Cap.
1 I | Liptovskej do Ružomberka, ukáže sa ti z jednej strany pekná
2 I | oproti Turkom vracajúci sa Ján III. Sobiesky, kráľ
3 I | Liskovej strmo vypínajúcu sa výšinu, ktorá teraz nad
4 I | tajomstva plného, čo stať sa tu muselo dakedy, hoc ti
5 I | nič viac neodpovie, len že sa ten vrch zve Mníchom, a
6 I | Váhu nad hradskou pozdlžmo sa vypínajúcej a docela v zemi
7 I | dvoch ľudí, na koňoch uberať sa v hlbokom rozhovore za čistého
8 I | oko zablyslo, kedykoľvek sa obrátil jazdec k mladému
9 I | posadil. Voľné oko obzeralo sa dovôkola vidiekom, silný
10 I | mužskej postavy!" ~Mladší sa ku staršiemu ozve: "Ale,
11 I | Karpát; a tak kým nazdávate sa vy, že od vás spasenie kresťanstva
12 I | Mladý, ocelou odiaty muž sa usmiechal pri slovách zhrbeného,
13 I | všelijakých pobočných žiadostí; čo sa ale, po druhé, dotýka ľudu
14 I | z pocestných, "i radujem sa počúť z úst vážnych, že
15 I | vážnych, že v skrytosti sa nachádzajú plemená, posiaľ
16 I | čírej nevinnosti ponavracali sa domov." ~"V prvom ohľade,
17 I | starec, "vám dobre stojím, že sa ľud náš ľahko naučí každému
18 I | spôsobu bojovania, a keď sa raz odhodlal k výprave vojenskej,
19 I | čo je uňho najťažšie, to sa zná podrobiť, akoby neznámym
20 I | bojovníka, o vodcov postaráme sa my. Čo sa ale dotýka kráľa
21 I | vodcov postaráme sa my. Čo sa ale dotýka kráľa Ondreja
22 I | oslobodenia hrobu svätého. Stalo sa to roku 1196. Ale čo sa
23 I | sa to roku 1196. Ale čo sa nestalo? Po smrti Belu stal
24 I | nestalo? Po smrti Belu stal sa kráľom Ondrejov starší brat
25 I | trón Ondrej i rozpamätal sa na sľub otcovi daný a my
26 I | Sedmohradsku majetky obdaril. Čo sa dotýka vašej osoby;" pokračuje
27 I | i svetských, oproti čomu sa pobúrilo vyššie zemianstvo
28 I | splneniu jeho sľubov -vypraviť sa do Svätej zeme - udržať,
29 I | ktorému ideme teraz; keď sa pripojí tento k výprave
30 I | rukách Liptov spočíva. Ak sa Veľmožín pridá k výprave -
31 I | podporované budú." ~Takto sa rozhovárajúc, blížili sa
32 I | sa rozhovárajúc, blížili sa dva pocestní k Liptovskému
33 II | už zanikol. Ostatky jeho sa vidieť môžu až podnes v
34 II | predkov, ktorých menom pýšiť sa právom mohol, bo veniec
35 II | nohách hôr, kde vytláčal sa čistý tok vôd zo zeme, jeho
36 II | keď nebolo snehov, chutne sa pásal. Mal ďalej po holiach
37 II | ďalej po holiach k nebu sa pnúcich hromadu salašov
38 II | pastiera i poľovníka, obyčajne sa zhovárala o jeho moci. A
39 II | najväčšej sláve ukázala sa moc jeho. ~Kráľ Ondrej II.
40 II | tomu vyzýva, aby pripojil sa k výprave krížovej do Jeruzalema. ~
41 II | pokiaľ tento stojí, báť sa Poľskej nemáte, a páni v
42 II | by koľvek podujali môžu sa za krátky čas z Liptova
43 II | Žiaľbohu syna nemám a vyberúc sa raz z krajov týchto, kto
44 II | uhádnuť okamih, v ktorom sa čo podujať má, rozhoduje
45 II | hovoriť neznali a každý sa zahrúžil do svojej myšlienky.
46 II | nič oproti Marienke; mne sa snívalo za dávnych mladých
47 II | máš na nej, a vieš, že by sa aj chladná smrť zatriasla
48 II | náboženského, neobzeral sa dlho na to i prehovoril
49 II | Ondrej na radu cirkvi i tu sa postaral popredku, tak ako
50 II | zemianstvu, aby zúčastnilo sa ono na podujatiach, týkajúcich
51 II | podujatiach, týkajúcich sa kresťanstva celého. Ak sa
