1-hovor | hrack-natla | nauce-ozbro | oznac-rozcu | rozdi-upret | uprim-zavie | zavis-zobra
Cap.
1 VI | aby som ho uvidela." ~,,1 to netreba, mohla bys' ho
2 I | svätého. Stalo sa to roku 1196. Ale čo sa nestalo? Po smrti
3 I | čistého júnového dňa roku 1217; podľa zovňajšej podoby
4 V | kraje, aby som sa vyzvedel, aké je v našich krajoch zmýšľanie
5 V | menej mu ona sama nádeju akej-takej budúcnosti dávala. ~Práve
6 III| vedieť, však ja to viem, akí ste vy páni! Sľúbite a potom
7 III| slncom a vyhladil z duše akonáhle slnce zapadlo. ~Duša Marienky
8 IV | vážno-posmešným hlasom dievča. "Akože si ma môže vziať, keď je
9 III| si zas vlastnou činnosťou akú-takú postať na svete sám vydobyť
10 III| sa dotiaľ, pokiaľ aspoň aký-taký zámysel nenájde ochrániť
11 III| detí, i vypovedal: "Nuž akýže je to dlh, Marienka?" ~"
12 II | Velmožín u seba pána Imricha Almana, šuhaja mladého, driečneho,
13 III| ovenčila ho slávou, kráľ Alonzo Kastílsky ho obdaril bohato
14 I | Nemecku, ani v opatrnom Anglicku a pyšnom Španielsku nemáš
15 IV | francúzsku, španielsku a anglickú. Komtúri sa volia z najvýznamnejších,
16 V | pobozkal. Potom pohol sa oproti Arabom, položivším sa pri Betsaide,
17 I | Liptova na uzde držať budete. Arcibiskup ostrihomský obdrží správu
18 V | podrobovať ostrihomskému arcibiskupovi, utískali nielen nižšie
19 V | Podobne zasľúbil dcéru Máriu Asanovi, kráľovi bulharskému. ~Keď
20 IV | povolala rád johanitov z astrova Rhodos, i templárov ešte
21 V | domov navrátil, v Malej Ázii dcéru cisára Theodora Laskarisa
22 II | brink spiežovca, tiahla bačova fujara, trúba pastiera i
23 III| niet, a ja by som sa ich bála, keby boli takí. Ale vás
24 VI | Sadajme a iďme za ním. On balamutil hlavu Marienky, kým ste
25 IV | poslúchalo všetko do nohy, bo bálo sa ho všetko; len nie starý
26 II | chorvátskeho národa: "Vivat Banus cum Croatis!" i odišli Uhri
27 II | bo pokiaľ tento stojí, báť sa Poľskej nemáte, a páni
28 III| vlastnej netýkalo. Traja spolu bavievali sme sa v detinských rokoch,
29 III| kvietok v čas jarný, ale beda, keby prišli na teba a nevinné
30 II | svet terajší docela iný beh ciest svojich označil ako
31 I | horlivejšie starec, "keď kráľ Bela III. zomieral, posvätil
32 I | poľom, zelenými lúkami, belasými horami ako panenka vencom
33 V | Laskarisa synovi svojmu Belovi zasľúbiac a ju hneď so sebou
34 I | čo sa nestalo? Po smrti Belu stal sa kráľom Ondrejov
35 V | Arabom, položivším sa pri Betsaide, i dobýjal pevnosť táborskú,
36 IV | prítomnosti. Zvyk a oddanosť jeho bezhraničná k dieťaťu, k Marienke, nedopustila,
37 IV | naše voňavé lúky, naše bezparné slniečko, naše čisté povetrie
38 I | zakrytá. Teplo jarného dňa a bezpečnosť okolia primälo ho k tomu,
39 IV | tvoja lahodnosť, tvoja bezstarostlivá, vždy nežná myseľ rozbila
40 V | Marienka utratila predošlú bezstarostlivú pohyblivosť a štebotavosť,
41 VI | akoby jej neprirodzenú bezvýraznosť zakrývať chceli, a zas vztýčila
42 IV | aby ma oslobodil od sľubu bezženstva, ba kráľ Francie sám sa
43 VI | ale s drgajúcimi zubami bežal ako bez seba najbližšími
44 III| vlasy sa tak od starosti bielia, že sa viac černejú od uhlia
45 I | ktorom od pliec dolu bol biely široký vyšívaný kríž. Oceľový
46 IV | bolo vidieť pár čiernych a bielych plášťov plávať v povetrí,
47 II | ti každý povie, že býva v Biharovciach, dedine docela jednoduchej,
48 I | mnoho pokladov, napomínal biskupa jágerského a pätikostolského,
49 V | sa zas zdráhala odvádzať biskupský desiatok a dane, ba čo viac,
50 VI | obrazotvornosť Marienky obrazy blízkeho zhľadanla sa s otcom i vypravovaním
51 VI | neznali, ako sa na vŕšku blízo Ružomberka ocitli. ~Tu sa
52 VI | hoc nepochopil príčinu blíženia sa dupotu, odporné tomu,
53 I | Takto sa rozhovárajúc, blížili sa dva pocestní k Liptovskému
54 III| pravda! Obzvlášte on. Vy ale blúdite po svete, a keď prídete
55 V | máte, pán Alman," prerečie, blysnúc okom, Gilbert, "odpočiňte
56 V | vyvolá: "Nie!" - No ale bodlo ho dač v srdci, takže po
57 IV | na kolenách kľačí a Pána Boha zloženými rukami prosí,
58 I | k tomu. Po prvé, že sama bohabojnosť v boji oproti vyučeným v
59 III| Alonzo Kastílsky ho obdaril bohato vybojovanými krajmi kordovskými.
60 V | nad nepodarenou výpravou a bohzná, čo ho očakáva." ~"Dajte
61 I | nehľadiac na zmužilosť a bojachtivosť ľudu svojho, .len z čírej
62 I | začali za vec svätú kruté boje, nevykonali ste nič, bo
63 II | známeho hrdinskosťou v bojoch oproti neverným. Za týmto
