Cap.
1 I | skrýše biela veža Štiavnice a sem i tam rozosiate dedinky
2 I | dve rovné poly kálajúceho a svojimi zelenistými vodami
3 I | liptovskej čosi šeptajúceho - a tu hneď od Liskovej strmo
4 I | ktorá teraz nad hradskou a Váhom visí, čo ale za dávnych
5 I | nazýva ľud až podnes Mníchom a udáva tým menom dač tajomstva
6 I | sa ten vrch zve Mníchom, a to od skaly neďaleko Váhu
7 I | pozdlžmo sa vypínajúcej a docela v zemi tak zasadenej,
8 I | obrazotvornosti pošlých, a predsa zanechávajú v menách
9 I | predsa zanechávajú v menách a výrazoch šľapaje starodávnych
10 I | ohorenej - dlhým šedivým fúzom a bradou pokrytej tváre, bol
11 I | prišitá - tvár mu zatienujúca a ho od ihrajúceho slnca ochraňujúca
12 I | zakrytá. Teplo jarného dňa a bezpečnosť okolia primälo
13 I | aby ocelový šišak zložil a namiesto neho ľahkú čapicu
14 I | mužskej hrdej tvári výraz sily a tuhej vôle a čierny havraní,
15 I | výraz sily a tuhej vôle a čierny havraní, vo vetríku
16 I | pri tom Uhorská krajina a menovite náš rád svätého
17 I | odpovie zhrbený starec, "a nerozumie im svet, múdrosťou
18 I | tajomstvá zrejmé oku nemluvňaťa a človeku neskazenému, ktoré
19 I | hýbajú srdcami ľudskými a rodia zápal v prsiach človeka,
20 I | sveta, ktorému ty rozumieš, a nepomysliš, že v týchto
21 I | ďalej mních, "pána môjho a tak možno v úsudku mojom
22 I | ani v opatrnom Anglicku a pyšnom Španielsku nemáš
23 I | Španielsku nemáš nad ľud Karpát; a tak kým nazdávate sa vy,
24 I | nechce. Starec to spozoroval a bolo mu nie ľúto na srdci,
25 I | nevytrváme ináč v boji .a spolu zneuctíme vec samu,
26 I | posiaľ nepoznaté ľuďom činu -a len dvoje poznamenania mám
27 I | ale, že ľud hoc ako silný a pevný, vôľou svojou vždy
28 I | vždy od náčelníkov svojich a od ich vôle závisí. Známe
29 I | nehľadiac na zmužilosť a bojachtivosť ľudu svojho, .
30 I | možnému spôsobu bojovania, a keď sa raz odhodlal k výprave
31 I | nútený, predstaveným svojim a tak si vynadobudnúť za krátky
32 I | ale dotýka kráľa Ondreja a jeho podujímavosti v tejto
33 I | že on ľud svoj neopustí a ho nazad ku domov neodvolá,
34 I | nevyplnil sľub svoj, otcovi a cirkvi daný. - Počúvajte,
35 I | napomínal biskupa jágerského a pätikostolského, aby s ním
36 I | ním išli do Svätej zeme a prtpravoval tak dielo oslobodenia
37 I | len. nazbieral križiakov a namiestol výpravy do Jeruzalema
38 I | Jeruzalema vtrhol do Chorvátska a Slavónska i opanoval tieto
39 I | rozpamätal sa na sľub otcovi daný a my služobníci pána nášho
40 I | tento rytierov nemeckých - a to i s ich veľmajstrom Konom
41 I | Konom do krajiny povolal a ich obšírnym majetkom nadal,
42 I | stav krajiny pohliadnuť a vysvetlíte si všetko. Kráľ
43 I | pobúrilo vyššie zemianstvo a nato kráľovnú zabiť a moc
44 I | zemianstvo a nato kráľovnú zabiť a moc kráľovskú obmedziť chcelo.
45 I | splniť, musí kraj v pokoji a poslušnosti byť udržaný.
46 I | do Svätej země vypraviť a medzi najsilnejších prislúcha
47 I | svätopanenská ho spojuje s Oravou a Poľskou. Ondrej opanoval
48 I | Poľskou. Ondrej opanoval Halič a chtiac ju držať, mnoho mu
49 I | cestujem -tak vy zostanete tu ,a neodídete do Trenčína, kde
50 I | kde ste hlavne poslaný, a i Horné Uhry i Halič z Liptova
51 I | obdrží správu celej krajiny a vy ho máte od polnoci, ale
52 I | ktorého správe Chorvátsko a Dalmátsko zverené je, odpoludnia
53 I | zloženú, odpovedá johanita, "a odpusťte, že som slovám
54 II | označil ako za starodávna a tak údolia predtým smer
55 II | oddávna krášlil dom jeho; a polia jeho široko niesli
56 II | niesli bujno-žlté klasy a oko na lúkach jeho zhliadlo
57 II | pnúcich hromadu salašov a oviec. Tak štrng zvonca,
58 II | sa zhovárala o jeho moci. A jeho domu chladné steny
