1-hovor | hrack-natla | nauce-ozbro | oznac-rozcu | rozdi-upret | uprim-zavie | zavis-zobra
Cap.
1003 III| Gilbert, ja som dievča mladé, naučené od detinstva úprimne s každým
1004 I | stojím, že sa ľud náš ľahko naučí každému možnému spôsobu
1005 III| sebe obsahujúcu, ale pre nával nekonečného oceánu vyraziť
1006 III| potúžená silou novou všetkým návalom protivného osudu odolať
1007 IV | húfok našich - viac odolať návalu saracénskemu nemôžuc - podliehal,
1008 V | aby som tam podľa vášho návodu poriadky, rovné vašim, zavádzal.
1009 III| predstavený obšírnejšie návody o bránem Horného Uhorska
1010 V | vojskom nazad do Uhorska navracia. ~Opát svätomartinský Uriáš
1011 V | rozľútený nad všetkým, čo pri návrate skúsil. Uhrom vraj zamýšla
1012 V | zajtra nenavrátil; ale ak sa navráti, to by nám, pravda, viac
1013 V | nie doma, keď sa už všetci navrátili? Čis' nič o ňom nepočul?" ~,.
1014 III| doby žitia krásne, ktoré sa navrátiť nikdy viac nemajú, hlboko
1015 V | nešla, však sa beztoho skoro navrátite." odpovie Imrich, "ale teraz
1016 V | odpovie Imrich, "ale všetci navrátivší sa páni tak mysleli." ~"
1017 I | súvisí s našou terajšou návštevou v týchto hornatých krajoch.
1018 I | kniežatstvo nezanechal, len. nazbieral križiakov a namiestol výpravy
1019 III| bolo tam zle, zle - a tí sa nazdali, že je to moja rozumnosť,
1020 III| prudkosti, že bys' sa mohol nazdať, že to nie ani koňovi, ani
1021 I | nad ľud Karpát; a tak kým nazdávate sa vy, že od vás spasenie
1022 VII| do Váhu zletel. Ľud preto nazval vrchovinu túto Mníchom. ~
1023 I | Tento vrch, túto výšinu nazýva ľud až podnes Mníchom a
1024 V | počul divné veci rozprávať. Naši dorazili šťastne do Svätej
1025 VI | rozčúlený starec i tu rady našiel. ~"Postojte," povedal, "
1026 I | poslušnosti byť udržaný. Cieľom naším je teraz najmocnejšie hlavy
1027 I | hovorím, to spolu súvisí s našou terajšou návštevou v týchto
1028 V | tam! Veľmožín príde, ak je nažive, prevezme sám správu i nad
1029 IV | nevidí nič, nepočuje nič a nebadá, že ho i zboka i zozadu
1030 IV | krajinách." ~"Ale vy to teraz nebanujete," prerečie po dlhšom počúvaní
1031 III| naša bola čistá ako žiara nebeská, keď sa rozblyští vo velebe
1032 III| nad kým zaligotalo slnce nebeské, aby žiaru svoju vylialo
1033 III| vylieva božstvo potoky rosy nebeskej. ~Ale čo ďalej hovoriť o
1034 VI | do krajín východných i o nebezpečenstvách v nepriateľskom kraji, obzvlášte
1035 VI | porozprával im krátkymi slovami o nebezpečenstve ich pána i išiel s nimi,
1036 VI | Gilbert, však nám hádam nebezpečenstvo nenastáva?" ~"To nie," usmejúc
1037 II | tvoja, jediné dieťa tvojej nebohej ženy, je tvoje, jediné,
1038 IV | ich." ~"Jaj! Ja sa toho nebojím," hovorí Marienka, "vy ste
1039 III| čo povedať chcete, ale nebojte sa, moje srdce nezvädne,
1040 III| zapadlo. ~Duša Marienky taká nebola, a to pocítil Gilbert a
1041 III| liptovského povetria." ~"Veru nebudem, bo som všetko prežil, všetko
1042 IV | preňho; a vy ste mních a iste nebudete lámať sľuby pri vstúpení
1043 IV | sa narodil, skoro nikde nebýval, len na Liptove zámku. Preto
1044 IV | ani končiare vrchov vašich nečahajú, a ty sa zaskvieš vo sláve
1045 V | radosťou preniknutá Marienka ho nechcela pustiť i hladkala mu ruku,
1046 III| Nie." ~"Aha, to vy viac nechcete vedieť, však ja to viem,
1047 V | moje! S vojskom sa v noci nechodí, obzvlášte ale cez Váh nie;
1048 V | zemianstvom, kráľa prijať nechtiacim i Poliakov do Krajiny uhorskej
1049 V | pán Veľmožín, aby sme ho nechybili a vás ráno budiť nemuseli?" "
1050 IV | ba sme o nich predtým ani nechyrovali:" ~"Na to je pár slov dosť,
1051 V | jeho, bo hádam nikdy ešte necítil tak opustenosť svoju na
1052 III| studení, vy ste tu takí necitliví, že neznáte, čo je to, keď
1053 III| ten jeden jediný okamih nedal za päťdesiat životov a za
1054 I | zve Mníchom, a to od skaly neďaleko Váhu nad hradskou pozdlžmo
1055 IV | majúcich. Johanita a templár nedbá na to nič a ide ďalej a
1056 V | najradšej sama. Gilbert zas nedoliehal ničím viacej na ňu a zdal
1057 IV | bezhraničná k dieťaťu, k Marienke, nedopustila, aby kto nad nim horoval
1058 III| vy páni! Sľúbite a potom nedržíte slovo." I zvesila hlavu,
1059 III| usmial i vypovedal: ,No, no, nehádž tak divé zraky na mňa; však
1060 I | znovu upadol, keď títo, nehľadiac na zmužilosť a bojachtivosť
1061 I | jarma pohanského. Ja som nehodný služobník," pokračuje ďalej
1062 IV | vychádzala zo zámku, to mu viac nehovorila: "Ondráš, poď so mnou" Alebo: "
1063 III| meč vnikal do jej duše. Nehovorili sme nič, nič; ale po jej
