VII.

Slnce v zlatej kolíske nad horou umiera,
hlucho, temno na vzchode, jak vprostred cmitera.
Obloha v ťažkom smútku až k zemi sa zhýna
sťa mať biedna nad rakvou jediného syna.
Hory, doly v pokore od Tatier k Dunaju,
nad nimi v šírom kole tam víly ihrajú.
Vprostred kola je hora a na holi skalka -
tam si spieva samotná bielych panien kráľka:
Nôžky chmára povíja, vlásky zora zláti -
ako biela ľalia, ako Božia mati.
.
Poď, poď, Janík, sokol zlatý,
poď do môjho náručia:
Budeme sa milovati
tu, kde nás viac nerozlúčia.
.
Oj, poď len, poď hore ku mne
z búrok sveta do pokoja:
Ej, veď ťa tu pekne, šumne
popristrája milá tvoja!
.
Tu ťa čaká oblek nový:
Pláštik z rosy - moja práca - 
tu klobúčik slniečkový
i košieľka z žiar mesiaca.
.
Tu ťa čaká domček nový,
domček krásny, maľovaný;
dášik na ňom diamantový,
okienečká v štyri strany.
.
A v tom domku budeme si
žiť jak v raji, sami dvaja;
kol nás večné družíc plesy,
družíc Tatier i Dunaja.
.
Oj, poď len, poď, sokol zlatý,
poď do môjho do náručia:
Budeme sa milovati
tu, kde nás viac nerozlúčia!
.
Tak spieva. Spevy hrajú ponad oblakami -
a on vstred černovojska pod šibenicami;
tam na tom hroznom vŕšku, na prahu dvoch svetov -
nebo nad ním vysoké - svet nízky pod pätou -
stojí neohrozený so zrakom upretým,
stojí junák Jánošík - jak dakedy predtým,
keď tú svoju družinu prezeral pred bojom,
tú, čo žila, mrela v ňom jak hrom v blesku svojom;
rúčky tak založené v zelenej košieľki,
i ten istý klobúčik i pierko tak celky,
i tá dumka na tvári i tá žiara v oku,
všetko tak - len palošík chýba mu pri boku.
Len keď hlas známy: "Velej" - zaznie tam od lesa
"Velej! smrť abo voľnosť! Bratia, nedajme sa!"
On stojí jak by kameň, rúčky nepohnuté,
na pozdrav bratov vrelý posiela - vzdychnutie.
Vzdychnutie sťa by bralo mŕtvo sa ozvalo
no, všetko to, ach, všetko, čo mu zostalo
Bo účty jeho s týmto svetom uzavreté,
čuvstvo drieme a myseľ kdesi v druhom svete
Tam, tam, v tom svete peknom, kde nebo tak nízko
kde srdce, vrúcno srdce ku srdcu tak blízko
V svete zašlej mladosti. Tu ligotné chvíle
oblietli ho dokola sťa zlaté motýle.
A on, znovuzrodený v malého šuhaja,
tiahne s nimi slávnostne do rodného kraja.
.
Páč! Už ho z diaľky víta jasnočelá hoľa,
tu z vŕšku naň kostolík tajným hlasom volá
tam za ním rodná rieka túžobne narieka;
zo dvoch strán ho zelené kopce objímajú,
zo dvoch strán háje za ním ľúbosťou vzdychajú;
lúčina mu chodníček ku dedine kveti:
Vitaj, vitaj, Janíček! Bežia k nemu dati;
pred domom mať, rodina i celý svet známy
obhŕdli ho dokola: Vitaj medzi nami!
Blízko, diaľno - to všetko ku nemu sa ženie,
ľúbaniu a vítaniu konca-kraja nenie.
Akoby práve teraz vracal so zo školy,
nestihne ani vetiť: Bodaj zdravy bolí!
.
Len v šír tá duša mladá ramená rozloží
i pritisne na srdce celučký svet Boží.