59 II | šťastia syn, on pán mohutný a práve dnes v najväčšej sláve
60 II | poslal vyslanectvo k nemu, a to najprv ctihodného Uriáša,
61 II | svätomartinského, známeho zbožnosťou a prívrženstvom ku kráľovi,
62 II | neskorej druhé osobníctvo a služobníctvo vyslanstva. ~
63 II | radosťou nad uznaním sily a platnosti svojej zo strany
64 II | Oravu, susedné stolice a k tomu ochraňoval Uhorskú
65 II | krajinu od nápadov poľských a udržoval Halič; tak bol
66 II | báť sa Poľskej nemáte, a páni v Horných Uhrách, čo
67 II | mal. - Žiaľbohu syna nemám a vyberúc sa raz z krajov
68 II | udržovať vernosť ku kráľovi a tam zas udržovať zástavy
69 II | nie meč, nie sila telesná a množstvo ľudstva, ale hlava
70 II | okamihu ďalej hovoriť neznali a každý sa zahrúžil do svojej
71 II | svojho terajšieho hospodára a spolu i videl, že muž znamenitejší
72 II | jediné Marienku svoju. ~A Marienka, Bože môj, bola
73 II | ženy, je tvoje, jediné, a žes' syna nemal, preto tvoju
74 II | ktorému slnce nič, hviezdy nič a zora ranná ešte menej -
75 II | zora ranná ešte menej - a to tvoja Marienka. - Ale
76 II | aj znáš, čo máš na nej, a vieš, že by sa aj chladná
77 II | Ale Uriáš, muž myšlienky a zápalu náboženského, neobzeral
78 II | prevezme správu majetku tvojho a udrží ho, bo je najpodujímavejší
79 II | bo je najpodujímavejší a najrozumnejší člen rádu
80 II | treba skorej odhodlanosti a zvolania ľudu tvojho k výprave
81 II | Trenčíne, Zvolene, Spiši a Šariši poslov povolávajúcich
82 II | ale všetkému bol koniec a páni sa porozchádzali, zadržal
83 II | dedine docela jednoduchej, a keď prídeš na trh do Mikuláša
84 II | zemianskou rodinou v Liptove a vicišpánov, slúžnych a iných
85 II | Liptove a vicišpánov, slúžnych a iných hodnostárov krajinských
86 II | známy v dome Veľmožínovom, a Marienka, dieťa obrazotvornosti
87 II | na druha detinstva svojho a keď nastali doby, kde detinstvo
88 II | tom - očkom panenstva. - A škoda, žes' to nepohliadala
89 II | vojvodstvo nad Liptovom zámkom a Veľmožín odišiel v sprievode
90 III| zasadol na Liptove zámku a o krátky čas pozorovať všeobecné
91 III| neprajným kráľovi velikášom a po horných stoliciach vidno
92 III| vyšívaným krížom v lete vetra, a to zo stolice do stolice
93 III| kráľovi, museli znovu - a to podľa docela nového spôsobu
94 III| Gilbert zrobil zo sebevoľného a hlavatého ináčej zemianstva
95 III| cudzincovi rozum, známosť a vôľu, majúcemu zárody k
96 III| zložil hlavu do oboch dlaní a premýšľal už či o svojich
97 III| veciach, kto ho tam zná. ~A tu bola Marienka, ktorá
98 III| ktorá starosti jeho miernila a z čela jeho zháňala chmáry.
99 III| útla ruka ženskej, útlou a ako vosk mäkkou dušou i
100 III| chmáry čela, starosti vôle a záchytky srdca. I pocítil
101 III| jasným vyhladeným čelom a očkami - Ó Bože! - tak jasne,
102 III| Gilbert, nie to očká tvoje a tebe iskriace! ~Ale čo?
103 III| čelo pnie sa nad všetkým, a duša - duša, tá si myslí,
104 III| duša, tá si myslí, čo chce a vysiela pramene tajomnosti
105 III| deň so vstávajúcim slncom a vyhladil z duše akonáhle
106 III| Duša Marienky taká nebola, a to pocítil Gilbert a zatriasla
107 III| nebola, a to pocítil Gilbert a zatriasla sa v ňom celá
108 III| pýcha jeho sklonila sa a tajomstvá citu začali preberať
109 III| jeho. Dobre mu bolo pritom, a predsa tak úzko. Občiahol
110 III| ona nevesta druhého muža - a predsa tak milo s ním rozpráva,
111 III| rád dievča, ale je mních - a koniec, koniec túžbe jeho
112 III| okovami zatvára vôlu jeho, a to naveky. ~Hrdinská duša,
113 III| duše, dievča je nevesta a ty si mních. ~A predsa nikoho
114 III| nevesta a ty si mních. ~A predsa nikoho na svete niet,
115 III| Viac ich na svete niet. ~A tys' mních, ona nevesta. ~
116 III| on pod okovami neznastva a podrobenosti pod vôľou ľudí
