VIII.

Hmlisté, pošmúrne nebo nad Tatrou, Dunajom.
Tak je dáko otupno tým slovenským krajom,
jak zakliatou krajinou. Zem jak by dusená,
sťa žena pri pôrode; len stená a stená
a plod vydať nemôže. Už vŕšky skopneli,
utopili Morenu o Smrtnej nedeli,
roznosili už deti prvšie jarné púčky,
už dávno zakukali po hájoch kukučky -
a jara nechyrovať. Prešlo i Vzkriesenie
a ešte horou-dolou nič sa nezelenie.
Hora v puku, pole v kle utúleno drieme
a ľudia von oblokom na tie holé zeme
zrakmi beznádejnými nemo pozerajú -
s rukami zloženými, čo bude, čakajú.
.
Staré baby pri peci trímu tajné rady,
spomnú Janka i jeho zakliate poklady.
Vraj, vidno ich presúšať, keď sa mesiac noví,
aj dostať ich, vraj, možno; len ten kvet jánový,
čo poklady otvára, z nich zlého vyháňa,
čo kvitne o polnoci na svätého Jána -
ten dostať: To tajomstvo, čo ešte neznáme -
na čom si dosiaľ ten svet darmo hlavu láme.
Spomnú i pás, košieľku, čo mu dali víly,
i valašku, čo mala za sto chlapov sily.
Bola, vraj, tá už siedme dvere ťať začala,
ale vtedy on skonal a ona - skapala.
.
Všetko to s ním zaniklo, i tá jeho milá,
i tá švárna družina, čo si s ním chodila;
len tie pusté chodníčky, čo po nich zostali,
a tie mená vyťaté na tatranské skaly.
Napokon ešte prídu na tie mrcha časy,
a tu sa jedna stará kdes' z kúta ohlási -
to sa krížom všetkými svätými zaklína,
že týmto pľuštiam, lejám, len on, vraj, príčina;
bo že on ver' neumrel, že ho rodné víly
čarodejníckym prútom k životu vrátili.
A na svoje dve oči že ho raz videla
v búrke na dreku letieť sťa by jasná strela.
A bohzná, čo si všetko nenarozprávajú
o divoch, čo sa stali a čo sa stať majú.
.
Šuhaji zas nespustia oka z tamtej strany,
kde zašiel dobrý junák, Janík maľovaný.
Pozerajú túžobne, čo sa to tam deje,
ale tam nič nevídať, len leje a leje.
.
Len ten, kto sa v to vezme, kto bližšie pristúpi,
ten vidí bielych panien veliké zástupy;
ten vidí, o čom ani nesnívajú ľudie,
ten vidí svojím okom, čo len ešte bude.