Cap.
1 I | ten vrch zve Mníchom, a to od skaly neďaleko Váhu nad
2 I | zasadenej, že bys' myslel, že to človek velikánskej podoby
3 I | podľa zovňajšej podoby sú to nie ľudia obyčajní, ani
4 I | úsmechom obraziť nechce. Starec to spozoroval a bolo mu nie
5 I | svätý hrob vinou nás samých, to jest náčelníkov, zas do
6 I | vojenskej, čo je uňho najťažšie, to sa zná podrobiť, akoby neznámym
7 I | podujímavosti v tejto záležitosti, to dobre stojím, že on ľud
8 I | hrobu svätého. Stalo sa to roku 1196. Ale čo sa nestalo?
9 I | rozvážlivosťou i poznamenal: "To všetko mi je jasné, velebný
10 I | účasti mal. Známo nám je to, že králi predošlí i v Uhrách
11 I | nášmu obsiahnuť nemohli." ~"To práve je mojou úlohou vám
12 I | tento rytierov nemeckých - a to i s ich veľmajstrom Konom
13 I | obmedziť chcelo. Pozostatky to Imrichových prívržencov.
14 I | presvedčený nebol. Čo tu hovorím, to spolu súvisí s našou terajšou
15 II | Liptova do Oravy viedla. ~Bol to zámok mohutný, ale mohutnejší
16 II | poslal vyslanectvo k nemu, a to najprv ctihodného Uriáša,
17 II | bude zastávať úlohu moju, to jest tu udržovať vernosť
18 II | zora ranná ešte menej - a to tvoja Marienka. - Ale ty
19 II | náboženského, neobzeral sa dlho na to i prehovoril k Velmožínovi: "
20 II | výprave vojennej; teraz to urobil Veľmožín s rozkazom
21 II | nich, nikdy nepomysliac na to, že predkovia ľudí tých,
22 II | panenstva. - A škoda, žes' to nepohliadala na mňa! Však
23 III| vyšívaným krížom v lete vetra, a to zo stolice do stolice v
24 III| bys' sa mohol nazdať, že to nie ani koňovi, ani pánovi
25 III| kráľovi, museli znovu - a to podľa docela nového spôsobu
26 III| Zatriasol sa, pohliadnuc na to pekné stvorenie božie, ked
27 III| Neklam sa, Gilbert, nie to očká tvoje a tebe iskriace! ~
28 III| Marienky taká nebola, a to pocítil Gilbert a zatriasla
29 III| okovami zatvára vôlu jeho, a to naveky. ~Hrdinská duša,
30 III| za ňou, keď myslí, že ona to nepozoruje, prsia jeho vlniť
31 III| ako chce, ale Marienka to spozorovať nesmie, a tak
32 III| prenikavo, tak zatriasajúco, a to v reči cudzej, že pieseň
33 III| čo vám je?" hovorila na to Marienka. ~"Čo mi je, dievča,"
34 III| bolí tak veľmi, že by mi to skoro slzy z očí vytislo." ~"
35 III| nevedelo prečo. ~Ale ako to už raz na svete býva, že
36 III| druhý nič. Veru, veru by mi to nejeden mladý pán, bývajúc
37 III| mňa trošku zabavil." ~"To viem, že by Imrich Alman
38 III| svete, a keď prídete domov, to je tvár vaša studená ako
39 III| keď tu i tu niečo zanôtia, to ma až mráz preniká, hoc
40 III| Gilbert neodpovedal na to ani slova. ~"Nože, no, hovorte
41 III| hroziac, pokračuje dalej, "ej, to už vskutku docela vyhaslo,
42 III| ako sám pre seba: "Dávno to bolo!" ~"Čo dávno?" zbadajúc
43 III| dávno?" zbadajúc a počujúc to, Marienka bystro vypovie. "
44 III| viete aký?" ~"Nie." ~"Aha, to vy viac nechcete vedieť,
45 III| nechcete vedieť, však ja to viem, akí ste vy páni! Sľúbite
46 III| vypovedal: "Nuž akýže je to dlh, Marienka?" ~"Vidíte,
47 III| na jeho pozrie krištále: ~to sa rozvodní, to sa rozbúri ~
48 III| krištále: ~to sa rozvodní, to sa rozbúri ~na oči jejich
49 III| bo ho zatriasli ľudia to mnísi ~prísnym svojím tmavým
50 III| svojím tmavým okom. ~Ľudia to mnísi, ľudia to tvrdí, ~
51 III| Ľudia to mnísi, ľudia to tvrdí, ~čo v srdci len boj
52 III| bo i tá rieka cíti, čo je to ~nám najmilších ľudí zrada. ~
53 III| srdci uľaviť, a nech je to i ten najposlednejší žobrák.
54 III| aspoň tvár dôslednosti; tak to bolo s ním. Práve preto
55 III| sám, že tým prezradzuje to, čo predtým ukryť zamýšľal. ~
56 III| vychádzajúceho z pŕs človeka, tak to iste urobil Stvoriteľ náš
57 III| preriekol: "Ale jej duša?" - a to hlasom ťahavým, zdĺhavým,