64 IV | udrel na nás. Kresťania bojovali statne, ale podľahli, len
65 I | každému možnému spôsobu bojovania, a keď sa raz odhodlal k
66 V | výmienkou chcú i naďalej bojovať za kráľa i navzdor tomu,
67 III| prvorodenstva požíval. Myseľ bojovná rodiny našej ovenčila ho
68 I | Toto prvá výmienka dobrého bojovníka, o vodcov postaráme sa my.
69 IV | poľovačkách alebo vo výpravách bojovných, jemu do toho nebolo nič;
70 III| Bol to zmätok, bol to bôľ, bolo to zatriasanie celej
71 III| nevediace, že prezradzujú i bolesť srdca i trudnosť rozpomienky
72 III| chladnosťou svojou urobiť môže z bôlov jeho kameň studený, chladný
73 IV | vresk, huk, plač, výrazy bôľu sa dovedna miešali a šamotina
74 V | odpovie Imrich, "hore Boršodom a Gemerom, a tak príde bezpochyby
75 V | zeme; sám kráľ bol prvý, čo boso idúc, svätý kríž v Jeruzaleme
76 III| sme sa, pobozkali sme sa a bozk ten trval dlho, dlho, bo
77 III| som vzal do dlaní svojich. Bozkal som ju na čelo, na dve okálence,
78 III| pekná, krásna?" ~"Keď ruka božia na človeka daktorého vyliala
79 III| jedinej ženy na mňa vylieva božstvo potoky rosy nebeskej. ~Ale
80 II | hôr bol pánom, bo týchto bradlá až tam z neba široko-ďaleko
81 I | dlhým šedivým fúzom a bradou pokrytej tváre, bol čiernou,
82 III| dva ústové kútky, na jamku brady. A ona zavisla na ústach
83 VI | dal sa viesť od neho. ~Na bráne ich zas zastavil vrátny. ~
84 III| predstavený obšírnejšie návody o bránem Horného Uhorska oproti Poľskej
85 III| seba živlom premožená, i bráni sa dotiaľ, pokiaľ aspoň
86 VI | spadol, a rozkázal otvoriť bránu. ~Uháňal potom Imrich s
87 III| Obzriem sa a vidím bratanca Henricha za nami stojaceho.
88 III| chvíli pokračoval ďalej: "Bratanec môj Henrich bol pár rokov
89 I | zostala nenávisť medzi dvoma bratmi. Po smrti Imricha dosadol
90 I | znáte, že Ondrej kráľ s bratom svojím mnohé rozbroje mal,
91 I | ktoré s ním i proti jeho bratovi držalo, predkladá vás, rád
92 IV | pre mňa! Ty sa budeš ako brečtan obvíjať okolo mňa a zelenieť
93 VII| mieste, odkiaľ dolu kolmým brehom do Váhu zletel. Ľud preto
94 II | oviec. Tak štrng zvonca, brink spiežovca, tiahla bačova
95 I | čiernou, od prachu teraz brnasto vyzerajúcou huňou odetý,
96 III| Zatriaslo sa vo mne srdce brnením predtým nikdy nepaznatým.
97 III| vidím, ako vám už okolo čela brnkajú a vyletujú z oka, vyletujú
98 VI | ťahal, kroky jeho ale boli brnkaním dlhých ostrôh johanitu ohlušené. ~
99 VI | nás nepredišlel, bo tu ani brodu, ani člnov niet a tak musí
100 VI | pod príkrym, kolmým vrchom bublajúce a kypiace vlny strieborného
101 VI | jeden krok priviesť môže. - Buď teda!" ~I stisol zuby, vzal
102 V | vlasti svojej, cesta ale do Budíka stala sa im obťažnejšou
103 III| odpovedal on. ~"Ale čo by ich budila ja," odpovie diievča, "však
104 VII| Ondreja, prv ale, kým na Budín odišiel, držal svadbu dieťaťa
105 V | ho nechybili a vás ráno budiť nemuseli?" "Cesta z Budína
106 IV | si cestu kliesniť zvykla budúcnosť do výšin svetov, o tisíc
107 I | Dokončil starec. Mladý bujarý muž počúval slová jeho s
108 II | polia jeho široko niesli bujno-žlté klasy a oko na lúkach jeho
109 III| žitia nášho a kvitla takými bujnými kvetmi, že keby pravdou
110 V | dcéru Máriu Asanovi, kráľovi bulharskému. ~Keď sa tak križiaci cez
111 VI | Váhu, raz ticho, raz búrne búriacich. ~Naostatok zašomrali samy
112 IV | tiahnúc ku Kriváňu, zúrili a búrili nad tichým liptovským vidiekom.
113 IV | poodnášané lístie jesene.Búrka pŕs mojich utíchla, Helenin
114 VI | vody Váhu, raz ticho, raz búrne búriacich. ~Naostatok zašomrali
115 I | spod ktorej len tu i tu bystré tmavé oko zablyslo, kedykoľvek
116 III| zbadajúc a počujúc to, Marienka bystro vypovie. "Ach, vy starký,
117 III| pritom a oko sa stiahlo, bystrosť z neho vymizla a na čele
118 III| vidno, že skúsený vojak bystrým okom prehliada okolnosti
119 III| hlaholoch spevu kus krátkeho bytia svojho na svete vydychuje.
120 III| Gilberta rozplamenil i celá bytnosť jeho sa rozplamenila tak,
121 IV | jej celú postavu, jej celú bytosť vsať chcelo, i povedal: "
122 III| bolo to zatriasanie celej bytosti mojej! I nevediac, čo hovorím,
123 III| mi to nejeden mladý pán, bývajúc v dome otca môjho, k vôli
124 III| svojej, hoc v tele druhom bývajúci? ~Už neviem, akým okom som
125 V | keď mu vyhnúť nemohla, a bývala najradšej sama. Gilbert
126 IV | pôsobivlosť ustávala; jeho rozkazy bývali krátke, ačpráve vždy dôrazné
