Cap.
1 I | I~Keď ideš cestou od Liptovskej
2 I | biela veža Štiavnice a sem i tam rozosiate dedinky medzi
3 I | čapica, spod ktorej len tu i tu bystré tmavé oko zablyslo,
4 I | zihrávajúci si vlas bil tu i tu po širokej oceľou pokrytej
5 I | širokej oceľou pokrytej šiji, i tak vzbudzoval šuchot hrmiaci,
6 I | Sú tajomstvá na zemi i na nebi," odpovie zhrbený
7 I | reči zachyteného starca, i bolo vidno z ťahov tváre
8 I | vidno z ťahov tváre jeho i z pohadzovania hlavy, že
9 I | za predmet úsmechu -hoc i nemému -slúžiť môže. Ale
10 I | odpovie mladší z pocestných, "i radujem sa počúť z úst vážnych,
11 I | do Chorvátska a Slavónska i opanoval tieto kraje. Tak
12 I | Imricha dosadol na trón Ondrej i rozpamätal sa na sľub otcovi
13 I | slová jeho s rozvážlivosťou i poznamenal: "To všetko mi
14 I | je to, že králi predošlí i v Uhrách nemeckému rádu
15 I | rytierov nemeckých - a to i s ich veľmajstrom Konom
16 I | radu kňazstva, ktoré s ním i proti jeho bratovi držalo,
17 I | hoc nemeckých rytierov i sám predtým v Sedmohradsku
18 I | postaval do úradov cirkevných i svetských, oproti čomu sa
19 I | ubezpečené. S tým sú ale ešte i druhé výhody spojené. Počujte
20 I | kde ste hlavne poslaný, a i Horné Uhry i Halič z Liptova
21 I | poslaný, a i Horné Uhry i Halič z Liptova na uzde
22 II | široko-ďaleko zvádzali dolu hrom i búrku. Na nohách hôr, kde
23 II | bačova fujara, trúba pastiera i poľovníka, obyčajne sa zhovárala
24 II | Halič; tak bol pán jeho i pre kráľa i pre krajinu
25 II | bol pán jeho i pre kráľa i pre krajinu z dvojej strany
26 II | čelo z oboch strán dovedna i odpovedal Uriášovi: "Ctihodný
27 II | terajšieho hospodára a spolu i videl, že muž znamenitejší
28 II | neobzeral sa dlho na to i prehovoril k Velmožínovi: "
29 II | kráľ Ondrej na radu cirkvi i tu sa postaral popredku,
30 II | povolávajúcich zemianstvo i ľud pod zástavy krížové.
31 II | nimi, predstavil im Uriáša i Gilberta i rozpovedal im
32 II | predstavil im Uriáša i Gilberta i rozpovedal im úmysel svoj
33 II | šuhaja mladého, driečneho, i s rodinou u seba. ~Opýtaj
34 II | odišiel v sprievode zemianstva i ľudu k Budínu, odkiaľ uberal
35 II | Vivat Banus cum Croatis!" i odišli Uhri s Chorváty v
36 III| Horného Uhorska oproti Poľskej i oproti neprajným kráľovi
37 III| k podareniu vlastnému. ~I neraz zdalo sa, že Gilbert
38 III| pôsoblivosti svojej, sadol si i zložil hlavu do oboch dlaní
39 III| čela jeho zháňala chmáry. I dobre je mužovi činu, ked
40 III| a ako vosk mäkkou dušou i čarovnou vnadou svojou rozháňa
41 III| starosti vôle a záchytky srdca. I pocítil Gilbert, čo je žena,
42 III| musel, že je človekom. ~I Gilbert hľadá potešenie
43 III| slabej citlivej dievčiny, ale i skaly stien zámku preniknúť
44 III| oproti iným plameňom páli i ľadom mrazí, i mámi ľahkosťou
45 III| plameňom páli i ľadom mrazí, i mámi ľahkosťou svojou druhých,
46 III| ľahkosťou svojou druhých, i ničí ťažkosťou vlastnou,
47 III| predsa významné hýbanie. I z očí i z čela i z tváre
48 III| významné hýbanie. I z očí i z čela i z tváre bys' ale
49 III| hýbanie. I z očí i z čela i z tváre bys' ale vyčítať
50 III| nevedelo prečo, zatriaslo sa i bolo mu ľúto na srdci a
51 III| že sa ženská skôr zoberie i v šťastí i v nešťastí, v
52 III| skôr zoberie i v šťastí i v nešťastí, v radosti i
53 III| i v nešťastí, v radosti i smútku, tak i teraz Marienka. ~