52 II | sa kresťanstva celého. Ak sa nezväčší moc tvoja pritom,
53 II | nezväčší moc tvoja pritom, tak sa iste neumenší; teraz ale
54 II | ruke nosiacich na znak, že sa zhromažďovať má zemianstvo
55 II | s rozkazom zhromažďovať sa pri Liptove zámku. ~Prvej
56 II | Svätej zeme. Zemianstvo sa jednohlasne prehlásilo za
57 II | všetkému bol koniec a páni sa porozchádzali, zadržal pán
58 II | rodinou u seba. ~Opýtaj sa teraz o rodine Almanov v
59 II | doniesť chtiac, zhromažďujú sa okolo nich, nikdy nepomysliac
60 II | medzi sebou počitovali. Tak sa časy menia. ~Pán Imrich
61 II | k Budínu, odkiaľ uberal sa kráľ Ondrej čez Chorvátsko
62 II | Svätej zeme. V Chorvátsku sa ozvalo staré vojenské heslo
63 III| Gilbert de Château Cavaillon sa ujal správy Liptova, zasadol
64 III| takej prudkosti, že bys' sa mohol nazdať, že to nie
65 III| možno vydržať. ~Kdekoľvek sa nachádzali prívrženci kráľovi,
66 III| vlastnému. ~I neraz zdalo sa, že Gilbert podľahne pôsoblivosti
67 III| podujatiach, či o iných osobne sa ho týkajúcich veciach, kto
68 III| duše mužskej. ~Zatriasol sa neraz. ~Zatriasol sa, pohliadnuc
69 III| Zatriasol sa neraz. ~Zatriasol sa, pohliadnuc na to pekné
70 III| prišlo k nemu, usmievalo sa milou tvárou, žiarilo jasným
71 III| horúco iskriacimi. ~Neklam sa, Gilbert, nie to očká tvoje
72 III| tebe - očká iskria, tvár sa usmieva, čelo pnie sa nad
73 III| tvár sa usmieva, čelo pnie sa nad všetkým, a duša - duša,
74 III| radšej v tajomnom otriasaní sa hlasu, ktorému neporozumie
75 III| pocítil Gilbert a zatriasla sa v ňom celá vnútorná postať. ~
76 III| opadla, pýcha jeho sklonila sa a tajomstvá citu začali
77 III| nikdy nazad viac vziať sa nemohúci, oceľovými okovami
78 III| citlivá, duša otriasajúca sa citom, neznámym ľuďom každodenným
79 III| Pieseň je prameň, z ktorého sa leje duch, leje sa človek,
80 III| ktorého sa leje duch, leje sa človek, takže keby ju on
81 III| svojho; on ale odvracia sa od nej, a predsa strieľa
82 III| nepozoruje, prsia jeho vlniť sa začnú, dych stáva sa kratším,
83 III| vlniť sa začnú, dych stáva sa kratším, do tváre udrie
84 III| medzi dvoma očima tam, kde sa začína čelo, vídať ihranie
85 III| sťahujúcich, hneďd rozširujúcich sa obŕv. ~V takomto rozčúlení
86 III| ihrali city v srdci, motali sa myšlienky v hlave jedna
87 III| časov sparných dňov letných sa križujúci. ~Nech si tam
88 III| citarou a hlas z trasúcich sa úst mnícha sa ozve tak prenikavo,
89 III| trasúcich sa úst mnícha sa ozve tak prenikavo, tak
90 III| francúzsky a pieseň jeho mihotala sa citom v Tatrách nepoznaným. ~"
91 III| ľadová kôra, utvorivšia sa na prsiach človeka, chladnosťou
92 III| človeku celom, v ktorom sa nachádza, ale vyhodený súc
93 III| dostala výraz tvrdý, zamkli sa ústa a len na perách vidieť
94 III| nekonečného oceánu vyraziť sa nemohúcu. ~Dievča hľadelo
95 III| nevedelo prečo, zatriaslo sa i bolo mu ľúto na srdci
96 III| už raz na svete býva, že sa ženská skôr zoberie i v
97 III| kolujúce, ale na povrch predrať sa nemohúce, do jeho vnútornosti
98 III| úzkostlivosť i usmievajúc sa povedala: "Ale, pán Gilbert,
99 III| pre seba nie." ~Gilbert sa usmial ľahko, podvihol málo
100 III| zo mňa človeka, ktorý by sa smial, keď sa mu plakať,
101 III| ktorý by sa smial, keď sa mu plakať, a plakal, keď
102 III| mu plakať, a plakal, keď sa mu smiať chce." ~"Ach, čo!