117 III| ale odvracia sa od nej, a predsa strieľa strelami
118 III| tváre udrie oheň neobyčajný a medzi dvoma očima tam, kde
119 III| Marienka to spozorovať nesmie, a tak ruka Gilbertova čiaha
120 III| Gilbertova čiaha za citarou a hlas z trasúcich sa úst
121 III| prenikavo, tak zatriasajúco, a to v reči cudzej, že pieseň
122 III| Spieval on po francúzsky a pieseň jeho mihotala sa
123 III| cítim, že vás dač bolí, a bolí tak veľmi, že by mi
124 III| jeho kameň studený, chladný a tvrdý, ktorý síce ťaží na
125 III| vlastnou, čo mu v cestu príde a po ňom nič, len pustota
126 III| výraz tvrdý, zamkli sa ústa a len na perách vidieť bolo
127 III| čistým svojím okom dlho, dlho a samo nevedelo prečo, zatriaslo
128 III| i bolo mu ľúto na srdci a zas len nevedelo prečo. ~
129 III| skrižovanými, hlavu dohora držiac a na dievča pohliadajúc, akoby
130 III| moja," odpovie Gilbert, "a šťastlivá si, pokiaľ ich
131 III| pokiaľ ich nerozumieš." ~"A prečo teda vy hovoríte na
132 III| smial, keď sa mu plakať, a plakal, keď sa mu smiať
133 III| sa točil každý okolo vás, a druhý nič. Veru, veru by
134 III| Vy ale blúdite po svete, a keď prídete domov, to je
135 III| pozerali len preto, že musia, a ústa, tie šomrú mne neznáme
136 III| šomrú mne neznáme slová a keď tu i tu niečo zanôtia,
137 III| tak zaspievaj mi ty dačo a uvidiš, že sa odučím tvojmu
138 III| musíte byť veselý ako ja a musíte mi zaspievať ako
139 III| zostarel v samých trudoch a nemá nič očakávať na svete
140 III| pokoja lietajú okolo slúch a čela vášho ako hady; a viete,
141 III| slúch a čela vášho ako hady; a viete, šťastlivá žena, ktorá
142 III| preberať v nich od tyla hore. A vaše oko Bože môj, ej, starý
143 III| starý pánko," usmievajúc sa a prstom hroziac, pokračuje
144 III| docela vyhaslo, nevidí nič a neleje viacej prúdy ako
145 III| krúti očima napravo i naľavo a hlava mu ovisne. Vypovie
146 III| Čo dávno?" zbadajúc a počujúc to, Marienka bystro
147 III| aspoň jeden dlh na svete, a viete aký?" ~"Nie." ~"Aha,
148 III| akí ste vy páni! Sľúbite a potom nedržíte slovo." I
149 III| zaspievam, i vy zaspievate, a teraz ste onemeli, ako čo
150 III| nerozumieš slovám mojim a že všetko, čo z úst mojich
151 III| spieval: ~Vlny Jordána jasné a čisté ~si tečú povoľným
152 III| nej ich cit tupý lieta. ~A preto syčia vlny Jordána, ~
153 III| Zmraštila sa tvár Gilbertovi a tóny piesne trasavé a tak
154 III| Gilbertovi a tóny piesne trasavé a tak prednesené, že v nich
155 III| hlasov piesne každodennej a medzi letom a tokom duše,
156 III| každodennej a medzi letom a tokom duše, ktorá v hlaholoch
157 III| vydychuje. I chytila ho za ruky a vyriekla, hľadiac mu čistým
158 III| Daj mi pokoj, dieťa moje, a nebuď staré rozpomienky!"
159 III| vám už okolo čela brnkajú a vyletujú z oka, vyletujú
160 III| môžem komu na srdci uľaviť, a nech je to i ten najposlednejší
161 III| ten najposlednejší žobrák. A vidíte," pokračuje dievča,
162 III| teda, čo vám na srdci ťaží a uvidíte, že vám bude potom
163 III| beda, keby prišli na teba a nevinné srdce tvoje mrazy
164 III| o sebe rozprávať budete, a zas rozprávka sama môže
165 III| zármutok alebo veselosť mysle a potom v prípade tomto len
166 III| preriekol: "Ale jej duša?" - a to hlasom ťahavým, zdĺhavým,
167 III| pokývla pomaly pár ráz pritom a oko sa stiahlo, bystrosť
168 III| bystrosť z neho vymizla a na čele sa zjavili chmáry
169 III| mali,ona vás rada mala, a zanechala vás pre druhého
170 III| brat rodiny znamenitej, a preto bol poslaný do Španielska
171 III| som bol jediný syn jeho a súc dvanásťročný, bol som
172 III| bol som noci jednej hlukom a krikom zbudený; sluhovia
173 III| zámku i vzali ma so sebou a ani neviem už, ako dostali
