1-hovor | hrack-natla | nauce-ozbro | oznac-rozcu | rozdi-upret | uprim-zavie | zavis-zobra
Cap.
503 II | osem grajciarov alebo inšie hračky pre dietky, ktorých matere
504 V | tým viacej striehol nad hranicami krajiny a nad zemianstvom,
505 III| Mauri prepadli zámok na hraniciach ich panstva ležiaci, zapálili
506 IV | kolenách vykolísal a sa s ňou hrával, až pritom zošedivel, teraz
507 IV | skočili ako mátohy nočné na hŕby Saracénov. Pod kopytom konským
508 I | silný fúz dodával mužskej hrdej tvári výraz sily a tuhej
509 III| i povedal mi: ,Syn môj! Hrdinnosť otca tvojho vyzískala si
510 III| vôlu jeho, a to naveky. ~Hrdinská duša, kamenná vôla, načo
511 II | Château Cavaillon, známeho hrdinskosťou v bojoch oproti neverným.
512 I | liskavej oceli od päty až po hrdlo; na boku silný široký, dlhý
513 VI | kedy predtým pánovitosť a hrdosť vyrážala, predsa pousmiala
514 II | Pán Velmožín, krem toho hrdý, zakvitol radosťou nad uznaním
515 IV | Nič." ~"Ale povedzže mi, hriešna duša, prečos' taký nemý?" ~"
516 VI | Ondráš. ~"Kde sa ty túlaš, hriešny človeče?" opýta sa panna. "
517 IV | aby sa zmiloval nad nami hriešnymi ľuďmi, a potom toho starkého,
518 III| výrazy slov, ale otriasaním, hrmením dychu vychádzajúceho z pŕs
519 I | i tak vzbudzoval šuchot hrmiaci, slabý síce, ale predsa
520 I | prtpravoval tak dielo oslobodenia hrobu svätého. Stalo sa to roku
521 II | široko-ďaleko zvádzali dolu hrom i búrku. Na nohách hôr,
522 II | holiach k nebu sa pnúcich hromadu salašov a oviec. Tak štrng
523 III| dlánkou na jeho pravicu i hrozí mu prstom: "Ale musíte slovu
524 III| usmievajúc sa a prstom hroziac, pokračuje dalej, "ej, to
525 IV | keď je mních?" ~Ondráš sa hrozitánsky zasmial i hovoril: "Mních?
526 V | počuješ. Kráľ Ondrej je vraj hrozne rozľútený nad všetkým, čo
527 IV | pochovať, keby sa mi dač také hrozné prihodilo. A tak, úbohá
528 III| templárom." ~"Vy musíte teda byť hrozní ľudia," odvetí Marienka, "
529 IV | mestá napádať, tu zanevrela hŕstka kresťanov na svojich dávnych
530 IV | že je všetko stratené, bo húfok našich - viac odolať návalu
531 IV | sa ľudia zvíjali; vresk, huk, plač, výrazy bôľu sa dovedna
532 I | teraz brnasto vyzerajúcou huňou odetý, okolo pásu remennou
533 I | opásaný. Hlavu mu pokrývala na huňu prišitá - tvár mu zatienujúca
534 II | nuž uvidíš ľudí predávať husličky za osem grajciarov alebo
535 II | oproti ktorému slnce nič, hviezdy nič a zora ranná ešte menej -
536 I | ktoré v každodennom živote hýbajú srdcami ľudskými a rodia
537 III| čas pozorovať všeobecné hýbania, vidno, že skúsený vojak
538 III| nepatrné, ale predsa významné hýbanie. I z očí i z čela i z tváre
539 VI | vyvolal Ondráš, "a ty, Paľo, iď, priveď našich sluhov so
540 I | I~Keď ideš cestou od Liptovskej do
541 VI | hovoril Imrichovi: "Sadajme a iďme za ním. On balamutil hlavu
542 V | sám kráľ bol prvý, čo boso idúc, svätý kríž v Jeruzaleme
543 II | cestovateľa, dolu vidiekom idúceho, hľadať bude, jedno preto,
544 IV | príde on a vytrhuje jej ihlice. A má ten veru mníšsky odev,
545 IV | to i do najposlednejšej ihly a nite, kde čo z Marienkiných
546 I | tvár mu zatienujúca a ho od ihrajúceho slnca ochraňujúca čapica,
547 III| obŕv. ~V takomto rozčúlení ihrali city v srdci, motali sa
548 III| kde sa začína čelo, vídať ihranie hneď sťahujúcich, hneďd
549 IV | nemôže byť. Ja som nevesta Imrichova a zachovám lúbosť preňho;
550 VI | krokom ťahal, až prišli k Imrichovej izbe. ~Gllbert postavil
551 VII| zo mňa mníška, ~bo ľúbim Imriška. ~A bolo všetko dobre. ~ ~
552 III| odo mňa, malý, zhrbený, ináče dobrý šuhaj, ked sa dač
553 III| sebevoľného a hlavatého ináčej zemianstva najpovoľnejšie
554 I | Spoločník jeho vyzeral docela inak. Tento bol oblečený v liskavej
555 III| viem, že by Imrich Alman inakší nebol," odvetí Gilbert. ~"
556 II | detinstvo prestalo, hádam očkom inakším, ale čo nás po tom - očkom
557 II | postaral popredku, tak ako inde, o udržanie moci tvojej,
558 V | tomu ho zaneprázdňovali iné veci. ~Ako keď vetríky si
559 III| skorej. Vo mne viac citu iného nebolo ako cit povinnosti;
560 IV | Tvoj útly cit potrebuje inej potravy, Tys' stvorená pre
561 III| pritom najmenšie na dač inšieho ako na obstaranie priateľa
562 IV | na to johanita, "že môže iskra pod popolom dlho tlieť,
563 III| Mne alebo, tebe - očká iskria, tvár sa usmieva, čelo pnie
564 III| nie to očká tvoje a tebe iskriace! ~Ale čo? Čo ho do toho?
565 III| tak nevinne, tak horúco iskriacimi. ~Neklam sa, Gilbert, nie