103 III| ste na svete hoden, aby sa točil každý okolo vás, a
104 III| môjho, k vôli urobil, že by sa tu i tu po mne ohliadol,
105 III| nerozumiem." ~"Hm," usmeje sa polovičato Gilbert i poh1adká
106 III| dlhú čiernu bradu, "keď sa ti nepáči spev môj, tak
107 III| mi ty dačo a uvidiš, že sa odučím tvojmu spôsobu." ~"
108 III| spája žiara slniečka, ~Že sa vokradla ľúbosť ľúbenka
109 III| k sebe pristali? ~Že sme sa dávno, Janko, Janíčko, už
110 III| už radi mali. ~"No neľúbi sa vám tá pesnička, pán Gilbert?"
111 III| pesnička, pán Gilbert?" opytuje sa usmievajúc sa Marienka. ~
112 III| opytuje sa usmievajúc sa Marienka. ~Gilbert neodpovedal
113 III| štipľavo Marienka, "vaše vlasy sa tak od starosti bielia,
114 III| tak od starosti bielia, že sa viac černejú od uhlia i
115 III| ktorá ich môže hladkať alebo sa rukou preberať v nich od
116 III| starý pánko," usmievajúc sa a prstom hroziac, pokračuje
117 III| zvesila hlavu, ako čo by sa hnevala. ~Gilbert, ktorý
118 III| ale takým okom, ako keď sa dívame na smiešne nápady
119 III| pochádza, prv zmrzlo, pokiaľ by sa bolo ozvalo z pŕs v hlase
120 III| povedala som tak, tak; ale vy sa nevyhovárajte tým, lež zaspievajte
121 III| dobre, tu ju máš!" zašmúril sa Gilbert, vzal bez okolkov
122 III| tečú povoľným tokom, ~i keď sa slnce do nich nahliada ~
123 III| jeho pozrie krištále: ~to sa rozvodní, to sa rozbúri ~
124 III| krištále: ~to sa rozvodní, to sa rozbúri ~na oči jejich požiare. ~
125 III| oči jejich požiare. ~On sa rozvodní, on sa rozbúri ~
126 III| požiare. ~On sa rozvodní, on sa rozbúri ~i syčí neznámym
127 III| Jordána, ~keď johanit v nich sa zhliada, ~bo i tá rieka
128 III| najmilších ľudí zrada. ~Zmraštila sa tvár Gilbertovi a tóny piesne
129 III| Ale, pán Gilbert! Či sa ozaj aj vám tak stalo, ako
130 III| pokračuje dievča, dôverne sa mu do očú dívaiúc, "vy ste
131 III| ľahšie, tak ako mne, keď sa môžem tak dobre, dobre vyhovoriť,
132 III| živlom premožená, i bráni sa dotiaľ, pokiaľ aspoň aký-taký
133 III| povedať chcete, ale nebojte sa, moje srdce nezvädne, keď
134 III| odokryla tvár i dívajúc sa mu dôverne do očú, preriekla: "
135 III| všetky poklady krásy, keď sa nad kým zaligotalo slnce
136 III| zdĺhavým, trasavým, že sa zatriaslo i mladé dievča
137 III| neznajúc prečo, bo hlava jeho sa pokývla pomaly pár ráz pritom
138 III| pomaly pár ráz pritom a oko sa stiahlo, bystrosť z neho
139 III| z neho vymizla a na čele sa zjavili chmáry nevediace,
140 III| zatemnenosť mysle. ~Dievča sa zobralo skorej ako mních
141 III| vás pre druhého zato, že sa jej uňho ukazovalo viacej
142 III| ani neviem už, ako dostali sa von so mnou. Viac sa nerozpamätám,
143 III| dostali sa von so mnou. Viac sa nerozpamätám, len že Mauri
144 III| ináče dobrý šuhaj, ked sa dač jeho osoby vlastnej
145 III| Traja spolu bavievali sme sa v detinských rokoch, Helena,
146 III| v prsiach mojich, že som sa spýtal Heleny, či nepôjde
147 III| ranného slnca prechádzať sa na brehy Rhôny. Ona uchytila
148 III| Gilbert môj!" ~Zatriaslo sa vo mne srdce brnením predtým
149 III| krokom povoľným, dúfajúc sa do vĺn hneď ticho, hneď
150 III| nevinných kvietkov nezhliadajú sa, len aby videli v nich obraz
151 III| nich obraz svoj, ale i kúpu sa v nich, aby tým zvlažili
152 III| všetko, čokoľvek dotýkalo sa jedného alebo druhého, boli