174 III| panstva ležiaci, zapálili ho a že som otca nevidel viacej.
175 III| povedala: ,Kdekoľvek chceš a kedy chceš, Gilbert môj!" ~
176 III| do vôd rieky schyľujúce, a cítili sme, že život náš
177 III| ruke i hľadeli sme na seba a znali sme i cítili sme,
178 III| vsalo do seba dušu moju a môj zrak zase ako ostrý
179 III| ústové kútky, na jamku brady. A ona zavisla na ústach mojich,
180 III| keď sa duša v dušu vpíja a dych jedného tak obveje
181 III| nedal za päťdesiat životov a za sto svetov. ~Tak to bolo
182 III| svetov. ~Tak to bolo so mnou a tak vrúcne, tak srdečne,
183 III| bola to jar žitia nášho a kvitla takými bujnými kvetmi,
184 III| musel oblednúť pred žiarou a liskom chvíľ, týchto tak
185 III| statočného, od neho vždy váženého a milovaného priateľa, dostihnutý
186 III| prebodla, prenikla mocou svojou a bola by vystrelila z druhej
187 III| druhej strany oproti slnku a bola by sa ho spýtala, akým
188 III| Gilbertových. Zatriaslo to ňou a to - prvý raz v živote.
189 III| odvrátil tvár na opačnú stranu a vypovedal doce1a krátko: "
190 III| celé žitie, až kým vplynie a zhynie v prúdoch večnosti.
191 III| sme sa, pobozkali sme sa a bozk ten trval dlho, dlho,
192 III| nerozlučne jedna v druhej bývať a tak potúžená silou novou
193 III| raz koniec?'... Obzriem sa a vidím bratanca Henricha
194 III| chladnokrvne, obrátil sa a odišiel ďalej. ~Mráz sadol
195 III| slávneho mena rodiny celej a mena otca tvojho; a preto
196 III| celej a mena otca tvojho; a preto vyzískať si máš teraz
197 III| oslávenie mena rodiny našej a majetok.' ~Zatriasol som
198 III| Dajte mi, strýco, Helenu a uvidíte, že i meno rodiny
199 III| Strýc pokrútil hlavou a odpovedal: ,Ty si mladý,
200 III| Ty si mladý, neskúsený a iste upustíš od nárokov
201 III| si vec lepšie rozmyslíš a dozreješ; teraz vedz, že
202 III| oddávna Henrichovi určená a ty si zas vlastnou činnosťou
203 III| nevideli, uši nič nepočuli a že mrákota zahalila i dušu
204 III| človeku drahé na svete, a odrazu počujem výrok tvrdý,
205 III| jej, koho ženou chce byť a ona odpovedala, sklopiac
206 III| dlane na schýlené čelo, oči a tvár. ,Niekoľko hodín predtým
207 III| predtým bolo s tebou čo; a teraz čo? Predtým duša duše
208 III| duša duše mojej bola moja; a teraz?!' ~Ale nač ďalej
209 III| ako čo by to nič nebolo, a strýc sa usmial spokojne
210 III| som to vedel, žes' počúvny a že sa oddáš osudu tvojmu.' ~
211 III| Ej, bolo tam zle, zle - a tí sa nazdali, že je to
212 III| hovoriť?" - zmrštiac čelo a hodiac nabok hlavou i rukou,
213 III| išiel som do Svätej zeme a stal som sa johanitom. A
214 III| a stal som sa johanitom. A ty, Helena, rob si, čo chceš;
215 III| koňa, vytiahneš meč z pošvy a chceš znivočiť ním životy
216 III| v prsiach mojich umiera a umierať musí - to, čo v
217 III| sa Marienka triasť začala a predsa počúvala Gilbertove
218 III| Marienka povie potichu: "A či ste to, pán Gilbert,
219 III| oni to so mnou zrobili, a to čím skorej. Vo mne viac
220 III| nebolo ako cit povinnosti; a túžby žiadnej pre mňa nebolo,
221 III| najradšej videl na svete. A keď cit v prsiach tvojich
222 III| jedno, či kto druhý trpí a či ty sám trpíš. A vidíš,
223 III| trpí a či ty sám trpíš. A vidíš, dieťa moje, taký
224 III| má byť johanita i templár a len vtedy je johanitom a
225 III| a len vtedy je johanitom a templárom." ~"Vy musíte
226 III| u nás takých ľudí niet, a ja by som sa ich bála, keby
227 III| vojna takýmito urobila, a nie váš nepokoj duše. No
228 III| zostaňte dlhší čas u nás a nadýchajte sa dobre nášho
229 III| všetko prežil, všetko skúsil a znám sa sám tak dobre, že
230 III| pravda; ja vás už teraz znám a preto vám hovorim, že ste
231 III| ani že sám seba neznáte; a ja vám preukážem, že i Helenu
232 III| sebou súcit mať budete - a to vám preukážem ja - ja -