127 III| nerozlučne jedna v druhej bývať a tak potúžená silou novou
128 IV | obtáčajúce len na chvílu čakajú, ked ďubať budú mozgy z
129 VI | našich sluhov so sekerami a čakanmi!" Sám ale vyskočiac, vzal
130 I | ihrajúceho slnca ochraňujúca čapica, spod ktorej len tu i tu
131 I | červenou, zlatom vyšívanou čapicou zakrytá. Teplo jarného dňa
132 I | zložil a namiesto neho ľahkú čapicu na hlavu posadil. Voľné
133 III| ako vosk mäkkou dušou i čarovnou vnadou svojou rozháňa chmáry
134 III| pravica i ľavica, akoby čarovným prútom uderená, i pozdvihla
135 II | sebou počitovali. Tak sa časy menia. ~Pán Imrich Alman,
136 II | zámku. ~Prvej ale, akoby ce1á výprava ku Budínu bola postupovala,
137 IV | Ondráš vyrástol, ešte čeľadníkom súc, v dome otca Veľmožínovho;
138 III| tak spolu tiecť bude cez celé žitie, až kým vplynie a
139 III| tvojich nielen zmrzne ako cencúľ, ale vymrie tak, že je až
140 I | prsiach človeka, o svojej cene ľudskej neznajúceho. Ty
141 II | takže poklady nie podľa ceny, ale na kusy rátal. On šťastia
142 III| starosti bielia, že sa viac černejú od uhlia i ležia tak pokojne
143 V | a tak príde bezpochyby Čertovicou popri Hrádku. Ale teraz
144 III| spája slnka, slniečka žiara červená. ~Preto nás spája žiara
145 II | Uhorskej krajiny na zemi Červenej Rusi, Haliče? Bo verte mi,
146 I | meča dolu, hlava ale bola červenou, zlatom vyšívanou čapicou
147 V | dni, dve noci ustavične na ceste, náhliac sa domov cez rozličné
148 VI | sa vysokým osobám dávajú čestné stráže sčiastky k ochrane,
149 II | Liptovský zámok teraz darmo oko cestovateľa, dolu vidiekom idúceho,
150 I | svoje staré dni do Liptova cestujem -tak vy zostanete tu ,a
151 V | srdca ľudského rozličné cesty nastupujú. ~Imrich zložil
152 III| ranené srdce, pieseň povznáša chabosť mysle pieseň vynáša človeka
153 IV | Ondráš chyžné, obslúžiť ju chcejúce, klbom nabok odsotil, keď
154 I | múdrosťou svojou všetko pochopiť chcejúci; sú tajomstvá zrejmé oku
155 I | tak, za jedno preto, že ak chceme hrob svätý oslobodiť, musíme
156 V | odmeny. Pod touto výmienkou chcú i naďalej bojovať za kráľa
157 II | nej, a vieš, že by sa aj chladná smrť zatriasla túžbou objať
158 III| ale on, priateľ môj, sa chladne usmial i vypovedal: ,No,
159 II | o jeho moci. A jeho domu chladné steny boli plné striebra,
160 III| I usmievajúc sa docela chladnokrvne, obrátil sa a odišiel ďalej. ~
161 III| utvorivšia sa na prsiach človeka, chladnosťou svojou urobiť môže z bôlov
162 III| bôlov jeho kameň studený, chladný a tvrdý, ktorý síce ťaží
163 IV | Liptova prišli, aby ste u nás, chladných ľudí, otepleli, oživli,
164 V | Johanitu pozeral na to chladným okom so zloženými na prsiach
165 III| náš odňatý, zaviedli ma chlapca do Francie k strýkovi nazad.
166 VI | starký," usmialo sa dievča, "choď, však to nič nerobi, žes'
167 V | chvíľa, kým bolo počuť na chodbe štrnganie ostrôh a zbrane
168 IV | len vetrík ofúkol. ~Teraz chodí Ondráš po zámku so zvesenou
169 VI | zhodil za seba vrchné rúcho a chodil so založenými rukami hore-dolu
170 V | od spojencov, so svojím, chorobami, zimou a hladom veľmi zrednutým
171 II | ozvalo staré vojenské heslo chorvátskeho národa: "Vivat Banus cum
172 II | Chorvátsko do Svätej zeme. V Chorvátsku sa ozvalo staré vojenské
173 II | Croatis!" i odišli Uhri s Chorváty v najlepšej zhode pod zástava,
174 II | môžu až podnes v sielnickom chotári, proti horám svätoanenským,
175 IV | čisté povetrie i teší oko, i chová prsia človeka, takže sa
176 III| tvrdí, ~čo v srdci len boj chovajú ~zato, že im svet všetko
177 III| sen, či to bol cit dávno chovaný v prsiach mojich, že som
178 III| Vtom počujem hlas za chrbtom docela spokojný: ,No, bude
179 IV | ráz stalo, že tvrdý muž chtiac-nechtiac oddával sa detinským roztopašnostiam. ~
180 IV | nátlak zo všetkých strán. Chudá jeho zoschnutá postava sa
181 VI | zase!" ~"Ba dajte mu pokoj, chudákovi," odvetí dievča, "nevyspal
182 II | dobytok, keď nebolo snehov, chutne sa pásal. Mal ďalej po holiach
183 III| oblednúť pred žiarou a liskom chvíľ, týchto tak ako človek,
184 V | rozličné myšlienky a uplynula chvíľa, kým bolo počuť na chodbe
185 IV | chtiac dohoniť premeškané chvíle, tým s väčšou úsilnosťou
186 III| Gilbert oči, ale po malej chvíli pokračoval ďalej: "Bratanec
187 IV | vtáctva ho obtáčajúce len na chvílu čakajú, ked ďubať budú mozgy
188 I | tak možno v úsudku mojom chybím, ale podľa mojej najlepšej
189 I | Kráľ Ondrej urobil veľkú chybu. Bratov kráľovniných, cudzozemcov,
