Cap.
1 I | nič viac neodpovie, len že sa ten vrch zve Mníchom,
2 I | docela v zemi tak zasadenej, že bys' myslel, že to človek
3 I | zasadenej, že bys' myslel, že to človek velikánskej podoby
4 I | celého výjavu jeho bolo vidno že, je mních. ~Spoločník jeho
5 I | Hlaďte sem, aký som pyšný, že som korunou hlavy pána môjho,
6 I | rozumieš, a nepomysliš, že v týchto pustých, nemých
7 I | známosti povedať musím, že zbožnejšieho ľudu ani u
8 I | tak kým nazdávate sa vy, že od vás spasenie kresťanstva
9 I | i z pohadzovania hlavy, že s dákousi útrpnosťou horlivosť
10 I | radšej otupno na mysli, že jeho hlboké presvedčenie
11 I | komtúr, tak, za jedno preto, že ak chceme hrob svätý oslobodiť,
12 I | sme medzi ním prebývali, že on, nadchnutý duchom zbožným,
13 I | predsavzaté. K tomu vidíme, že vy všetci posiaľ, hoc ste
14 I | sa počúť z úst vážnych, že v skrytosti sa nachádzajú
15 I | poznamenania mám k tomu. Po prvé, že sama bohabojnosť v boji
16 I | nevykoná; po druhé ale, že ľud hoc ako silný a pevný,
17 I | vôle závisí. Známe dobre, že svätý hrob vinou nás samých,
18 I | starec, "vám dobre stojím, že sa ľud náš ľahko naučí každému
19 I | záležitosti, to dobre stojím, že on ľud svoj neopustí a ho
20 I | preto nahnevaný Ondrej, že mu otec žiadne kniežatstvo
21 I | účasti mal. Známo nám je to, že králi predošlí i v Uhrách
22 I | povedá mních, "znáte, že Ondrej kráľ s bratom svojím
23 I | mnohé rozbroje mal, znáte, že tento rytierov nemeckých -
24 I | odpovedá johanita, "a odpusťte, že som slovám vašim sprvu neveril.
25 I | neveril. Teraz rozumiem, že celá cesta naša má isté
26 II | hľadať bude, jedno preto, že svet terajší docela iný
27 II | aspoň tak naboku odstavené, že nikomu ani nenapadne šľapaje
28 II | hľadať; po druhé preto, že Liptovský zámok dávno už
29 II | hospodára a spolu i videl, že muž znamenitejší ťažko cudzím
30 II | čo máš na nej, a vieš, že by sa aj chladná smrť zatriasla
31 II | môj! Pravdu máš mysliac, že tvoje postavenie v Liptove
32 II | ruke nosiacich na znak, že sa zhromažďovať má zemianstvo
33 II | stolici, nuž ti každý povie, že býva v Biharovciach, dedine
34 II | nikdy nepomysliac na to, že predkovia ľudí tých, čo
35 III| všeobecné hýbania, vidno, že skúsený vojak bystrým okom
36 III| stolice v takej prudkosti, že bys' sa mohol nazdať, že
37 III| že bys' sa mohol nazdať, že to nie ani koňovi, ani pánovi
38 III| vlastnému. ~I neraz zdalo sa, že Gilbert podľahne pôsoblivosti
39 III| žil, mysliaci len zato, že musí, cítiaci rozkoš alebo
40 III| nadsvetským preniknutá, že človek pritom myslí, nikde,
41 III| nemal, zaplakať by musel, že je človekom. ~I Gilbert
42 III| strelami očí za ňou, keď myslí, že ona to nepozoruje, prsia
43 III| zatriasajúco, a to v reči cudzej, že pieseň jeho prsia nie slabej
44 III| rada počúvam vaše slová, že mi je smutno, keď vidím
45 III| zatriasanie hlasu, počujem, že dačo šepcú slová vaše, čo
46 III| neznáme, ale predsa cítim, že vás dač bolí, a bolí tak
47 III| bolí, a bolí tak veľmi, že by mi to skoro slzy z očí
48 III| johanita, "možno, možno, že bys' ty pochopila, čo muža
49 III| najskrytejšom záhybe duše; ale viem, že nepochopíš, ako ľadová kôra,
50 III| bys' ale vyčítať mohol, že hladina zovnútornosti telesnej
51 III| to už raz na svete býva, že sa ženská skôr zoberie i
52 III| nezabáva nič i myslíte si, že len vy ste na svete hoden,
53 III| otca môjho, k vôli urobil, že by sa tu i tu po mne ohliadol,
54 III| trošku zabavil." ~"To viem, že by Imrich Alman inakší nebol,"
55 III| akoby pozerali len preto, že musia, a ústa, tie šomrú
56 III| zaspievaj mi ty dačo a uvidiš, že sa odučím tvojmu spôsobu." ~"
