201
.
Na lúkach týchto ma vídavala
s tebou plná mesiaca tvár,
jeden som s tebou tu píjavala
blažeností útlych pohár:
A keď ťa svety diaľne mi vzali,
tie vody hronské na mňa volali,
k nim som čo deň chodievala,
ony mi boli zrkadlom žitia,
a ako slabých mocnosti schytia,
tak mňa ony s sebou vzali. -
.
202
.
A tieto vlasy, tie vlákna zlaté,
zmenili mi havraniu pleť;
a oči vyšším plameňom vzňaté
ľudským zrakom vzali obeť;
a šaty tieto, hodváby biele,
otriasli farby svoje veselé,
čelo zastrel veniec biely;
a spevy tvoje, ozveny žiaľov,
zavrel tam pod tou smútkovou skalou
družiek mojich spev veselý.
.
203
.
Vídal si často na mojej tvári
slzu žiaľov tvojej duši,
čítal si často v ružovej žiari
líc, čo počuť chceli uši:
Nemám už sĺz - ach, všetky tie bôle,
v ktorých sa lásky rosilo pole,
do Hrona som vyplakala,
a tie farby z líc tvojej Maríny
v slzách sa zmyli, za ne som stíny
tieto dávnych krás dostala.
.
204
.
Kde domov môj? Od Baby-Holi
k ostrihomským vrátam Hrona.
Znáš kraj ten milý, kde v kvetnom poli
rieka táto cestu koná:
Rodina moja, rodina švárna,
od Tatier našich k hradbám Komárna
po Váhu má svoju vládu;
a kňažná, pani brehov a vody
slovenskej tejto peknej prírody,
Drahomíra z Velehradu.
.
205
.
Tam pod Ďumbierom zámok z mramoru
kryje vôd tých spenených vier,
a štvoro Sirén stráži závoru
z alabastru kresaných dvier;
a z diamantových mojich oblokov
dívam sa do tých strieborných tokov,
v ktorých zlatá ryba pláva:
Poď so mnou, milý, len teba čaká
krás týchto mojich tisícoraká -
mne bez teba pustá sláva. -
.
206
.
Okolo zámku môjho mi zvonia
v hlasoch nebies ihry vlnôk,
v hlasoch tých všetky krásy Pohronia
letia v jeden slastí potok;
je to len šplechot a huk zemšťanom,
lebo citom sa ku nebešťanom
povzniesť nezná nízke plemä: -
Poď so mnou, milý, lebo tie zvuky
sú pre Vílu len milostné muky,
keď hlas tvoj v nich predsa nenie!
.
207
.
V bystrých sa vlahách ráno kúpavam,
každá vlnka ma pohladí,
na breh ma nosí k zeleným trávam,
kde sa srdce rosou chladí;
a družky moje hneď sa zanoria,
hneď si po bleskoch hladiny dvoria,
útechu mi pilno stroja!
Poď so mnou, milý - budeš blažený,
a blaženejšej nebude ženy
ako s tebou Víla tvoja!
.
208
.
Vidíš striebornú tú lúč mesiaca
v dvojnom blesku na Hrone tlieť?
Perlový člnok - ryba letiaca -
v ňom si Víla zvykla letieť;
a s hviezdami si o závod lieta,
tie svetom neba, tá nebom sveta
v ideálnom živle hnutia:
Poď so mnou, milý! neplaz sa zemou,
poď z týchto večných bolestí snemov
tam, kde duše nezasmútia.
.
209
.
Časom si vyjdem na breh čarovný,
do tône líp, jelšín chladu,
kde tieň jaskyne tichamilovný
objímava Živu mladú;
družice moje medzi skalami
hor'-dol' s bystrými skáču srnami,
mňa len kvet a šum hôr kojí:
Poď so mnou, milý, poď v moje svety,
čo nám zranili ľudské klebety,
to nám sladko svet ten zhojí.
.
210
.
Počúvaš duté hučanie Hrona?
Vieš ty, čo huk ten znamená?
To Víla túži, narieka ona
od pŕs tvojich odlúčená;
a ten môj ohlas brehmi zatriasa,
počujú ľudia, blednú, divia sa; -
biedni! lásky neznajú zvon:
Poď so mnou, milý! to rvanie vody
bude hlas srdcí našich slobody,
ľúbosť celý zaspieva Hron!
.
211
.
Počúvaš tichý šepot tej rieky?
Či vieš, čo šum ten spomína?
To sú modliacej lásky náreky,
v ktorých mrie Víla-Marína;
tiché sa vzdychy tam ozývajú,
jeden za druhým preč ubiehajú
ta, kde radu držia veky:
Poď so mnou, milý! a v šepot citov,
ktorým deň nový, deň večný svitol,
zmení sa šum tento rieky!
.
212
.