190 V | sa slabá dievka práve ta chýli, kde čuje silu mužskosti.
191 V | hlasom k nej prehovoril, chytiac ju za rúčku: "Marienka,
192 III| svojho na svete vydychuje. I chytila ho za ruky a vyriekla, hľadiac
193 IV | musela Marienka, keď Ondráš chyžné, obslúžiť ju chcejúce, klbom
194 III| nesmie, a tak ruka Gilbertova čiaha za citarou a hlas z trasúcich
195 V | srdci, takže po ňom pravicou čiahol. Zišla mu na um Marienka
196 V | krížovej výprave z väčšej čiastky zahynulo, žiadnej sily k
197 I | mnoho mu záleží na tom, v čích rukách Liptov spočíva. Ak
198 I | poslušnosti byť udržaný. Cieľom naším je teraz najmocnejšie
199 I | silný široký, dlhý plášť čiernej farby, na ktorom od pliec
200 I | bradou pokrytej tváre, bol čiernou, od prachu teraz brnasto
201 III| určená a ty si zas vlastnou činnosťou akú-takú postať na svete
202 I | skorej ako vy, dumní na svoje činy, z ctižiadosti alebo osobných
203 I | bojachtivosť ľudu svojho, .len z čírej nevinnosti ponavracali sa
204 V | poslušnosti, bo zásluhy jeho o cirkev sú veľké a zemianstvo ho,
205 I | cudzozemcov, postaval do úradov cirkevných i svetských, oproti čomu
206 V | sa už všetci navrátili? Čis' nič o ňom nepočul?" ~,.
207 V | navrátil, v Malej Ázii dcéru cisára Theodora Laskarisa synovi
208 I | sa v hlbokom rozhovore za čistého júnového dňa roku 1217;
209 IV | Ondráško, vari sa ti rozum čistí?" ~"Hm." ~"A či ti dačol
210 II | nohách hôr, kde vytláčal sa čistý tok vôd zo zeme, jeho rožný
211 III| ruka Gilbertova čiaha za citarou a hlas z trasúcich sa úst
212 III| Gilbert, vzal bez okolkov citaru do ruky i spieval: ~Vlny
213 III| zhliada, ~bo i tá rieka cíti, čo je to ~nám najmilších
214 VI | Liptova neprídeš." ~Tento, cítiac studené železo na krku,
215 III| mysliaci len zato, že musí, cítiaci rozkoš alebo smútok, ktorý
216 II | svojej myšlienky. Uriáš cítil pravdu slov svojho terajšieho
217 III| síce neznáme, ale predsa cítim, že vás dač bolí, a bolí
218 V | náhľadu muselo rozumné dievča cítiť, že mužská sila jeho zaváži
219 III| duša, duša snívajúca, duša citlivá, duša otriasajúca sa citom,
220 III| pieseň jeho prsia nie slabej citlivej dievčiny, ale i skaly stien
221 VI | uzlovatú päsť, svedčila o citoch v prsiach, ako vody Váhu,
222 III| ženskej vnútornosti prúd citov Gilbertových. Zatriaslo
223 III| zmizla veselosť v tvári jeho. Cituplná, aká bola Marienka, poznala
224 II | najpodujímavejší a najrozumnejší člen rádu svojho, hoc je mladý.
225 IV | panáčik; keď jej spadne člnok pri krosnách, dvíha ho zas
226 VI | nepredišlel, bo tu ani brodu, ani člnov niet a tak musí celý zástup
227 III| ústa, na všetko, všetko, čokoľvek dotýkalo sa jedného alebo
228 IV | ako vravia - z hodvábu, o čom my nič nevieme; a pritom
229 I | cirkevných i svetských, oproti čomu sa pobúrilo vyššie zemianstvo
230 I | svojím, zemi liptovskej čosi šeptajúceho - a tu hneď
231 IV | povedala: "Ale, pán Gilbert, čože sa vám robí? Čo vlastne
232 II | národa: "Vivat Banus cum Croatis!" i odišli Uhri s Chorváty
233 VI | v rúchu, ktoré vítaného ctí." ~"Aha, ešte jedno, pán
234 II | vyslanectvo k nemu, a to najprv ctihodného Uriáša, opáta svätomartinského,
235 VI | Ďalej, ďalej!" ~Imrich si ctil Gilberta a vážil si ho nekonečne
236 I | dumní na svoje činy, z ctižiadosti alebo osobných zámerov predsavzaté.
237 V | ty len vždy im hovoríš o cudzích a len o mojom otcovi nič.
238 V | Keď sa tak križiaci cez cudzie krajiny pretĺkli, prišli
239 III| ľudia vôle vlastnej tušia v cudzincovi rozum, známosť a vôľu, majúcemu
240 V | sa im obťažnejšou ako v cudzine samej. Velikáši totiž uhorskí,
241 I | chybu. Bratov kráľovniných, cudzozemcov, postaval do úradov cirkevných
242 I | syn môj, zvykom svojím cudzozemským na tieto končiny oddialené
243 V | dievka práve ta chýli, kde čuje silu mužskosti. Nepomyslel
244 II | chorvátskeho národa: "Vivat Banus cum Croatis!" i odišli Uhri
245 V | sa dievča. ~"Ak Pán Boh dá, skoro uvidíš otca, bo sa
246 IV | čistí?" ~"Hm." ~"A či ti dačol chybí?" ~"Opýtajte sa to
247 IV | Mních! Mnich! Hľa, hľa, hľa, dajtimibože za mnícha!... Ja som síce
248 I | plného, čo stať sa tu muselo dakedy, hoc ti na otázku nič viac
249 I | pohadzovania hlavy, že s dákousi útrpnosťou horlivosť starca
250 III| Keď ruka božia na človeka daktorého vyliala všetky poklady krásy,
251 I | odpoludnia podopierať." ~"Ďakujem vám, ctihodný otče, za dôveru
252 V | ale cez Váh nie; bude to dáky súrny posol. - Ondráš,"