1064 V | Ale nič, nič mi viac nehovorte," pokračovalo dievča horlivo, ,;
1065 III| povedala: "Ale, pán Gilbert, nehovorteže také reči, vidíte, ja nerozumiem
1066 III| na svete okrem skonania neistého spôsobu, nemá slov pri hlasoch
1067 VI | neboli, on ju teraz odviedol, nejdúc hore, ale dolu Váhom, on
1068 III| nič. Veru, veru by mi to nejeden mladý pán, bývajúc v dome
1069 VI | ctil Gilberta a vážil si ho nekonečne pre jeho obozretné počínanie
1070 III| obsahujúcu, ale pre nával nekonečného oceánu vyraziť sa nemohúcu. ~
1071 II | preto tvoju tvár nikdy nekryje hmlistá pošmúrnosť. Ale
1072 III| docela vyhaslo, nevidí nič a neleje viacej prúdy ako studienka
1073 III| Janíčko, už radi mali. ~"No neľúbi sa vám tá pesnička, pán
1074 V | utíšiť vzburu povoľnosťou, nemajúc teraz, keď zve zrno prívržencov
1075 III| majetok, teraz si úbohá, nič nemajúca sirota krem slávneho mena
1076 VI | neotvoríš, dostaneš po svojej nemastnej papuli, že ťa krvavá polievka
1077 I | Anglicku a pyšnom Španielsku nemáš nad ľud Karpát; a tak kým
1078 I | králi predošlí i v Uhrách nemeckému rádu darúvali rozsiahle
1079 I | zápalistej Francii, ani v umnom Nemecku, ani v opatrnom Anglicku
1080 I | za predmet úsmechu -hoc i nemému -slúžiť môže. Ale v povedomí
1081 VI | vzdialili, tu starec ani okamih nemeškal, ale s drgajúcimi zubami
1082 I | sú tajomstvá zrejmé oku nemluvňaťa a človeku neskazenému, ktoré
1083 V | vyzdravení sa s vychudnutým, nemocami rozriedeným vojskom domov
1084 V | johanitom, len keď mu vyhnúť nemohla, a bývala najradšej sama.
1085 I | ustávaniu nášmu obsiahnuť nemohli." ~"To práve je mojou úlohou
1086 IV | plamenné slnce Francie vašej nemohlo zohnať oblaky z čela vášho.
1087 III| ale na povrch predrať sa nemohúce, do jeho vnútornosti preliať
1088 III| nikdy nazad viac vziať sa nemohúci, oceľovými okovami zatvára
1089 III| nekonečného oceánu vyraziť sa nemohúcu. ~Dievča hľadelo naňho čistým
1090 IV | udusujúc: "Nie, dievča! Ty nemôžeš byť ženou každodenného človeka!
1091 I | Svätej zeme - udržať, čo by nemožným bolo, keby o udržaní svojho
1092 V | nechybili a vás ráno budiť nemuseli?" "Cesta z Budína k nám
1093 IV | hriešna duša, prečos' taký nemý?" ~"Nač?" bola odpoveď. ~"
1094 I | nepomysliš, že v týchto pustých, nemých hornatých krajoch prebýva
1095 III| obskakuje nevinne, každodenne, nemysliac pritom najmenšie na dač
1096 IV | podarilo oslobodiť starca nemysliaceho viac na život. ~Veľmajster
1097 IV | vaša tvár sa vyjasňuje, nemyslíte na bitky a každý rozkazy
1098 III| hlbšieho, dač šlachetnejšieho, nenachádza uspokojenia vlastného ako
1099 III| pokiaľ aspoň aký-taký zámysel nenájde ochrániť aspoň tvár dôslednosti;
1100 IV | slova nasledovala. ~Nikomu nenapadlo na vracajúcich sa pozerať,
1101 II | odstavené, že nikomu ani nenapadne šľapaje predkov svojich
1102 VI | nám hádam nebezpečenstvo nenastáva?" ~"To nie," usmejúc sa
1103 I | kraje. Tak dlho opan zostala nenávisť medzi dvoma bratmi. Po smrti
1104 VI | náčelníkorvi stráže, pokiaľ sa nenavráti, nikoho zo zámku nevzpúšťať,
1105 V | sa ešte dnes lebo zajtra nenavrátil; ale ak sa navráti, to by
1106 III| kratším, do tváre udrie oheň neobyčajný a medzi dvoma očima tam,
1107 II | myšlienky a zápalu náboženského, neobzeral sa dlho na to i prehovoril
1108 IV | zošedivel, teraz sa naňho ani neobzrela. Keď vychádzala zo zámku,
1109 IV | zabudli už i na... Helenu." ~Neočakávané bolo Gilbertovo vyslovenie
1110 I | tak vy zostanete tu ,a neodídete do Trenčína, kde ste hlavne
1111 I | hoc ti na otázku nič viac neodpovie, len že sa ten vrch zve
1112 I | neopustí a ho nazad ku domov neodvolá, pokiaľ nevyplnil sľub svoj,
1113 III| odrazu počujem výrok tvrdý, neodvolateľný, že duša duše mojej, že
1114 IV | nerobil. ~Na Ondráša sa viac neohliadol. ~Vzniesol dohora dumné
1115 I | dobre stojím, že on ľud svoj neopustí a ho nazad ku domov neodvolá,
1116 V | za dievčaťom. ~Duma jeho neopúšťala najmenšej pochybnosti v
1117 III| môjho jeleňa. ~Janíčko malý, neostaralý, ~Dobre by sme si, Janko,
1118 VI | Lebo ak v tom okamihu neotvoríš, dostaneš po svojej nemastnej
1119 IV | zámku so zvesenou hlavou, neozrie sa ani napravo, ani naľavo,
1120 III| čiernu bradu, "keď sa ti nepáči spev môj, tak zaspievaj
1121 IV | páčilo. ~Teraz sa mu najviac nepáčilo, že Marienka, jeho vlastné
1122 III| len na perách vidieť bolo nepatrné, ale predsa významné hýbanie.
1123 III| srdce brnením predtým nikdy nepaznatým. Šli sme na breh Rhôny i
1124 VI | Ondrášova bola pravdivá, hoc nepochopil príčinu blíženia sa dupotu,
1125 III| záhybe duše; ale viem, že nepochopíš, ako ľadová kôra, utvorivšia