233 IV | krátke, ačpráve vždy dôrazné a výdatné. Najradšej býval
234 IV | Najradšej býval okolo Marienky a málokedy opúšťal Liptov
235 IV | roztopašnostiam. ~Gilbert a Marienka boli nerozdvojní. ~
236 IV | sa nabok, kýval hlalvou a odŕhal. ~Ondráš vyrástol,
237 IV | Preto si aj všetko v dome a v rodine panskej dovolil,
238 IV | vraj na kolenách vykolísal a sa s ňou hrával, až pritom
239 IV | v zámku samojediný znal, a to i do najposlednejšej
240 IV | do najposlednejšej ihly a nite, kde čo z Marienkiných
241 IV | v jeho prítomnosti. Zvyk a oddanosť jeho bezhraničná
242 IV | Marienku vždy ako oko v hlave a nebol by dopustil, aby ju
243 IV | mrmle si vždy dač pod nosom a tak sa zdá, že sa viacej
244 IV | sa starý jej sluha tmolí a tmolí okolo nej ako kamenný
245 IV | okolo nej ako kamenný stĺp a že rozhovorčivosť jeho prestala. ~"
246 IV | ti rozum čistí?" ~"Hm." ~"A či ti dačol chybí?" ~"Opýtajte
247 IV | Opýtajte sa to druhých, a nie starého Ondráša!" odpovie
248 IV | päťdesiat rokov slúžim, a to vždy verne a spravodlivo.
249 IV | slúžim, a to vždy verne a spravodlivo. Teraz, keď
250 IV | platí," vzdychol si Ondráš a hovoril akoby sám pre seba, "
251 IV | hovoril akoby sám pre seba, "a predsa som ju ja tu na týchto
252 IV | odvetila Marienka usmievavo,"a musím ti povedať," dodala
253 IV | dač také hrozné prihodilo. A tak, úbohá duša, trp, len
254 IV | Ondráš teraz dvihol hlavu a vypovedal docela určite: "
255 IV | ani pána Imricha niet, a tak ja to trpieť nemôžem.
256 IV | druhý ale na kolenách kľačí a Pána Boha zloženými rukami
257 IV | nad nami hriešnymi ľuďmi, a potom toho starkého, čo
258 IV | pokorný, dával nám požehnania a hovoril k nám ako otec,
259 IV | že i starý Ondráš lepšie a mäkšie nosí. To bol mních!
260 IV | mäkšie nosí. To bol mních! A takých mníchov ja rád vidím!
261 IV | ale pri našej Marienke. A keď naša panička pradie,
262 IV | jej vreteno z ruky vypadlo a on ho zdvihnúť mohol; keď
263 IV | mohol; keď tká, to príde a trhá jej nite, aby ich s
264 IV | pletie, to zas príde on a vytrhuje jej ihlice. A má
265 IV | on a vytrhuje jej ihlice. A má ten veru mníšsky odev,
266 IV | hodvábu, o čom my nič nevieme; a pritom nosí šabľu i železné
267 IV | nevedela, žes' ty taký figliar a že to všetko vidíš." ~"Hm,"
268 IV | začala strácať dobrú vôlu a práve chcela Ondrášovi razom
269 IV | na Ondráša skúmavým okom a videl, že Marienka po prvý
270 IV | pozrel znovu na Marienku, a to okom, čo ju do seba,
271 IV | dobrom." Ale ktože sa viac a Ondráša staral? Gilbert
272 IV | Ondráša staral? Gilbert nie a Marienka - tiež nie. ~Gilbert
273 IV | očí, hovoril hladké slová a naostatok vypovedal: "Kebys'
274 IV | predpovedaIa, že u nás okrejete a že ľad z duše vašej práve
275 IV | spadne. Jaj! Však ja to viem! A len by som rada vedela,
276 IV | Svätej zemi meškajúcich a vtrhla do zemí nepriateľských.
277 IV | sily i z Egypta i zo Sýrie a udrel na nás. Kresťania
278 IV | ale podľahli, len johaniti a templári, pozerajúc pošmúrnym
279 IV | merali kopy nepriateľov a ticho, pokojne na velenie
280 IV | bôľu sa dovedna miešali a šamotina tá vystupovala
281 IV | vystupovala až k oblakom a zdala sa byť rebríkom siahajúcim
282 IV | zjaviť sa majúcich. Johanita a templár nedbá na to nič
283 IV | templár nedbá na to nič a ide ďalej a ďalej, nosiac
284 IV | nedbá na to nič a ide ďalej a ďalej, nosiac za svojou
285 IV | Ale v horlivosti svojej a istote víťazstva nevidí
286 IV | nevidí nič, nepočuje nič a nebadá, že ho i zboka i
287 IV | starý veľmajster sa obzrie a vidí nátlak zo všetkých
288 IV | postava sa vztýči na koni a rozosiela komtúrov na štyri
289 IV | proti jeho malému hlúčku a vyschnutá jeho postava,
290 IV | saracénskemu nemôžuc - podliehal, a keď tu i tu bolo vidieť