No sotvy jak tá včielka primrie na list sladký,
sotvy usne jak dieťa na prsiach svej matky:
Už ruky hadovitej dotknutie studené 
prebúdza ho; i z raja naveky vyženie.
.
Už je hore. - Ešte raz zrak na hory hodí -
hej, na hory, na hory, na ten svet slobody!
Kraju môj, bájny kraju i spevu i sily,
kde košelečky tkajú bohatierom víly,
spevcov zlaté rusalky z nadzemských vôd poja:
Oj, kde máš v svete páru, ty krásna vlasť moja!
Hory, tie čierne hory, ťažko zastenali,
on ticho hľadí na ne, nesmúti, nežiali;
bo ich pamäť jak lampa čarovná pozláti,
i oblieka v slnkové starodávne šaty.
A on v tých svetoch bájnych sám seba pozerá,
pozerá sa sťa slnko nad morom zvečera.
Na šabli vyštrbenej junák podopretý
díva sa tam z troch kopcov na tie rodné svety.
.
Z vojny ide syn ľudu po víťaznom boji
a tu ešte boj jeden v duši jeho stojí.
Dole - sedliačik orie, na nevlastnom poli,
a hore - ohník horí na Kráľovej holi.
Čože? kamže? Či plúžiť to nevlastné pole,
či po horách si chodiť s chlapci dobrej vôle?
No nehľadí on dlho po nevoľnom poli:
Ta letí orol mladý medzi tie sokoly!
Pri vatre gajdy hučia, v skoku sú chlapiská,
v ruke pohár a v druhej valaška sa blýska:
"Hore hu! Nič to preto, že sme my chudobní,
hoc sme i chudobní, ale chlapci hodní!
Hore hu! Nič to zato, že sa biedne máme:
Naša dobrá vóľa i tú biedu zláme!"
.
A s tou švárnou družinou chodí on po horách
pri slnci a mesiaci, pri hviezdach i zorách;
chodí si on sťa vietor bez dráhy, bez cesty,
strachy pred ním a za ním báječné povesti.
Nad biedou utisnutou poslom Božím vstáva,
kvetom skvitá krvavým na rumišti práva.
To na Holi boj bije, samučičký samý,
boj bije junák smelý s troma stolicami.
To na Kriváni stojí, dušu v túžbach kojí,
pozerá orla v letu pri slnka východe -
i spieva si piesenku o zlatej slobode.
To dumku šuhaj dumá v Prosiečnej doline,
dumá, či to zakliaťa predsa raz pominie.
A všetky tie obrazy taks' milo naň smejú,
že znovu v ňom vzbudili usnutú nádeju.
.
Hoj, a duša ešte raz do nich sa pristrojí,
jak bohatier napokon do čarovných zbrojí,
a po nej sa rozleje sila nevystihlá;
cíti, že by ramenom zem do neba zdvihla.
A vtom kňaz povie: "Amen!" - Jaj, Bože nad nami! - 
Hmla zašla - a Jánošík víta sa s vílami.
Tri ráz od hôr zablysne, tri zhučia výstrely:
Oj! Časy naše, časy, kam ste sa podeli?!
.
A tým poľom - či to hmla, či šatka belavá?
Či to vietor, či dakto "Stojte!" voláva
"Stojte! Tu list s pečaťou od Jeho Jasnosti!"
Pozde, pozde, už sa on nevráti z večnosti.
Pozde, pozde dobehli cisárske patenty:
Nedá Janík za seba štyri regimenty!
.
Ľud okolo šibene - sťa .mŕtva skalina -
nevzdychne, nezaplače, pästí nezatína.
Ide domov - pomaly - ale dák z nechuti,
čo krok zrobí, to stane, to hlavou pokrúti;
čím diaľ ide, tým mu viac čosi srdce zviera,
dač sa v duši ozýva: Jánošík zomiera!
A to srdca zvieranie viacej neprestane
a hlas ten bude volať na zmŕtvych povstanie,
prebije sa cez prsia, cez hory, cez lesy -
bude volať do všech strán: Janíčko! Kdeže si?!