58 III| hovorte, rozprávajte mi, ako to bolo." ~"Nuž vidíš, dievka
59 III| účasťou dievčaťa, "takto to bolo: Otec môj bol mladší
60 III| rodiny po jeho žene." ~"To bola Helena." ~I zakryl
61 III| sme vyrástli. ~Neznám, ako to prišlo, či to bol len zvyk,
62 III| Neznám, ako to prišlo, či to bol len zvyk, či to bol
63 III| či to bol len zvyk, či to bol len sen, či to bol cit
64 III| zvyk, či to bol len sen, či to bol cit dávno chovaný v
65 III| jej dychu poznal som, že to v prsiach jej búri tak ako
66 III| odvrátiac sa od Marienky, "ty to neznáš... Vy ste tu takí
67 III| necitliví, že neznáte, čo je to, keď sa duša v dušu vpíja
68 III| životov a za sto svetov. ~Tak to bolo so mnou a tak vrúcne,
69 III| mesiacov krásnych; bola to jar žitia nášho a kvitla
70 III| plaču, i zavlnilo sa jej to v prsiach, ako čo by sa
71 III| Gilbertových. Zatriaslo to ňou a to - prvý raz v živote.
72 III| Gilbertových. Zatriaslo to ňou a to - prvý raz v živote. Ale
73 III| Ale neklam sa, Gilbert! To naše nie pre teba. To len
74 III| Gilbert! To naše nie pre teba. To len tak, tak - že to práve
75 III| teba. To len tak, tak - že to práve tak bolo. ~Dievča
76 III| vzbudila v mojom mäkkom srdci, to bolo vtedy po prvý raz.
77 III| vyzískať si máš teraz sám to, čo vyzískal si otec tvoj,
78 III| Zatriasol som sa, znajúc, čo to má znamenať, ako osika. ~
79 III| v radoch kresťanských za to bojoval, zač bojoval otec
80 III| Nie,' odpoviem ja, ,to neurobím, bo šťastie žitia
81 III| tom okamihu robilo, len to viem, že oči moje nič nevideli,
82 III| robilo v duši mojej?... Bol to zmätok, bol to bôľ, bolo
83 III| mojej?... Bol to zmätok, bol to bôľ, bolo to zatriasanie
84 III| zmätok, bol to bôľ, bolo to zatriasanie celej bytosti
85 III| stála pri tom, ako čo by to nič nebolo, a strýc sa usmial
86 III| tys' dobré dieťa, však som to vedel, žes' počúvny a že
87 III| tak hľadela, ale nikto na to nepomyslel, ako sa to kvasí
88 III| na to nepomyslel, ako sa to kvasí v útrobách mojich -
89 III| a tí sa nazdali, že je to moja rozumnosť, moja poslušnosť! ~
90 III| umiera a umierať musí - to, čo v nich najľudskejšieho,
91 III| povie potichu: "A či ste to, pán Gilbert, zniesť mohli
92 III| boli?" ~"Nie, dieťa moje! To bola moja najväčšia radosť
93 III| ľudských, bo som chcel, aby oni to so mnou zrobili, a to čím
94 III| oni to so mnou zrobili, a to čím skorej. Vo mne viac
95 III| keby boli takí. Ale vás to bezpochyby vojna takýmito
96 III| Gilbert," odvetí Marienka, "to je nie pravda; ja vás už
97 III| sebou súcit mať budete - a to vám preukážem ja - ja -
98 IV | Keď vychádzala zo zámku, to mu viac nehovorila: "Ondráš,
99 IV | nevravela: "Ondráš, podaj mi to!" - "Ondráš, dones mi to'"
100 IV | to!" - "Ondráš, dones mi to'" On si na tom mnoho zakladal,
101 IV | zámku samojediný znal, a to i do najposlednejšej ihly
102 IV | o Marienku nestará. Táto to ani nespozorovala, ale naostatok
103 IV | dačol chybí?" ~"Opýtajte sa to druhých, a nie starého Ondráša!"
104 IV | blázon, Ondráško!" ~"Veru by to ani div nebol, bo už teraz
105 IV | päťdesiat rokov slúžim, a to vždy verne a spravodlivo.
106 IV | Ondrášovi viac ani reči - to zas len panáčik pri nej.
107 IV | pána Imricha niet, a tak ja to trpieť nemôžem. Povedzteže
108 IV | Ondráš lepšie a mäkšie nosí. To bol mních! A takých mníchov
109 IV | panna Marienka napravo, to škúli napravo, keď ide naľavo,
110 IV | napravo, keď ide naľavo, to škúli naľavo i ide mu tak
111 IV | keď naša panička pradie, to ju pľasne po ruke, aby jej
112 IV | zdvihnúť mohol; keď tká, to príde a trhá jej nite, aby
113 IV | hľadať mohol; keď pletie, to zas príde on a vytrhuje
114 IV | čo ho sem doviedol. Aha! To sa tak na ňom liští, že
115 IV | svätých na oltári, lebo je to vraj - ako vravia - z hodvábu,