54 III| v radosti i smútku, tak i teraz Marienka. ~Gilbert
55 III| všetku okamihovú úzkostlivosť i usmievajúc sa povedala: "
56 III| podvihol málo pravým plecom i vypovedal: "Pravdu máš,
57 III| Ach, čo! Vás nezabáva nič i myslíte si, že len vy ste
58 III| vôli urobil, že by sa tu i tu po mne ohliadol, mňa
59 III| mne neznáme slová a keď tu i tu niečo zanôtia, to ma
60 III| usmeje sa polovičato Gilbert i poh1adká si dlhú čiernu
61 III| sem ruku, pán Gilbert!" I vezmúc pravicu jeho do svojej
62 III| dlánkou na jeho pravicu i hrozí mu prstom: "Ale musíte
63 III| No ale teraz počúvajte." I začala spievať: ~Ej, lúčka,
64 III| sa viac černejú od uhlia i ležia tak pokojne na šiji
65 III| Gilbert krúti očima napravo i naľavo a hlava mu ovisne.
66 III| nemáte na svete." ~"Nemám." ~"I máte, čo by ste nemali,
67 III| a potom nedržíte slovo." I zvesila hlavu, ako čo by
68 III| na smiešne nápady detí, i vypovedal: "Nuž akýže je
69 III| mi, že keď ja zaspievam, i vy zaspievate, a teraz ste
70 III| bez okolkov citaru do ruky i spieval: ~Vlny Jordána jasné
71 III| si tečú povoľným tokom, ~i keď sa slnce do nich nahliada ~
72 III| slnce do nich nahliada ~i mesiac studeným okom; ~ale
73 III| studeným okom; ~ale keď templár i johanita ~na jeho pozrie
74 III| rozvodní, on sa rozbúri ~i syčí neznámym tokom, ~bo
75 III| im svet všetko odobral, ~i nič viac jak boj nemajú. ~
76 III| johanit v nich sa zhliada, ~bo i tá rieka cíti, čo je to ~
77 III| tvrdého, zasmušilého muža i zmizla veselosť v tvári
78 III| svojho na svete vydychuje. I chytila ho za ruky a vyriekla,
79 III| úprimne s každým hovoriť i najväčšiu radosť mám, keď
80 III| srdci uľaviť, a nech je to i ten najposlednejší žobrák.
81 III| jej dôverne prosiace očká i stál človek tvrdý, neústupný
82 III| od seba živlom premožená, i bráni sa dotiaľ, pokiaľ
83 III| také milé, utešené; tak je i lepšie dievčine, keď ani
84 III| Marienka pokývala len hlávkou i odpovedala: "Viem, viem,
85 III| srdca svojho pre márny zisk i zapredať miláčka mladosti
86 III| pre hrudu, pre hrudu!" I zakryl si čelo dlaňou, neznajúc
87 III| Marienka mu odokryla tvár i dívajúc sa mu dôverne do
88 III| čelo, na tvár, na ústa jeho i dalo mu moc i pobúriť kypiace
89 III| ústa jeho i dalo mu moc i pobúriť kypiace city v srdci
90 III| pobúriť kypiace city v srdci i uspávať myšlienky človeka
91 III| iste urobil Stvoriteľ náš i slniečko, sluha jeho z najprvnejších
92 III| trasavým, že sa zatriaslo i mladé dievča pri slovách
93 III| nevediace, že prezradzujú i bolesť srdca i trudnosť
94 III| prezradzujú i bolesť srdca i trudnosť rozpomienky i zatemnenosť
95 III| srdca i trudnosť rozpomienky i zatemnenosť mysle. ~Dievča
96 III| zobralo skorej ako mních i povedalo pokojným hlasom,
97 III| sluhovia lietali po zámku i vzali ma so sebou a ani
98 III| žene." ~"To bola Helena." ~I zakryl si Gilbert oči, ale
99 III| rokoch, Helena, Henrich i ja, až sme vyrástli. ~Neznám,
100 III| predtým u nej nevidel nikdy, i povedala: ,Kdekoľvek chceš
101 III| nepaznatým. Šli sme na breh Rhôny i kráčali sme krokom povoľným,
102 III| videli v nich obraz svoj, ale i kúpu sa v nich, aby tým
103 III| tým zvlažili krásu svoju. ~I dobre, tak dobre mi bolo
104 III| brehoch rieky ruka v ruke i hľadeli sme na seba a znali
105 III| sme na seba a znali sme i cítili sme, že jej svetlé
106 III| jej búri tak ako v mojich, i oči naše pohliadajúce na