253 III| čo by sa bol elektrickým dákym spôsobom prelial do jej
254 IV | že by som sa ja za živa dala pochovať, keby sa mi dač
255 I | ktorého správe Chorvátsko a Dalmátsko zverené je, odpoludnia podopierať." ~"
256 III| na tvár, na ústa jeho i dalo mu moc i pobúriť kypiace
257 V | Nemožno, nemožno!" - Ale po ďalšom rozmýšľaní prudko dupol
258 V | odvádzať biskupský desiatok a dane, ba čo viac, začala sa i
259 V | kde však, ako myslel, od daného mu jedu ochorel a po vyzdravení
260 V | zabíjajúc výbercov desiatku a daní. ~V takomto stave vstúpili
261 II | Veľký Liptovský zámok teraz darmo oko cestovateľa, dolu vidiekom
262 I | v Uhrách nemeckému rádu darúvali rozsiahle statky, kdežto
263 VI | odpoveď, "že sa vysokým osobám dávajú čestné stráže sčiastky k
264 V | nádeju akej-takej budúcnosti dávala. ~Práve preto horel za dievčaťom. ~
265 III| nikdy na sebe nechce najavo dávať, že je slabším od seba živlom
266 II | Velmožín, žes' syna nemal, dediča slávy predkov tvojich! Ale
267 II | že býva v Biharovciach, dedine docela jednoduchej, a keď
268 I | Štiavnice a sem i tam rozosiate dedinky medzi čistým poľom, zelenými
269 III| smútok, ktorý mu doniesol deň so vstávajúcim slncom a
270 III| znivočiť ním životy ľudské i deptáš umierajúcich kopyty konskými.
271 II | rozhoduje nad podujatiami od desaťročí pripravovanými." ~Velmožín
272 V | prinavracať, zabíjajúc výbercov desiatku a daní. ~V takomto stave
273 V | zdráhala odvádzať biskupský desiatok a dane, ba čo viac, začala
274 VII| jeho vlastné dieťa a jej deti jeho opravdivé vnúčatá.
275 III| dívame na smiešne nápady detí, i vypovedal: "Nuž akýže
276 III| spolu bavievali sme sa v detinských rokoch, Helena, Henrich
277 IV | chtiac-nechtiac oddával sa detinským roztopašnostiam. ~Gilbert
278 II | a keď nastali doby, kde detinstvo prestalo, hádam očkom inakším,
279 IV | rozprávky jej vypravoval za jej detských časov, i bol svedkom jej
280 I | ti z jednej strany pekná diaľ dolného vidieka liptovského;
281 IV | razy počuť, aby sa nášmu diejťaťu dač nestalo, bo veru to
282 VII| Budín odišiel, držal svadbu dieťaťa svojho s Imrichom Almanom,
283 II | grajciarov alebo inšie hračky pre dietky, ktorých matere svojim synkom
284 III| istom čase priviedli tiež dievčatko malé k nemu zo Španielska
285 II | dávnych mladých časov o dievčatku, oproti ktorému slnce nič,
286 V | dávala. ~Práve preto horel za dievčaťom. ~Duma jeho neopúšťala najmenšej
287 III| utešené; tak je i lepšie dievčine, keď ani nepozná, že by
288 V | odpovie mäkkým hlasom Imrich, dievčinu za ruku uchytiac, "aj to
289 III| prsia nie slabej citlivej dievčiny, ale i skaly stien zámku
290 III| ich budila ja," odpovie diievča, "však vidím, ako vám už
291 IV | Ondráško!" ~"Veru by to ani div nebol, bo už teraz na Liptove
292 III| dievča, dôverne sa mu do očú dívaiúc, "vy ste mi nie viacej cudzí,
293 III| Marienka mu odokryla tvár i dívajúc sa mu dôverne do očú, preriekla: "
294 III| ale takým okom, ako keď sa dívame na smiešne nápady detí,
295 III| vypovedal: ,No, no, nehádž tak divé zraky na mňa; však v krátkom
296 VI | spustila, starec položil dlaň nad oči, aby lepšie videl,
297 VI | Ružomberku, bil sa v čelo dlaňami i vyvolal sám pre seba: "
298 III| vyvolal som, položiac obe dlane na schýlené čelo, oči a
299 III| úhľadnej rúčky, tľapne dlánkou na jeho pravicu i hrozí
300 III| hrudu!" I zakryl si čelo dlaňou, neznajúc sám, že tým prezradzuje
301 III| spojenia. Sadli sme si po dlhej prechádzke. Čo mi bolo po
302 V | zámok, kde Gllbertovi v dlhom liste potvrdzoval chýry,
303 VI | bude." ~Toto dohovárajúc, dlhou chodbou zblížili sa k izbám
304 I | vychudnutej, suchej, ohorenej - dlhým šedivým fúzom a bradou pokrytej
305 V | uviesť. Preto zadržal si na dlhši čas Velmožína k poradám
306 IV | nebanujete," prerečie po dlhšom počúvaní Marienka, "však
307 III| rád, syn môj drahý, tys' dobré dieťa, však som to vedel,
308 III| sa mu zraky i hnané pudom dobrej letory svojej chytilo Gilberta
309 IV | neodpovedal. ~I chytilo ho dievča dobromyselne za ruku i vypovedalo: "Vidíte,
310 VII| Imrich žil spokojne s dobrou, veselou ženou svojou; len
311 III| citom - ó Bože! - takým dobrým, takým vznešeným, takým
312 V | položivším sa pri Betsaide, i dobýjal pevnosť táborskú, kde však,
313 II | vôd zo zeme, jeho rožný dobytok, keď nebolo snehov, chutne
314 III| opačnú stranu a vypovedal doce1a krátko: "Načo?" ~"Nato,"
315 V | nachádzajúci majetok, ale spolu i dôchodky kráľovské zadržiavali. Sedľač
