VI.

Vejú vetry, vetriská od západnej strany,
kam tie mraky tak letia jak hladní havrani?
Snáď na chraňbu slniečku? Čo vy chmáry chcete
slniečko pochovávať? A ono pri svete!
Či by ste ho zaživa chceli v hrob položit?
Nie! Z toho nič nebude - nezomrie, čo má žiť!
Bo, čo ho aj na chvíľku zložíte do jamy:
povstane, vyrúbe so zlatými šabľami;
a potom do tej jamy - ľahnete vy sami.
Leťte, len leťte, keď vám to pokoja nedá -
ale potom nesteňte: Jaj, beda, prebeda!
A čo to za mrak tiahne cez tie šíre polia?
Čo tie vrany tak liecu, kráču dookola?
To sprievod čierny, dlhý z mesta sa pohýna,
vyprevádza zo sveta nezdarného syna.
Spevu, plaču neslýchať, len čo vietor duje,
a čo drobná rosička z neba poprchuje.
.
Páč! Na čiernom vozíku, v hlbokom dumaní,
to tam junák Jánošík, šuhaj maľovaný.
On v prostriedku sťa víťaz, kolo tváre bledie:
Zdá sa, že on to na smeť celý zástup vedie.
"Modlime sa!" - kňaz vraví. Za koho? "Za teba!"
Nie, otče, ja už idem, za mňa sa netreba -
a tam? Boh dobrý, verím, milostive súdi;
no modlime sa radšej za tých biednych ľudí,
za ľud, za ľud nešťastný, za to chorô dieťa,
že by abo ožilo, abo šlo zo sveta!
Pozri ho, jak omdlieva na nevoľnom loži,
pozri tú tvár vpadnutú - či to obraz Boží? !
Jarmo jeho kolískou, síňavy ozdobou:
Oj, čis' kedy zmiluje ten pán Boh nad tebou,
ty dieťa utrpenia, zakliato v nevoli?!
Nič viac nevie o svete, iba že ho bolí;
žiť nezná, nebožiatko, a zomrieť nemôže:
Čo chceš s ním, zač tie muky, spravodlivý Bože?
Sirota, nezná otca, mater, ani seba:
Otvor knihu, moj otče, zaň sa modliť treba!
Modliť! Ešte nie pozde, ešte sú nádeje,
ešte jedna iskierka na dne duše tleje;
a hoc ona malinká, hoc hlboko skrytá:
odkľaj mi ju, môj kňazu, - a svet nový svitá!
I zraky rozpálené zodvihne do neba,
modli sa, vrúcne modli - za koho? Za seba?
Oj, ľud biedny, oj, ľud môj? Ktože ťa zastane?
Ja idem už, ale Ty, všemohúci Pane,
zostaneš s ním, Ty zbav ho! - vzdychajúci volá.
A ľud nemý jak tôňa vlečie sa dokola.
A ľud slepý - nevidí za bieleho rána:
Zabíja otca svojho, čo ho za sna zháňa!
.
Od šibeníc zavialo, baby sa žehnajú;
na štyroch čiernych stĺpoch havrany krákajú:
"Poď k nám, poď k nám, Janíčko!"
- až strach kosti láme -
"Poď k nám, poď k nám gazdíčko! Dávno ťa čakáme!"
A on ide - k šibeni pri srdca tichosti,
bo mu duša hovorí: To oltár voľnosti.