107 III| nezná, čo sa s ním robí, i že by ten jeden jediný okamih
108 III| povrchnosť zeme zatemnejúcich, i bola taká horúca, ako keď
109 III| za letného času roztápa i tie ľady, čo sa nakopili
110 III| rokov na vrchoch vašich, i bola tak celú útrobu človeka
111 III| prenikajúca, že by bola i celú zem našu prebodla,
112 III| hlboko dojať, bo pravica i ľavica, akoby čarovným prútom
113 III| čarovným prútom uderená, i pozdvihla sa i zakryla tvár
114 III| uderená, i pozdvihla sa i zakryla tvár nadšenosťou
115 III| bolo pritom skoro do plaču, i zavlnilo sa jej to v prsiach,
116 III| roziskrili sa mu zraky i hnané pudom dobrej letory
117 III| Gilberta za obidve ruky i s neznámou predtým horlivosťou
118 III| Helenou na brehoch Rhôny i pozerali sme na vlny do
119 III| tečúce, aby naveky zhynuli i spojili sa s prúdy, zbierajúcimi
120 III| tvár hľadeli sme na seba i povedali sme si, že tok
121 III| priateľ môj, sa chladne usmial i vypovedal: ,No, no, nehádž
122 III| tvojmu šťastiu koniec.' I usmievajúc sa docela chladnokrvne,
123 III| zavolal ma strýc k sebe i povedal mi: ,Syn môj! Hrdinnosť
124 III| tvojho vyzískala si meno i majetok, teraz si úbohá,
125 III| strýco, Helenu a uvidíte, že i meno rodiny i meno otca
126 III| uvidíte, že i meno rodiny i meno otca môjho na brehoch
127 III| nepočuli a že mrákota zahalila i dušu i zmysly moje. Helenu
128 III| mrákota zahalila i dušu i zmysly moje. Helenu som
129 III| zatriasanie celej bytosti mojej! I nevediac, čo hovorím, volal
130 III| sa obrátil docela pokojne i zavolal Helenu. Opýtal sa
131 III| zagánil som očima na Helenu i na strýka vyriekol som,
132 III| strýc sa usmial spokojne i povedal: ,Tak ťa mám rád,
133 III| čelo a hodiac nabok hlavou i rukou, povedal Gilbert. "
134 III| znivočiť ním životy ľudské i deptáš umierajúcich kopyty
135 III| zrak Gilberta rozplamenil i celá bytnosť jeho sa rozplamenila
136 III| moje, taký má byť johanita i templár a len vtedy je johanitom
137 III| a ja vám preukážem, že i Helenu zabudnete, i s ľuďmi
138 III| že i Helenu zabudnete, i s ľuďmi i so sám sebou súcit
139 III| Helenu zabudnete, i s ľuďmi i so sám sebou súcit mať budete -
140 III| oči sa obtiahli rúškom i zatkveli na Marienke dlho,
141 IV | ho zas obsypávalo žarty i veselými slovy, takže sa
142 IV | Marienku, spievaval jej i rozprávky jej vypravoval
143 IV | vypravoval za jej detských časov, i bol svedkom jej narodenia,
144 IV | zámku samojediný znal, a to i do najposlednejšej ihly
145 IV | Marienkiných vecí ležalo. I koľko ráz smiať sa naň musela
146 IV | toho nebolo nič; ale keď i Veľmožín sám dieťaťu svojmu
147 IV | svojím múdrym poznamenaním i odporoval obyčajne i pánovi
148 IV | poznamenaním i odporoval obyčajne i pánovi svojmu. Strážil on
149 IV | Ondráš sa hrozitánsky zasmial i hovoril: "Mních? Mních!
150 IV | ktorých sa jeden sám za svoje i naše hriechy po chrbte šibe,
151 IV | týmto mladochom prišiel; ale i tento bol pokorný, dával
152 IV | mal na sebe také rúcho, že i starý Ondráš lepšie a mäkšie
153 IV | naľavo, to škúli naľavo i ide mu tak jazyk ako mlyn,
154 IV | nevieme; a pritom nosí šabľu i železné rúcho ani náš pán -
155 IV | Pozrel na Marienku, pozrel i na Ondráša skúmavým okom
156 IV | celú bytosť vsať chcelo, i povedal: "No nepôjdeme,
157 IV | Marienka?" ~"Pôjdeme." ~I odišli. ~Ondráš skamenel,
158 IV | spamätoval, pokrútil hlavou i sám pre seba vypovedal: "