1126 VI | Počkajte, už ich máme, a len nepochopujem, že sa dupot dvoch koní
1127 IV | istote víťazstva nevidí nič, nepočuje nič a nebadá, že ho i zboka
1128 III| Marienka síce slová také nepočula nikdy, ale jej predsa bolo
1129 III| moje nič nevideli, uši nič nepočuli a že mrákota zahalila i
1130 V | iste príde smutný domov nad nepodarenou výpravou a bohzná, čo ho
1131 II | panenstva. - A škoda, žes' to nepohliadala na mňa! Však si ty beztoho
1132 III| tvár vaša studená ako ľad, nepohnuteľná ako vylištená oceľ, čelo
1133 IV | vsať chcelo, i povedal: "No nepôjdeme, Marienka?" ~"Pôjdeme." ~
1134 III| takýmito urobila, a nie váš nepokoj duše. No počkajte," usmievavým
1135 VI | dohoniť nemôžuc. I začali byť nepokojní nad neskorým výsledkom ich
1136 II | zhromažďujú sa okolo nich, nikdy nepomysliac na to, že predkovia ľudí
1137 I | ktorému ty rozumieš, a nepomysliš, že v týchto pustých, nemých
1138 III| otriasaní sa hlasu, ktorému neporozumie človek žijúci len, aby žil,
1139 VI | Keby to bolo na dlhší čas, nepovedal by som nič, ale za pár hodín
1140 III| lepšie dievčine, keď ani nepozná, že by mrazy prísť mohli
1141 IV | pokoj v týchto nám dosiaľ nepoznaných krajinách." ~"Ale vy to
1142 III| mihotala sa citom v Tatrách nepoznaným. ~"Ale preboha, čo vám je?"
1143 I | nachádzajú plemená, posiaľ nepoznaté ľuďom činu -a len dvoje
1144 V | pánu Veľmožínovi." ~Starý, nepozorovaný, v kúte stojaci Ondráš zakašľal
1145 III| ňou, keď myslí, že ona to nepozoruje, prsia jeho vlniť sa začnú,
1146 III| oproti Poľskej i oproti neprajným kráľovi velikášom a po horných
1147 VI | Ale ponáhľajme sa, aby nás nepredišlel, bo tu ani brodu, ani člnov
1148 V | Alman. ~Gilbertovi bolo nepriam okolo srdca, dievča ale
1149 IV | jeho tým viacej zúri medzi nepriateľom, takže široký plášť jeho
1150 IV | nemu i odrážal som seky nepriateľské od neho, až sa mi podarilo
1151 VI | východných i o nebezpečenstvách v nepriateľskom kraji, obzvlášte ale vo
1152 IV | meškajúcich a vtrhla do zemí nepriateľských. Saracén ale stiahol sily
1153 VI | Ja mám isť preč, a ty neprichádzaš k posluhe." ~"Niet času
1154 VI | odkiaľ nikdy viac do Liptova neprídeš." ~Tento, cítiac studené
1155 VI | povetrí, kým i koňa i jazdca neprikryli tam dolu pod príkrym, kolmým
1156 V | kliatbou pápežskou, ak sa neprinavrátia k poslušnosti, bo zásluhy
1157 VI | si okolo tváre, akoby jej neprirodzenú bezvýraznosť zakrývať chceli,
1158 IV | nášho a mňa sem, aby sme v neprítomnosti kráľovej z jednej strany
1159 VI | pokutou smrti nikoho dnu nepustiť, a keby kto z izby vyšiel,
1160 VI | stráži, aby nikoho zo zámku nepúšťala. A tu ležia jeho ľudia,
1161 V | krútil hlavou i vypovedal: "Neraduj sa tak, Marienka! Otec tvoj
1162 VI | dievča, "choď, však to nič nerobi, žes' ospanlivý." ~Vtom
1163 IV | sklopila oči. ~Nič si z toho nerobil. ~Na Ondráša sa viac neohliadol. ~
1164 IV | Gilbert a Marienka boli nerozdvojní. ~Vojenské rozkazy Gilbertove
1165 III| vsať chcela, aby spojene, nerozlučne jedna v druhej bývať a tak
1166 III| sa von so mnou. Viac sa nerozpamätám, len že Mauri prepadli zámok
1167 VI | reči cudzej, ktorú Ondráš nerozumel síce, ale nič dobrého netušiaceho
1168 I | odpovie zhrbený starec, "a nerozumie im svet, múdrosťou svojou
1169 V | ju za rúčku: "Marienka, nesiem ti novinu." ~"Akú, pán Gilbert?"
1170 I | oku nemluvňaťa a človeku neskazenému, ktoré v každodennom živote
1171 II | Liptovský zámok o pol dňa neskorej druhé osobníctvo a služobníctvo
1172 VI | začali byť nepokojní nad neskorým výsledkom ich predsavzatia;
1173 III| odpovedal: ,Ty si mladý, neskúsený a iste upustíš od nárokov
1174 III| že ste ešte ani všetko neskúsili, ani že sám seba neznáte;
1175 III| ale Marienka to spozorovať nesmie, a tak ruka Gilbertova čiaha
1176 IV | tajomstvo svoje, nikto viac nespomenul. Zamyslel sa, zvesil oko
1177 IV | rozkladá po holých halúzkach, nespomína si viac na uschnuté, vetry
1178 IV | Marienku nestará. Táto to ani nespozorovala, ale naostatok jej predsa
1179 V | pilne reči Imrichove, oka nespustiac z neho. Pohladil si potom
1180 IV | sa viacej ani o Marienku nestará. Táto to ani nespozorovala,
1181 IV | priazni u jeho panenky. On sa nestaral nikdy, čo si tam pán robí
1182 II | Uriáš, muž vážny, mu docela netajil, prečo ho kráľ vlastne k
1183 VI | som ho uvidela." ~,,1 to netreba, mohla bys' ho predsa zbudiť." ~"
1184 VI | dlhší čas, kým naostatok netriasol prstom, a potichu prehovoril: "
1185 VI | cestu hotová, očakávajúc netrpezlivo príchod Gilbertov, namiesto
1186 VI | nerozumel síce, ale nič dobrého netušiaceho obišiel ho predsa pritom
