slasti nevinnej
raj z duše mladej vyženie:
že ako hlasy večerné zvona,
ako šum tajný šumného Hrona,
spev môj v prsia hluché bije,
alebo keď aj do čujných padá,
i tam len svoje žiale rozkladá
a ich pokoj len rozryje. -
.
147
.
V žiaľoch sa topí srdce dievčiny
a bledý tieň zalieva tvár,
že partu mladú strhnú hodiny
a svadba je slobody kar;
lebo mládenských krás voľné kráže
svätá jej vernosť ľúbiť zakáže;
a starostí hrudnatý svet
zahace peknú prázdnotu duší
a búra hrubých robôt ohluší
citov dievčích pekný predmet!
.
148
.
Duch devy plače, horko narieka
nad ľúbosti svätej skazou,
že kvet jej s poľným kvietím uteká,
krahne ostrím divých mrazov;
ľúbosť devina je cit bez hlasu,
vyšvihnúť nesmie sa nad zvyk času,
vyznať musí, čo neverí;
poslušnú dušu úbohej dcéry
s chlapom cudzím, ba odporným zverí
studený prsteň materi. -
.
149
.
Bôle zaplavili ňadrá devy
a krásy jej smútok stiera,
že duše peknej sväté výlevy
v medze úzke svet zaviera:
Čo môže deva v sebe založiť?
Keď druh jej umrie, ako môž' ožiť?
Ach, pre devy cnosť poľa niet!
Služba jej panstvo, pokora hrozba,
zbraň jej sú slzy, právo jej prosba,
a víťazstvo devy? - Obeť! -
.
150
.
Oj, drahá moja, sestra spanilá,
zotri slzy z hviezdnych očí!
Ver, ruka, ktorá krásu ranila,
ranou vlastnou sa znivočí:
Obetuj sa len! - Veď v tom sa snuje
všetko, čo človek žitím menuje:
že moc ľudská, nástroj duší,
skrze bezprávie právo dostáva,
keď padá svetu, Bohu povstáva,
nebo stavia, keď zem ruší! -
.
151
.
Peknoty tvoje vzlietnu do svetov,
kde žriedla sú blaženstva krás,
tam ovenčí ťa z nezvädlých kvetov
rukou svätou pletený pás:
Tam tvoja krása v slávu sa zmení,
pekný duch hrudou tu obťažený
v priezračný tieň sa zahalí;
jasný šat duše zore obstanú
a duše slncia, oči, dostanú
vzývania miesto pochvaly. -
.
152
.
Ale nač spievam tomuto svetu
krás jej nebeské zjavenie?
Veď on za pravdu drží klebetu,
skutočnosť mu je mámenie. -
Už kričí: „Ľudia! tento je v blude,
takých krás nenie, ani nebude!“
A listy tieto rozdrapí: -
Dobre máš! veď tie moje piesenky
sú proti krásam mojej milenky
vskutku len tône a strapy!
.
153
.
Bratko! krkavec diamant ukradne,
do smetí hniezda ho skrýva:
Či on, že poklad je to, uhádne,
keď naň sa, mrchožráč, díva? -
Prázdny božskosti Boha neslávi,
a o ideách medveď mumlavý
v zápaloch svätých nevraví;
krása krásy sa len krásnym zjaví,
len láska chápe lásky výšavy,
sláva len slávnych oslávi.
.
154
.
Jedným sa ľúbosť v holúbkov páre
lebo v hrdličkách zjavila;
druhým v plamennom citov požiare
od srdca k ústam pálila;
tým striel podobu na seba vzala,
týmto sa putom zlatým zazdala,
inším sa v kvietky ukrýva:
A mne sa ľúbosť v strašných úkazoch,
v hromo-bleskových veľkých obrazoch
úžasno-slávne ozýva! -
.
155
.
Osudy moje kryjú čierňavy,
svet je studený, my vrelí;
v bití jej srdca hrom sa mi javí,
v blesku jej očí blesk strely.