A keď sa vlnia tie hronské valy,
za vodným hrob hrobom pláva;
a čím prudkejšie vetry zaviali,
tým aj výsosť hrobov vstáva:
To vlnenie je beh ňadier Víly,
ňadier, ktoré už raz pocítili,
že ľúbosť ich svet cudzí má:
Poď so mnou, milý! poď, duša moja,
nech prsia naše len dych pokoja
tíško vlní a nadýma. -
.
213
.
Vrelosť úst mojich hasia tie vlahy,
v ktorých prachu hrudného niet,
a oko chodí pre pokrm blahý,
v ten tam hviezdnych plameňov svet;
zemskej ťažoby Víly neznajú,
a keď aj v žiaľoch sladkých zalkajú,
nešťastie ich je neba syn:
Poď so mnou, milý! nasýť tie hlady,
ktoré vodieva s sebou cit mladý,
poď, túžba ty mojich vidín! -
.
214
.
Ten hrmot sveta, ten vresk potreby
v podhronský svet neprebije
a v driemot ľahkých pokojnom nebi
oči moje sen ukryje;
a blbotanie tekúcej rosy
po snách ma časom blažených nosí,
jak detinský spev kolísky:
Poď so mnou, milý, lebo bez teba
mi je i výsosť tohoto neba
len pustá noc, len hrob nízky.
.
215
.
Keď lampa noci plným sa svetlom
ponad Pohronie rozleje,
ticho je všetko; - v poli zakvetlom
len spev svrčka trávou veje,
a v diaľke cengá zvonec spiežový
driemajúcemu znak pastierovi -
lúkmi chodí Víla biela:
Poď so mnou, milý, v tej jasnej noci,
keď spia prírody slabí otroci,
ja by blúdiť s tebou chcela!
.
216
.
A na halúzku sadnúť jelšiny
a dívať sa v hviezdne brody
a na ospalé hľadieť doliny
a zhovor viesť s šumom vody,
a čo by schladil vetrík večerný,
to pozavíňať v objem tvoj verný,
aby city nepovädli:
Poď so mnou, milý! v tom kolembaní
blažiť ťa budem, v zlatom svitaní
vítať s tebou deň omladlý! -
.
217
.
Nejdeš? - nejdeš, chlapec zmámený
žitia svojho podlým svetom!
Nejdeš v náruč nešťastnej ženy,
ľúbosť nie ti je podnetom!
Mlčíš a kloníš na prsia hlavu,
akobys' vypil horkú otravu
v rečí mojich sladkom toku! -
Začúchla Víla, strelila Víla
zrakom blesku naň - tvár odvrátila,
„zbohom!“ - a zmizla v potoku.
.
218
.
Zašplechli vody a z bielej peny
„Poď so mnou, milý!“ len šumí,
a mládenec ten jak prebudený
načúva v tie hronské dumy;
a obraz ten mu k očiam prirástol,
prirástol k srdcu ťažkou boľasťou,
a bolesť mu zavrela reč;
máta ho čosi - ale je vo dne!
Prikovaný je, stojac slobodne,
ani tam byť, ani ísť preč. -
.
219
.
Mlčal on, ale v duši búchali
búry divej ťažké hromy,
a stúpal ďalej k skale od skaly,
cesty pravej nevedomý:
Tak je to, keď sa človek s anjelom
a duch nesmrtný so zemským telom
a svet jeden s druhým druží!
Načo sa božstvo v ľudskosť oblieka!
Načo len múti srdce človeka!
Načo nebo zem tú súži!
.
220
.
Ale pochybnosť z prsov šuhaja
jak ranná hmla odstupuje,
do zasvätencov jasného kraja
vyššia moc ho pohybuje:
Pukne v ňom srdce ľudského syna -
ako vriaceho, mladého vína
plný - temnica sily - sud!
a krv do bledej vyhrčí tvári
a duch mládenský v ňom sa rozjarí
a vydýchne: zmožený blud!
.
221
.
Zbohom, Siréna! zbohom, dievčina
spiacich tých milých mi vĺn!
Šuhaju! tebou vládne otčina,
sľub a zákon verne vyplň! -
Vo svet neznámy s neznámou Vílou,
bárs sladkohlasou, bárs lícomilou,
v hrtan pustiť sa chladných vôd? -
Je Hron môj obraz môjho národa,
ale obraz ten predsa len voda,
a duch je slovenský národ! -
.
222
.
A ľúbosť? - Ľúbosť k deve umrela,
keď umrela moja deva:
milenka hlasom človečím pela,
Siréna tá divno spieva:
Žiale poznané za slasť neznámu
dať a skutočnosť za tôňu klamu?
To osud môj nekáže mi:
Víla! ty zostaň tam v svojom nebi -
mňa ešte zemské viažu potreby -
a vlasť moja je na zemi!
.
223
.