153 III| vnútornosti pŕs mojich vodrať sa chcela... Ale, dievča,"
154 III| pokračuje ďalej, že odvrátiac sa od Marienky, "ty to neznáš...
155 III| že neznáte, čo je to, keď sa duša v dušu vpíja a dych
156 III| obveje druhého, že nezná, čo sa s ním robí, i že by ten
157 III| čistá ako žiara nebeská, keď sa rozblyští vo velebe svojej
158 III| času roztápa i tie ľady, čo sa nakopili za sto rokov na
159 III| strany oproti slnku a bola by sa ho spýtala, akým právom
160 III| doby žitia krásne, ktoré sa navrátiť nikdy viac nemajú,
161 III| prútom uderená, i pozdvihla sa i zakryla tvár nadšenosťou
162 III| skoro do plaču, i zavlnilo sa jej to v prsiach, ako čo
163 III| to v prsiach, ako čo by sa bol elektrickým dákym spôsobom
164 III| raz v živote. Ale neklam sa, Gilbert! To naše nie pre
165 III| silnejšie dýchať, roziskrili sa mu zraky i hnané pudom dobrej
166 III| dievča, "aby som vedela, čo sa stalo s vami!" ~"Stalo sa,
167 III| sa stalo s vami!" ~"Stalo sa, stalo sa! Nuž počuj, dieťa
168 III| vami!" ~"Stalo sa, stalo sa! Nuž počuj, dieťa moje,"
169 III| naveky zhynuli i spojili sa s prúdy, zbierajúcimi sa
170 III| sa s prúdy, zbierajúcimi sa tam od tisícročí... Ruka
171 III| prúdoch večnosti. Objali sme sa, pobozkali sme sa a bozk
172 III| Objali sme sa, pobozkali sme sa a bozk ten trval dlho, dlho,
173 III| raz koniec?'... Obzriem sa a vidím bratanca Henricha
174 III| Henricha za nami stojaceho. Ak sa kedy nevôľa vzbudila v mojom
175 III| zagánil, ale on, priateľ môj, sa chladne usmial i vypovedal: ,
176 III| šťastiu koniec.' I usmievajúc sa docela chladnokrvne, obrátil
177 III| docela chladnokrvne, obrátil sa a odišiel ďalej. ~Mráz sadol
178 III| majetok.' ~Zatriasol som sa, znajúc, čo to má znamenať,
179 III| vydobyť musíš.' ~Neviem, čo sa so mnou v tom okamihu robilo,
180 III| ruku Marienky, "vieš ty, čo sa robilo v duši mojej?...
181 III| volal som: ,Strýko, opýtajte sa Heleny, čo ona povie tomu;
182 III| ženou Henrichovou.' ~Strýc sa obrátil docela pokojne i
183 III| i zavolal Helenu. Opýtal sa jej, koho ženou chce byť
184 III| by to nič nebolo, a strýc sa usmial spokojne i povedal: ,
185 III| vedel, žes' počúvny a že sa oddáš osudu tvojmu.' ~Strýc
186 III| nikto na to nepomyslel, ako sa to kvasí v útrobách mojich -
187 III| bolo tam zle, zle - a tí sa nazdali, že je to moja rozumnosť,
188 III| do Svätej zeme a stal som sa johanitom. A ty, Helena,
189 III| najkrásnejšieho bolo." ~Tu sa zrak Gilberta rozplamenil
190 III| rozplamenil i celá bytnosť jeho sa rozplamenila tak, že sa
191 III| sa rozplamenila tak, že sa Marienka triasť začala a
192 III| takých ľudí niet, a ja by som sa ich bála, keby boli takí.
193 III| dlhší čas u nás a nadýchajte sa dobre nášho liptovského
194 III| prežil, všetko skúsil a znám sa sám tak dobre, že obrat
195 III| zastal dych v prsiach, oči sa obtiahli rúškom i zatkveli
196 IV | Marienka s Gilbertom robiť, čo sa jej len páčilo. Jeho predošlá
197 IV | i veselými slovy, takže sa koľko ráz stalo, že tvrdý
198 IV | chtiac-nechtiac oddával sa detinským roztopašnostiam. ~
199 IV | všetko do nohy, bo bálo sa ho všetko; len nie starý
200 IV | Gilberta zhliadol, vždy obrátil sa nabok, kýval hlalvou a odŕhal. ~
201 IV | bo krem Parižoviec, kde sa narodil, skoro nikde nebýval,