1187 III| dač jeho osoby vlastnej netýkalo. Traja spolu bavievali sme
1188 II | tvoja pritom, tak sa iste neumenší; teraz ale treba skorej
1189 VI | seba ústa: "Johanita nikdy neupustil od zámyslov svojich a teba,
1190 III| ľudia, čo vám nikdy nič neurobili, vami ničení boli?" ~"Nie,
1191 III| Nie,' odpoviem ja, ,to neurobím, bo šťastie žitia môjho
1192 III| očká i stál človek tvrdý, neústupný tak pred ňou ako silný lev
1193 VI | vojenských a práve preto nevedel, čo si má o všetkom tom
1194 IV | na to Marienka, "veru som nevedela, žes' ty taký figliar a
1195 III| zatriasanie celej bytosti mojej! I nevediac, čo hovorím, volal som: ,
1196 III| na čele sa zjavili chmáry nevediace, že prezradzujú i bolesť
1197 III| nič im viac nezostalo, ~bo neveria v štastie sveta, ~tak keď
1198 I | že som slovám vašim sprvu neveril. Teraz rozumiem, že celá
1199 IV | ja to, pán Gilbert, raz neverím." ~"Ale uveríš, dievka moja,"
1200 I | jest náčelníkov, zas do rúk neverných znovu upadol, keď títo,
1201 IV | u nás ľudí vám podobných nevídať, ba sme o nich predtým ani
1202 III| to viem, že oči moje nič nevideli, uši nič nepočuli a že mrákota
1203 IV | odvetil starký, "vidíš - nevidíš, keby som len to videl,
1204 IV | Ale však sa ten ani modliť nevie! Aspoň o tom nikto doteraz
1205 IV | z hodvábu, o čom my nič nevieme; a pritom nosí šabľu i železné
1206 VI | Ty staré ometlo! Či ty nevieš, že je toto náš budúci pán,
1207 III| Gilbert, "aby som mohol nevinnosť tvoju kaliť príklady, ako
1208 I | ľudu svojho, .len z čírej nevinnosti ponavracali sa domov." ~"
1209 III| v ktorej krištáľoch očká nevinných kvietkov nezhliadajú sa,
1210 III| nami stojaceho. Ak sa kedy nevôľa vzbudila v mojom mäkkom
1211 IV | proti mne'" Ani mu viac nevravela: "Ondráš, podaj mi to!" - "
1212 III| som tak, tak; ale vy sa nevyhovárajte tým, lež zaspievajte tú,
1213 I | vyučeným v zbroji neverným nič nevykoná; po druhé ale, že ľud hoc
1214 I | za vec svätú kruté boje, nevykonali ste nič, bo duše vaše nemali
1215 I | ku domov neodvolá, pokiaľ nevyplnil sľub svoj, otcovi a cirkvi
1216 IV | chcete byť taký múdry, že to nevypoviete, a ja predsa viem, že sa
1217 I | bez tohoto nikde, lebo nevytrváme ináč v boji .a spolu zneuctíme
1218 VI | nenavráti, nikoho zo zámku nevzpúšťať, i vzal zo svojich vlastných
1219 V | mrmlal dač pod nosom, ale nevšimol si ho nikto. ~"Nedbám, pán
1220 III| smiať chce." ~"Ach, čo! Vás nezabáva nič i myslíte si, že len
1221 II | Liptove zámku slávny hod. ~Nezabudol na dieťa svoje jediné, Marienku.
1222 VI | sa ale ani rozbriežďovať nezačínalo, vstal, vzal na seba pancier,
1223 I | otec žiadne kniežatstvo nezanechal, len. nazbieral križiakov
1224 II | Marienku, či tvoje oko nezavisne na tej velebe stvorenia
1225 V | by nám, pravda, viac času nezbývalo." ~"Ale ozajst, Imriško,
1226 III| očká nevinných kvietkov nezhliadajú sa, len aby videli v nich
1227 III| jedného tak obveje druhého, že nezná, čo sa s ním robí, i že
1228 I | človeka, o svojej cene ľudskej neznajúceho. Ty pohliadaš, syn môj,
1229 III| Gilberta za obidve ruky i s neznámou predtým horlivosťou vyrieklo: ,,
1230 III| prichádzajúceho z ciest jej neznámych, obskakuje nevinne, každodenne,
1231 III| takže keby ju on pod okovami neznastva a podrobenosti pod vôľou
1232 III| odvrátiac sa od Marienky, "ty to neznáš... Vy ste tu takí studení,
1233 VI | k ochrane, aby ich nikto neznepokojoval, sčiastky k obsluhe, keby
1234 III| prešťastný. ~Na svete nič im viac nezostalo, ~bo neveria v štastie sveta, ~
1235 V | odvetí Imrich, "len dlho nezostaňte, bo tu môžeme prípravy urobiť
1236 II | kresťanstva celého. Ak sa nezväčší moc tvoja pritom, tak sa
1237 III| ale nebojte sa, moje srdce nezvädne, keď vy mi len o sebe rozprávať
1238 V | Marienka. ~"Blázon, čo by si nešla, však sa beztoho skoro navrátite."
1239 III| skôr zoberie i v šťastí i v nešťastí, v radosti i smútku, tak
1240 IV | tvoja bezstarostlivá, vždy nežná myseľ rozbila ľady dušu
1241 III| dieťa moje," hovorí hlasom nežnejšim, mäkším Gilbert, "sedeli
1242 III| nikdy nič neurobili, vami ničení boli?" ~"Nie, dieťa moje!
1243 III| ľahkosťou svojou druhých, i ničí ťažkosťou vlastnou, čo mu
1244 V | Gilbert zas nedoliehal ničím viacej na ňu a zdal sa naoko
1245 III| neznáme slová a keď tu i tu niečo zanôtia, to ma až mráz preniká,
1246 III| schýlené čelo, oči a tvár. ,Niekoľko hodín predtým bolo s tebou
1247 IV | mních? Nuž dobre! Jesto ešte niekto na svete, čo má moc dané
1248 II | jeho; a polia jeho široko niesli bujno-žlté klasy a oko na
1249 IV | To nejde po dobrom! Keď nieto, ani pána, ani pána Imricha,