Keď oči tieto zatieni úmor
a zastane mi srdca buch,
od slovenských sa odoberiem hôr,
tak pozná tam ťa ducha duch;
zatiaľ navštívim i tieto trávy
každý deň a tie pamiatky slávy
slávnej krásy chcem spomínať;
budem aj v člne Hronom sa nosiť
a lós tvoj slzou útrpnou rosiť,
ale čln zas s brehom spínať.
.
224
.
A čo ten zákon vernosti mojej!
Odpustiť svetu jeho hriech,
že skazil blaho ľúbosti dvojej
a krásam tým spravil posmech? -
Nie, ty si padla v žitia biede
a pomstiť sa na žitia jede
povinnosť ma moja viaže!
Ľúbil som ľúbosť len samu v tebe,
a mráz v ľúbosti a ľúbosť v chlebe
karhať - to mi ľúbosť káže! -
.
225
.
Uvrznúť svetu, syn strachu plachý?
Víťazstvo mu bez boja dať?
Učila dieťa potupiť strachy,
učila ho slovenská mať!
Keď padnem i ja v galibách sveta,
nech si tam potom vo tmách zastretá
zvoní života hodina:
Keď som ťa preznal, tajomná Víla,
odpusť - nemôže tu ľudská sila
prezrieť rady Hospodina! -
.
226
.
Tak zbohom! - Zase šuhaj sa brodí
po brehoch Hrona rodinných;
sviatočné slnce slávne vychodí
spoza mrakov, z krajov iných:
Na veniec hľadí mládenec tichý,
akoby liečne kvetov kalichy
prezeral ranám k obleve;
a zas sa očma nesie k oblakom,
akoby bôľno mladým tým zrakom
bolo hniť v zemskosti pleve! - -
.
227
.
Čertovou svadbou dažde sa lejú,
jakby sa pretrhol oblak,
po Holiach celých hromy sa sejú
a seje ich zázračný mrak;
jedle práskajú, trieskajú duby,
a krížom-krážom svetlá záhuby
zahanbujú mesiaca tvár,
blysk za blyskom si ruky podáva,
zdá sa ti, svetom že celým pláva
vlniaci sa blkom požiar.
.
228
.
Navrchu hory skala široká,
tristocentová skalina,
okolo tejto priepasť hlboká
a hustá, tmavá jedlina:
a z tej jedliny roj sa vyvalí
na okrúhlinu tľapkavej skaly
zázračno-spanilých dievok
a letkom vlajú kol a dokola
a spevom hromová Hoľa
a ku spevu oblohy tok.
.
229
.
A vlasy ich sú letiace vlákna,
vlákna zlaté na slobode,
a ich odevy z tenkého plátna,
bieleného v hronskom brode;
z očí im strieľa duša ohnivá
a každým hnutím búrlivo kýva
rozdráždená, zúfalá slasť:
Či blaženosť to, či muky pekla?
Aká tie duše vášeň rozvliekla?
Čo je lós ich, kde je ich vlasť? -
.
230
.
Ale v divom sa zhone len krútia
na hladine skalnej Víly,
ich hlasy horou tmavou sa rútia,
skadiaľ tie sa vyrútili:
Chvojky lipové v rukách lietajú,
tou belosťou šiat sa prepletajú
a zlatom tých dlhých vlasov;
a v divom skoku Víly sa krútia
a s hrmením sa oblohy mútia
hlaholy tie vílnych hlasov.
.
231
.
A tá tma hory - ten huk víchrice -
to zvonenie ťažkých hromov -
ten bledý pohľad hviezdy cárice -
ten spev dievok - ten šum stromov -
tá podnebeská Hole výšava -
tých ohňov nebies strašlivá sláva -
výskot, čo ples devíc zrodil -
tie valy postáv nocoblúdivých -
hra vlasov zlatých - let sukieň sivých -
hoj, v jednote aký to div!
.
232
.
Ale od dolín Hrona skalného
hor' tiahne devíc inší chór,
náhlia na krídlach skoku valného
a zázračný ich je pozor;
šat ich fenická farbí purpura
a vlasy zlaté roznáša búra
kol hrdla, pliec, stranou líca:
a v ich prostriedku diadém zlatý,
stozáhybové s povlakom šaty:
to Dobroslava králica.
.
233
.
Už sú na hore Čertovej svadbe.
Či satanskú svadbu slávia?
Či tí anjeli sú v dákej kliatbe,
ako ľudia o nich vravia? -
Ony sa ľúbia, hladia, vítajú,
do spoločného tanca sa dajú,
a spev jeden v nich sa dvojí:
a hromy stíchnu, vetry zamĺknu,
len blesky nebies tu i tu zbĺknu
a spev v kole devíc stojí:
.
234
.
V ľahký skok, voľné družice,
v nás zeme bôľ večne čuší!
V let voľný, Tatier orlice,
kŕdeľ večne mladých duší!