566 V | Ale ozajst, Imriško, mám ísť s pánom Gilbertom?" opýta
567 I | rozumiem, že celá cesta naša má isté ciele, ktoré, čo odo mňa
568 IV | väčšmi rozťahoval, čím je istejší, že tisíce vtáctva ho obtáčajúce
569 III| k strýkovi nazad. V tom istom čase priviedli tiež dievčatko
570 IV | Ale v horlivosti svojej a istote víťazstva nevidí nič, nepočuje
571 V | zajtra alebo pozajtra?" ~,,S istotou vám to povedať nemôžem,"
572 V | otcovi hneď pri príchode jeho istú zprávu dať, bo viem, že
573 III| Španielska práve na ten istý spôsob ako mňa, z obdalečnej
574 IV | IV~Od toho času mohla Marienka
575 V | rozmýšľaní prudko dupol nohou ivyvolal: "Čo? Nemožno? - Johanitovi
576 VI | svojich ku dverám vedúcim do izieb, kde Imrich spal, zakrútil
577 I | pätikostolského, aby s ním išli do Svätej zeme a prtpravoval
578 I | pokladov, napomínal biskupa jágerského a pätikostolského, aby s
579 III| všetko odobral, ~i nič viac jak boj nemajú. ~Toho zradila
580 III| na dva ústové kútky, na jamku brady. A ona zavisla na
581 I | oproti Turkom vracajúci sa Ján III. Sobiesky, kráľ poľský,
582 III| mesiacov krásnych; bola to jar žitia nášho a kvitla takými
583 I | za oslobodenie kríža od jarma pohanského. Ja som nehodný
584 II | ktorých matere svojim synkom jarmočné doniesť chtiac, zhromažďujú
585 I | vyšívanou čapicou zakrytá. Teplo jarného dňa a bezpečnosť okolia
586 III| si ako ten kvietok v čas jarný, ale beda, keby prišli na
587 IV | mňa a zelenieť sa budeš jarosťou svojou i vtedy, keď iným
588 III| a očkami - Ó Bože! - tak jasne, tak nevinne, tak horúco
589 III| sa milou tvárou, žiarilo jasným vyhladeným čelom a očkami -
590 VI | Gilbert pozrel na ňu okom jastraba a okom orla na nové zjavisko
591 I | zablyslo, kedykoľvek sa obrátil jazdec k mladému spoločníkovi svojmu.
592 IV | škúli naľavo i ide mu tak jazyk ako mlyn, nie hádam pri
593 III| vedeniu zverené. Komtúr Jean de Croix, prejavší správu
594 IV | sa tomu a voľba padla nad Jeana de Croix. Po dlhých poradách
595 III| dieťa som myslel, že v dychu jedinej ženy na mňa vylieva božstvo
596 II | Biharovciach, dedine docela jednoduchej, a keď prídeš na trh do
597 II | Svätej zeme. Zemianstvo sa jednohlasne prehlásilo za kráľa, za
598 V | ako myslel, od daného mu jedu ochorel a po vyzdravení
599 III| rozvodní, to sa rozbúri ~na oči jejich požiare. ~On sa rozvodní,
600 III| som si na lúke, lúke môjho jeleňa. ~Janíčko malý, neostaralý, ~
601 V | boso idúc, svätý kríž v Jeruzaleme pobozkal. Potom pohol sa
602 II | trenčianskeho z rádu svätého Jána Jeruzalemského Gilberta de Château Cavaillon,
603 V | vypravovanie počul i o výprave jeruzalemskej i o stave krajiny na Dolniakoch;
604 IV | odvetí Gillbert. "Po zničení Jeruzialemského kráľovstva utiahli sa kresťania
605 IV | vetry poodnášané lístie jesene.Búrka pŕs mojich utíchla,
606 IV | obličaj noci za pošmúrnych jesenných večerov. ~Ale ešte raz pozdvihol
607 IV | A ja mních? Nuž dobre! Jesto ešte niekto na svete, čo
608 III| syčia vlny Jordána, ~keď johanit v nich sa zhliada, ~bo i
609 IV | statne, ale podľahli, len johaniti a templári, pozerajúc pošmúrnym
610 IV | nepriateľov i povolala rád johanitov z astrova Rhodos, i templárov
611 V | ivyvolal: "Čo? Nemožno? - Johanitovi všetko možno!" ~Bolo popoludnie,
612 III| len pustota pozostáva!!" ~Johanitovo oko pritom samo sebou zmrzlo;
613 V | slovko, že skoro na ústach johanitových zavisol. ~Gilbert ale krútil
614 I | hlbokom rozhovore za čistého júnového dňa roku 1217; podľa zovňajšej
615 II | proti horám svätoanenským, kadiaľ pred veky hlavná cesta z
616 I | liptovský na dve rovné poly kálajúceho a svojimi zelenistými vodami
617 III| som mohol nevinnosť tvoju kaliť príklady, ako môže ženská
618 III| urobiť môže z bôlov jeho kameň studený, chladný a tvrdý,
619 III| čelo vaše akoby bolo z kameňa, oči akoby pozerali len
620 III| naveky. ~Hrdinská duša, kamenná vôla, načo ti je? Pre teba
621 IV | tmolí a tmolí okolo nej ako kamenný stĺp a že rozhovorčivosť
622 IV | mnícha nevidel okrem u nás v kaplnke dvoch namaľovaných, z ktorých
623 III| ovenčila ho slávou, kráľ Alonzo Kastílsky ho obdaril bohato vybojovanými
624 III| ako studienka živé do pŕs každého dievčaťa, na ktoré pnhliadne." ~
625 IV | zvolal stolicu, ticho, bez každej okázalosti.Tvár jeho bola
626 I | že sa ľud náš ľahko naučí každému možnému spôsobu bojovania,
627 III| neznámych, obskakuje nevinne, každodenne, nemysliac pritom najmenšie
628 IV | dievča! Ty nemôžeš byť ženou každodenného človeka! Tvoj útly cit potrebuje