316 III| počkajte," usmievavým hlasom dodá dievča, "však vy budete
317 IV | usmievavo,"a musím ti povedať," dodala roztopašne "že by som sa
318 I | dovôkola vidiekom, silný fúz dodával mužskej hrdej tvári výraz
319 VI | ti len páčiť bude." ~Toto dohovárajúc, dlhou chodbou zblížili
320 IV | Veľmožín sám dieťaťu svojmu dač dohováral alebo mu rady udeľoval,
321 III| nikdy viac nemajú, hlboko dojať, bo pravica i ľavica, akoby
322 IV | to mních," vrtiac hlavou, dokoná Ondráš. ~"Ondráško," povie
323 I | podporovať podujatie jeho." ~Dokončil starec. Mladý bujarý muž
324 V | postavenie Liptova zámku je veľmi dôležité." ~"To je zas len všetko
325 I | jednej strany pekná diaľ dolného vidieka liptovského; uhliadneš
326 V | medzi kráľom a velikášmi dolniackymi sprostredkovať povolaní,
327 V | jeruzalemskej i o stave krajiny na Dolniakoch; všetci páni ale sa v tom
328 V | postavení medzi Haličou a Dolniaky." ~"Dobre, Imriško," prehodí
329 VI | rozprestrelo a vetrík z vrchov - dolný vidiek liptovský od poludnia
330 II | vlastnej uvitý oddávna krášlil dom jeho; a polia jeho široko
331 V | prípravy urobiť k prijatiu domového pána, ak by sa ešte dnes
332 II | zhovárala o jeho moci. A jeho domu chladné steny boli plné
333 IV | panáčik; keď jej treba vlna donáša ju panáčik; keď sa chce
334 V | zrozumiteľné šepotajú, tak sa donášali chýry až hen do odľahlých
335 V | Gilbertovi so slovami: "Donášam vám,, pán komtúr, rozličné
336 IV | podaj mi to!" - "Ondráš, dones mi to'" On si na tom mnoho
337 III| po prvý raz. Čo bolo mňa doňho, keď som ja dušu moju vlastnú
338 VII| túto Mníchom. ~Marienku doniesli polomŕtvu na Liptov zámok,
339 III| rozkoš alebo smútok, ktorý mu doniesol deň so vstávajúcim slncom
340 II | matere svojim synkom jarmočné doniesť chtiac, zhromažďujú sa okolo
341 IV | ako oko v hlave a nebol by dopustil, aby ju len vetrík ofúkol. ~
342 V | divné veci rozprávať. Naši dorazili šťastne do Svätej zeme;
343 IV | bývali krátke, ačpráve vždy dôrazné a výdatné. Najradšej býval
344 I | bratmi. Po smrti Imricha dosadol na trón Ondrej i rozpamätal
345 IV | udržovali pokoj v týchto nám dosiaľ nepoznaných krajinách." ~"
346 III| nenájde ochrániť aspoň tvár dôslednosti; tak to bolo s ním. Práve
347 III| sebou zmrzlo; tvár jeho dostala výraz tvrdý, zamkli sa ústa
348 III| sebou a ani neviem už, ako dostali sa von so mnou. Viac sa
349 VI | v tom okamihu neotvoríš, dostaneš po svojej nemastnej papuli,
350 III| váženého a milovaného priateľa, dostihnutý na skutku zlom; bo láska
351 III| živlom premožená, i bráni sa dotiaľ, pokiaľ aspoň aký-taký zámysel
352 III| všetko, všetko, čokoľvek dotýkalo sa jedného alebo druhého,
353 I | Ďakujem vám, ctihodný otče, za dôveru vo mne zloženú, odpovedá
354 IV | ten starký pán, čo ho sem doviedol. Aha! To sa tak na ňom liští,
355 I | posadil. Voľné oko obzeralo sa dovôkola vidiekom, silný fúz dodával
356 IV | dome a v rodine panskej dovolil, čo sa mu len páčilo. ~Teraz
357 I | ktoré, čo odo mňa záleží, dozaista celou silou podporované
358 III| si vec lepšie rozmyslíš a dozreješ; teraz vedz, že je Helena
359 III| nad všetko, čo je človeku drahé na svete, a odrazu počujem
360 V | vedieť, kedy asi privítame drahého otecka." ~"Možno zajtra,
361 III| Tak ťa mám rád, syn môj drahý, tys' dobré dieťa, však
362 VI | čo ho očakával. ~Gilbert, dráždiac obrazotvornosť Marienky
363 VI | ani okamih nemeškal, ale s drgajúcimi zubami bežal ako bez seba
364 II | Almana, šuhaja mladého, driečneho, i s rodinou u seba. ~Opýtaj
365 IV | levovi šeptať do ucha o driemajúcej sile jeho, bo keď sa prebudí
366 VI | starec sa mu o nohy ovinul a drmal ich, až tiež na zem spadol. ~"
367 II | pohliadalo naňho ako na druha detinstva svojho a keď nastali
368 II | ale máš za príklad slúžiť druhému zemianstvu, aby zúčastnilo
369 III| za času búrky jeden za druhým v tučných, oloveno ťažkých
370 V | vychudnutou a rozriedenou družinou nazad navrátil. Tu som počul
371 I | ním i proti jeho bratovi držalo, predkladá vás, rád svätého
372 V | bo znáte, že mnoho naň drží a potom že postavenie Liptova
373 IV | Pravdu máš, dievča! Keď zjari dub pučí a svieže lístie rozkladá
374 IV | len na chvílu čakajú, ked ďubať budú mozgy z mohutnej hlavy
375 III| nad každodennosť do krajín duchaplnejších, srdce obživujúcejších. ~
376 I | prebývali, že on, nadchnutý duchom zbožným, vytrvá v podujatiach
377 IV | jeho vo vetre ako zástava duchov, v hmlách nad zemou sa vznášajúcich,