Krásny je kvet, krásna zora,
krásny špľachot bystrej vody,
krásna je zelená hora,
krásny let šumnej slobody:
a v krásach tých krásu spieva
svetu napriek voľná deva.
.
235
.
Víly Hrona, Víly Váhu!
Deň svadby a rozlúčenia!
Pime dvojej slasti vlahu,
vzkriesenia a umučenia!
Družka s druhom podľa neba
vedie čistej svadby snemy,
ale dušiam blahým treba
rozlúčenia podľa zemi:
ľúbosti večnej vzkriesenie,
lásky časnej umučenie! -
.
236
.
Pime dvojej slasti vlahu
medzi zemou, medzi nebom,
víťazstvo čistému blahu
nad mizerným sveta chlebom!
My spájame, čo svet dvojí,
my vlažíme, čo svet suší,
my dvojíme, čo svet spojí,
my tvoríme, čo svet ruší:
sláva na Tatrách, Urpíne,
kňažnej hronských Víl, Maríne!
.
237
.
Tak spev. Ale Víl pekná králica
netancuje a nespieva,
a tvárou sa jej z líca na líca
žiaľ kýsi tajný prelieva:
Sedí na skale v jedľovej tôni,
korunné čelo ku ňadrám kloní,
ku ňadrám búrno zvlneným;
zdá sa, že hrôzy stíchlej víchrici
do pŕs sa zamkli tichej devici
s citom prudko roztúženým.
.
238
.
Podľa nej sedí tá Dobroslava,
čo kňažná je devíc Váhu,
jej skvostná ruka, jej ruka pravá
objíma družicu drahú;
a z úst jej, v slávnom čo Velehrade
v lipových chládkov velebnom sade
sladili rty Mojmírove,
z úst tých vylieva potechy vlahu
na dušu družky, na dušu drahú,
v účastlivom, vernom slove:
.
239
.
Nemárni slzy, družica moja!
Nemuč srdce milé Bohu!
Nebúr tíšiny môjho pokoja,
netráp sestry bez osohu!
Na môj že osud spomeň si divý!
jak my s Mojmírom bývali živí,
nešťastní vždy a šťastliví:
Nitra sa triasla - my sme padali -
pravou sme rukou vraha rúbali,
ľavou srdcia objímali!
.
240
.
Pohronská Víla nezdvihla oči,
Víla pohronská len mlčí;
po čele jej sa chladný mrak točí
a v duši jej prudko blčí:
Len vyššia viera ňadrá jej spína,
keď na svet padlý sa rozpomína
a keď váži deň budúci. -
Čo ti je, drahá? - tak Dobroslava,
lež odpovede inšej nedáva,
len to: „Neviem“ - duch horúci.
.
241
.
Horkýže neviem. Známe hodiny,
kde neznámy žiaľ nás marí;
známe hodiny, kde zas cit iný
sladkostí sto pre nás varí;
známe hodiny, v ktorých nadšenie,
strach, túžba, nádej, tušenie
zahmlia život nášho žitia:
To ouvertúry vyšších dňov viery,
cez ktoré k veľkej nebies opery
hlasy božské nás uchytia. -
.
242
.
Obrazy samé po stenách sveta,
po srdciach ľudstva vidíme;
či to skutočnosť, či len klebeta?
Či sme hor', či to len sníme? -
Na tých obrazoch farby sa menia,
farby sú tôní ľahkých stvorenia,
tône sú deti miznutia:
No čo v obrazoch dejín sa zjaví,
lebo čo duša v obrazoch vraví,
to nezná svet zabudnutia. -
.
243
.
Na Sitne stojí - ha! sny a klamy! -
Nie - skutočnosť je to ducha. -
Na Sitne stojí mládenec známy
a známa jemu mladucha:
Na čelá blesky krásy primreli,
srdcia sa v pokoj svätý zavreli,
oči slzou lásky zvreli;
zo sĺz kastalské vznikly pramene,
zo srdcí kvetín rajských korene,
z čiel jasných nebies plamene.
.
244
.
Na Sitne milý a milá stojí
a ruka ruku si stíska,
na výšinách sú oba v pokoji,
dolinou pod nimi blýska:
a on prerečie: Slávno je, drahá,
dívať sa z výšin ľudského blaha
v biedne nízkosti pohromy. -
A ona: Ale ešte slávnejšie
spustiť sa z výšin v stavy biednejšie
a zdusiť ľudstva Sodomy! -
.
245
.
Kroky sa pohnú z obrovskej skaly
k nížinám chalúp machnatých.
Ale ich duše voľné lietali
velebno v nadšeniach svätých;
jak na kyj verný ruka pastiera,
tak útlosť devy sa podpiera
na silné druha rameno. -
No či skutočne, či sa mi sníva?
Milý! či horou sa neozýva
i tvoje i moje meno?
.
246
.
Či to len vetry severné dujú?