629 III| medzi zunením hlasov piesne každodennej a medzi letom a tokom duše,
630 I | človeku neskazenému, ktoré v každodennom živote hýbajú srdcami ľudskými
631 III| pieseň vynáša človeka nad každodennosť do krajín duchaplnejších,
632 IV | Tebe škoda zahynúť pri boku každodenných ľudí. - A ja mních? Nuž
633 III| sa citom, neznámym ľuďom každodenným citom - ó Bože! - takým
634 V | spoluobcovanie dievčaťa s každodennými mládencami a že sa slabá
635 III| naučené od detinstva úprimne s každým hovoriť i najväčšiu radosť
636 I | darúvali rozsiahle statky, kdežto my žiadnych posiaľ výhod
637 IV | a naostatok vypovedal: "Kebys' vedela, Marienka, ako mi
638 I | bystré tmavé oko zablyslo, kedykoľvek sa obrátil jazdec k mladému
639 VI | stisol zuby, vzal prudko kepeň i oblečený vrhol sa na lôžko. ~
640 VI | starý Ondráš na kolenách kľačal, keď Marienka s Gilbertom
641 IV | šibe, druhý ale na kolenách kľačí a Pána Boha zloženými rukami
642 IV | otec, takže sme si všetci kľaknúť museli, keď sa k nám obrátil.
643 VI | planinou touto i skláňal klas pole pokrývajúci, že vyzeral
644 II | široko niesli bujno-žlté klasy a oko na lúkach jeho zhliadlo
645 IV | chyžné, obslúžiť ju chcejúce, klbom nabok odsotil, keď chceli
646 VI | priestor paloty. Koľko ráz mu klesla hlava na prsia a prstene
647 V | vraj zamýšla vyhrožovať kliatbou pápežskou, ak sa neprinavrátia
648 IV | nebu, na ktorom si cestu kliesniť zvykla budúcnosť do výšin
649 I | tak teraz Ondrej na radu kňazstva, ktoré s ním i proti jeho
650 I | Ondrej, že mu otec žiadne kniežatstvo nezanechal, len. nazbieral
651 II | alebo zničiť alebo do starej koľaje zaviesť. Len jedno by som
652 VI | človekom." I padol starký na kolená. ~"Ty si sa nevyspal, starký,"
653 VII| stolice zúčastnilo, ale Koloman v mene otca, kráľa Ondreja,
654 V | čo sa stalo s jeho synom Kolomanom, ktorého haličské zemianstvo
655 III| prúdy v ňom zimnične prudko kolujúce, ale na povrch predrať sa
656 II | v Horných Uhrách, čo by koľvek podujali môžu sa za krátky
657 III| najväčšiu radosť mám, keď môžem komu na srdci uľaviť, a nech
658 I | kráľ poľský, služby božie konal, tam zas vyzerá ako z tajomnej
659 IV | rukách svojich až ta, kde ani končiare vrchov vašich nečahajú,
660 I | svojím cudzozemským na tieto končiny oddialené od sveta, ktorému
661 IV | zoschnutá postava sa vztýči na koni a rozosiela komtúrov na
662 VI | nepochopujem, že sa dupot dvoch koní vždy silnejšie a silnejšie
663 I | vidiekom vidieť dvoch ľudí, na koňoch uberať sa v hlbokom rozhovore
664 I | a to i s ich veľmajstrom Konom do krajiny povolal a ich
665 III| mohol nazdať, že to nie ani koňovi, ani pánovi možno vydržať. ~
666 IV | hŕby Saracénov. Pod kopytom konským sa ľudia zvíjali; vresk,
667 III| deptáš umierajúcich kopyty konskými. Dobre, nech umiera, však
668 V | musí do Trenčína i prevziať kontúrstvo bez oprávnenej národnosti
669 IV | pozerajúc pošmúrnym okom, merali kopy nepriateľov a ticho, pokojne
670 IV | nočné na hŕby Saracénov. Pod kopytom konským sa ľudia zvíjali;
671 III| ľudské i deptáš umierajúcich kopyty konskými. Dobre, nech umiera,
672 III| že nepochopíš, ako ľadová kôra, utvorivšia sa na prsiach
673 III| bohato vybojovanými krajmi kordovskými. Ja som bol jediný syn jeho
674 IV | že sa mu všetko na svete koriť musí, že on je osou sveta,
675 I | sem, aký som pyšný, že som korunou hlavy pána môjho, syna ohnivej
676 I | osamotený, na výšine ležiaci kostol Všechsvätých, v ktorom z
677 III| štastie sveta, ~tak keď kráčajú po brehoch rieky, ~do nej
678 VI | studený pot, obrátil sa a kráčal na druhý koniec zámku k
679 I | svätá noha Spasiteľa sveta kráčala, nájsť môže; nerozumiem,
680 VI | nebezpečenstvách v nepriateľskom kraji, obzvlášte ale vo Svätej
681 I | nerozumiem, čo pri tom Uhorská krajina a menovite náš rád svätého
682 IV | týchto nám dosiaľ nepoznaných krajinách." ~"Ale vy to teraz nebanujete,"
683 V | stať sa vyhnancom v cudzej krajine bez činu, bez vyznačenia! ~
684 IV | sparného dňa v letnom čase nad krajinou.Starec rozložil postavenie
685 II | slúžnych a iných hodnostárov krajinských medzi sebou počitovali.
686 III| obdaril bohato vybojovanými krajmi kordovskými. Ja som bol
687 IV | rozkazy vaše počúva viacej ako kráľove." ~"To ešte niet všetko!"
688 I | urobil veľkú chybu. Bratov kráľovniných, cudzozemcov, postaval do
689 I | vyššie zemianstvo a nato kráľovnú zabiť a moc kráľovskú obmedziť
690 V | majetok, ale spolu i dôchodky kráľovské zadržiavali. Sedľač sa zas