378 III| kráčali sme krokom povoľným, dúfajúc sa do vĺn hneď ticho, hneď
379 IV | nuž už viem, odkiaľ vietor duje," odvetila Marienka usmievavo,"
380 IV | neohliadol. ~Vzniesol dohora dumné čelo, pozrel znovu na Marienku,
381 I | podujatiach svojich skorej ako vy, dumní na svoje činy, z ctižiadosti
382 V | ďalšom rozmýšľaní prudko dupol nohou ivyvolal: "Čo? Nemožno? -
383 VI | len nepochopujem, že sa dupot dvoch koní vždy silnejšie
384 VI | nepochopil príčinu blíženia sa dupotu, odporné tomu, čo ho očakával. ~
385 III| útlou a ako vosk mäkkou dušou i čarovnou vnadou svojou
386 VI | tu sa mu v okamihu ešte dvaja prítomní sluhovia Imrichovi
387 III| bol jediný syn jeho a súc dvanásťročný, bol som noci jednej hlukom
388 VI | Teda už aspoň poďme popri dverách, kde spí a aspoň tam mu
389 VI | postavil sluhov svojich ku dverám vedúcim do izieb, kde Imrich
390 IV | trp." ~Ale Ondráš teraz dvihol hlavu a vypovedal docela
391 I | nepoznaté ľuďom činu -a len dvoje poznamenania mám k tomu.
392 II | pre kráľa i pre krajinu z dvojej strany dôležitý. ~Pán Velmožín
393 VI | hlavu a schádzal dolu do dvora. ~Ako tôňa za pätami jeho
394 IV | obkľučujúce. Gilbert žije v tebe, dýcha dychom tvojím, hľadí okom
395 III| Dievča začalo silnejšie dýchať, roziskrili sa mu zraky
396 IV | Gilbert žije v tebe, dýcha dychom tvojím, hľadí okom tvojím.
397 III| uchytila rameno moje s takou dychtivosťou, akú som predtým u nej nevidel
398 IV | Saracén ale stiahol sily i z Egypta i zo Sýrie a udrel na nás.
399 III| prsiach, ako čo by sa bol elektrickým dákym spôsobom prelial do
400 I | široký, dlhý plášť čiernej farby, na ktorom od pliec dolu
401 IV | som nevedela, žes' ty taký figliar a že to všetko vidíš." ~"
402 I | ľudu ani u vás v zápalistej Francii, ani v umnom Nemecku, ani
403 IV | mužov a veľmajster odporúčal Francúzom jedného z najmladších -
404 IV | voleniu komtúrov pre národnosť francúzsku, španielsku a anglickú.
405 III| preniknúť musela. ~Spieval on po francúzsky a pieseň jeho mihotala sa
406 II | spiežovca, tiahla bačova fujara, trúba pastiera i poľovníka,
407 I | dovôkola vidiekom, silný fúz dodával mužskej hrdej tvári
408 I | ohorenej - dlhým šedivým fúzom a bradou pokrytej tváre,
409 VI | i zimnične pohybujúce sa gamby. Ruka zvisla razom a zas
410 V | ste mne odovzdali Zvolen, Gemer, Spiš a Šariš, aby som tam
411 V | šiel na Spiš, odtiaľ do Gemera a Zvolena a všade som podobné
412 V | Imrich, "hore Boršodom a Gemerom, a tak príde bezpochyby
413 VI | očakávajúc netrpezlivo príchod Gilbertov, namiesto tohoto ale dnu
414 IV | Helenu." ~Neočakávané bolo Gilbertovo vyslovenie mena tohoto,
415 V | bola žeravým uhlím na hlavu Gilbertovu i vyštúrala ho zo zdanlivej
416 III| ženskej vnútornosti prúd citov Gilbertových. Zatriaslo to ňou a to -
417 IV | dosť, dievka moja," odvetí Gillbert. "Po zničení Jeruzialemského
418 V | posla na Liptov zámok, kde Gllbertovi v dlhom liste potvrdzoval
419 II | predávať husličky za osem grajciarov alebo inšie hračky pre dietky,
420 IV | ako pobúrené vlny morské gúľal a že na čele jeho poletovali
421 III| okolo slúch a čela vášho ako hady; a viete, šťastlivá žena,
422 II | krajiny na zemi Červenej Rusi, Haliče? Bo verte mi, ctihodný otče,
423 V | dva ohne postavení medzi Haličou a Dolniaky." ~"Dobre, Imriško,"
424 V | synom Kolomanom, ktorého haličské zemianstvo z krajiny otcom
425 IV | lístie rozkladá po holých halúzkach, nespomína si viac na uschnuté,
426 III| uspávať myšlienky človeka harmóniou hlasu nadzemského, nielen
427 VI | Vidíte, pán Imrich! Hore sa! Hej, Paľo! Sedlajte kone! Ďalej,
428 III| jeho z najprvnejších pri Helene!" tak hovoril Gilbert, ale
429 IV | Búrka pŕs mojich utíchla, Helenin obraz zanikol v duši mojej,
430 III| Gilbert, "sedeli sme raz s Helenou na brehoch Rhôny i pozerali
431 V | tak sa donášali chýry až hen do odľahlých krajov liptovských,
432 III| Obzriem sa a vidím bratanca Henricha za nami stojaceho. Ak sa
433 III| vedz, že je Helena oddávna Henrichovi určená a ty si zas vlastnou
434 II | sa ozvalo staré vojenské heslo chorvátskeho národa: "Vivat
435 III| je človekom. ~I Gilbert hľadá potešenie v piesni. ~Marienka
436 VI | ozbrojil a zišiel na dvor, hľadajúc starého Ondráša. ~Tento
437 V | ruky zložil na ľadviach, hľadel stĺpkom dolu i do zeme,
438 III| tak hovoril, Helena tak hľadela, ale nikto na to nepomyslel,
439 IV | tebe, dýcha dychom tvojím, hľadí okom tvojím. Marienka! Nech