57 III| nás spája žiara slniečka, ~Že sa vokradla ľúbosť ľúbenka
58 III| sme my k sebe pristali? ~Že sme sa dávno, Janko, Janíčko,
59 III| tak od starosti bielia, že sa viac černejú od uhlia
60 III| tak pokojne na šiji vašej, že od samého pokoja lietajú
61 III| Vidíte, sľúbili ste mi, že keď ja zaspievam, i vy zaspievate,
62 III| ale však si povedala, že nerozumieš slovám mojim
63 III| nerozumieš slovám mojim a že všetko, čo z úst mojich
64 III| pri nej, videla som ale, že ste vy hneď boli lepší,
65 III| srdci len boj chovajú ~zato, že im svet všetko odobral, ~
66 III| trasavé a tak prednesené, že v nich nie obecný, obyčajný,
67 III| na srdci ťaží a uvidíte, že vám bude potom ľahšie, tak
68 III| sebe nechce najavo dávať, že je slabším od seba živlom
69 III| dievčine, keď ani nepozná, že by mrazy prísť mohli na
70 III| čelo dlaňou, neznajúc sám, že tým prezradzuje to, čo predtým
71 III| ťahavým, zdĺhavým, trasavým, že sa zatriaslo i mladé dievča
72 III| zjavili chmáry nevediace, že prezradzujú i bolesť srdca
73 III| zanechala vás pre druhého zato, že sa jej uňho ukazovalo viacej
74 III| Viac sa nerozpamätám, len že Mauri prepadli zámok na
75 III| panstva ležiaci, zapálili ho a že som otca nevidel viacej.
76 III| chovaný v prsiach mojich, že som sa spýtal Heleny, či
77 III| schyľujúce, a cítili sme, že život náš podobný má byť
78 III| znali sme i cítili sme, že jej svetlé oko vsalo do
79 III| po jej dychu poznal som, že to v prsiach jej búri tak
80 III| dievča," pokračuje ďalej, že odvrátiac sa od Marienky, "
81 III| vy ste tu takí necitliví, že neznáte, čo je to, keď sa
82 III| jedného tak obveje druhého, že nezná, čo sa s ním robí,
83 III| nezná, čo sa s ním robí, i že by ten jeden jediný okamih
84 III| ako malé dieťa som myslel, že v dychu jedinej ženy na
85 III| kvitla takými bujnými kvetmi, že keby pravdou bolo líčenie
86 III| útrobu človeka prenikajúca, že by bola i celú zem našu
87 III| teba. To len tak, tak - že to práve tak bolo. ~Dievča
88 III| seba i povedali sme si, že tok žitia nášho tak spolu
89 III| strýco, Helenu a uvidíte, že i meno rodiny i meno otca
90 III| a dozreješ; teraz vedz, že je Helena oddávna Henrichovi
91 III| okamihu robilo, len to viem, že oči moje nič nevideli, uši
92 III| nevideli, uši nič nepočuli a že mrákota zahalila i dušu
93 III| výrok tvrdý, neodvolateľný, že duša duše mojej, že Helena
94 III| neodvolateľný, že duša duše mojej, že Helena mojou nikdy byť nemá. ~"
95 III| tomu; nie, nie! Ona povie, že nebude nikdy ženou Henrichovou.' ~
96 III| to vedel, žes' počúvny a že sa oddáš osudu tvojmu.' ~
97 III| zle - a tí sa nazdali, že je to moja rozumnosť, moja
98 III| jeho sa rozplamenila tak, že sa Marienka triasť začala
99 III| cencúľ, ale vymrie tak, že je až na treťom svete pochovaný,
100 III| a znám sa sám tak dobre, že obrat v duši mojej už nie
101 III| znám a preto vám hovorim, že ste ešte ani všetko neskúsili,
102 III| ani všetko neskúsili, ani že sám seba neznáte; a ja vám
103 III| neznáte; a ja vám preukážem, že i Helenu zabudnete, i s
104 IV | takže sa koľko ráz stalo, že tvrdý muž chtiac-nechtiac
105 IV | sa mu najviac nepáčilo, že Marienka, jeho vlastné dieťa,
106 IV | si na tom mnoho zakladal, že on v zámku samojediný znal,
107 IV | pod nosom a tak sa zdá, že sa viacej ani o Marienku
108 IV | jej predsa do očí padlo, že sa starý jej sluha tmolí
109 IV | okolo nej ako kamenný stĺp a že rozhovorčivosť jeho prestala. ~"
110 IV | povedať," dodala roztopašne "že by som sa ja za živa dala
111 IV | mal na sebe také rúcho, že i starý Ondráš lepšie a
112 IV | To sa tak na ňom liští, že ani na svätých na oltári,