691 I | nato kráľovnú zabiť a moc kráľovskú obmedziť chcelo. Pozostatky
692 IV | zničení Jeruzialemského kráľovstva utiahli sa kresťania na
693 III| rozpomienky na doby žitia krásne, ktoré sa navrátiť nikdy
694 III| duše; dievča hľadelo na krásneho, tvrdého, zasmušilého muža
695 III| Prežili sme pár mesiacov krásnych; bola to jar žitia nášho
696 III| v nich, aby tým zvlažili krásu svoju. ~I dobre, tak dobre
697 IV | ustávala; jeho rozkazy bývali krátke, ačpráve vždy dôrazné a
698 III| ktorá v hlaholoch spevu kus krátkeho bytia svojho na svete vydychuje.
699 III| stranu a vypovedal doce1a krátko: "Načo?" ~"Nato," odpovie
700 III| divé zraky na mňa; však v krátkom čase bude tvojmu šťastiu
701 VI | ozbrojiť sa, porozprával im krátkymi slovami o nebezpečenstve
702 III| sa začnú, dych stáva sa kratším, do tváre udrie oheň neobyčajný
703 II | slávy vlastnej uvitý oddávna krášlil dom jeho; a polia jeho široko
704 VI | vypuklé a ohňom horiace oko, kŕčovite zhŕždenú tvár i zimnične
705 VI | za ruku, pobodol s celou kŕčovitosťou prudkej letory svojej koňa.
706 IV | Od teba očakávam silu a krepkosť, bo ty jediná si vstave
707 IV | napádať, tu zanevrela hŕstka kresťanov na svojich dávnych nepriateľov
708 III| Svätej zeme, abys' v radoch kresťanských za to bojoval, zač bojoval
709 III| som noci jednej hlukom a krikom zbudený; sluhovia lietali
710 VI | sám pre seba: "Pre rany Kristove! Však pán Imrich povedal,
711 IV | zbierajú, aby tiahnúc ku Kriváňu, zúrili a búrili nad tichým
712 III| johanita ~na jeho pozrie krištále: ~to sa rozvodní, to sa
713 III| podobný má byť rieke, v ktorej krištáľoch očká nevinných kvietkov
714 I | svätú vieru, za oslobodenie kríža od jarma pohanského. Ja
715 V | Pošťastilo sa ale kráľovi i s križiakmi prísť do Budína." ~Gilbert
716 I | nezanechal, len. nazbieral križiakov a namiestol výpravy do Jeruzalema
717 III| sparných dňov letných sa križujúci. ~Nech si tam búri dnu hlboko
718 VI | k večnej skaze len jeden krok priviesť môže. - Buď teda!" ~
719 IV | keď jej spadne člnok pri krosnách, dvíha ho zas len ten panáčik;
720 III| lev pred slabým človekom, krotiteľom svojím. Ale mužská povaha
721 I | horlivo začali za vec svätú kruté boje, nevykonali ste nič,
722 III| ktoré pnhliadne." ~Gilbert krúti očima napravo i naľavo a
723 VI | nemastnej papuli, že ťa krvavá polievka zaleje! Paľo, lap
724 II | posielali poslov po stoliciach krvavú šabľu v ruke nosiacich na
725 I | pána môjho, syna ohnivej krvi, silnej vôle, mohutnej mužskej
726 I | Karpát, známe my všetci, ktorí alebo teraz, alebo predtým
727 V | pozhovejte," hovorí johanita, "ktorou stranou asi príde pán Veľmožín,
728 VI | sluhom svojim v reči cudzej, ktorú Ondráš nerozumel síce, ale
729 IV | mu boli upreté na dvere, ktorými mladí ľudia vyšli, až sa
730 IV | to nejde po dobrom." Ale ktože sa viac a Ondráša staral?
731 VI | Teraz povedz, ty holomok, ty kujon, ty naničhodník, prečo ťa
732 VI | ty mamľas! Ty rešeto! Ty kulifaj! Ty staré ometlo! Či ty
733 III| v nich obraz svoj, ale i kúpu sa v nich, aby tým zvlažili
734 III| ktorá v hlaholoch spevu kus krátkeho bytia svojho na
735 IV | nepočul. Aha, ale on zná inšie kúsky! Keď ide panna Marienka
736 II | poklady nie podľa ceny, ale na kusy rátal. On šťastia syn, on
737 V | Starý, nepozorovaný, v kúte stojaci Ondráš zakašľal
738 III| dve líca, na dva ústové kútky, na jamku brady. A ona zavisla
739 III| to nepomyslel, ako sa to kvasí v útrobách mojich - Ej,
740 III| a kvitla takými bujnými kvetmi, že keby pravdou bolo líčenie
741 II | na lúkach jeho zhliadlo kvety najrozličnejšej krásy. Hôr,
742 III| krištáľoch očká nevinných kvietkov nezhliadajú sa, len aby
743 III| mrazy zimné, bo ako by tomu kvietku lepšie bolo, keby nebolo
744 III| prudko tečúcich, trhali sme kvietky, tvár svoju do vôd rieky
745 III| Dievča, pekné si ako ten kvietok v čas jarný, ale beda, keby
746 III| bola to jar žitia nášho a kvitla takými bujnými kvetmi, že
747 III| môjho len na brehoch Rhôny kvitne. Dajte mi, strýco, Helenu
748 V | stojaci Ondráš zakašľal i kýchal a mrmlal dač pod nosom,
749 IV | vždy obrátil sa nabok, kýval hlalvou a odŕhal. ~Ondráš
750 III| oproti iným plameňom páli i ľadom mrazí, i mámi ľahkosťou
751 III| viem, že nepochopíš, ako ľadová kôra, utvorivšia sa na prsiach
752 V | Zastavil sa, ruky zložil na ľadviach, hľadel stĺpkom dolu i do
753 III| páli i ľadom mrazí, i mámi ľahkosťou svojou druhých, i ničí ťažkosťou
754 I | šišak zložil a namiesto neho ľahkú čapicu na hlavu posadil.