202 IV | rodine panskej dovolil, čo sa mu len páčilo. ~Teraz sa
203 IV | sa mu len páčilo. ~Teraz sa mu najviac nepáčilo, že
204 IV | na kolenách vykolísal a sa s ňou hrával, až pritom
205 IV | pritom zošedivel, teraz sa naňho ani neobzrela. Keď
206 IV | ležalo. I koľko ráz smiať sa naň musela Marienka, keď
207 IV | priazni u jeho panenky. On sa nestaral nikdy, čo si tam
208 IV | alebo mu rady udeľoval, tu sa Ondráš vždy vyskytol so
209 IV | zvesenou hlavou, neozrie sa ani napravo, ani naľavo,
210 IV | vždy dač pod nosom a tak sa zdá, že sa viacej ani o
211 IV | pod nosom a tak sa zdá, že sa viacej ani o Marienku nestará.
212 IV | predsa do očí padlo, že sa starý jej sluha tmolí a
213 IV | je, Ondráško, čo?" opýta sa ho. ~"Nič." ~"Ale povedzže
214 IV | odpoveď. ~"Ale, Ondráško, vari sa ti rozum čistí?" ~"Hm." ~"
215 IV | dačol chybí?" ~"Opýtajte sa to druhých, a nie starého
216 IV | vlna donáša ju panáčik; keď sa chce pozhovárať tuliby máš
217 IV | tuliby máš panáčika; keď sa ide panička prejsť - tu
218 IV | dodala roztopašne "že by som sa ja za živa dala pochovať,
219 IV | živa dala pochovať, keby sa mi dač také hrozné prihodilo.
220 IV | docela určite: "Vysmievajte sa vy, koľko chcete, ja nedbám,
221 IV | keď je mních?" ~Ondráš sa hrozitánsky zasmial i hovoril: "
222 IV | namaľovaných, z ktorých sa jeden sám za svoje i naše
223 IV | zloženými rukami prosí, aby sa zmiloval nad nami hriešnymi
224 IV | všetci kľaknúť museli, keď sa k nám obrátil. K tomu mal
225 IV | má byť mních? - Ale však sa ten ani modliť nevie! Aspoň
226 IV | ho sem doviedol. Aha! To sa tak na ňom liští, že ani
227 IV | čo ucho počuje, za to by sa iste pán Imrich zaďakoval." ~
228 IV | Ondrášovi razom odseknúť, ked sa dvere otvorili. ~Dnu vstúpil
229 IV | toho nerobil. ~Na Ondráša sa viac neohliadol. ~Vzniesol
230 IV | ktorými mladí ľudia vyšli, až sa naostatok spamätoval, pokrútil
231 IV | vidieť, dva razy počuť, aby sa nášmu diejťaťu dač nestalo,
232 IV | nejde po dobrom." Ale ktože sa viac a Ondráša staral? Gilbert
233 IV | dievča pod ruku, skláňal sa k nemu, pozeral mu do očí,
234 IV | Jeruzialemského kráľovstva utiahli sa kresťania na brehy morské,
235 IV | Saracénov. Pod kopytom konským sa ľudia zvíjali; vresk, huk,
236 IV | huk, plač, výrazy bôľu sa dovedna miešali a šamotina
237 IV | vystupovala až k oblakom a zdala sa byť rebríkom siahajúcim
238 IV | svetov, o tisíc rokov zjaviť sa majúcich. Johanita a templár
239 IV | zboku; starý veľmajster sa obzrie a vidí nátlak zo
240 IV | Chudá jeho zoschnutá postava sa vztýči na koni a rozosiela
241 IV | duchov, v hmlách nad zemou sa vznášajúcich, zavieva. I
242 IV | nepriateľské od neho, až sa mi podarilo oslobodiť starca
243 IV | plášťov plávať v povetrí, to sa nám zdalo tak, ako keby
244 IV | strielajúcimi očima ako mrákavy, keď sa nahrbia za sparného dňa
245 IV | španielsku a anglickú. Komtúri sa volia z najvýznamnejších,
246 IV | mňa. Ja ale vzoprel som sa tomu a voľba padla nad Jeana
247 IV | znovuusporiadaní rádu uzavrelo sa všetkých po západe roztrúsených
248 IV | pán Gilbert, tu u nás ste sa stali spokojnejším, vaša
249 IV | spokojnejším, vaša tvár sa vyjasňuje, nemyslíte na
250 IV | chová prsia človeka, takže sa musí tešiť žitiu. - No a
251 IV | nevypoviete, a ja predsa viem, že sa vám z Liptova nechce a že