Vernosť jej prsiam mojim podala
magnet Franklinov, aby blýskala
len mne v srdce ohne lásky. -
Porekadlo, že diaľ je od hroma,
kto ďalej býva vraj od Paroma:
mne je tá pravda v otázky.
.
156
.
Čím diaľ ma nesie moje určenie,
tým väčšmi blesk jej ma páli,
tým mohutnejšie túžby búrenie
do ňadier mojich sa valí:
Ale keď pri nej - keď pri nej stojím,
že uhoľ spravia zo mňa, sa bojím,
jej krásot blýskavé prasky;
a keď ju ruka moja objíma,
všetky mi údy lomiac prejíma
moc električná jej lásky.
.
157
.
Ku jej vernosti moja primrela
v nekonečný jednoty ráz,
môj život ona v svojom zavrela,
ona, vidím mojich obraz!
A nech dnes padne sveta opona,
bárs bych ja mohol, bárs chcela ona,
nič, nič zväzok náš nezruší!
A keď zhučí hlas smrtného zvona,
v krajoch zazvoní Orióna
harmónia našich duší.
.
158
.
Či vidíš, drahá, tie vodné hory?
Či vidíš živlov divý boj?
Vlna sa s vlnou zúfale borí:
kde tu tichosť, kde tu pokoj?! -
Ty zostaň, moja, na brehoch milých,
v kvetinách teš sa hájov spanilých
a snívaj tiché sny žitia:
Už veslom klope čln nedočkavý,
mňa nech či k hrobu, či k brehom slávy
búrne moci tieto schytia!
.
159
.
Či vidíš, moja, tie divé vody?
Či vidíš ten príchodzí čln? -
Hoj, more, pekný obraz slobody,
navrch vezmi ma svojich vĺn! -
A strašný ohlas oceán hučí:
Mládenec devu v svojom náručí
túli ku srdcu vernému:
a ona rukou hrdlo objíma
a ústa k vrelým ústam prijíma
a vrúcne vinie sa k nemu.
.
160
.
Jak keď poľovník srnku by zduril
spod kvetného kruhu chladu,
tak rozlúčenia ohlas pobúril
myseľ hrdú, dušu mladú:
Odviaž ten člnok! spolu sadnime,
padajme spolu, aj spolu žime,
jedno to, či boj, či pokoj!
Čo je ručiacich vĺn týchto sila?
Vyššia moc s tebou mňa zjednotila,
s tebou, milý mládenec môj!
.
161
.
Mohutný je hlas tvojej ľúbosti,
drahá duša mojej duši!
Ale či hlasy dievčej útlosti
osudov hrom neohluší?
Tys' lásky slasti už okúsila,
ale nenávisť si neskúsila,
ktorá v divých svetoch brojí.
Tak ostaň, milá, v tichom pokoji,
na čas nás osud porozdvojí,
na večnosť nás potom spojí. -
.
162
.
Oči švárnej sa hnevom ziskrili,
ruku strhla z mužských väzov:
Či máš ty milú, zradca môj milý,
z pokolenia zemeplazov? -
Nehodná som ja za veci slávy
aj žiť, aj umierať? - Chlap ostýchavý,
v člne ty choď, ja viem plávať! -
Azda tie ruky, čo vziať ma nechcú,
keď nad mrúcou sa vody zarehcú -
pozde - budeš mi podávať! -
.
163
.
Podaj mi ruku, veľkocitá,
k vysokým tým duší horám,
kde sláva v zlatých bleskoch svitá
slobodných srdcí priestorám!
Z výšin tých hľaďme v zmätok nízky,
čo žitím k hrobu od kolísky,
žitím slabých duší vládne:
Kde srdce za krásu horí,
ľúbosť svet vlastný si stvorí,
nech potom prach v prachu schladne.
.
164
.
Vstaň, žitia môjho pekná družica,
polmŕtvych snov sa sprostime!
Už ružoprstá kýva zornica,
šírym svetom sa pustime!
Vstaň, moja! viďme tvár zeme, neba;
pod seba, kolo seba, nad seba
zrakmi ľúbosti pozrime!
