Cap.

 1 II |       nemal, preto tvoju tvár nikdy nekryje hmlistá pošmúrnosť.
 2 II |    zhromažďujú sa okolo nich, nikdy nepomysliac na to, že predkovia
 3 III|        železný sľub raz daný, nikdy nazad viac vziať sa nemohúci,
 4 III|     svojím. Ale mužská povaha nikdy na sebe nechce najavo dávať,
 5 III|     som predtým u nej nevidel nikdy, i povedala: ,Kdekoľvek
 6 III|     mne srdce brnením predtým nikdy nepaznatým. Šli sme na breh
 7 III|     krásne, ktoré sa navrátiť nikdy viac nemajú, hlboko dojať,
 8 III|      síce slová také nepočula nikdy, ale jej predsa bolo pritom
 9 III|   duše mojej, že Helena mojou nikdy byť nemá. ~"Dievča," vypovie
10 III|     nie! Ona povie, že nebude nikdy ženou Henrichovou.' ~Strýc
11 III|    pokojne, keď ľudia, čo vám nikdy nič neurobili, vami ničení
12 IV |       panenky. On sa nestaral nikdy, čo si tam pán robí so svojím
13 IV |     za mnícha!... Ja som síce nikdy ešte mnícha nevidel okrem
14 V  | nadýmali prsia jeho, bo hádam nikdy ešte necítil tak opustenosť
15 VI |      pre seba ústa: "Johanita nikdy neupustil od zámyslov svojich
16 VI |     ináč ťa pošlem ta, odkiaľ nikdy viac do Liptova neprídeš." ~
17 VII| Almanom, že slávnejšej Liptov nikdy nevidel, bo sa na nej nielen
18 VII|       mnícha a že by bez neho nikdy neboli svetla božieho uzreli. ~