252 IV | driemajúcej sile jeho, bo keď sa prebudí to zotrie si chmáry
253 IV | tým s väčšou úsilnosťou sa po okolí poobzerá, kde by
254 IV | pahreby vietor, to rozžiari sa i pozažína uhlia okolo seba,
255 IV | a zničí ich." ~"Jaj! Ja sa toho nebojím," hovorí Marienka, "
256 IV | viac nespomenul. Zamyslel sa, zvesil oko i hlavu, ale
257 IV | Ja, pán Gilbert?" opýta sa ťahavým, premeneným hlasom
258 IV | vrchov vašich nečahajú, a ty sa zaskvieš vo sláve svojej,
259 IV | hovoril johanita, tým viacej sa začervenalo líce, tým viacej
260 IV | začervenalo líce, tým viacej sa rozširovalo oko jeho a postava
261 IV | súc mohutnosti svojej, že sa mu všetko na svete koriť
262 IV | sveta, okolo ktorej otáča sa všetko. ~Marienky sa zas
263 IV | otáča sa všetko. ~Marienky sa zas strach zmocnil, obzerala
264 IV | strach zmocnil, obzerala sa sem i tam, i v úzkosti svojej
265 IV | Ale, pán Gilbert, čože sa vám robí? Čo vlastne chcete
266 IV | Marienku, ako čo ,by vodrať sa do vnútornosti jej najskrytejšej
267 IV | vypátrať chceli. ~Dievča sa ale zobralo pomaličky i
268 IV | vašej dané." ~V Gilbertovi sa vzbúrila stará náruživosť. ~
269 IV | Tys' stvorená pre mňa! Ty sa budeš ako brečtan obvíjať
270 IV | obvíjať okolo mňa a zelenieť sa budeš jarosťou svojou i
271 IV | sľuby rozväzovať. Spojím sa so strýcom i budeme spolu
272 IV | bezženstva, ba kráľ Francie sám sa do toho vloží - a ty, Marienka,
273 IV | nenapadlo na vracajúcich sa pozerať, bo ich prechádzky
274 IV | vyhliadala, že zrak jeho sa sem-tam ako pobúrené vlny
275 IV | poletovali mrákavy, ako keď sa na Poludnici oblaky zbierajú,
276 IV | ako sklopeným okom, trasúc sa ako osika, prekračovala
277 V | V~Ale nebolo sa mu treba viacej obzerať
278 V | a štebotavosť, schádzala sa s johanitom, len keď mu
279 V | ničím viacej na ňu a zdal sa naoko byť pokojný i lahodný
280 V | zrozumiteľné šepotajú, tak sa donášali chýry až hen do
281 V | odľahlých krajov liptovských, že sa kráľ Ondrej, opustený od
282 V | rozkladal, prudkým krokom sa po izbe prechádzajúc. Všetky
283 V | Hornými Uhry, a on utiahnúť sa musí do Trenčína i prevziať
284 V | statkov, bez budúcnosti i stať sa vyhnancom v cudzej krajine
285 V | tam! - myslí si, ale razom sa zas vystrie, hodí hlavou
286 V | prsiach jeho. ~Zastavil sa, ruky zložil na ľadviach,
287 V | prechádzajúce slniečko schovávať sa začalo za Tatru a len tu
288 V | a len tu i tu prehliadlo sa ešte po liptovskom vidieku.
289 V | liptovskom vidieku. Gilbert sa pobral k Marienke a tichým,
290 V | Akú, pán Gilbert?" opýta sa dievča. ~"Ak Pán Boh dá,
291 V | dá, skoro uvidíš otca, bo sa kráľ už zo Svätej zeme navrátil." ~
292 V | hlavou i vypovedal: "Neraduj sa tak, Marienka! Otec tvoj
293 V | ako v raji." ~Zvečerilo sa a noc sa rozprestrela nad
294 V | raji." ~Zvečerilo sa a noc sa rozprestrela nad celým okolím.
295 V | hladkala mu ruku, i usmiala sa, i prosila ho, aby len zostal
296 V | aby len zostal a rozprával sa s ňou, ako to bude, keď
297 V | Čo to?" vyskočiac opýta sa Gilbert. ~Marienka zatlieskala
298 V | zbledol ako smrť i otriasať sa mu začala spodná gamba.
299 V | začala spodná gamba. Spamätal sa ale skoro, chytil Marienku
300 V | dievča moje! S vojskom sa v noci nechodí, obzvlášte
301 V | posol. - Ondráš," obrátiac sa k tomuto, hovorí Gilbert, "