Či ktosi o pomoc volá?
Či sa družice moje žartujú?
Či Víly vábia dokola? -
Nie sú to vetry búrne severa,
nikoho zbojník tu neoberá,
tri ráz to znova zaznelo;
družice moje sa neprechodia,
Víly sa v chvíľach týchto nevodia,
čos' inšie byť to muselo.
.
247
.
A z húšte švárna mladucha kročí
s náručím láskou rozpätým,
sláva nesmrtných svieti jej z očí
a s kľúčom hrá ruka zlatým.
Pleť jej hodvábna z vábneho čela
na prsia biele vážne zletela,
pokoj na líci jej býva,
na ústach sedí jej zvest veselý,
a jej postavu driečnu šat biely
v šumiacich zhyboch pokrýva.
.
248
.
Marína stŕpla. A divná deva
vždy blíž a bližšie sa blíži:
Neboj sa, drahá, čo sa odieva
v toľko krás, nám neublíži. -
Zázračná k milým samým prikročí,
oboch objatím divným otočí
a v oboch srdce zahorí,
a oba v nemom dive zastali,
jakby čarovným prútom dostali,
a Drahomíra hovorí:
.
249
.
Na svety kosec šedivý chodí
a mŕtve životy kosí,
poľom žitia sa kostlivec brodí,
darmo ho i mladosť prosí:
čas do večnosti časy preváža,
Morena krehké životy zráža,
na vrahov chodia katovia;
čo kosa kosí, to padne, zvädne,
čo tieň objíme, to večne schladne:
toto sú moji sluhovia! -
.
250
.
Ja som ich pani a slúžka Boha,
k blaženým anjel blažený,
ku sláve viesť je moja úloha,
komu lós tento určený.
Kľúč zlatý zlaté otvára brány;
šťastní, prešťastní, čo jak poddaní
zákonom svätým slúžili! -
Poďte, priatelia moji, ku večnej
kráse, po ktorej v túžbe srdečnej
ľúbosti vaše túžili! -
.
251
.
A milenci sa pevno objali,
krem lásky nič necítili,
z očí im zmizli sitnianske skaly,
jakby ich veky schytili.
Žiadnych tu vrchov, žiadnej doliny,
žiadnych tu rokov, žiadnej hodiny,
len z veže padali tóny.
A i tie zvony v diaľkach odzneli -
uši ohluchli, ústa znemeli -
tá zmizla a - zmizli oni. -
.
252
.
Jaskyňa temná - skalnaté steny -
tichosť jej pani, pán pokoj;
mach mladý s dlážkou skalnou zrastený -
milý, milá! to paplón tvoj! -
Ústa sa od úst milých nelúčia -
náručie sa nepúšťa náručia -
hýbania tu žiadneho niet:
Len v tvárach blahú vidieť nádeju
a v dušiach tichých príjemne tlejú
rozpomienky na zhaslý svet. -
.
253
.
Ktože to tam spí? Mŕtvi, či živí? -
Ni posteľ, ani mohyla. -
Tu z bludu svitá úkaz pravdivý,
tú mŕtva láska ožila;
tu v snách smrteľných nesmrtnosť drieme,
títo už vedia, čo my nevieme,
im slnce nové vychodí;
títo v objatí lásky ustali,
zemských ľúbostí zdroj vyčerpali,
ľúbosť ich znova sa rodí. -
.
254
.
Zhrčala trúba! - rty sa hýbajú; -
zhrčala! - oči prezreli; -
zhrčala! - nové údy vstávajú,
keď hlasy „Vstaňte!“ zazneli. -
Milenci vstali: vstalým sa javí
cherub vzkriesenia v zorách oslavy,
prst jasný vpravo ukáže:
Tam zlatá brána - za ňou blesk slávy -
priezračnosť svojej rajskej postavy
zrak milých na seba viaže.
.
255
.
Ústa sa pohnú; milý hovorí:
Dobrý deň, moja predrahá!
Tisíc krás nových od teba zorí
a jedna druhú premáha:
Ťahy, čo vlastnú krásu ti dali,
v celosti svojej síce zostali,
ale blesk nový dostali. -
Tak poďme, drahá, v nové životy,
v životov nových nové dobroty,
do všetkých dobrôt jednoty.
.
256
.
Maj sa mi dobre, ty hora zlatá,
ty pekný vrch mojej duši,
pamiatka tvoja bude mi svätá,
tú vek žiaden mi nezruší.
Koľko ráz som zrak k sebe zvýšila,
všetka sa búrka žitia stíšila,
vidiac tvojej výšiny moc;
a keď som na tvoj vrchol zastala,
o veľkostiach som malá snívala:
no, Sitno moje, dobrú noc!
.
257
.
Dobrú noc, Hron môj! ty druh srdečný
mládeneckých mojich citov!