1250 IV | nedopustila, aby kto nad nim horoval v priazni u jeho
1251 V | arcibiskupovi, utískali nielen nižšie zemianstvo, odoberajúc mu
1252 IV | veľmajstra skočili ako mátohy nočné na hŕby Saracénov. Pod kopytom
1253 VI | krajoch v čistom vzduchu nočnom i spalo sa dobre na Liptove
1254 I | krajov po ktorých svätá noha Spasiteľa sveta kráčala,
1255 V | rozmýšľaní prudko dupol nohou ivyvolal: "Čo? Nemožno? -
1256 IV | nič a ide ďalej a ďalej, nosiac za svojou šľapajou smrť.
1257 II | stoliciach krvavú šabľu v ruke nosiacich na znak, že sa zhromažďovať
1258 VII| prídúc na Liptov, na chrbte nosieval, Marienka že je jeho vlastné
1259 III| zaspievajte tú, čo ste si včera nôtili, bo tá bola síce taká, ja
1260 VI | jastraba a okom orla na nové zjavisko a uhádol v okamihu,
1261 III| znovu - a to podľa docela nového spôsobu upevňovať svoje
1262 V | sochorcov poihrávajú a im novinky všelijaké, len im samým
1263 V | rúčku: "Marienka, nesiem ti novinu." ~"Akú, pán Gilbert?" opýta
1264 II | prívrženstvom ku kráľovi, potom novooustanoveného komtúra trenčianskeho z
1265 III| bývať a tak potúžená silou novou všetkým návalom protivného
1266 IV | roztrúsených bratov zvolať, nových ale ta vyslať, aby mládež
1267 IV | aj táto s vychádzajúcim novým ránom žitia môjho redla,
1268 III| neodpovedal na to ani slova. ~"Nože, no, hovorte slovo-dve,
1269 I | podrobiť, akoby neznámym pudom nútený, predstaveným svojim a tak
1270 VI | akoby silou mládeneckou občerstvený, letel dolu z veže, zbudil
1271 IV | i zboka i zozadu Saracén obchádza. - Strely razom zafučia
1272 III| ten istý spôsob ako mňa, z obdalečnej rodiny po jeho žene." ~"
1273 I | Arcibiskup ostrihomský obdrží správu celej krajiny a vy
1274 III| prednesené, že v nich nie obecný, obyčajný, napodobnený,
1275 VI | sluhovia Imrichovi na ruku obesili, ale starec sa mu o nohy
1276 I | ale naveky vekov hotový je obete prinášať za svätú vieru,
1277 III| svojej chytilo Gilberta za obidve ruky i s neznámou predtým
1278 VI | nič dobrého netušiaceho obišiel ho predsa pritom studený
1279 III| zhynie v prúdoch večnosti. Objali sme sa, pobozkali sme sa
1280 II | chladná smrť zatriasla túžbou objať dieťa tvoje uhliadnúc ho. -
1281 VI | rádu ozbrojencov odrazený objavil. ~Marienka zavolala vo vytržení,
1282 IV | myseľ rozbila ľady dušu moju obkľučujúce. Gilbert žije v tebe, dýcha
1283 III| tučných, oloveno ťažkých oblakoch, za časov sparných dňov
1284 IV | šamotina tá vystupovala až k oblakom a zdala sa byť rebríkom
1285 III| raja, tak by tento musel oblednúť pred žiarou a liskom chvíľ,
1286 IV | Tvár jeho zostala ako obličaj noci za pošmúrnych jesenných
1287 III| utajujúci hriechy svoje pred obličajom statočného, od neho vždy
1288 I | kráľovnú zabiť a moc kráľovskú obmedziť chcelo. Pozostatky to Imrichových
1289 I | bezprostredne od vĺn Váhu bola obmývaná. ~Tento vrch, túto výšinu
1290 VI | si ho nekonečne pre jeho obozretné počínanie v náradách vojenských
1291 III| znám sa sám tak dobre, že obrat v duši mojej už nie je možný!" ~"
1292 I | horlivosť starca úsmechom obraziť nechce. Starec to spozoroval
1293 VI | očakával. ~Gilbert, dráždiac obrazotvornosť Marienky obrazy blízkeho
1294 VI | obrazotvornosť Marienky obrazy blízkeho zhľadanla sa s
1295 III| hneďd rozširujúcich sa obŕv. ~V takomto rozčúlení ihrali
1296 III| velikánske búrky v sebe obsahujúcu, ale pre nával nekonečného
1297 I | navzdor ustávaniu nášmu obsiahnuť nemohli." ~"To práve je
1298 III| prichádzajúceho z ciest jej neznámych, obskakuje nevinne, každodenne, nemysliac
1299 VI | neznepokojoval, sčiastky k obsluhe, keby dačo žiadali." ~"Zbohom
1300 IV | Marienka, keď Ondráš chyžné, obslúžiť ju chcejúce, klbom nabok
1301 III| najmenšie na dač inšieho ako na obstaranie priateľa svojho; on ale
1302 IV | Liptov zámok. ~Dievča ho zas obsypávalo žarty i veselými slovy,
1303 IV | istejší, že tisíce vtáctva ho obtáčajúce len na chvílu čakajú, ked
1304 VI | vidiek liptovský od poludnia obtáčajúcich, zavieval planinou touto
1305 V | ale do Budíka stala sa im obťažnejšou ako v cudzine samej. Velikáši
1306 VI | s otcom i vypravovaním o obťažnostiach výpravy do krajín východných
1307 III| zastal dych v prsiach, oči sa obtiahli rúškom i zatkveli na Marienke
1308 I | horami ako panenka vencom obtočené. Uhliadneš tam z druhej
1309 III| vpíja a dych jedného tak obveje druhého, že nezná, čo sa
1310 IV | tvoja útlosť a lahodnosť obveseliť a zohriať myseľ muža tvrdého,
1311 IV | Ty sa budeš ako brečtan obvíjať okolo mňa a zelenieť sa
1312 IV | bo ich prechádzky boli obyčajné. ~Len dve oči spozorovali,