Vstaň drahá! smelo nad ľudské biedy,
nad zemských bôľov odporné jedy
na krídlach lásky vzlietnime!
.
165
.
Kde ma to vedieš, kde, druh môj milý?
Veď nám zem z očí zmizela!
Tam, keď cit pekné hviezdy vábili,
nad hlavu vždy som pozrela:
Teraz sa všade vôkol nás trasú,
jak sa pod Sitnom jahnence pasú
vôkol bystrého pastiera. -
Vidíš tých svetov nebeských zväzky?
Ako milostne tie zlaté vlásky
jedna na druhú prestiera!
.
166
.
Zdá sa, že jestli jedna z nich padne,
celý ich kŕdeľ zahynie,
zato z nich žiadna nezblúdi zradne
a jedna k druhej sa vinie:
Práve tak naše srdcia tiež žijú,
vjedno sa vinú a vjedno bijú.
Kto zráta tie milióny? -
Čo planét nový, to nová sláva! -
Tu ľudským dušiam božstvo podáva
života sväté zákony!
.
167
.
To božie slnce vprostriedku stojí,
cár veľký v svojich rodinách,
okolo neho všetko sa rojí,
krúti vo večných krajinách:
Tak v žitia nášho spolku premilá
rozmanitosť sa tiež rozložila
v obec zázračnej šírosti;
svätá cnosť v centre srdca horuje,
vôkol nej viera, láska koluje,
jak hviezdy prvej veľkosti.
.
168
.
Čo majú tieto svetov lampady
s mokrou Adrie hladinou?
Či v zrkadle tom vidia sa rady?
Či blankyt mora rodinou? -
Pozri, tam hviezdy si posadali,
akoby nebom diaľ nevládali
a novú by pili vládu:
Pozri tam, drahá, spusťme sa zhora,
tam moci neba a moci mora
v jednom vidíme pohľadu.
.
169
.
Vodný ty obor! aby ťa z Ríma
bohyňa lásky strestala!
Z jednej ťa strany Turcia objíma,
z druhej ohnivá Itala!
Viď, moja! Sultán tento neverný
milenec dvoch je krások mizerný,
obidvom poklady nosí:
Vernejšie Atlant Angliu ľúbi,
on ju, vidiac ju v dlabe záhuby,
slzou ľútosti porosí.
.
170
.
Tie pekné brehy jaro bozkáva,
jaro, útlosti zrkadlo,
tisíc životov z mŕtvych povstáva,
tisíc ich od zimy padlo.
Môj, či počuješ? Hrdlička v háji
hrkúta, hľadá v zelenom kraji
túžobne svojho milého. -
Marína tvoja teba hľadala,
keď ťa jej diaľka ukrutná vzala
z rukú do sveta šíreho.
.
171
.
Načo ty, drahá, chváliš tie doby
detinstva mdlého obrazy?
Na ne ja vediem smutné žaloby,
oplakal by ich sto razy.
Čo som znal v jarnom života čase
o láske tvojej, o tvojej kráse? -
V jari sa krása len rodí:
Ten leta oheň, tá vrelosť mladá,
tá mladých duší nadšená vláda
ovocie z kvetu vyvodí. -
.
172
.
Keď sme pod lipou našou sedeli
v ten večer, pamätáš, moja?
Ožltlé lístky šumno leteli
na hodváb tvojho závoja;
žiaľ sa rozložil po tvojej tvári,
že jeseň chladná kvetiny marí,
stromy z ich rúcha zodiera;
a lipa vtedy moc lístkov spustí
a v páde lístkov divo zašustí:
šťastný, kto v obeť umiera! -
.
173
.
Každý deň nové slnce vychodí
a z mŕtvych vstáva príroda;
bolestí duch, keď veľkosť sa rodí;
z otroctva kvitne sloboda:
Zúfal by život v večnej jednote,
premeny plodia sladkosť v živote,
umrieť chce, čo zostará,
sladký zisk nosí aj horká strata:
tak smrť životom len slávne vráta
do nesmrtnosti otvára.
