Cap.

 1 II |         jediné Marienku svoju. ~A Marienka, Bože môj, bola jediná útecha
 2 II |          Ale nie škoda ťa! Prečo? Marienka tvoja, jediné dieťa tvojej
 3 II |           ešte menej - a to tvoja Marienka. - Ale ty aj znáš, čo máš
 4 II |      známy v dome Veľmožínovom, a Marienka, dieťa obrazotvornosti mladosti
 5 III|        kto ho tam zná. ~A tu bola Marienka, ktorá starosti jeho miernila
 6 III|          žitia tvojho - len jedna Marienka. ~Viac ich na svete niet. ~
 7 III|        hľadá potešenie v piesni. ~Marienka okolo neho, prichádzajúceho
 8 III|      hlboko v duši, ako chce, ale Marienka to spozorovať nesmie, a
 9 III|           vám je?" hovorila na to Marienka. ~"Čo mi je, dievča," odpovie
10 III|     radosti i smútku, tak i teraz Marienka. ~Gilbert stál s rukami
11 III|       vnútornosti preliať chcel. ~Marienka zas striasla zo seba všetku
12 III|           vypovedal: "Pravdu máš, Marienka! Ale keď tys' múdrejšia
13 III|          spôsobu." ~"Tak?" odvetí Marienka, "no dajte sem ruku, pán
14 III|          opytuje sa usmievajúc sa Marienka. ~Gilbert neodpovedal na
15 III|           pánko," hovorí štipľavo Marienka, "vaše vlasy sa tak od starosti
16 III|            zbadajúc a počujúc to, Marienka bystro vypovie. "Ach, vy
17 III|  vypovedal: "Nuž akýže je to dlh, Marienka?" ~"Vidíte, sľúbili ste
18 III|          jeho. Cituplná, aká bola Marienka, poznala rozdiel medzi zunením
19 III|         mohli na srdce človeka." ~Marienka pokývala len hlávkou i odpovedala: "
20 III|      predtým ukryť zamýšľal. ~Ale Marienka mu odokryla tvár i dívajúc
21 III|           nadšenosťou rozjarenú. ~Marienka síce slová také nepočula
22 III|           rozplamenila tak, že sa Marienka triasť začala a predsa počúvala
23 III|  Gilbertove slová s napnutosťou. ~Marienka povie potichu: "A či ste
24 III|         byť hrozní ľudia," odvetí Marienka, "u nás takých ľudí niet,
25 III|         nie, pán Gilbert," odvetí Marienka, "to je nie pravda; ja vás
26 IV |             IV~Od toho času mohla Marienka s Gilbertom robiť, čo sa
27 IV |       roztopašnostiam. ~Gilbert a Marienka boli nerozdvojní. ~Vojenské
28 IV |           mu najviac nepáčilo, že Marienka, jeho vlastné dieťa, lebo
29 IV |           ráz smiať sa naň musela Marienka, keď Ondráš chyžné, obslúžiť
30 IV |     odkiaľ vietor duje," odvetila Marienka usmievavo,"a musím ti povedať,"
31 IV |   pokračuje sluha horlivo, "panna Marienka, či si vás ten cudzí pánko
32 IV |        inšie kúsky! Keď ide panna Marienka napravo, to škúli napravo,
33 IV |            Ondráško," povie na to Marienka, "veru som nevedela, žes'
34 IV |           pán Imrich zaďakoval." ~Marienka začala strácať dobrú vôlu
35 IV |         skúmavým okom a videl, že Marienka po prvý raz pred ním sklopila
36 IV |           povedal: "No nepôjdeme, Marienka?" ~"Pôjdeme." ~I odišli. ~
37 IV |     Ondráša staral? Gilbert nie a Marienka - tiež nie. ~Gilbert chytil
38 IV |        vypovedal: "Kebys' vedela, Marienka, ako mi je teraz dobre!" ~"
39 IV |       prerečie po dlhšom počúvaní Marienka, "však je pravda, pán Gilbert?" ~
40 IV |          Možno - nemožno," hovorí Marienka, "už ja vidím, že je to
41 IV |          sa toho nebojím," hovorí Marienka, "vy ste už od vojny odvykli;
42 IV |        premeneným hlasom zarazená Marienka. ~"Áno, ty," hovorí určite
43 IV |        tvojím, hľadí okom tvojím. Marienka! Nech ti je Gilbert tým,
44 IV |       chcete odo mňa?" ~"Od teba, Marienka?... Od teba očakávam silu
45 IV |          sa do toho vloží - a ty, Marienka, pôjdeš za mnou." ~"Nemôžem!"
46 IV |           kroky k Liptovu zámku. ~Marienka ho smutne, bez slova nasledovala. ~
47 V  |     Marienke, ani po Gilbertovi. ~Marienka utratila predošlú bezstarostlivú
48 V  |   pravicou čiahol. Zišla mu na um Marienka i zaburácala vzpopomienka
49 V  | prehovoril, chytiac ju za rúčku: "Marienka, nesiem ti novinu." ~"Akú,
50 V  |       vypovedal: "Neraduj sa tak, Marienka! Otec tvoj iste príde smutný
51 V  |   rozčúlená a radosťou preniknutá Marienka ho nechcela pustiť i hladkala
52 V  |      vyskočiac opýta sa Gilbert. ~Marienka zatlieskala rukami i zvolala: "
53 V  |      prichádza." Ondráš odišiel. ~Marienka bola bez seba; Gilbert snoval
54 V  |           Imriško," prehodí na to Marienka, "ale ty len vždy im hovoríš
55 V  |          ňom nepočul?" ~,.Počkaj. Marienka moja. trošku," odpovie mäkkým
56 V  |      všetko dobre," prevetí na to Marienka, "ale ja by som predsa rada
57 V  |       pozajtra," odpovie Imrich. ~Marienka skočila ako srnka i vypadli
58 V  |          naproti," prudko vyrečie Marienka, "tešiť sa bude z nášho
59 V  |      Gilbertom?" opýta sa zvedavo Marienka. ~"Blázon, čo by si nešla,
60 VI |        bolo už všetko na nohách a Marienka na cestu hotová, očakávajúc
61 VI |       preriekli lahodne: "Ej, ej, Marienka! Musí to byť horlivý milenec,
62 VI |      žiadal." ~"Dobre," pokračuje Marienka, "ale ja len tak pomaličky
63 VI |           na kolenách kľačal, keď Marienka s Gilbertom odišla; ale
64 VI |    ozbrojencov odrazený objavil. ~Marienka zavolala vo vytržení, rúčkami
65 VI | približoval druhou cestou. ~"Áno, Marienka," vypovie polopokojne Gilbert, "
66 VI |             a obidvaja, Gilbert a Marienka, skríkli razom, Gilbert
67 VII|       Liptov, na chrbte nosieval, Marienka že je jeho vlastné dieťa
68 VII|        sťahovať na čele jeho. Ale Marienka ho pohladkala po tvári i