302 V | Gilbert, "pošli stráž opýtať sa hlásneho, kto to prichádza."
303 V | Ondrášovými. - Otvorili sa dvere a dnu vošiel Imrich
304 V | vyskočilo ako srnka a vrhlo sa ženíchovi svojmu na prsia. ~
305 V | každodennými mládencami a že sa slabá dievka práve ta chýli,
306 V | Marienkou vyslovených obrátil sa ku Gilbertovi so slovami: "
307 V | zvesti a preto ponáhľam sa k vám už dva dni a dve noci,
308 V | horných stoliciach." ~Gilbert sa zobral, sadol si ku stolu
309 V | som práve na Šariši, keď sa pán Šarišského zámku zo
310 V | Jeruzaleme pobozkal. Potom pohol sa oproti Arabom, položivším
311 V | oproti Arabom, položivším sa pri Betsaide, i dobýjal
312 V | ochorel a po vyzdravení sa s vychudnutým, nemocami
313 V | kráľovi bulharskému. ~Keď sa tak križiaci cez cudzie
314 V | cesta ale do Budíka stala sa im obťažnejšou ako v cudzine
315 V | totiž uhorskí, nechtiac sa podrobovať ostrihomskému
316 V | odoberajúc mu v blízkosti sa nachádzajúci majetok, ale
317 V | kráľovské zadržiavali. Sedľač sa zas zdráhala odvádzať biskupský
318 V | dane, ba čo viac, začala sa i od kresťanstva ku pohanstvu
319 V | vlastného ľudu; rozkazom jeho sa velikáši len smiali, nechtiac
320 V | uznať, i odkazovali mu, že sa stane s ním to, čo sa stalo
321 V | že sa stane s ním to, čo sa stalo s jeho synom Kolomanom,
322 V | oddanej vyhnalo. Pošťastilo sa ale kráľovi i s križiakmi
323 V | Dolniakoch; všetci páni ale sa v tom zhodovali, že kráľ
324 V | je on ešte nie doma, keď sa už všetci navrátili? Čis'
325 V | vyhrožovať kliatbou pápežskou, ak sa neprinavrátia k poslušnosti,
326 V | prudko hlavu i vidno, že sa myšlienky jeho razom obrátili
327 V | ale všetci navrátivší sa páni tak mysleli." ~"Poďme
328 V | vyrečie Marienka, "tešiť sa bude z nášho príchodu, ja
329 V | ustavične na ceste, náhliac sa domov cez rozličné kraje,
330 V | rozličné kraje, aby som sa vyzvedel, aké je v našich
331 V | prijatiu domového pána, ak by sa ešte dnes lebo zajtra nenavrátil;
332 V | zajtra nenavrátil; ale ak sa navráti, to by nám, pravda,
333 V | pánom Gilbertom?" opýta sa zvedavo Marienka. ~"Blázon,
334 V | Blázon, čo by si nešla, však sa beztoho skoro navrátite."
335 VI | VI~Spí sa to dobre v našich zdravých
336 VI | čistom vzduchu nočnom i spalo sa dobre na Liptove zámku všetkým -
337 VI | palotou. ~Divné myšlienky sa museli snovať v hlave a
338 VI | zakrývať chceli, a zas vztýčila sa dohora a na malé potrasenie
339 VI | malé potrasenie položil sa vlas, ako sluha na rozkaz
340 VI | tvár i zimnične pohybujúce sa gamby. Ruka zvisla razom
341 VI | zvisla razom a zas stisnúc sa v uzlovatú päsť, svedčila
342 VI | prudko kepeň i oblečený vrhol sa na lôžko. ~Ešte sa ale ani
343 VI | vrhol sa na lôžko. ~Ešte sa ale ani rozbriežďovať nezačínalo,
344 VI | Ako tôňa za pätami jeho sa za ním starý Ondráš ťahal,
345 VI | náčelníkorvi stráže, pokiaľ sa nenavráti, nikoho zo zámku
346 VI | nimi hore chodbou. ~Ondráš sa za nimi tichším ešte a pozornejším
347 VI | čela studený pot, obrátil sa a kráčal na druhý koniec
348 VI | vstúpi starý Ondráš. ~"Kde sa ty túlaš, hriešny človeče?"
349 VI | hriešny človeče?" opýta sa panna. "Ja mám isť preč,
350 VI | starký na kolená. ~"Ty si sa nevyspal, starký," usmialo
351 VI | nevyspal, starký," usmialo sa dievča, "choď, však to nič
352 VI | žes' ospanlivý." ~Vtom sa zjaví na prahu v úplnom