.
174
.
Vy, naše Hole, na vašich horách
jak slávne sneh ten sa belie!
S ľúbosťou hľadia v raňajších zorách
na vás doliny veselé:
Kvetom vy bielym v zime kvitnete,
a hory menšie venčia sa v lete:
veľkosť má zvláštne koleje. -
Na snežné jedle obzri sa, milá!
Pod bielosť tam sa zelenosť skryla:
pod svätosť naše nádeje.
.
175
.
Jak sa deň zimný v tom svojom jasne
s obľubou tajnou uzerá: -
tak ľahko dýcha, tak leží šťastne
svetov zmrznutých medzera! -
Drobné kvapčičky sa objímajú,
snežné iskričky bleskmi fŕkajú:
ľúbosť oheň je, a nie mráz? -
Kollár ju „ohňom chladným“ menuje.
Aj v ľadoch ešte sa mi zjavuje,
krásna, tvojho srdca obraz! -
.
176
.
Ach, zlomky drahé krásnej postavy!
Kde vrah ten, čo vás rozmetal?
Len skamenelé časti jej hlavy! -
Kto takú vraždu pamätal? -
Tu diamant očí - tu úst rubíny,
tu opál z čela mojej Maríny,
tu zo šiat smaragdov kusy! -
Jej srdce, jej cit nebo si vzalo,
mne strašné tieto zvleky nechalo!
Či tu si, anjel môj? - Tu si!
.
177
.
Ty sa usmievaš, moja? - Pokojne
na zmätok druha sa dívaš?
počkaj, odplatím ja ti to dvojne,
keď sa do hrôzy zasnívaš.
A v tom úsmešku tvojom zdá sa mi
zúbok satiry hýbať ústami,
myslíš si: Tento je sprostý! -
Svet celý zvolaj! Ak je nie slepý,
nuž s podivením oči vylepí
na tieto o vlas rovnosti. -
.
178
.
Na Sitne vlajú krásy Maríny. -
Pozri v tie kraje, môj milý,
ku Kečkemétu, kde pustatiny
divé si stany rozbili:
Kedy tie našej vlasti Sahary
ohreje láska, krása ožiari? -
Oj, má tu láska tiež hody!
Tichosť pokoja sa tuto skryla
pred svetom a v nej bozkáva milá
rtom vrelým syna prírody.
.
179
.
V húšťach bakonských temnoty smútia,
že v nich je mŕtvo, bez citu
a že nerosí slza pohnutia
zem v tôňach vekov ukrytú.
Či vetrík s lístím tam nezahráva?
Na svoju pekný vták nevoláva?
Blesk či tam k tôni netúži?
Aj tam sa trávka jaru usmieva,
aj tam sa východ v zlato odieva,
ku kvietku zora pridruží.
.
180
.
Syn Anadira na hlas ľúbosti
hory snehové prebrodí
a na ľadové brehov výsosti
silou sa orla vyhodí:
Z Ázie brehov na milú volá
na kraj druhého sveta polkola,
ohlas sa vráti láskavý;
a jakby Romeo vernú Júliu
už na rozlučné ku prsiam túlil,
tak divoch devu pozdraví.
.
181
.
No, čo mám hľadať na Himaláji,
na Kordillerách svet lásky!
Po peknom našom tatranskom kraji
nájdem ho vcelku i sčiastky:
A nač bych k Havranici letela?
Čo bych na Kriváň vznášať sa chcela? -
Sitno je ľúbosti hora!
Len tvoje, milý, prsia otvorím,
a tu sa dušou celou zanorím
do vlastnej ľúbosti mora!
.
182
.
Tie časy tajdú. Žitia obrazy
miznú jak tône blankyta
a hneď zabúria víchrice skazy,
hneď šťastia výslnie svitá.
Za letom leto prudko sa valí,
a kto dnes ešte tvár svoju chváli,
zajtra už padá bez vlády;
hodina každá pás v čelo ryje:
ale kto láske a kráse žije,
ten večne zostane mladý.