291 IV | bolo vidieť pár čiernych a bielych plášťov plávať v
292 IV | Z našich popadalo mnoho a medzi padlými boli traja
293 IV | národnosť francúzsku, španielsku a anglickú. Komtúri sa volia
294 IV | najvýznamnejších, v boji mužov a veľmajster odporúčal Francúzom
295 IV | ale vzoprel som sa tomu a voľba padla nad Jeana de
296 IV | dlhých poradách o zosilení a znovuusporiadaní rádu uzavrelo
297 IV | náš i pre krížové ťaženia a tak poslali i komtúra nášho
298 IV | poslali i komtúra nášho a mňa sem, aby sme v neprítomnosti
299 IV | upevňovali vplyv rádu nášho a potom udržovali pokoj v
300 IV | vyjasňuje, nemyslíte na bitky a každý rozkazy vaše počúva
301 IV | sa musí tešiť žitiu. - No a vy, pán Gilbert, tiež, však
302 IV | ja vidím, že je to tak. A k tomu chcete byť taký múdry,
303 IV | múdry, že to nevypoviete, a ja predsa viem, že sa vám
304 IV | sa vám z Liptova nechce a že pomaly i na vaše vojny
305 IV | i zapáli tisícročné hory a zničí ich." ~"Jaj! Ja sa
306 IV | ste už od vojny odvykli; a ešte vám dačo poviem...
307 IV | vyslovenie mena tohoto, a to tým viacej, že ho od
308 IV | uchytil obe ruky dievčaťa a odhodlaným určitým hlasom
309 IV | dievča! Keď zjari dub pučí a svieže lístie rozkladá po
310 IV | redla, až vyšlo slnce moje, a slnce moje si - ty." ~"Ja,
311 IV | Gilbert tým, čo si ty jemu - a on ťa vznášať bude na rukách
312 IV | vrchov vašich nečahajú, a ty sa zaskvieš vo sláve
313 IV | sa rozširovalo oko jeho a postava jeho nadobývala
314 IV | Od teba očakávam silu a krepkosť, bo ty jediná si
315 IV | starosti moje, tvoja útlosť a lahodnosť obveseliť a zohriať
316 IV | útlosť a lahodnosť obveseliť a zohriať myseľ muža tvrdého,
317 IV | prudkosťou i zastavilo mu to dych a oči jeho hľadeli na Marienku,
318 IV | vnútornosti jej najskrytejšej a tam pohyby jej duše vypátrať
319 IV | Ja som nevesta Imrichova a zachovám lúbosť preňho;
320 IV | zachovám lúbosť preňho; a vy ste mních a iste nebudete
321 IV | lúbosť preňho; a vy ste mních a iste nebudete lámať sľuby
322 IV | brečtan obvíjať okolo mňa a zelenieť sa budeš jarosťou
323 IV | vtedy, keď iným zelinám a iným ženám lístie opadáva
324 IV | iným ženám lístie opadáva a líca vädnú... Tebe škoda
325 IV | boku každodenných ľudí. - A ja mních? Nuž dobre! Jesto
326 IV | Francie sám sa do toho vloží - a ty, Marienka, pôjdeš za
327 IV | zuby, vztýčil pyšne postavu a obrátil kroky k Liptovu
328 IV | pobúrené vlny morské gúľal a že na čele jeho poletovali
329 IV | tiahnúc ku Kriváňu, zúrili a búrili nad tichým liptovským
330 V | bezstarostlivú pohyblivosť a štebotavosť, schádzala sa
331 V | len keď mu vyhnúť nemohla, a bývala najradšej sama. Gilbert
332 V | nedoliehal ničím viacej na ňu a zdal sa naoko byť pokojný
333 V | tatranských sochorcov poihrávajú a im novinky všelijaké, len
334 V | svojím, chorobami, zimou a hladom veľmi zrednutým vojskom
335 V | striehol nad hranicami krajiny a nad zemianstvom, kráľa prijať
336 V | Liptovom i nad Hornými Uhry, a on utiahnúť sa musí do Trenčína
337 V | i do zeme, krútil hlavou a šeptal: "Nemožno, nemožno!" -
338 V | schovávať sa začalo za Tatru a len tu i tu prehliadlo sa
339 V | Gilbert sa pobral k Marienke a tichým, zdanlivo pokojným
340 V | nad nepodarenou výpravou a bohzná, čo ho očakáva." ~"
341 V | uvidím, môjho dobrého otca, a keď on odo mňa viac nepôjde. -
342 V | ako v raji." ~Zvečerilo sa a noc sa rozprestrela nad
343 V | chcel odísť, ale rozčúlená a radosťou preniknutá Marienka
344 V | prosila ho, aby len zostal a rozprával sa s ňou, ako
345 V | snoval rozličné myšlienky a uplynula chvíľa, kým bolo
346 V | chodbe štrnganie ostrôh a zbrane v miešanici s radostnými
347 V | Ondrášovými. - Otvorili sa dvere a dnu vošiel Imrich Alman. ~