116 IV | ani náš pán - ej, pekný to mních, pekný to mních,"
117 IV | ej, pekný to mních, pekný to mních," vrtiac hlavou, dokoná
118 IV | Ondráš. ~"Ondráško," povie na to Marienka, "veru som nevedela,
119 IV | žes' ty taký figliar a že to všetko vidíš." ~"Hm," odvetil
120 IV | nevidíš, keby som len to videl, nebolo by to ešte
121 IV | len to videl, nebolo by to ešte nič, ale čo ucho počuje,
122 IV | ale čo ucho počuje, za to by sa iste pán Imrich zaďakoval." ~
123 IV | pozrel znovu na Marienku, a to okom, čo ju do seba, jej
124 IV | seba vypovedal: "Ondráš! To nejde po dobrom! Keď nieto,
125 IV | diejťaťu dač nestalo, bo veru to nejde po dobrom." Ale ktože
126 IV | dolu spadne. Jaj! Však ja to viem! A len by som rada
127 IV | predtým ani nechyrovali:" ~"Na to je pár slov dosť, dievka
128 IV | Johanita a templár nedbá na to nič a ide ďalej a ďalej,
129 IV | plášťov plávať v povetrí, to sa nám zdalo tak, ako keby
130 IV | nepoznaných krajinách." ~"Ale vy to teraz nebanujete," prerečie
131 IV | počúva viacej ako kráľove." ~"To ešte niet všetko!" odpovie
132 IV | Marienka, "už ja vidím, že je to tak. A k tomu chcete byť
133 IV | chcete byť taký múdry, že to nevypoviete, a ja predsa
134 IV | jeho, bo keď sa prebudí to zotrie si chmáry z očí i
135 IV | sily svoje." ~"Už vám ja to, pán Gilbert, raz neverím." ~"
136 IV | dievka moja," odpovie na to johanita, "že môže iskra
137 IV | zafúka do pahreby vietor, to rozžiari sa i pozažína uhlia
138 IV | vyslovenie mena tohoto, a to tým viacej, že ho od času,
139 IV | prudkosťou i zastavilo mu to dych a oči jeho hľadeli
140 IV | vypovedalo: "Pán Gilbert, to nemôže byť. Ja som nevesta
141 IV | prekračovala prah zámocký. ~Boli to oči Ondrášove. ~
142 V | rozprával sa s ňou, ako to bude, keď otec príde. ~Gilbert
143 V | Na veži zatrúbili. ~"Čo to?" vyskočiac opýta sa Gilbert. ~
144 V | zatlieskala rukami i zvolala: "Oni to, oni to!" ~Johanitu to ale
145 V | i zvolala: "Oni to, oni to!" ~Johanitu to ale trhlo;
146 V | Oni to, oni to!" ~Johanitu to ale trhlo; zbledol ako smrť
147 V | obzvlášte ale cez Váh nie; bude to dáky súrny posol. - Ondráš,"
148 V | opýtať sa hlásneho, kto to prichádza." Ondráš odišiel. ~
149 V | prsia. ~Johanitu pozeral na to chladným okom so zloženými
150 V | Marienku nad všetko na zemi, a to tým viacej, čím menej mu
151 V | odkazovali mu, že sa stane s ním to, čo sa stalo s jeho synom
152 V | Dobre, Imriško," prehodí na to Marienka, "ale ty len vždy
153 V | dievčinu za ruku uchytiac, "aj to počuješ. Kráľ Ondrej je
154 V | zámku je veľmi dôležité." ~"To je zas len všetko dobre,"
155 V | všetko dobre," prevetí na to Marienka, "ale ja by som
156 V | slzy radosti. ~Gilberta to myklo, zdvihol prudko hlavu
157 V | pozajtra?" ~,,S istotou vám to povedať nemôžem," odpovie
158 V | hlavou: "Nie, dievka moja, to mi nemožno. Povedal som
159 V | nenavrátil; ale ak sa navráti, to by nám, pravda, viac času
160 VI | VI~Spí sa to dobre v našich zdravých
161 VI | krem dvoch osôb. ~Bol to Gilbert a - Ondráš. ~Johanita
162 VI | usmialo sa dievča, "choď, však to nič nerobi, žes' ospanlivý." ~
163 VI | Ej, ej, Marienka! Musí to byť horlivý milenec, keď
164 VI | tak sladko odoberá a bude to za zhľadanie o pár hodin
165 VI | nevyspal sa a v jeho veku to veľmi chybí. No pôjdeme?"
166 VI | nebezpečenstvo nenastáva?" ~"To nie," usmejúc sa odpovie
167 VI | aby som ho uvidela." ~,,1 to netreba, mohla bys' ho predsa
168 VI | ale nechže ti bude! Keby to bolo na dlhší čas, nepovedal
169 VI | tu títo ľudia stoja?" ~"To je taký zvyk," bola odpoveď, "
170 VI | Zbohom Imriško"" vypovie na to dievča. Usmievajúc sa, laškujúc,
171 VI | zaleje! Paľo, lap ho!" ~Paľo to chcel urobiť, bol ale odsotený,
172 VI | Gilbert, "i mne sa tak zdá, že to bude otec tvoj! Ale ponáhľajme
|