.
183
.
Mladosť, otčina horiacej túhy!
Mladosť, vrelých citov skala!
Mladosť, ty obraz nádejnej dúhy!
Mladosť, ty lásky Valhala!
Mladosť, ty preroď života brehy
a zápalom stop mŕtvosti snehy,
čo chladných srdcí moc kryjú!
Ty duchom svojím vzkries aj tie telá,
na ktorých schladlé starobou čelá
smutné Hóry vrásky ryjú!
.
184
.
Mladosť! či tvoje milé zápaly
nie sú ohne svetlonosov?
Mladosť! či tvojich túžob kryštály
nie sú slabou rána rosou? -
Oj, nač by nebo mohutnosť dalo,
keby mladistvé len snívať malo
ľudstvo zlaté kiesi hory! -
Mladosti vädnú, mladosť je večná,
ona je v zvratoch časov bezpečná,
lebo z časov večnosť tvorí.
.
185
.
A čo je mladosť? - Dvadsaťpäť rokov?
Ružových tvárí hlaď jará?
Či údov sila? Či strmosť krokov?
Toto sa všetko zostará!
Mladosť je túžba živá po kráse,
je hlas nebeský v zemskom ohlase,
je nepokoj duší svätý,
je tá mohutnosť, čo slávu hľadá,
je kvetín lásky rajská záhrada,
je anjel v prachu zaviaty!
.
186
.
Nezverte, ľudia, tôňam letiacim
zázračné tieto poklady,
údom nad hrobom pozdným kľačiacim
útechu daj, anjel mladý!
Špatný mládenec, čo šedín mdloby
po kvetoch svojej jarnej podoby
ako mrazné hmly rozloží!
Pekný to Nestor, čo večnosť mladú
nedá si zakliať osudov ľadu,
ani zastrieť obraz boží. -
.
187
.
Na brehoch Hrona šuhaj sa brodí
po lúkach kvetných, rodinných,
sviatočné slnce slávne zachodí
do mrakov, do krajov iných;
a hlavu kloní mládenec tichý,
akoby liečne kvetín kalichy
prezeral ranám k obleve;
a zas očma sa nesie k oblakom,
akoby bôľno mladým tým zrakom
bolo hniť v zemskosti pleve.
.
188
.
Ach, sladké sú to mladých hodiny,
v ktorých žiaľ sladko hovorí,
v ktorých hneď v nebies lietaš výšiny,
hneď v živlov zemských priestory,
a cítiš naraz i nebies slasti,
i pekných svetov vábne priepasti
a v tej voľnosti umieraš:
Nádejí tisíc k duši ti letí,
a hviezda slávy nová ti svieti,
keď na tej západ pozeráš.
.
189
.
Ach, smutné sú to mladých hodiny,
v ktorých slasť smutno hovorí,
v ktorých z pozemských svetov nížiny
srdce k večnosti zahorí,
zahorí túžbou, vylietne mocou,
ale pod hluchou podlosti nocou
vrstovník jeho zostáva:
Jak žiť pri hrobnom milenky kríži?
Jak vzniesť sa, keď ťa večnosť poníži?
Oj, svetov neslávna sláva! -
.
190
.
A vlny Hrona stíchli, zastali,
ctiac si myšlienky šuhaja,
a šumieť šumom vábnym prestali
lístky z jelšín jarých hája;
a ako pastier čujný sa schytí,
keď hlas liatovcov žltých necíti,
z voňavej kvetín posteli:
tak sa mládenec trhol, zastavil,
keď sa šum rieky v tichosti preplavil
a jelše šušťať nechceli.
.
191
.
Hron sa zas valí k skale od skaly,
zašplechtal o breh k rozchodu,
a tri sa jelše šumno zhýbali
nad jasnú slovenskú vodu,
a zdvihli čosi, vetry zaviali,
a jelše kladú čosi na skaly -
bola to krásna mladucha.