353 VI | vyrážala, predsa pousmiala sa tvár jeho a ústa preriekli
354 VI | byť horlivý milenec, keď sa tak sladko odoberá a bude
355 VI | odvetí dievča, "nevyspal sa a v jeho veku to veľmi chybí.
356 VI | chybí. No pôjdeme?" opýta sa k tomu. ~"Ja som hotový,"
357 VI | popod ruku. ~"Ale čo ste sa dnes tak pripravili, pán
358 VI | nenastáva?" ~"To nie," usmejúc sa odpovie Gilbert dievčaťu, "
359 VI | pán Gilbert! Ešte by sme sa mali od Imricha odobrať." ~"
360 VI | si s Imrichom dlho, koľko sa ti len páčiť bude." ~Toto
361 VI | dlhou chodbou zblížili sa k izbám Imrichovým. Uhliadnuc
362 VI | tu ozbrojencov, opýtalo sa dievča: "Načože tu títo
363 VI | zvyk," bola odpoveď, "že sa vysokým osobám dávajú čestné
364 VI | na to dievča. Usmievajúc sa, laškujúc, poskakujúc zišla
365 VI | druhého koňa, brána zámocká sa zavrela za nimi a oni pomaly
366 VI | výšinou, rozprestierajúcou sa medzi Prosiekom a Ružomberkom,
367 VI | Veľmožínovi a o skorom zídení sa s ním. ~Na Liptove zámku
368 VI | Gilbertom odišla; ale sotvaže sa vzdialili, tu starec ani
369 VI | osemnásťročný mládenec. Brána sa spustila, starec položil
370 VI | lepšie videl, a keď uzrel, že sa Gilbert s Marienkou obrátili
371 VI | ale dolu k Ružomberku, bil sa v čelo dlaňami i vyvolal
372 VI | Imrichových, kázal im ozbrojiť sa, porozprával im krátkymi
373 VI | urobiť, bol ale odsotený, že sa len pri stene naproti stojacej
374 VI | po Ondrášovi mieril, tu sa mu v okamihu ešte dvaja
375 VI | ruku obesili, ale starec sa mu o nohy ovinul a drmal
376 VI | ním na dvere paloty, až sa zámok ozýval i volal: "Pán
377 VI | Tĺkol a trepal zas. ~A keď sa Imrich ozval, aby otvorili,
378 VI | dával. A teraz," obrátiac sa starec k zvalenému strážcovi
379 VI | Vidíte, pán Imrich! Hore sa! Hej, Paľo! Sedlajte kone!
380 VI | ho priviedla k tomu, že sa hneď ozbrojil a zišiel na
381 VI | Imrich, neznajúc ani, čo sa mu robí, nasledoval horlivo
382 VI | sluhu, sadol na koňa a dal sa viesť od neho. ~Na bráne
383 VI | toto náš budúci pán, a ty sa ešte odvolávaš na rozkazy
384 VI | I zosadol z koňa, vrhol sa na zem, priložil ucho na
385 VI | a len nepochopujem, že sa dupot dvoch koní vždy silnejšie
386 VI | nepochopil príčinu blíženia sa dupotu, odporné tomu, čo
387 VI | obrazy blízkeho zhľadanla sa s otcom i vypravovaním o
388 VI | že ani sami neznali, ako sa na vŕšku blízo Ružomberka
389 VI | blízo Ružomberka ocitli. ~Tu sa im razom pred očima čisté
390 VI | morských vĺn, naháňajúcich sa medzi sebou. ~Medzi vlnami
391 VI | sebou. ~Medzi vlnami týmito sa ale spolu ligot slnca na
392 VI | ide v ústrety. Veľmožín sa približoval druhou cestou. ~"
393 VI | polopokojne Gilbert, "i mne sa tak zdá, že to bude otec
394 VI | otec tvoj! Ale ponáhľajme sa, aby nás nepredišlel, bo
395 VI | duše svojej i ponáhľali sa obidvaja vŕškom, hore nad
396 VI | letory svojej koňa. Kôň sa vzpínal, ale skala, na ktorej
397 VI | ktorej práve zastali, tým sa oldlúštila, zarachotila
398 VI | koňa nazad za uzdu, kôň sa vzopäl, vytrhol ruku panej
399 VII| Ondráš opatrovali. ~Velmožín sa stal najtajnejším radcom ,
400 VII| Liptov nikdy nevidel, bo sa na nej nielen zemianstvo
401 VII| potešenie ako starý Ondráš, bo sa vždy vychvaľoval pred celým
402 VII| Gilbert do spomienky, tu sa obyčajne začali mráčky sťahovať
|