159 IV | svojich dávnych nepriateľov i povolala rád johanitov z
160 IV | johanitov z astrova Rhodos, i templárov ešte vo Svätej
161 IV | Saracén ale stiahol sily i z Egypta i zo Sýrie a udrel
162 IV | stiahol sily i z Egypta i zo Sýrie a udrel na nás.
163 IV | nepočuje nič a nebadá, že ho i zboka i zozadu Saracén obchádza. -
164 IV | a nebadá, že ho i zboka i zozadu Saracén obchádza. -
165 IV | sa vznášajúcich, zavieva. I videl som ho osamoteného
166 IV | videl som ho osamoteného i priskočil som k nemu i odrážal
167 IV | osamoteného i priskočil som k nemu i odrážal som seky nepriateľské
168 IV | nemôžuc - podliehal, a keď tu i tu bolo vidieť pár čiernych
169 IV | viseli nad vyschnutoutvárou i nad sem-tam strielajúcimi
170 IV | spomenul velké straty jeho i prikročil k voleniu komtúrov
171 IV | uhorský, získaný bol zas i pre rád náš i pre krížové
172 IV | získaný bol zas i pre rád náš i pre krížové ťaženia a tak
173 IV | krížové ťaženia a tak poslali i komtúra nášho a mňa sem,
174 IV | Johanita neodpovedal. ~I chytilo ho dievča dobromyselne
175 IV | dievča dobromyselne za ruku i vypovedalo: "Vidíte, pán
176 IV | slniečko, naše čisté povetrie i teší oko, i chová prsia
177 IV | čisté povetrie i teší oko, i chová prsia človeka, takže
178 IV | Liptova nechce a že pomaly i na vaše vojny zabudnete." ~"
179 IV | to zotrie si chmáry z očí i chtiac dohoniť premeškané
180 IV | pahreby vietor, to rozžiari sa i pozažína uhlia okolo seba,
181 IV | pozažína uhlia okolo seba, i zapáli tisícročné hory a
182 IV | poviem... vy ste zabudli už i na... Helenu." ~Neočakávané
183 IV | Zamyslel sa, zvesil oko i hlavu, ale razom ju zas
184 IV | dohora, oko mu zablyslo i zahorelo plameňom, ako keď
185 IV | zmocnil, obzerala sa sem i tam, i v úzkosti svojej
186 IV | obzerala sa sem i tam, i v úzkosti svojej povedala: "
187 IV | vypovedal Gilbert s prudkosťou i zastavilo mu to dych a oči
188 IV | sa ale zobralo pomaličky i vypovedalo: "Pán Gilbert,
189 IV | sa budeš jarosťou svojou i vtedy, keď iným zelinám
190 IV | rozväzovať. Spojím sa so strýcom i budeme spolu prosiť Svätého
191 IV | vidiekom. Tie dve oči pozreli i na Marienku, ako sklopeným
192 V | zdal sa naoko byť pokojný i lahodný k dievčaťu. K tomu
193 V | liste potvrdzoval chýry, i vyvolal ho, aby teraz tým
194 V | kráľa prijať nechtiacim i Poliakov do Krajiny uhorskej
195 V | uhlím na hlavu Gilbertovu i vyštúrala ho zo zdanlivej
196 V | zamračil čelo, zvesil hlavu i šeptal dač sám sebe, i rukami
197 V | hlavu i šeptal dač sám sebe, i rukami rozkladal, prudkým
198 V | nažive, prevezme sám správu i nad Liptovom i nad Hornými
199 V | sám správu i nad Liptovom i nad Hornými Uhry, a on utiahnúť
200 V | utiahnúť sa musí do Trenčína i prevziať kontúrstvo bez
201 V | statkov, bez budúcnosti i stať sa vyhnancom v cudzej
202 V | zas vystrie, hodí hlavou i vyvolá: "Nie!" - No ale
203 V | Zišla mu na um Marienka i zaburácala vzpopomienka
204 V | ľadviach, hľadel stĺpkom dolu i do zeme, krútil hlavou a
205 V | začalo za Tatru a len tu i tu prehliadlo sa ešte po
206 V | zalámalo radosťou rúčkami i vyvolalo: "Bože môj! Bože
207 V | strane stojaci, omladol i počúval s vy valenými očima
208 V | Gilbert ale krútil hlavou i vypovedal: "Neraduj sa tak,
209 V | Marienka ho nechcela pustiť i hladkala mu ruku, i usmiala
210 V | pustiť i hladkala mu ruku, i usmiala sa, i prosila ho,