Na brehoch tvojich v prsiach mi večný
kvietok ľúbosti rozkvitol:
a v behu prudkom krištáľnej vody
čítal som často slávy zárody
a mohutných duchov koľaj.
Veštec! pri tvojom som blbotaní
sedával v tajnom, čarovnom zdaní:
ale teraz - dobre sa maj! -
.
258
.
Zbohom! ty ľud môj, ľud môj ľúbený,
vyšších letov mojich predmet!
Zbohom, pamätaj, že máš sľúbený
duchom svetov bezmierny svet:
ja duchom tebou večne prejatým
s tebou chcem túžiť k ideám svätým
a s tebou tam i tu bývať;
syn tvoj chce žialiť tvoje žialenie
a na síl tvojich víťazné vrenie
s vrelým sa nadšením dívať!
.
259
.
Ešte sa, drahá, na svet obzrime,
ľúbosti našej hospodu,
ešte si na zem jeho spomnime
pri okamihu rozchodu:
Na jej sme prsiach sladko snívali,
na jej sa krásy často dívali,
v nej prvé zachľupli slasti.
Je svet ten predsa smrteľným milý,
bárs duše často v ňom zablúdili,
bárs trpkých vlasť je boľastí! -
.
260
.
Pamätáš, moja, tie tiché mraky?
Pamätáš dni tie ružové?
Pamätáš lúk tých jarné zázraky?
Pamätáš chládky lipové?
Pamätáš tamtie nebeské doby,
v ktorých utíchli srdca žaloby
a nebo na zem zvábili?
Pamätáš na tie duše spanilé,
ktoré mám vždycky tak boli milé
a jedno s nami cítili? -
.
261
.
Počuj, môj! - či to anjeli Sláve
zastaveniečko dávajú?
Či to dôstojné organy práve
nebies Hospodinu hrajú? -
Nie je to bitých strún nariekanie,
byť sa to nezdá píšťal hučanie,
nie to strún hladených spevy:
To sú tie čisté hlasy étera,
v ktoré prst večných cností zaviera
súzvukov rajských výlevy!
.
262
.
Láska nebeská je vetrík juha,
duše sú strunky strieborné,
rám tých strún pekná večnosti dúha,
blesky strún blesky sú zorné:
Vetrík ľúbosti duše previeva
a súzvuk citov útlych zaznieva
od vekov pólu do póla,
a pokoj neba len šum ten ruší,
keď spieva osud blažených duší
tá večná harfa Eola.
.
263
.
Tie pekné tône so svetlom hrajú
na poli snežnej belosti,
jak cesty krížom svet prebiehajú,
tak dúhy tieto výsosti.
Na čomže sedia? na nebi, morách,
na lícach, lúkach, na hradoch, horách?
To vlastnosť zeme mizernej! -
Nebeské farby duší obleky. -
Ale, druh môj! svet tento ďaleký
farby sa nezdá mať čiernej? -
.
264
.
Družka! tu ľúbosť svieti nevinná,
tu je nádeja zelená,
svetlá sa nebom jasnosť pohýna,
tu láska vládne červená,
tu zlatý oheň v obetiach horí,
tu i fialka kvitne pokory,
i ruža citu útleho:
ale noci tu nemáš hrobovej,
tu duše driemu v tôni ružovej,
v speve vetríka šumného. -
.
265
.
Vy, v dolách stínov ešte žijúci,
radu priateľa prijmite!
Verte v ľúbosti Eden žiadúci,
láskou sa k láske zažnite!
Jedno to, či sa v devu zaľúbiš,
či srdce svoje sláve zasľúbiš,
či vied ťa zajme obloha,
či národu svojmu zasvätíš,
či v objem šíry ľudstva zaletíš:
len zaľúb vo všetkom Boha!
.
266
.
Boh náš je láska, a láska jeho
v kráse sa svetu zjavila,
jedno, či v letku práška drobného,
či v letoch duchov sa skryla;
z večného toho čerpaj pokladu,
v ničom si dušu nezastav mladú,
až slávu ducha rozvinieš:
Len túž a horli v svätom zápalu,
či z hlbín vzlietneš a či z Uralu,
k nebu sa predsa vyšinieš!
.
267
.
Tys' mňa, anjel môj, cítiť učila
a v bránach žitia objala,
myšlienku z citov si mi rozvila,
z chlapectva mužnosť vyzvala:
Žili sme spolu pre vyššie žitie,
spolu cez zemských dní vlnobitie
v prístav tento sme pribyli;
by sme tu ambru jednu dýchali,
jeden med z jednej čaše píjali
a dvaja jedno ľúbili.
.
268
.
Počulas', drahá, od múdrych sveta:
či v dvoch môž' jedna byť láska?
Dvojjednota im je len klebeta
a trojjednota otázka;
tys' im to skutkom už dokázala:
seba mne s' dala a mňa si vzala,
oboje láska spojila.