1313 I | zovňajšej podoby sú to nie ľudia obyčajní, ani v týchto - od hlučného
1314 III| prednesené, že v nich nie obecný, obyčajný, napodobnený, od druhého
1315 IV | im Saracéni pár miest k obydliu zanechali. Ale keď títo
1316 IV | Marienky sa zas strach zmocnil, obzerala sa sem i tam, i v úzkosti
1317 I | hlavu posadil. Voľné oko obzeralo sa dovôkola vidiekom, silný
1318 V | nebolo sa mu treba viacej obzerať veľmi ani po Marienke, ani
1319 IV | zboku; starý veľmajster sa obzrie a vidí nátlak zo všetkých
1320 III| bude tomu raz koniec?'... Obzriem sa a vidím bratanca Henricha
1321 III| poslal mu ako predstavený obšírnejšie návody o bránem Horného
1322 I | do krajiny povolal a ich obšírnym majetkom nadal, aby mu proti
1323 III| krajín duchaplnejších, srdce obživujúcejších. ~Pieseň je prameň, z ktorého
1324 V | výpravou a bohzná, čo ho očakáva." ~"Dajte mi pokoj, pán
1325 VI | Marienka na cestu hotová, očakávajúc netrpezlivo príchod Gilbertov,
1326 VI | dupotu, odporné tomu, čo ho očakával. ~Gilbert, dráždiac obrazotvornosť
1327 IV | teba, Marienka?... Od teba očakávam silu a krepkosť, bo ty jediná
1328 III| samých trudoch a nemá nič očakávať na svete okrem skonania
1329 III| ale pre nával nekonečného oceánu vyraziť sa nemohúcu. ~Dievča
1330 III| nepohnuteľná ako vylištená oceľ, čelo vaše akoby bolo z
1331 I | bol oblečený v liskavej oceli od päty až po hrdlo; na
1332 III| viac vziať sa nemohúci, oceľovými okovami zatvára vôlu jeho,
1333 V | myslel, od daného mu jedu ochorel a po vyzdravení sa s vychudnutým,
1334 VI | čestné stráže sčiastky k ochrane, aby ich nikto neznepokojoval,
1335 III| aký-taký zámysel nenájde ochrániť aspoň tvár dôslednosti;
1336 II | susedné stolice a k tomu ochraňoval Uhorskú krajinu od nápadov
1337 I | a ho od ihrajúceho slnca ochraňujúca čapica, spod ktorej len
1338 II | svojej bez záštity, bez ochrany osamoteného. ~Ale Uriáš,
1339 III| na čele vašom smútok, v očiach vašich smútok, z úst vašich
1340 VI | na vŕšku blízo Ružomberka ocitli. ~Tu sa im razom pred očima
1341 III| jasným vyhladeným čelom a očkami - Ó Bože! - tak jasne, tak
1342 V | zemianstvo z krajiny otcom mu oddanej vyhnalo. Pošťastilo sa ale
1343 IV | jeho prítomnosti. Zvyk a oddanosť jeho bezhraničná k dieťaťu,
1344 II | Veľmožín ale pri celej oddanosti svojej ku kráľovi Ondrejovi
1345 II | vlastnosť, majetok svoj oddať môže; Veľmožín ale pri celej
1346 IV | tvrdý muž chtiac-nechtiac oddával sa detinským roztopašnostiam. ~
1347 III| vedel, žes' počúvny a že sa oddáš osudu tvojmu.' ~Strýc tak
1348 I | cudzozemským na tieto končiny oddialené od sveta, ktorému ty rozumieš,
1349 V | Imrich zložil železné odenie svoje a po mnohých otázkach
1350 I | brnasto vyzerajúcou huňou odetý, okolo pásu remennou spinkou
1351 IV | ihlice. A má ten veru mníšsky odev, ako ten starký pán, čo
1352 VI | zjaví na prahu v úplnom odeve rádu svojho johanita, a
1353 I | bojovania, a keď sa raz odhodlal k výprave vojenskej, čo
1354 II | teraz ale treba skorej odhodlanosti a zvolania ľudu tvojho k
1355 IV | uchytil obe ruky dievčaťa a odhodlaným určitým hlasom vypovedal: "
1356 I | od vás." ~Mladý, ocelou odiaty muž sa usmiechal pri slovách
1357 V | celým okolím. Gilbert chcel odísť, ale rozčúlená a radosťou
1358 VI | keď Marienka s Gilbertom odišla; ale sotvaže sa vzdialili,
1359 III| lepšie bolo, keby nebolo odjavilo rúcho svoje, také milé,
1360 V | svojho panovníka uznať, i odkazovali mu, že sa stane s ním to,
1361 V | donášali chýry až hen do odľahlých krajov liptovských, že sa
1362 V | že zasluhujú i pre seba odmeny. Pod touto výmienkou chcú
1363 III| Keď tak, bol majetok náš odňatý, zaviedli ma chlapca do
1364 VI | milenec, keď sa tak sladko odoberá a bude to za zhľadanie o
1365 V | nielen nižšie zemianstvo, odoberajúc mu v blízkosti sa nachádzajúci
1366 III| zato, že im svet všetko odobral, ~i nič viac jak boj nemajú. ~
1367 VI | by sme sa mali od Imricha odobrať." ~"Daj mu pokoj," odveti
1368 III| zamýšľal. ~Ale Marienka mu odokryla tvár i dívajúc sa mu dôverne
1369 V | spravovali, tak ste mne odovzdali Zvolen, Gemer, Spiš a Šariš,
1370 VI | znáš, že si tak veľmi odpočinku žiadal." ~"Dobre," pokračuje
1371 V | blysnúc okom, Gilbert, "odpočiňte si, a ja pritom môžem isť
1372 V | som tak utrmácaný, že si odpočinúť musím." ~"Pravdu máte, pán
1373 I | a Dalmátsko zverené je, odpoludnia podopierať." ~"Ďakujem vám,
1374 VI | príčinu blíženia sa dupotu, odporné tomu, čo ho očakával. ~Gilbert,
1375 IV | svojím múdrym poznamenaním i odporoval obyčajne i pánovi svojmu.
1376 V | zahynulo, žiadnej sily k odporu. Myslia teda, že sú práve