211 V | hladkala mu ruku, i usmiala sa, i prosila ho, aby len zostal
212 V | Marienka zatlieskala rukami i zvolala: "Oni to, oni to!" ~
213 V | trhlo; zbledol ako smrť i otriasať sa mu začala spodná
214 V | chytil Marienku za rúčku i povedal: "Nie tak, nie tak,
215 V | ako práve teraz. A preto i tak ľúbil Marienku nad všetko
216 V | Karpát a Francie svojej, i nepomyslel, že ťahy srdca
217 V | položivším sa pri Betsaide, i dobýjal pevnosť táborskú,
218 V | nachádzajúci majetok, ale spolu i dôchodky kráľovské zadržiavali.
219 V | dane, ba čo viac, začala sa i od kresťanstva ku pohanstvu
220 V | zem rodnú. ~Kráľ, a s ním i križiaci, bol všadiaľ napádaný
221 V | svojho panovníka uznať, i odkazovali mu, že sa stane
222 V | Pošťastilo sa ale kráľovi i s križiakmi prísť do Budína." ~
223 V | podobné vypravovanie počul i o výprave jeruzalemskej
224 V | o výprave jeruzalemskej i o stave krajiny na Dolniakoch;
225 V | výprave sami mnoho utratili; i tak že zasluhujú i pre seba
226 V | utratili; i tak že zasluhujú i pre seba odmeny. Pod touto
227 V | Pod touto výmienkou chcú i naďalej bojovať za kráľa
228 V | naďalej bojovať za kráľa i navzdor tomu, že sú medzi
229 V | Marienka skočila ako srnka i vypadli jej z oka slzy radosti. ~
230 V | myklo, zdvihol prudko hlavu i vidno, že sa myšlienky jeho
231 V | stojaci Ondráš zakašľal i kýchal a mrmlal dač pod
232 VI | v čistom vzduchu nočnom i spalo sa dobre na Liptove
233 VI | kŕčovite zhŕždenú tvár i zimnične pohybujúce sa gamby.
234 VI | priviesť môže. - Buď teda!" ~I stisol zuby, vzal prudko
235 VI | zuby, vzal prudko kepeň i oblečený vrhol sa na lôžko. ~
236 VI | potom šiel do strážnice i kázal náčelníkorvi stráže,
237 VI | nikoho zo zámku nevzpúšťať, i vzal zo svojich vlastných
238 VI | Imrich spal, zakrútil klúč i vstrčil ho k sebe, dával
239 VI | s tým cudzím človekom." I padol starký na kolená. ~"
240 VI | ale za pár hodín sme hádam i s otcom nazad a potom seď
241 VI | Ružomberku, bil sa v čelo dlaňami i vyvolal sám pre seba: "Pre
242 VI | nebezpečenstve ich pána i išiel s nimi, vezmúc do
243 VI | paloty, až sa zámok ozýval i volal: "Pán Imrich! Pán
244 VI | odvolávaš na rozkazy mnícha?!" I dal mu za uši, že spadol,
245 VI | Ružomberku, nič dohoniť nemôžuc. I začali byť nepokojní nad
246 VI | podivu rozčúlený starec i tu rady našiel. ~"Postojte,"
247 VI | Postojte," povedal, "málo!" I zosadol z koňa, vrhol sa
248 VI | blízkeho zhľadanla sa s otcom i vypravovaním o obťažnostiach
249 VI | výpravy do krajín východných i o nebezpečenstvách v nepriateľskom
250 VI | zavieval planinou touto i skláňal klas pole pokrývajúci,
251 VI | vypovie polopokojne Gilbert, "i mne sa tak zdá, že to bude
252 VI | vo vytržení duše svojej i ponáhľali sa obidvaja vŕškom,
253 VI | zhynúť, tak zahyňme spolu!" I uchytiac dievča za ruku,
254 VI | zlý duch v povetrí, kým i koňa i jazdca neprikryli
255 VI | duch v povetrí, kým i koňa i jazdca neprikryli tam dolu
256 VI | skríklo, zhliadnuc Imricha i Ondráša, trhlo koňa nazad
257 VI | panej svojej z ruky mnícha i vyhodil ju zo sedla na trávu
258 VII| na Liptov zámok, kde ju i otec i ženích i skoro vždycky
259 VII| Liptov zámok, kde ju i otec i ženích i skoro vždycky slzy
260 VII| kde ju i otec i ženích i skoro vždycky slzy prelievajúci
261 VII| Marienka ho pohladkala po tvári i zaspievala: ~Ej, Imriško,
|