755 VI | tvár jeho a ústa preriekli lahodne: "Ej, ej, Marienka! Musí
756 V | vzpopomienka na toto pekné, lahodné, nevinné stvorenie božie
757 V | zdal sa naoko byť pokojný i lahodný k dievčaťu. K tomu ho zaneprázdňovali
758 III| uvidíte, že vám bude potom ľahšie, tak ako mne, keď sa môžem
759 IV | ste mních a iste nebudete lámať sľuby pri vstúpení do rehole
760 VI | krvavá polievka zaleje! Paľo, lap ho!" ~Paľo to chcel urobiť,
761 III| dostihnutý na skutku zlom; bo láska naša bola čistá ako žiara
762 V | Ázii dcéru cisára Theodora Laskarisa synovi svojmu Belovi zasľúbiac
763 III| hlboko dojať, bo pravica i ľavica, akoby čarovným prútom uderená,
764 VI | to dievča. Usmievajúc sa, laškujúc, poskakujúc zišla v spoločnosti
765 III| ale, že ste vy hneď boli lepší, keď ste si ju odspievali." ~"
766 III| bielym vyšívaným krížom v lete vetra, a to zo stolice do
767 VI | mládeneckou občerstvený, letel dolu z veže, zbudil sluhov
768 III| horúca, ako keď slnko za letného času roztápa i tie ľady,
769 IV | nahrbia za sparného dňa v letnom čase nad krajinou.Starec
770 III| za časov sparných dňov letných sa križujúci. ~Nech si tam
771 III| piesne každodennej a medzi letom a tokom duše, ktorá v hlaholoch
772 III| neústupný tak pred ňou ako silný lev pred slabým človekom, krotiteľom
773 IV | Gilbert, "bo zle je spiacemu levovi šeptať do ucha o driemajúcej
774 III| vy sa nevyhovárajte tým, lež zaspievajte tú, čo ste si
775 IV | kde čo z Marienkiných vecí ležalo. I koľko ráz smiať sa naň
776 VI | Štiavnicou, Teplou a Liskovou ležiace rozprestrelo a vetrík z
777 VI | obidvaja vŕškom, hore nad Váhom ležiacim. ~Tu ale zavolalo z hory: "
778 IV | tým viacej sa začervenalo líce, tým viacej sa rozširovalo
779 III| kvetmi, že keby pravdou bolo líčenie mohamedánskeho raja, tak
780 III| rieky, ~do nej ich cit tupý lieta. ~A preto syčia vlny Jordána, ~
781 III| vašej, že od samého pokoja lietajú okolo slúch a čela vášho
782 III| krikom zbudený; sluhovia lietali po zámku i vzali ma so sebou
783 VI | vlnami týmito sa ale spolu ligot slnca na šišakoch celého
784 I | blížili sa dva pocestní k Liptovskému zámku. ~
785 V | tu prehliadlo sa ešte po liptovskom vidieku. Gilbert sa pobral
786 V | hen do odľahlých krajov liptovských, že sa kráľ Ondrej, opustený
787 IV | postavu a obrátil kroky k Liptovu zámku. ~Marienka ho smutne,
788 I | inak. Tento bol oblečený v liskavej oceli od päty až po hrdlo;
789 III| musel oblednúť pred žiarou a liskom chvíľ, týchto tak ako človek,
790 I | šeptajúceho - a tu hneď od Liskovej strmo vypínajúcu sa výšinu,
791 VI | Potokom, Štiavnicou, Teplou a Liskovou ležiace rozprestrelo a vetrík
792 V | kde Gllbertovi v dlhom liste potvrdzoval chýry, i vyvolal
793 IV | doviedol. Aha! To sa tak na ňom liští, že ani na svätých na oltári,
794 VI | kepeň i oblečený vrhol sa na lôžko. ~Ešte sa ale ani rozbriežďovať
795 III| Že sa vokradla ľúbosť ľúbenka nám do srdiečka. ~Prečo
796 V | práve teraz. A preto i tak ľúbil Marienku nad všetko na zemi,
797 IV | chcem? ~Chcem, abys' ty ľúbila mňa tak ako ja teba." ~Slová
798 VII| ani zo mňa mníška, ~bo ľúbim Imriška. ~A bolo všetko
799 III| chceš znivočiť ním životy ľudské i deptáš umierajúcich kopyty
800 V | nepomyslel, že ťahy srdca ľudského rozličné cesty nastupujú. ~
801 I | prsiach človeka, o svojej cene ľudskej neznajúceho. Ty pohliadaš,
802 III| radosť duše vyrážať z tiel ľudských, bo som chcel, aby oni to
803 I | každodennom živote hýbajú srdcami ľudskými a rodia zápal v prsiach
804 II | sila telesná a množstvo ľudstva, ale hlava znajúca uhádnuť
805 II | bujno-žlté klasy a oko na lúkach jeho zhliadlo kvety najrozličnejšej
806 I | medzi čistým poľom, zelenými lúkami, belasými horami ako panenka
807 IV | pekné hory, naše voňavé lúky, naše bezparné slniečko,
808 II | trh do Mikuláša alebo do Ľupče alebo do Ružomberka, nuž
809 IV | blízkosti tvojej ako vosk mäkkého. - Čo ja chcem? ~Chcem,
810 III| pravicu jeho do svojej malej mäkkej, úhľadnej rúčky, tľapne
811 III| nevôľa vzbudila v mojom mäkkom srdci, to bolo vtedy po
812 III| ženskej, útlou a ako vosk mäkkou dušou i čarovnou vnadou
813 V | Marienka moja. trošku," odpovie mäkkým hlasom Imrich, dievčinu
814 IV | i starý Ondráš lepšie a mäkšie nosí. To bol mních! A takých
815 III| hovorí hlasom nežnejšim, mäkším Gilbert, "sedeli sme raz
816 I | krajiny povolal a ich obšírnym majetkom nadal, aby mu proti Ondrejovi
817 II | johanita, prevezme správu majetku tvojho a udrží ho, bo je