348 V | ale vyskočilo ako srnka a vrhlo sa ženíchovi svojmu
349 V | myšlienky preletúvali hlavu a nadýmali prsia jeho, bo
350 V | ženskej ako práve teraz. A preto i tak ľúbil Marienku
351 V | Marienku nad všetko na zemi, a to tým viacej, čím menej
352 V | každodennými mládencami a že sa slabá dievka práve
353 V | rozličnosť povahy ľudí Karpát a Francie svojej, i nepomyslel,
354 V | zložil železné odenie svoje a po mnohých otázkach razom
355 V | rozličné podivné zvesti a preto ponáhľam sa k vám
356 V | ponáhľam sa k vám už dva dni a dve noci, aby som vám dal
357 V | zobral, sadol si ku stolu a počúval pilne reči Imrichove,
358 V | komtúr, Liptov, Oravu, Turiec a Trenčín bezprostredne spravovali,
359 V | odovzdali Zvolen, Gemer, Spiš a Šariš, aby som tam podľa
360 V | zeme so svojou vychudnutou a rozriedenou družinou nazad
361 V | od daného mu jedu ochorel a po vyzdravení sa s vychudnutým,
362 V | svojmu Belovi zasľúbiac a ju hneď so sebou vezmúc.
363 V | odvádzať biskupský desiatok a dane, ba čo viac, začala
364 V | zabíjajúc výbercov desiatku a daní. ~V takomto stave vstúpili
365 V | križiaci na zem rodnú. ~Kráľ, a s ním i križiaci, bol všadiaľ
366 V | vlas svoj od čela nadol a preriekol vážnym hlasom: "
367 V | tomu páni horných krajov a obzvlášte križiaci?" ~Imrich
368 V | na Spiš, odtiaľ do Gemera a Zvolena a všade som podobné
369 V | odtiaľ do Gemera a Zvolena a všade som podobné vypravovanie
370 V | práve oni spor medzi kráľom a velikášmi dolniackymi sprostredkovať
371 V | sprostredkovať povolaní, a tak len u kráľa výsadu vymôcť
372 V | postavení medzi Haličou a Dolniaky." ~"Dobre, Imriško,"
373 V | vždy im hovoríš o cudzích a len o mojom otcovi nič.
374 V | Povedz, kedy ho uvidíme a privítame? - Prečože je
375 V | zásluhy jeho o cirkev sú veľké a zemianstvo ho, práve keď
376 V | znáte, že mnoho naň drží a potom že postavenie Liptova
377 V | našich krajoch zmýšľanie a aby som mohol tvojmu otcovi
378 V | Gilbert, "odpočiňte si, a ja pritom môžem isť s Marienkou
379 V | Ondráš zakašľal i kýchal a mrmlal dač pod nosom, ale
380 V | Veľmožín, aby sme ho nechybili a vás ráno budiť nemuseli?" "
381 V | odpovie Imrich, "hore Boršodom a Gemerom, a tak príde bezpochyby
382 V | hore Boršodom a Gemerom, a tak príde bezpochyby Čertovicou
383 VI | dvoch osôb. ~Bol to Gilbert a - Ondráš. ~Johanita prišiel
384 VI | zhodil za seba vrchné rúcho a chodil so založenými rukami
385 VI | sa museli snovať v hlave a divné city zahrávať v prsiach
386 VI | mu klesla hlava na prsia a prstene čiernych dlhých
387 VI | bezvýraznosť zakrývať chceli, a zas vztýčila sa dohora a
388 VI | a zas vztýčila sa dohora a na malé potrasenie položil
389 VI | do predošlého poriadku a ukázal zmrasknuté čelo,
390 VI | zmrasknuté čelo, vypuklé a ohňom horiace oko, kŕčovite
391 VI | gamby. Ruka zvisla razom a zas stisnúc sa v uzlovatú
392 VI | neupustil od zámyslov svojich a teba, Gilbert, k tvojmu
393 VI | postavil si šišak na hlavu a schádzal dolu do dvora. ~
394 VI | vlastných ľudí dvoch ozbrojených a pospiechal s nimi hore chodbou. ~
395 VI | sa za nimi tichším ešte a pozornejším krokom ťahal,
396 VI | studený pot, obrátil sa a kráčal na druhý koniec zámku
397 VI | bolo už všetko na nohách a Marienka na cestu hotová,
398 VI | panna. "Ja mám isť preč, a ty neprichádzaš k posluhe." ~"
399 VI | Ale prosím vás, prosím vás a zaklínam na otca, na všetko,
400 VI | odeve rádu svojho johanita, a hoc postava jeho teraz viac
401 VI | kedy predtým pánovitosť a hrdosť vyrážala, predsa
402 VI | predsa pousmiala sa tvár jeho a ústa preriekli lahodne: "
403 VI | keď sa tak sladko odoberá a bude to za zhľadanie o pár
404 VI | odvetí dievča, "nevyspal sa a v jeho veku to veľmi chybí.