Šuhaj ten stojí divom zajatý,
hlasom strieborným zdá sa oviaty
každý čuv zvedného ucha.
.
192
.
A šumia jelše a šumia šaty
bielučké ako ľalia,
a hrdlom jasným k ňadrám sa zlatý
vlások dievčiny rozvíja:
Ide, prichádza a poletuje,
ľahká jej nôžka kvety ľutuje
a trávku mladú nedlávi;
v ruke má veniec bieloružový,
ten vábne podá šuhajovi
a zlietne do bujnej trávy.
.
193
.
V prsiach mládenských vrie požiar citov
a blýska zrakma jasnýma,
na čele jeho deň dávny svitol,
pamiatky sladké objíma.
Blýska očima na krásy Víly,
bo v tých krásach mu city ožili,
ktoré už v mohyle tleli:
Ožili, ale na kraji hrobu
vlajú, aby sa v smrti ťažobu
hádam naveky zavreli.
.
194
.
Zo zabudnutia zahmlených svetov
drahá sa deva vrátila,
a z ďalších žitia jeho predmetov
šuhaja Víla vzbúrila:
Ach, ale Víla nádeju nedá
ľúbosti, ktorej raz sudba bledá
ukrutne hrdlo zakrúti;
cíti to junák, deva to sníva,
a z úst oboch sa žiaľne ozýva
skrahlej lásky spev labutí. -
.
195
.
Kdeže si bola, nevesta moja?
Biela tvár tvoja divná mi;
kdeže ti je z líc ruža pokoja?
Čo máš s hronskými vlnami? -
Aj krásna si mi - ale tie krásy
zastiera cudzia bytnosť akási -
prázdna je tvoja mohyla -
zdá sa, že živly zemské ti slúžia,
ale zemšťana prsia sa úžia
pri tebe: kto si? „Ja? Víla!“ -
.
196
.
Blížite sa zas, obrazy dávne,
do mládenských hájov duši!
Ťažké ste mi, a predsa zábavné,
žiaľ váš žiale moje ruší:
Nuž, poďte, prsia cele roztvorím,
aspoň raz ešte citom zahorím,
ktorý raj mi kedys' tvoril;
onemiem, ešte raz prehovorím,
chrám ten ľúbosti ešte raz stvorím,
abych naveky ho zboril! -
.
197
.
„Zboril, zboril!“ to strakavé Hole
dva ráz za ním opakujú:
a od severu dolinou dole
hlasy v prudkých vetroch dujú;
počúva junák tieto ohlasy,
a dupkom jeho ježia sa vlasy:
tak myslíte aj vy, hory? -
Zboriť? - Neverím sprostej prírode,
cudzia je ona v ducha slobode: -
duch môj chrám ten nerozborí! -
.
198
.
Ale nebude to chrám ľúbosti,
oj, tejto niet v mojej moci!
Spadla už hviezda mojej milosti,
dala „zbohom“ mojej noci:
Ale vystavím kolibu malú
a v nej uložím osiralú
dušu vo snov ľahkých vienky:
a pod kolibkou tiché sklepenie,
tam odpočinie moje túženie
v hrobe spiacej rozpomienky. -
.
199
.
Toto preriekol a driečna Víla
počúva v ňom city svoje;
a vábnosť devy zas obrátila
k sebe zrakov mužských dvoje:
Kdeže si bola, Víla-Marína?
Aká je tvojej vlasti krajina?
Aké sú tam tvoje časy?
Čo chceš s tým vencom, ktorýs' mi dala?
Kde si tie ruže doňho nabrala?
Kde sú tvoje vrané vlasy? -
.
200
.
Mládenec milý! ach, rada by ja
ešte s tebou ľudsky cítiť,
ale obledlá už raz ľalia
farbu ruží nemôž' chytiť:
Líca moje sa nezabronejú
a ústa moje už nezaznejú -
hádam nikdy - citom lásky; -
mňa osud vyrval z tvojho náručia,
a čo ma teraz od teba lúčia,
sú životov vyšších čiastky.
.