818 I | sám predtým v Sedmohradsku majetky obdaril. Čo sa dotýka vašej
819 III| cudzincovi rozum, známosť a vôľu, majúcemu zárody k podareniu vlastnému. ~
820 IV | o tisíc rokov zjaviť sa majúcich. Johanita a templár nedbá
821 III| ju radi mali,ona vás rada mala, a zanechala vás pre druhého
822 IV | udrie Saracén proti jeho malému hlúčku a vyschnutá jeho
823 II | predkovia ľudí tých, čo takéto maličkosti teraz zhotovujú, sú najstaršou
824 IV | Najradšej býval okolo Marienky a málokedy opúšťal Liptov zámok. ~Dievča
825 III| plameňom páli i ľadom mrazí, i mámi ľahkosťou svojou druhých,
826 VI | Ondráš ale začal: "Nuž ty mamľas! Ty rešeto! Ty kulifaj!
827 IV | najposlednejšej ihly a nite, kde čo z Marienkiných vecí ležalo. I koľko ráz
828 V | Podobne zasľúbil dcéru Máriu Asanovi, kráľovi bulharskému. ~
829 III| najútlejšíe city srdca svojho pre márny zisk i zapredať miláčka
830 II | hračky pre dietky, ktorých matere svojim synkom jarmočné doniesť
831 IV | velenie veľmajstra skočili ako mátohy nočné na hŕby Saracénov.
832 III| sa nerozpamätám, len že Mauri prepadli zámok na hraniciach
833 I | Šišak visel mu na rukoväti meča dolu, hlava ale bola červenou,
834 VI | spadol, a keď druhý strážca mečom po Ondrášovi mieril, tu
835 VI | Liptove zámku ale nastala medzitým trma-vrma. ~Ešte starý Ondráš
836 I | a predsa zanechávajú v menách a výrazoch šľapaje starodávnych
837 VII| zúčastnilo, ale Koloman v mene otca, kráľa Ondreja, bol
838 II | počitovali. Tak sa časy menia. ~Pán Imrich Alman, dávno
839 I | pri tom Uhorská krajina a menovite náš rád svätého Jána získať
840 IV | pozerajúc pošmúrnym okom, merali kopy nepriateľov a ticho,
841 III| slnce do nich nahliada ~i mesiac studeným okom; ~ale keď
842 III| o tom?! Prežili sme pár mesiacov krásnych; bola to jar žitia
843 IV | začali pútnikov, ale aj tieto mestá napádať, tu zanevrela hŕstka
844 IV | templárov ešte vo Svätej zemi meškajúcich a vtrhla do zemí nepriateľských.
845 I | Tak ľudia mlčia o útvoroch mien, z vlastnej obrazotvornosti
846 VI | strážca mečom po Ondrášovi mieril, tu sa mu v okamihu ešte
847 III| Marienka, ktorá starosti jeho miernila a z čela jeho zháňala chmáry.
848 IV | morské, kde im Saracéni pár miest k obydliu zanechali. Ale
849 IV | výrazy bôľu sa dovedna miešali a šamotina tá vystupovala
850 V | štrnganie ostrôh a zbrane v miešanici s radostnými výkriky Ondrášovými. -
851 III| francúzsky a pieseň jeho mihotala sa citom v Tatrách nepoznaným. ~"
852 II | a keď prídeš na trh do Mikuláša alebo do Ľupče alebo do
853 I | zelenistými vodami vrchom, miláčkom svojím, zemi liptovskej
854 III| odjavilo rúcho svoje, také milé, utešené; tak je i lepšie
855 VI | Marienka! Musí to byť horlivý milenec, keď sa tak sladko odoberá
856 III| nemajú. ~Toho zradila špatná milenka ~toho zradil brat vlastný, ~
857 III| druhého muža - a predsa tak milo s ním rozpráva, občiahol
858 III| prišlo k nemu, usmievalo sa milou tvárou, žiarilo jasným vyhladeným
859 III| od neho vždy váženého a milovaného priateľa, dostihnutý na
860 III| oprúc oko na Marienku, mimovoľne preriekol: "Ale jej duša?" -
861 II | pána Imricha Almana, šuhaja mladého, driečneho, i s rodinou
862 I | kedykoľvek sa obrátil jazdec k mladému spoločníkovi svojmu. Z celého
863 V | dievčaťa s každodennými mládencami a že sa slabá dievka práve
864 VI | ľahko ako osemnásťročný mládenec. Brána sa spustila, starec
865 VI | nazad príde!" A akoby silou mládeneckou občerstvený, letel dolu
866 IV | nových ale ta vyslať, aby mládež vyzývali ku vstúpeniu do
867 IV | upreté na dvere, ktorými mladí ľudia vyšli, až sa naostatok
868 IV | starkého, čo tu sem s týmto mladochom prišiel; ale i tento bol
869 II | mne sa snívalo za dávnych mladých časov o dievčatku, oproti
870 I | pŕs zakopaný. Tak ľudia mlčia o útvoroch mien, z vlastnej
871 IV | naľavo i ide mu tak jazyk ako mlyn, nie hádam pri modlidbe
872 IV | hovoril: "Mních? Mních! Mnich! Hľa, hľa, hľa, dajtimibože
873 IV | To bol mních! A takých mníchov ja rád vidím! Ale toto?
874 VII| teba mních, ~ani zo mňa mníška, ~bo ľúbim Imriška. ~A bolo
875 IV | jej ihlice. A má ten veru mníšsky odev, ako ten starký pán,
876 I | Ondrej kráľ s bratom svojím mnohé rozbroje mal, znáte, že
877 V | železné odenie svoje a po mnohých otázkach razom Marienkou
878 II | meč, nie sila telesná a množstvo ľudstva, ale hlava znajúca
879 III| našu prebodla, prenikla mocou svojou a bola by vystrelila
880 IV | ako mlyn, nie hádam pri modlidbe ale pri našej Marienke.