Múdrosť to dala ľudskej potrebe,
by tá jednota človeka v sebe
druhého ľúbiť učila.
.
269
.
Keby to krásne duší zmierenie
srdcia naše neviazalo,
spadli by putá naše milené,
to slobodu by nám vzalo:
Dvojnosť je milé ľúbosti puto,
v slobodu mení porobu túto
dvojjednoty podivný stroj. -
A keby to nie, mládenec milý!
akože by sme tento cítili
nesmrteľných duší pokoj? -
.
270
.
Ach, v ľudských prsiach cnosti sa boja
ťažkých žiadosti reťazí:
tu neskalený cit má pokoja,
tu svätosť večne víťazí,
tu bezočivé umĺkli zlosti,
tu sa na prsiach čistej ľúbosti
každá moc tajná zlomila:
Ja sa ti neviem ináče koriť,
nemôžem inšie cítiť, hovoriť,
len: krásna, moja a milá! -
.
271
.
Čo voláte, vy, zemské ohlasy,
že v nebi niekto prstenky?
Alabastrových prstov okrasy,
zálohy vernej milenky? -
Oj, vy sudcovia slabí, škrekľaví!
Vidno, že bleskov nadzemskej slávy
v myšlienkach vašich nestáva!
Načo anjelským prstom okrasy?
Načo tam záloh, kde po vše časy
vernosť sa vernosti dáva?!
.
272
.
Že v raji večnom nemá poľúbkov
ľúbosť studená, nepravá?
Nezávidí vám cukry holúbkov
nadzemskej ľúbosti sláva:
Bozk je na zemi - to mu dať sluší -
časom rozkošný závdavok duší,
časom úst zvyklé potkanie:
Nebeská láska - no, či nie, drahá?
zaviera všetky studnice blaha
v jedno a večné bozkanie!
.
273
.
Šťastní ste tamdoľ, ktorí túžite
vidinou krásnou nadšení!
Nežiadam, aby v slávy úsvite
cit pekný ten bol zrušený.
Duch veľký v svojich túžbach svojhlavý
útokom ženie na brány slávy,
až kým ich šťastne otvorí:
Ale blažený, kto jak my, drahá,
keď svet bolestí už popremáha,
v pôžitkov raji si dvorí.
.
274
.
Pamätáš, krásna, tie okamženia,
ktoré nám z neba padali,
keď sme sa ešte v krajoch túženia
na zadusenie objali?
Nuž tam v premenných dolinách zemi,
kde rozlúčenie - tam sú objemy
na sladké slasti bohaté:
Láska nebeská, tá neobjíma,
lebo od srdca srdce prijíma
len jedno večné objatie. -
.
275
.
A dušu moju slávne unáša
nadšenie nebeských citov;
svety! čo mi je mrákota vaša,
keď deň v prsiach mojich skvitol? -
Večnosť mi svoju strhla oponu,
duch ku vlastnému vzlietol zákonu
orličím letom slobody:
Vyviedla ľúbosť podstatu moju
cez búre sveta až ku pokoju,
k Bohu cez modly prírody! -
.
276
.
A nebom celým prorocký zvoní
v žalmoch zbožných Cherubov hlas,
že i ostatné mraky odroní
z duchov ľudských všemožný čas.
A nebom celým cez všetky veky,
ako vĺn zlatých kypiace rieky,
blesk čarovnej slávy vlaje:
a vôkol dôstojného prestola
v chóroch zbožnencov blaženosť volá:
Halelujah! Boh láska je! -
.
277
.
Neplačte, perly sĺz nízkej zemi,
že svet ten váš lásky nemá;
tu drží za vás výhlasné snemy
láska tá, čo tam je nemá:
a v snemy tieto vždy prístup majú
tie krásne duše, čo v svete lkajú. -
Svet ten je posteľ bolestí! -
Tak teda plačte, veď sem lietajú
slzy, čo z očú lásky padajú
ku prameňom večných slastí!
.
278
.
Marína moja, ľúbosť sa naša
v chalupách zeme zrodila,
dcéra poklady matky vynáša,
ktorá jej útlosť vodila:
Ľúbosť sa naša pozdvihla k nebu
a tej jednoty blahú velebu
na nás samých sme videli:
Ach, nevďačná to ľúbosť by bola,
keby sme z toho blaženstva póla
na biedy matky hľadeli!
.
279
.
Priatelia slávy, dajte nám krídla!
v doliny zemské zletíme
a tie smrteľných biednikov bydlá
v chrámy lásky posvätíme:
Ľúbosť nás naša tam naspak volá,
jej sláva táto zdá sa len škola,
zdeliť sa jej je úloha;
suchá je rosa, ktorá nevlaží,
blaženosť, ktorá druhých nevlaží,
to blaženosť je úbohá!
.
280
.
Čo sa to v prsiach našich ozýva?
Veď večne my sme blažení!