440 III| chytila ho za ruky a vyriekla, hľadiac mu čistým zrakom do očú: ~"
441 V | kráľ na každý spôsob musí hľadieť utíšiť vzburu povoľnosťou,
442 III| bys' ale vyčítať mohol, že hladina zovnútornosti telesnej skrýva
443 V | Marienka ho nechcela pustiť i hladkala mu ruku, i usmiala sa, i
444 III| šťastlivá žena, ktorá ich môže hladkať alebo sa rukou preberať
445 IV | pozeral mu do očí, hovoril hladké slová a naostatok vypovedal: "
446 V | svojím, chorobami, zimou a hladom veľmi zrednutým vojskom
447 I | ako vlas havraní šepce: "Hlaďte sem, aký som pyšný, že som
448 III| letom a tokom duše, ktorá v hlaholoch spevu kus krátkeho bytia
449 IV | obrátil sa nabok, kýval hlalvou a odŕhal. ~Ondráš vyrástol,
450 III| by sa bolo ozvalo z pŕs v hlase mojom." ~"Pravda, povedala
451 V | pošli stráž opýtať sa hlásneho, kto to prichádza." Ondráš
452 III| neistého spôsobu, nemá slov pri hlasoch piesní radostných." ~"Ej,
453 III| poznala rozdiel medzi zunením hlasov piesne každodennej a medzi
454 VI | tam mu dám zbohom." ~"Tys' hlavaté dievča, ale nechže ti bude!
455 III| zrobil zo sebevoľného a hlavatého ináčej zemianstva najpovoľnejšie
456 III| Marienka pokývala len hlávkou i odpovedala: "Viem, viem,
457 II | svätoanenským, kadiaľ pred veky hlavná cesta z Liptova do Oravy
458 I | neodídete do Trenčína, kde ste hlavne poslaný, a i Horné Uhry
459 I | otupno na mysli, že jeho hlboké presvedčenie za predmet
460 I | ľudí, na koňoch uberať sa v hlbokom rozhovore za čistého júnového
461 III| nikde, nikde na svete niet hlbšieho, dač šlachetnejšieho, nenachádza
462 IV | Saracén proti jeho malému hlúčku a vyschnutá jeho postava,
463 I | obyčajní, ani v týchto - od hlučného skvelého sveta oddialených
464 III| dvanásťročný, bol som noci jednej hlukom a krikom zbudený; sluhovia
465 IV | Ondráško, vidíš, aký si ty hlúpy!" odpovie mu vážno-posmešným
466 IV | v duši mojej, takže len hmla po ňom zostala. Ale aj táto
467 IV | vetre ako zástava duchov, v hmlách nad zemou sa vznášajúcich,
468 II | tvoju tvár nikdy nekryje hmlistá pošmúrnosť. Ale aj nač?
469 III| roziskrili sa mu zraky i hnané pudom dobrej letory svojej
470 III| ihranie hneď sťahujúcich, hneďd rozširujúcich sa obŕv. ~
471 III| zvesila hlavu, ako čo by sa hnevala. ~Gilbert, ktorý doteraz
472 II | na Liptove zámku slávny hod. ~Nezabudol na dieťa svoje
473 III| že len vy ste na svete hoden, aby sa točil každý okolo
474 V | ale razom sa zas vystrie, hodí hlavou i vyvolá: "Nie!" -
475 III| hovoriť?" - zmrštiac čelo a hodiac nabok hlavou i rukou, povedal
476 III| rozblyští vo velebe svojej po hodinách noci povrchnosť zeme zatemnejúcich,
477 II | vicišpánov, slúžnych a iných hodnostárov krajinských medzi sebou
478 IV | to vraj - ako vravia - z hodvábu, o čom my nič nevieme; a
479 II | chutne sa pásal. Mal ďalej po holiach k nebu sa pnúcich hromadu
480 VI | hovoril: "Teraz povedz, ty holomok, ty kujon, ty naničhodník,
481 IV | svieže lístie rozkladá po holých halúzkach, nespomína si
482 II | sielnickom chotári, proti horám svätoanenským, kadiaľ pred
483 I | zelenými lúkami, belasými horami ako panenka vencom obtočené.
484 VI | chodil so založenými rukami hore-dolu palotou. ~Divné myšlienky
485 V | budúcnosti dávala. ~Práve preto horel za dievčaťom. ~Duma jeho
486 VI | zmrasknuté čelo, vypuklé a ohňom horiace oko, kŕčovite zhŕždenú tvár
487 I | pán komtúr," pokračuje horlivejšie starec, "keď kráľ Bela III.
488 IV | svojou šľapajou smrť. Ale v horlivosti svojej a istote víťazstva
489 III| ruky i s neznámou predtým horlivosťou vyrieklo: ,,Ďalej, ďalej,
490 VI | ej, Marienka! Musí to byť horlivý milenec, keď sa tak sladko
491 III| obšírnejšie návody o bránem Horného Uhorska oproti Poľskej i
492 V | správu i nad Liptovom i nad Hornými Uhry, a on utiahnúť sa musí
493 IV | nedopustila, aby kto nad nim horoval v priazni u jeho panenky.
494 III| zatemnejúcich, i bola taká horúca, ako keď slnko za letného
495 III| jasne, tak nevinne, tak horúco iskriacimi. ~Neklam sa,
496 IV | otepleli, oživli, keď vám ani horúčosť východu, ani plamenné slnce
497 II | pravdu slov svojho terajšieho hospodára a spolu i videl, že muž
498 VI | nohách a Marienka na cestu hotová, očakávajúc netrpezlivo
499 V | stoja! Povedzte mi len, čo hovoria k tomu páni horných krajov
500 III| Ale preboha, čo vám je?" hovorila na to Marienka. ~"Čo mi
501 III| už teraz znám a preto vám hovorim, že ste ešte ani všetko
502 V | Marienka, "ale ty len vždy im hovoríš o cudzích a len o mojom
|