881 IV | mních? - Ale však sa ten ani modliť nevie! Aspoň o tom nikto
882 III| keby pravdou bolo líčenie mohamedánskeho raja, tak by tento musel
883 III| je žena, slabá síce, ale mohutná oproti vnútornostiam duše
884 II | Bol to zámok mohutný, ale mohutnejší jeho pán. Pán Velmožín bol
885 IV | ktorý myslí, povedomý súc mohutnosti svojej, že sa mu všetko
886 III| povedala, že nerozumieš slovám mojim a že všetko, čo z úst mojich
887 III| pozerali sme na vlny do mora tečúce, aby naveky zhynuli
888 VI | pokrývajúci, že vyzeral ako tok morských vĺn, naháňajúcich sa medzi
889 III| rozčúlení ihrali city v srdci, motali sa myšlienky v hlave jedna
890 IV | chvílu čakajú, ked ďubať budú mozgy z mohutnej hlavy jeho. ~
891 V | len dlho nezostaňte, bo tu môžeme prípravy urobiť k prijatiu
892 I | náš ľahko naučí každému možnému spôsobu bojovania, a keď
893 I | sme podľa našej najlepšej možnosti podporovať podujatie jeho." ~
894 III| obrat v duši mojej už nie je možný!" ~"Nie tak, nie, pán Gilbert,"
895 V | ráde, bez rytierstva, bez možných statkov, bez budúcnosti
896 VII| spomienky, tu sa obyčajne začali mráčky sťahovať na čele jeho. Ale
897 III| nevideli, uši nič nepočuli a že mrákota zahalila i dušu i zmysly
898 III| iným plameňom páli i ľadom mrazí, i mámi ľahkosťou svojou
899 V | Ondráš zakašľal i kýchal a mrmlal dač pod nosom, ale nevšimol
900 IV | ani napravo, ani naľavo, mrmle si vždy dač pod nosom a
901 III| Marienka! Ale keď tys' múdrejšia odo mňa, zrob zo mňa človeka,
902 I | starec, "a nerozumie im svet, múdrosťou svojou všetko pochopiť chcejúci;
903 IV | vždy vyskytol so svojím múdrym poznamenaním i odporoval
904 III| akoby pozerali len preto, že musia, a ústa, tie šomrú mne neznáme
905 I | chceme hrob svätý oslobodiť, musíme mať zápal svätý za vec našu,
906 IV | najvýznamnejších, v boji mužov a veľmajster odporúčal Francúzom
907 III| zháňala chmáry. I dobre je mužovi činu, ked útla ruka ženskej,
908 V | ta chýli, kde čuje silu mužskosti. Nepomyslel ale na rozličnosť
909 V | slzy radosti. ~Gilberta to myklo, zdvihol prudko hlavu i
910 V | všetci navrátivší sa páni tak mysleli." ~"Poďme mu, Imriško, poďme
911 I | srdci, ale radšej otupno na mysli, že jeho hlboké presvedčenie
912 V | žiadnej sily k odporu. Myslia teda, že sú práve oni spor
913 II | Velmožínovi: "Syn môj! Pravdu máš mysliac, že tvoje postavenie v Liptove
914 III| človek žijúci len, aby žil, mysliaci len zato, že musí, cítiaci
915 VI | čo si má o všetkom tom myslieť; ale rozdráždená horlivosť
916 I | zabúdate na ľud zbožnejší mysľou, úprimnejší srdcom od vás." ~
917 II | zabudnuté, alebo aspoň tak naboku odstavené, že nikomu ani
918 II | muž myšlienky a zápalu náboženského, neobzeral sa dlho na to
919 VI | šiel do strážnice i kázal náčelníkorvi stráže, pokiaľ sa nenavráti,
920 III| človeku celom, v ktorom sa nachádza, ale vyhodený súc do sveta,
921 I | vážnych, že v skrytosti sa nachádzajú plemená, posiaľ nepoznaté
922 V | odoberajúc mu v blízkosti sa nachádzajúci majetok, ale spolu i dôchodky
923 III| možno vydržať. ~Kdekoľvek sa nachádzali prívrženci kráľovi, museli
924 VI | ozbrojencov, opýtalo sa dievča: "Načože tu títo ľudia stoja?" ~"
925 I | a ich obšírnym majetkom nadal, aby mu proti Ondrejovi
926 V | Pod touto výmienkou chcú i naďalej bojovať za kráľa i navzdor
927 I | medzi ním prebývali, že on, nadchnutý duchom zbožným, vytrvá v
928 V | izbe prechádzajúc. Všetky nádeje boli razom zničené. Sláva
929 V | viacej, čím menej mu ona sama nádeju akej-takej budúcnosti dávala. ~
930 IV | oko jeho a postava jeho nadobývala podobu velikána, ktorý myslí,
931 V | čierny vlas svoj od čela nadol a preriekol vážnym hlasom: "
932 III| takým vznešeným, takým nadsvetským preniknutá, že človek pritom
933 III| zostaňte dlhší čas u nás a nadýchajte sa dobre nášho liptovského
934 V | myšlienky preletúvali hlavu a nadýmali prsia jeho, bo hádam nikdy
935 III| človeka harmóniou hlasu nadzemského, nielen výrazy slov, ale
936 III| pozdvihla sa i zakryla tvár nadšenosťou rozjarenú. ~Marienka síce
937 VI | vyzeral ako tok morských vĺn, naháňajúcich sa medzi sebou. ~Medzi vlnami
938 VII| dobre videl a počul, keď naháňal mnícha a že by bez neho
939 V | náruživosti jeho. Podľa jeho náhľadu muselo rozumné dievča cítiť,
940 V | noci ustavične na ceste, náhliac sa domov cez rozličné kraje,
941 III| i keď sa slnce do nich nahliada ~i mesiac studeným okom; ~
942 I | určené pobral; týmto aj preto nahnevaný Ondrej, že mu otec žiadne