405 VI | poďme popri dverách, kde spí a aspoň tam mu dám zbohom." ~"
406 VI | sme hádam i s otcom nazad a potom seď si s Imrichom
407 VI | na dvor, sadla na jedného a on na druhého koňa, brána
408 VI | zámocká sa zavrela za nimi a oni pomaly ubiehali na pravú
409 VI | rozprestierajúcou sa medzi Prosiekom a Ružomberkom, v rozhovore
410 VI | rozhovore o Veľmožínovi a o skorom zídení sa s ním. ~
411 VI | schodmi dolu na dvor zámocký a odtiaľ hore na vežu tak
412 VI | nad oči, aby lepšie videl, a keď uzrel, že sa Gilbert
413 VI | dolu Liptovom nazad príde!" A akoby silou mládeneckou
414 VI | Ondráš ale pozdvihol drúk a udrel strážcu po hlave,
415 VI | hlave, že omráčený spadol, a keď druhý strážca mečom
416 VI | starec sa mu o nohy ovinul a drmal ich, až tiež na zem
417 VI | držte ho," vyvolal Ondráš, "a ty, Paľo, iď, priveď našich
418 VI | našich sluhov so sekerami a čakanmi!" Sám ale vyskočiac,
419 VI | ale vyskočiac, vzal drúk a tĺkol ním na dvere paloty,
420 VI | vstávajte, zle je!" ~Tĺkol a trepal zas. ~A keď sa Imrich
421 VI | Tĺkol a trepal zas. ~A keď sa Imrich ozval, aby
422 VI | mních odviedol Marienku a vás tu zamkol, vezmúc kľúč
423 VI | zamkol, vezmúc kľúč so sebou a rozkážuc stráži, aby nikoho
424 VI | nikoho zo zámku nepúšťala. A tu ležia jeho ľudia, čo
425 VI | ich postavil k vašej izbe a im rozkazy v cudzej reči
426 VI | rozkazy v cudzej reči dával. A teraz," obrátiac sa starec
427 VI | starec k zvalenému strážcovi a mu jeho vlastný meč na krku
428 VI | tu stáť do jeho príchodu a pod pokutou smrti nikoho
429 VI | smrti nikoho dnu nepustiť, a keby kto z izby vyšiel,
430 VI | Imrich si ctil Gilberta a vážil si ho nekonečne pre
431 VI | počínanie v náradách vojenských a práve preto nevedel, čo
432 VI | rozdráždená horlivosť starca a výpoveď strážneho ho priviedla
433 VI | tomu, že sa hneď ozbrojil a zišiel na dvor, hľadajúc
434 VI | ale už mal osedlané kone a ako veliteľ hovoril Imrichovi: "
435 VI | hovoril Imrichovi: "Sadajme a iďme za ním. On balamutil
436 VI | dolu Váhom, on vás zamkol a chcel vás dať zavraždiť!
437 VI | zavraždiť! Poďme, poďme!" ~A Imrich, neznajúc ani, čo
438 VI | rozdráždeného sluhu, sadol na koňa a dal sa viesť od neho. ~Na
439 VI | je toto náš budúci pán, a ty sa ešte odvolávaš na
440 VI | dal mu za uši, že spadol, a rozkázal otvoriť bránu. ~
441 VI | potom Imrich s Ondrášom a sluhami dolu k Ružomberku,
442 VI | predsavzatia; ale dnes neunavený a k podivu rozčúlený starec
443 VI | zem, priložil ucho na pôdu a počúval dlhší čas, kým naostatok
444 VI | naostatok netriasol prstom, a potichu prehovoril: "Počkajte,
445 VI | Počkajte, už ich máme, a len nepochopujem, že sa
446 VI | dvoch koní vždy silnejšie a silnejšie ozýva." Výpoveď
447 VI | Potokom, Štiavnicou, Teplou a Liskovou ležiace rozprestrelo
448 VI | Liskovou ležiace rozprestrelo a vetrík z vrchov - dolný
449 VI | pozrel na ňu okom jastraba a okom orla na nové zjavisko
450 VI | okom orla na nové zjavisko a uhádol v okamihu, čo mu
451 VI | ani brodu, ani člnov niet a tak musí celý zástup na
452 VI | hory: "Postoj, postoj!!" a obidvaja, Gilbert a Marienka,
453 VI | postoj!!" a obidvaja, Gilbert a Marienka, skríkli razom,
454 VI | No keď nemám teba mať a mám zhynúť, tak zahyňme
455 VI | oldlúštila, zarachotila tiaž koňa a jazdca, meč zacvendžal a
456 VI | a jazdca, meč zacvendžal a čierny plášť si zašumieval
457 VI | kolmým vrchom bublajúce a kypiace vlny strieborného
458 VII| Ondreja, bol starým svatom a opát Uriáš prišiel znovu
459 VII| že je jeho vlastné dieťa a jej deti jeho opravdivé
460 VII| aký silný, ako dobre videl a počul, keď naháňal mnícha
461 VII| počul, keď naháňal mnícha a že by bez neho nikdy neboli
462 VII| mníška, ~bo ľúbim Imriška. ~A bolo všetko dobre. ~ ~
|