Čo nás do krajov nízkych vyzýva?
Veď rozdiel náš je zmožený! -
Oj, drahá! láska zjaviť sa žiada:
ja rád mám teba, ty mňa máš rada,
svet ale lós náš necíti;
tvár svetolásky, všeobecnosti
dobyme úzkej našej ľúbosti,
to prsia naše nasýti!
.
281
.
Oltáre si tam duch náš vystaví,
oltáre lásky nezvratné,
z radostí svojich obete spraví,
z túžob modlitby posvätné! -
Boh náš! až pokiaľ iskra ľúbosti
nezblčí v plameň ľudstva šírosti,
tam kľačať v prosbách budeme.
Potom, keď v ohni tom zemskosť zhorí
a svet sa v jeden chrám Tvoj pretvorí,
Boh náš! pred trón Tvoj prídeme!
.
282
.
Objím ma, objím zas, duša moja!
Vyhnite z cesty, planéty!
Ľúbosť do boja volá, do boja
v pole za sväté predmety! -
Hnevy ľúbosti a ľúbosť hnevov!
Cnosti, majte sa do sladkých spevov!
Hromov sa traste, odpory! -
Vy krásy, čo sa v časoch nemenia,
buďteže túžbam nášho nadšenia
obromohutné podpory!
.
283
.
Vitaj nám, Sitno! Tatry, vitajte!
Ty Váh prudký, ty silný Hron!
Ruky nám, duše drahé, podajte!
Svet náš, svet váš zas je jedon!
Vitaj, Ladoga, vlnenie Sávy,
vitajte, brehy Visly, Otavy,
vy Obrohory, vitajte!
I vy, rovníka pusté osady,
i vy, dvoch pólov gigantské ľady,
vítania ohlasy dajte! -
.
284
.
Otčina moja! čože ty spievaš?
Faustov divých pekelný svet?
Či achillovské hnevy rozsievaš?
Korzikána pokonný let?
Či Don Quijotov veterné hrady?
Či Uránie a Mesiády?
Či prózu v báseň obliekaš? -
Oj, necháš ty to bardom šedivým! -
S nádejou blahou, s túžením živým
v blažených žiaľoch nariekaš!
.
285
.
Ktože by u nás písal satiry?
Kto by u nás prózu sníval?
Kto by tu spieval krvavé chýry?
Kto by modly staré vzýval? -
U nás sa ľúbi! tu šuhaj švárnu,
tu syn povďačný matku obstarnú,
tu zemko zemka bozkáva,
tu krása kráse ruky podáva,
tu sláva sláve dáva úlohu,
tu božstvo teší sa v Bohu!
.
286
.
Čo na smetiskách Tatier umiera,
to pieseň tvoja ukryje? -
S mŕtvymi mŕtvy nech sa oberá,
to ľúbi život, čo žije.
Pre podlosť ľudskú, pre nízku biedu,
pre zmije plné kliatby a jedu,
pre hnilých rabov, mamľasov,
pre podrobnosti zemskej potreby,
v horiacej duše vysokom nebi
súzvučných nenájdeš hlasov! -
.
287
.
Nechcem ja, aby vlasť moja milá
v Olymp sa kýsi zmenila,
ni aby dcéra ľudská, spanilá
obraz svoj zemský stratila!
Nemožno ľúbiť svet magnetikov,
nemožno vzývať námesačníkov,
na zázrak strašno sa dívať:
Vysoké biedy túžob pozemských,
velebné chyby citov panenských
možno aj ľúbiť, aj vzývať! -
.
288
.
Marína moja, dumnej nemoty,
šumných piesní mojich predmet!
Čo bych tri večné spieval životy,
piesni mojej skončenia niet!
Ako keď vetrík v škárach Devína
v šume slabučkom deje spomína,
tak spev môj svetom previeva:
No mne nemožno bolo nespievať;
ale či mám sa krásam posmievať?
Umĺkni, hlas! - Ona spieva!
.
289
.
Ona spieva! To spev svetu nemý,
hlas volajúci v Sahare;
a mne tak hasne, oj! tak hasne mi,
ako obeť na oltáre:
Ba ako víchor duchom mi letí,
prebieha všetky života svety
a všetky moje rozumy,
a v nich sa točí ako vír rieky,
šumí dokola, až - až naveky,
na dne duše mi odšumí.
.
290
.
Lebo ta letia obrazy divné
nad večnosťami podstaty,
a moci sveta bujné, záživné
sú vlastných si detí kati;
a žitia toho chladné vanutia
prežiť velebné krásy nás nútia
a raj citov nesú nazmar:
Nuž teda! - keď to poroba žiada,
nech dušou celou blesk sa rozkladá,
ako Moskvy svätej požiar! -
.
<291
.
Marína moja! teda tak sme my
ako tie božie plamene,
ako tie kvety v chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!