113 IV | žes' ty taký figliar a že to všetko vidíš." ~"Hm,"
114 IV | Ondráša skúmavým okom a videl, že Marienka po prvý raz pred
115 IV | však som vám predpovedaIa, že u nás okrejete a že ľad
116 IV | predpovedaIa, že u nás okrejete a že ľad z duše vašej práve u
117 IV | nepočuje nič a nebadá, že ho i zboka i zozadu Saracén
118 IV | život. ~Veľmajster videl, že je všetko stratené, bo húfok
119 IV | rozťahoval, čím je istejší, že tisíce vtáctva ho obtáčajúce
120 IV | Marienka, "už ja vidím, že je to tak. A k tomu chcete
121 IV | tomu chcete byť taký múdry, že to nevypoviete, a ja predsa
122 IV | nevypoviete, a ja predsa viem, že sa vám z Liptova nechce
123 IV | sa vám z Liptova nechce a že pomaly i na vaše vojny zabudnete." ~"
124 IV | odpovie na to johanita, "že môže iskra pod popolom dlho
125 IV | tohoto, a to tým viacej, že ho od času, keď Marienke
126 IV | zaskvieš vo sláve svojej, že ti bude pol sveta závidieť," ~
127 IV | povedomý súc mohutnosti svojej, že sa mu všetko na svete koriť
128 IV | všetko na svete koriť musí, že on je osou sveta, okolo
129 IV | Len dve oči spozorovali, že Gilbertova postava pyšne,
130 IV | pyšne, pánovite vyhliadala, že zrak jeho sa sem-tam ako
131 IV | pobúrené vlny morské gúľal a že na čele jeho poletovali
132 V | odľahlých krajov liptovských, že sa kráľ Ondrej, opustený
133 V | tak pozorne každé slovko, že skoro na ústach johanitových
134 V | muselo rozumné dievča cítiť, že mužská sila jeho zaváži
135 V | každodennými mládencami a že sa slabá dievka práve ta
136 V | Francie svojej, i nepomyslel, že ťahy srdca ľudského rozličné
137 V | uznať, i odkazovali mu, že sa stane s ním to, čo sa
138 V | ale sa v tom zhodovali, že kráľ na každý spôsob musí
139 V | sily k odporu. Myslia teda, že sú práve oni spor medzi
140 V | preto za slušné vyznávajú, že beztoho v krížovej výprave
141 V | sami mnoho utratili; i tak že zasluhujú i pre seba odmeny.
142 V | za kráľa i navzdor tomu, že sú medzi dva ohne postavení
143 V | proti Haliči, bo znáte, že mnoho naň drží a potom že
144 V | že mnoho naň drží a potom že postavenie Liptova zámku
145 V | zdvihol prudko hlavu i vidno, že sa myšlienky jeho razom
146 V | Vypovedal: "Teda myslíte, že už zajtra alebo pozajtra?" ~,,
147 V | nemožno. Povedal som Vám, že som skoro dva dni, dve noci
148 V | istú zprávu dať, bo viem, že mu na tom veľmi mnoho, ba
149 V | Teraz som tak utrmácaný, že si odpočinúť musím." ~"Pravdu
150 VI | odveti johanita, "znáš, že si tak veľmi odpočinku žiadal." ~"
151 VI | taký zvyk," bola odpoveď, "že sa vysokým osobám dávajú
152 VI | lepšie videl, a keď uzrel, že sa Gilbert s Marienkou obrátili
153 VI | Však pán Imrich povedal, že náš pán dolu Liptovom nazad
154 VI | svojej nemastnej papuli, že ťa krvavá polievka zaleje!
155 VI | urobiť, bol ale odsotený, že sa len pri stene naproti
156 VI | udrel strážcu po hlave, že omráčený spadol, a keď druhý
157 VI | strážneho ho priviedla k tomu, že sa hneď ozbrojil a zišiel
158 VI | staré ometlo! Či ty nevieš, že je toto náš budúci pán,
159 VI | mnícha?!" I dal mu za uši, že spadol, a rozkázal otvoriť
160 VI | máme, a len nepochopujem, že sa dupot dvoch koní vždy
161 VI | skrátil rozhovorom cestu, že ani sami neznali, ako sa
162 VI | skláňal klas pole pokrývajúci, že vyzeral ako tok morských
163 VI | Gilbert, "i mne sa tak zdá, že to bude otec tvoj! Ale ponáhľajme
164 VII| svojho s Imrichom Almanom, že slávnejšej Liptov nikdy
165 VII| vychvaľoval pred celým svetom, že on pána Veľmožína, prídúc
166 VII| chrbte nosieval, Marienka že je jeho vlastné dieťa a
167 VII| počul, keď naháňal mnícha a že by bez neho nikdy neboli
|