1377 IV | boji mužov a veľmajster odporúčal Francúzom jedného z najmladších -
1378 III| tvoj v Španielsku.' ~,Nie,' odpoviem ja, ,to neurobím, bo šťastie
1379 I | zloženú, odpovedá johanita, "a odpusťte, že som slovám vašim sprvu
1380 VI | celého rádu ozbrojencov odrazený objavil. ~Marienka zavolala
1381 IV | i priskočil som k nemu i odrážal som seky nepriateľské od
1382 IV | sa nabok, kýval hlalvou a odŕhal. ~Ondráš vyrástol, ešte
1383 IV | práve chcela Ondrášovi razom odseknúť, ked sa dvere otvorili. ~
1384 VI | to chcel urobiť, bol ale odsotený, že sa len pri stene naproti
1385 IV | ju chcejúce, klbom nabok odsotil, keď chceli rozkazy panny
1386 III| boli lepší, keď ste si ju odspievali." ~"Ked chceš, dobre, tu
1387 II | alebo aspoň tak naboku odstavené, že nikomu ani nenapadne
1388 III| ty dačo a uvidiš, že sa odučím tvojmu spôsobu." ~"Tak?"
1389 V | Sedľač sa zas zdráhala odvádzať biskupský desiatok a dane,
1390 VI | odobrať." ~"Daj mu pokoj," odveti johanita, "znáš, že si tak
1391 IV | to všetko vidíš." ~"Hm," odvetil starký, "vidíš - nevidíš,
1392 IV | viem, odkiaľ vietor duje," odvetila Marienka usmievavo,"a musím
1393 VI | budúci pán, a ty sa ešte odvolávaš na rozkazy mnícha?!" I dal
1394 III| priateľa svojho; on ale odvracia sa od nej, a predsa strieľa
1395 III| dievča," pokračuje ďalej, že odvrátiac sa od Marienky, "ty to neznáš...
1396 III| ruky dolu, ovesil hlavu, odvrátil tvár na opačnú stranu a
1397 IV | Marienka, "vy ste už od vojny odvykli; a ešte vám dačo poviem...
1398 IV | dopustil, aby ju len vetrík ofúkol. ~Teraz chodí Ondráš po
1399 III| kratším, do tváre udrie oheň neobyčajný a medzi dvoma
1400 I | ponavracali sa domov." ~"V prvom ohľade, pán komtúr," odpovedá starec, "
1401 III| že by sa tu i tu po mne ohliadol, mňa trošku zabavil." ~"
1402 VI | brnkaním dlhých ostrôh johanitu ohlušené. ~Gilbert dal najprv osedlať
1403 V | navzdor tomu, že sú medzi dva ohne postavení medzi Haličou
1404 I | spružnosti dlhší čas vytrvať v ohni skúšania." ~"Rád reči vaše
1405 I | korunou hlavy pána môjho, syna ohnivej krvi, silnej vôle, mohutnej
1406 VI | zmrasknuté čelo, vypuklé a ohňom horiace oko, kŕčovite zhŕždenú
1407 I | postavy, vychudnutej, suchej, ohorenej - dlhým šedivým fúzom a
1408 III| Bozkal som ju na čelo, na dve okálence, na dve líca, na dva ústové
1409 III| striasla zo seba všetku okamihovú úzkostlivosť i usmievajúc
1410 IV | stolicu, ticho, bez každej okázalosti.Tvár jeho bola plná smútku,
1411 IV | väčšou úsilnosťou sa po okolí poobzerá, kde by nájsť mohol
1412 I | jarného dňa a bezpečnosť okolia primälo ho k tomu, aby ocelový
1413 V | sa rozprestrela nad celým okolím. Gilbert chcel odísť, ale
1414 III| zašmúril sa Gilbert, vzal bez okolkov citaru do ruky i spieval: ~
1415 III| vojak bystrým okom prehliada okolnosti jeho vedeniu zverené. Komtúr
1416 IV | vám predpovedaIa, že u nás okrejete a že ľad z duše vašej práve
1417 I | chcejúci; sú tajomstvá zrejmé oku nemluvňaťa a človeku neskazenému,
1418 VI | ktorej práve zastali, tým sa oldlúštila, zarachotila tiaž koňa a
1419 III| v piesni; bo pieseň leje olej v ranené srdce, pieseň povznáša
1420 III| jeden za druhým v tučných, oloveno ťažkých oblakoch, za časov
1421 IV | liští, že ani na svätých na oltári, lebo je to vraj - ako vravia -
1422 VI | rešeto! Ty kulifaj! Ty staré ometlo! Či ty nevieš, že je toto
1423 V | Ondráš na strane stojaci, omladol i počúval s vy valenými
1424 VI | udrel strážcu po hlave, že omráčený spadol, a keď druhý strážca
1425 VI | Uháňal potom Imrich s Ondrášom a sluhami dolu k Ružomberku,
1426 VI | silnejšie ozýva." Výpoveď Ondrášova bola pravdivá, hoc nepochopil
1427 IV | prah zámocký. ~Boli to oči Ondrášove. ~
1428 V | miešanici s radostnými výkriky Ondrášovými. - Otvorili sa dvere a dnu
1429 I | smrti Belu stal sa kráľom Ondrejov starší brat Imrich, ktorý
1430 III| zaspievate, a teraz ste onemeli, ako čo by ste nič predtým
1431 I | predkladá vás, rád svätého Jána, oným -hoc nemeckých rytierov
1432 III| hlavu, odvrátil tvár na opačnú stranu a vypovedal doce1a
1433 IV | zelinám a iným ženám lístie opadáva a líca vädnú... Tebe škoda
1434 III| Pohliadol na dievča, duma jeho opadla, pýcha jeho sklonila sa
1435 I | opanoval tieto kraje. Tak dlho opan zostala nenávisť medzi dvoma
1436 VI | vstal, vzal na seba pancier, opásal si dlhý široký meč, postavil
1437 I | okolo pásu remennou spinkou opásaný. Hlavu mu pokrývala na huňu
1438 II | najprv ctihodného Uriáša, opáta svätomartinského, známeho
1439 I | ani v umnom Nemecku, ani v opatrnom Anglicku a pyšnom Španielsku
