IV.

Kam to ten mesiac hľädí, že je taký bledý?
Oj, hlboko, hlboko, kde ]ánošík sedí!
Hej, Jánoško, Jánošík, kamarát slobody,
zle sa tebe akosi na tom svete vodí!
Tvoje silné dve rúčky prikuté o skaly,
čo sa kedys' pred nimi brány otvárali,
tie nožičky jelenie nakrátko lapené,
čo kedysi tri krajiny neboli dosť pre ne.
Štyri steny plesnivé - to tvoj svet slobody:
Hej, kamarát, kamarát - zle sa tebe vodí!
.
On spí - mladý syn Tatier, zbičovaný zlostne;
tu skovaný v okovoch, ale voľný vo sne.
Oj, spi, duša mladušká, spi pekný dlhý sen -
keď v skutku nie, svoj život skonč trebárs vo sne len!
Spí opretý na kláte, odretý zo zlata,
ale na ňom nadzemská ligoce sa šata.
Tieň kríža mu na prsiach, na čele blesk žiari,
rúčky, nôžky krvavé - a úsmev na tvári.
Bo svetlom tým, čo zhora okienkom dnu vpadá,
s sebou, s Bohom zmierená duša jeho mladá -
sťa rebríkom Jakuba v iný svet vyšla si
hľadať pravú otčinu prasvetla i krásy.
A tam pred ňou tajomný závoj sa rozdvojí:
I v zorách dňa večného vítajú sa svoji.
.
Tak sníva junák väzeň mladosti krásny sen:
Oj, ži mi, ži, junák môj, ži aspoň vo sne len!
Snívaj, snívaj o slávy báječnom úslní -
snívaj aspoň, príde čas a sen tvoj sa splní!
A to svetlo, páč len, páč, čím diaľ, to viac svitá,
a pred ním v štyri kúty uniká tma zbitá.
Tie steny zarazene, tisícimi zraky
dívajú sa na neho sťa na zázrak dáky,
dívajú sa i blednú - iste sa ho boja:
On v ich moci pokojný - ony bez pokoja.
.
Z kútov kosti vykukli i umrlčie hlavy -
zdá sa, že jedna druhej o súdnom dni vraví.
I hady sa hor' vzpäli - no klesli odrazu:
bo nemožno na slávu hľadieť zemeplazu.
Tak sníva junák väzeň v čarosvetlom kráži,
Bo pokoj, pokoj Boží ponad ním tu stráži.
Tieň kríža mu na prsiach, na čele blesk žiari,
rúčky, nôžky krvavé - a úsmev na tvári.
Sem, sem sa poďte dívať, bračekovci moji!
To chvíľka, čo za celý jeden život stojí!
.
Tma dvíha sa odboku: Ha! Stoj ešte málo,
stoj, preboha, veď ešte len čo zasvitalo!
Už sa blíži nečulá - tvár jasnú už kryje,
už tie líčka ostali jak zvädlé ľalie;
ústa zo sna šepocú: Ach, milá, premilá!
Kam odchodíš? Beda mne! Kam si sa stratila?! 
A putá sa ohlásia. Vzlietnu mihalnice,
jak v tom svete povestí strážne holubice,
čo dva tajné poklady krídly ukrývali -
i v rose sa strbliecu očiek dva kryštály.
.
Ich zrak sa tu napnute v tých hrôzach zamára
a v mysli omráčenej jej čarovná žiara
svieti ešte menisto, ako lúč z oblaka,
ako na mračnom nebi dúha sedmoraká. 
Duša kdes' medzi nebom i peklom zostala,
jak laň, čo ju hadiska moc zraku skovala.
Tam stojí ohromená v zakliatom pokoji;
na zem, to priepasť hrozná, zísť sa dolu bojí,
a do neba vrátiť sa nemá viacej moci:
Vtom dvere zarachotia sťa hrom v tichej noci,
a duša tým zronená zaplače -na zemi.
Bo sa pred ňou všetky tie bájsvetov objemy
sťa meteory jasné razom rozstreli,
len iskry v pamäť padli, do svojej mohyly.
A bárs aj stroskotané, no nie vyhasené -
čakajú tu v tichosti na nové vzkriesenie.
A kto to v bledom svetle na prahu sa javí,
odliaty jak by v plameň v dlhý plášť krvavý?
"Zhotuj dušu k odchodu! Bije tvá hodina."
Rečie - mizne, a brána hurtom sa zamkýna.
Tak diabol, keď pre dušu prichodí sľúbenú - 
pred ním svetielka, za ním hrmavy sa ženú.