943 III| nikoho niet, kto by ti mohol nahradiť všetky ustávania žitia tvojho -
944 IV | očima ako mrákavy, keď sa nahrbia za sparného dňa v letnom
945 III| povaha nikdy na sebe nechce najavo dávať, že je slabším od
946 VI | zubami bežal ako bez seba najbližšími schodmi dolu na dvor zámocký
947 III| v nich najľudskejšieho, najkrásnejšieho bolo." ~Tu sa zrak Gilberta
948 V | Cesta z Budína k nám je najlepšia," odpovie Imrich, "hore
949 III| umierať musí - to, čo v nich najľudskejšieho, najkrásnejšieho bolo." ~
950 V | dievčaťom. ~Duma jeho neopúšťala najmenšej pochybnosti v dobrý výsledok
951 III| každodenne, nemysliac pritom najmenšie na dač inšieho ako na obstaranie
952 III| rieka cíti, čo je to ~nám najmilších ľudí zrada. ~Zmraštila sa
953 IV | odporúčal Francúzom jedného z najmladších - mňa. Ja ale vzoprel som
954 I | zámok je v Horných Uhrách najmocnejší, cesta svätopanenská ho
955 I | udržaný. Cieľom naším je teraz najmocnejšie hlavy z krajiny do Svätej
956 II | tvojho a udrží ho, bo je najpodujímavejší a najrozumnejší člen rádu
957 IV | samojediný znal, a to i do najposlednejšej ihly a nite, kde čo z Marienkiných
958 III| uľaviť, a nech je to i ten najposlednejší žobrák. A vidíte," pokračuje
959 III| hlavatého ináčej zemianstva najpovoľnejšie prostriedky vôle svojej,
960 III| i slniečko, sluha jeho z najprvnejších pri Helene!" tak hovoril
961 II | lúkach jeho zhliadlo kvety najrozličnejšej krásy. Hôr, tých mal dosť,
962 II | bo je najpodujímavejší a najrozumnejší člen rádu svojho, hoc je
963 I | Svätej země vypraviť a medzi najsilnejších prislúcha pán Liptovského
964 IV | vodrať sa do vnútornosti jej najskrytejšej a tam pohyby jej duše vypátrať
965 III| čo muža bolí tak hlboko v najskrytejšom záhybe duše; ale viem, že
966 II | maličkosti teraz zhotovujú, sú najstaršou zemianskou rodinou v Liptove
967 VII| opatrovali. ~Velmožín sa stal najtajnejším radcom ,kráľa Ondreja, prv
968 I | výprave vojenskej, čo je uňho najťažšie, to sa zná podrobiť, akoby
969 III| dych duše svojej, zradiť najútlejšíe city srdca svojho pre márny
970 II | pán mohutný a práve dnes v najväčšej sláve ukázala sa moc jeho. ~
971 III| dieťa moje! To bola moja najväčšia radosť duše vyrážať z tiel
972 III| úprimne s každým hovoriť i najväčšiu radosť mám, keď môžem komu
973 IV | anglickú. Komtúri sa volia z najvýznamnejších, v boji mužov a veľmajster
974 V | svoju na svete, tak zahrnutú náklonnosť svoju k ženskej ako práve
975 III| roztápa i tie ľady, čo sa nakopili za sto rokov na vrchoch
976 IV | okrem u nás v kaplnke dvoch namaľovaných, z ktorých sa jeden sám
977 I | len. nazbieral križiakov a namiestol výpravy do Jeruzalema vtrhol
978 VI | ty holomok, ty kujon, ty naničhodník, prečo ťa sem tvoj pán na
979 V | ničím viacej na ňu a zdal sa naoko byť pokojný i lahodný k
980 V | výpravy svätej prichádza, napáda; proti Haliči však strojí
981 V | i križiaci, bol všadiaľ napádaný od svojho vlastného ľudu;
982 IV | pútnikov, ale aj tieto mestá napádať, tu zanevrela hŕstka kresťanov
983 II | ochraňoval Uhorskú krajinu od nápadov poľských a udržoval Halič;
984 III| keď sa dívame na smiešne nápady detí, i vypovedal: "Nuž
985 III| počúvala Gilbertove slová s napnutosťou. ~Marienka povie potichu: "
986 III| nich nie obecný, obyčajný, napodobnený, od druhého pošlý, ale vlastný
987 I | výprave mnoho pokladov, napomínal biskupa jágerského a pätikostolského,
988 VI | jeho obozretné počínanie v náradách vojenských a práve preto
989 II | vojenské heslo chorvátskeho národa: "Vivat Banus cum Croatis!"
990 IV | časov, i bol svedkom jej narodenia, jej detinstva, jej vyvinutia.
991 IV | krem Parižoviec, kde sa narodil, skoro nikde nebýval, len
992 IV | prikročil k voleniu komtúrov pre národnosť francúzsku, španielsku a
993 V | kontúrstvo bez oprávnenej národnosti v ráde, bez rytierstva,
994 III| neskúsený a iste upustíš od nárokov svojich, keď si vec lepšie
995 IV | Gilbertovi sa vzbúrila stará náruživosť. ~Tvár jeho zostala ako
996 V | pochybnosti v dobrý výsledok náruživosti jeho. Podľa jeho náhľadu
997 VI | neznajúc ani, čo sa mu robí, nasledoval horlivo rozdráždeného sluhu,
998 IV | Marienka ho smutne, bez slova nasledovala. ~Nikomu nenapadlo na vracajúcich
999 VI | ním. ~Na Liptove zámku ale nastala medzitým trma-vrma. ~Ešte
1000 II | druha detinstva svojho a keď nastali doby, kde detinstvo prestalo,
1001 V | ľudského rozličné cesty nastupujú. ~Imrich zložil železné
1002 IV | veľmajster sa obzrie a vidí nátlak zo všetkých strán. Chudá
|