1440 VII| slzy prelievajúci Ondráš opatrovali. ~Velmožín sa stal najtajnejším
1441 VII| vlastné dieťa a jej deti jeho opravdivé vnúčatá. Týmto ale aspoň
1442 V | prevziať kontúrstvo bez oprávnenej národnosti v ráde, bez rytierstva,
1443 III| ale po malej prestávke, oprúc oko na Marienku, mimovoľne
1444 V | hádam nikdy ešte necítil tak opustenosť svoju na svete, tak zahrnutú
1445 V | liptovských, že sa kráľ Ondrej, opustený od spojencov, so svojím,
1446 IV | okolo Marienky a málokedy opúšťal Liptov zámok. ~Dievča ho
1447 II | driečneho, i s rodinou u seba. ~Opýtaj sa teraz o rodine Almanov
1448 III| pokojne i zavolal Helenu. Opýtal sa jej, koho ženou chce
1449 VI | Uhliadnuc tu ozbrojencov, opýtalo sa dievča: "Načože tu títo
1450 V | hovorí Gilbert, "pošli stráž opýtať sa hlásneho, kto to prichádza."
1451 III| pesnička, pán Gilbert?" opytuje sa usmievajúc sa Marienka. ~
1452 II | Veľmožín rozposlal po Liptove, Orave, Turci, Trenčíne, Zvolene,
1453 I | svätopanenská ho spojuje s Oravou a Poľskou. Ondrej opanoval
1454 II | hlavná cesta z Liptova do Oravy viedla. ~Bol to zámok mohutný,
1455 VI | ňu okom jastraba a okom orla na nové zjavisko a uhádol
1456 IV | nám zdalo tak, ako keby orol perute svoje tým väčšmi
1457 I | liptovského; uhliadneš tam osamotený, na výšine ležiaci kostol
1458 VI | Ondráša. ~Tento ale už mal osedlané kone a ako veliteľ hovoril
1459 VI | ohlušené. ~Gilbert dal najprv osedlať dva kone, potom šiel do
1460 II | ľudí predávať husličky za osem grajciarov alebo inšie hračky
1461 VI | hore na vežu tak ľahko ako osemnásťročný mládenec. Brána sa spustila,
1462 III| čo vyzískal si otec tvoj, oslávenie mena rodiny našej a majetok.' ~
1463 III| brehoch Rhôny synovec váš oslávi tak, ako posiaľ žiaden úd
1464 I | prinášať za svätú vieru, za oslobodenie kríža od jarma pohanského.
1465 IV | prosiť Svätého otca, aby ma oslobodil od sľubu bezženstva, ba
1466 VI | zámku všetkým - krem dvoch osôb. ~Bol to Gilbert a - Ondráš. ~
1467 VI | odpoveď, "že sa vysokým osobám dávajú čestné stráže sčiastky
1468 II | o pol dňa neskorej druhé osobníctvo a služobníctvo vyslanstva. ~
1469 I | činy, z ctižiadosti alebo osobných zámerov predsavzaté. K tomu
1470 IV | svete koriť musí, že on je osou sveta, okolo ktorej otáča
1471 VI | však to nič nerobi, žes' ospanlivý." ~Vtom sa zjaví na prahu
1472 II | zámok dávno už zanikol. Ostatky jeho sa vidieť môžu až podnes
1473 V | nechtiac sa podrobovať ostrihomskému arcibiskupovi, utískali
1474 I | držať budete. Arcibiskup ostrihomský obdrží správu celej krajiny
1475 III| zámky. ~Vždy neunavený, vždy ostrovidný Gilbert zrobil zo sebevoľného
1476 III| moju a môj zrak zase ako ostrý meč vnikal do jej duše.
1477 IV | Tvoje účastenstvo na mojich osudoch, tvoja starosť o mňa, tvoja
1478 III| teba niet potechy srdca, osvieženia duše, dievča je nevesta
1479 IV | osou sveta, okolo ktorej otáča sa všetko. ~Marienky sa
1480 V | odenie svoje a po mnohých otázkach razom Marienkou vyslovených
1481 I | muselo dakedy, hoc ti na otázku nič viac neodpovie, len
1482 V | kedy asi privítame drahého otecka." ~"Možno zajtra, možno
1483 IV | ste u nás, chladných ľudí, otepleli, oživli, keď vám ani horúčosť
1484 III| tvojho, nikoho niet, kto by oteplil skamenené srdce, nikoho
1485 III| snívajúca, duša citlivá, duša otriasajúca sa citom, neznámym ľuďom
1486 III| nielen výrazy slov, ale otriasaním, hrmením dychu vychádzajúceho
1487 V | trhlo; zbledol ako smrť i otriasať sa mu začala spodná gamba.
1488 I | ľúto na srdci, ale radšej otupno na mysli, že jeho hlboké
1489 VI | popadol, k izbám Imrichovým. ~"Otvárajte dvere!" zavolal na stráž. ~"
1490 VI | uši, že spadol, a rozkázal otvoriť bránu. ~Uháňal potom Imrich
1491 VI | otvorili, zavolal Ondráš: "Otvorte vy!" ~Ondráš rozprával Imrichovi: "
1492 III| Myseľ bojovná rodiny našej ovenčila ho slávou, kráľ Alonzo Kastílsky
1493 III| Ten ale spustil ruky dolu, ovesil hlavu, odvrátil tvár na
1494 II | pnúcich hromadu salašov a oviec. Tak štrng zvonca, brink
1495 VI | ale starec sa mu o nohy ovinul a drmal ich, až tiež na
1496 IV | Ondráš skamenel, gamba mu ovisla, oči mu boli upreté na dvere,
1497 III| napravo i naľavo a hlava mu ovisne. Vypovie ako sám pre seba: "
1498 III| Ale, pán Gilbert! Či sa ozaj aj vám tak stalo, ako pieseň
1499 V | viac času nezbývalo." ~"Ale ozajst, Imriško, mám ísť s pánom
1500 VI | svojich vlastných ľudí dvoch ozbrojených a pospiechal s nimi hore
1501 VI | priviedla k tomu, že sa hneď ozbrojil a zišiel na dvor, hľadajúc
1502 VI | sluhov Imrichových, kázal im ozbrojiť sa, porozprával im krátkymi
|