1-hovor | hrack-natla | nauce-ozbro | oznac-rozcu | rozdi-upret | uprim-zavie | zavis-zobra
Cap.
2003 III| aká bola Marienka, poznala rozdiel medzi zunením hlasov piesne
2004 VI | všetkom tom myslieť; ale rozdráždená horlivosť starca a výpoveď
2005 VI | ti ja dám nazad!" vyvolal rozdráždene starec. "Lebo ak v tom okamihu
2006 VI | robí, nasledoval horlivo rozdráždeného sluhu, sadol na koňa a dal
2007 III| i čarovnou vnadou svojou rozháňa chmáry čela, starosti vôle
2008 II | ktorom sa čo podujať má, rozhoduje nad podujatiami od desaťročí
2009 I | podporované budú." ~Takto sa rozhovárajúc, blížili sa dva pocestní
2010 IV | nej ako kamenný stĺp a že rozhovorčivosť jeho prestala. ~"Čo ti je,
2011 VI | vo Svätej zemi, skrátil rozhovorom cestu, že ani sami neznali,
2012 III| dievka moja!" odpovie s rozískreným okom johanita, "možno, možno,
2013 III| začalo silnejšie dýchať, roziskrili sa mu zraky i hnané pudom
2014 III| zakryla tvár nadšenosťou rozjarenú. ~Marienka síce slová také
2015 VI | položil sa vlas, ako sluha na rozkaz pánov, do predošlého poriadku
2016 VI | vezmúc kľúč so sebou a rozkážuc stráži, aby nikoho zo zámku
2017 IV | dub pučí a svieže lístie rozkladá po holých halúzkach, nespomína
2018 V | šeptal dač sám sebe, i rukami rozkladal, prudkým krokom sa po izbe
2019 III| len zato, že musí, cítiaci rozkoš alebo smútok, ktorý mu doniesol
2020 V | mužskosti. Nepomyslel ale na rozličnosť povahy ľudí Karpát a Francie
2021 IV | čase nad krajinou.Starec rozložil postavenie rádu, spomenul
2022 V | Kráľ Ondrej je vraj hrozne rozľútený nad všetkým, čo pri návrate
2023 III| svojich, keď si vec lepšie rozmyslíš a dozreješ; teraz vedz,
2024 II | krížovej." ~Veľmožín dlho rozmýšľal, čo počať má, Uriáš podnecoval
2025 V | nemožno!" - Ale po ďalšom rozmýšľaní prudko dupol nohou ivyvolal: "
2026 I | veža Štiavnice a sem i tam rozosiate dedinky medzi čistým poľom,
2027 IV | postava sa vztýči na koni a rozosiela komtúrov na štyri strany,
2028 I | dosadol na trón Ondrej i rozpamätal sa na sľub otcovi daný a
2029 III| bolo." ~Tu sa zrak Gilberta rozplamenil i celá bytnosť jeho sa rozplamenila
2030 III| rozplamenil i celá bytnosť jeho sa rozplamenila tak, že sa Marienka triasť
2031 II | jeho; až naostatok Veľmožín rozposlal po Liptove, Orave, Turci,
2032 II | predstavil im Uriáša i Gilberta i rozpovedal im úmysel svoj tiahnuť do
2033 III| a predsa tak milo s ním rozpráva, občiahol by rád dievča,
2034 III| Teda vás prosím, hovorte, rozprávajte mi, ako to bolo." ~"Nuž
2035 III| rozprávať budete, a zas rozprávka sama môže vzbudiť len súcit,
2036 IV | Marienku, spievaval jej i rozprávky jej vypravoval za jej detských
2037 VI | na pravú stranu výšinou, rozprestierajúcou sa medzi Prosiekom a Ružomberkom,
2038 V | Zvečerilo sa a noc sa rozprestrela nad celým okolím. Gilbert
2039 VI | Teplou a Liskovou ležiace rozprestrelo a vetrík z vrchov - dolný
2040 V | so svojou vychudnutou a rozriedenou družinou nazad navrátil.
2041 V | s vychudnutým, nemocami rozriedeným vojskom domov navrátil,
2042 I | nemeckému rádu darúvali rozsiahle statky, kdežto my žiadnych
2043 IV | perute svoje tým väčšmi rozťahoval, čím je istejší, že tisíce
2044 III| keď slnko za letného času roztápa i tie ľady, čo sa nakopili
2045 IV | musím ti povedať," dodala roztopašne "že by som sa ja za živa
2046 IV | chtiac-nechtiac oddával sa detinským roztopašnostiam. ~Gilbert a Marienka boli
2047 IV | uzavrelo sa všetkých po západe roztrúsených bratov zvolať, nových ale
2048 III| pokojným hlasom, bo žena rozumie skorej utlačiť pohnutie
2049 III| hoc vy tomu lepšie ako ja rozumiete. - No ale teraz počúvajte."
2050 I | oddialené od sveta, ktorému ty rozumieš, a nepomysliš, že v týchto
2051 V | Podľa jeho náhľadu muselo rozumné dievča cítiť, že mužská
2052 III| sa nazdali, že je to moja rozumnosť, moja poslušnosť! ~Ale čo
2053 IV | svete, čo má moc dané sľuby rozväzovať. Spojím sa so strýcom i
2054 I | muž počúval slová jeho s rozvážlivosťou i poznamenal: "To všetko
2055 IV | začervenalo líce, tým viacej sa rozširovalo oko jeho a postava jeho
2056 III| hneď sťahujúcich, hneďd rozširujúcich sa obŕv. ~V takomto rozčúlení
2057 IV | zafúka do pahreby vietor, to rozžiari sa i pozažína uhlia okolo
2058 II | čistý tok vôd zo zeme, jeho rožný dobytok, keď nebolo snehov,
2059 V | dal čím skorej správu o ruchu, odrazu vypuknutom nielen
2060 VI | znamenitého vítať, nuž ho vítame v rúchu, ktoré vítaného ctí." ~"
2061 III| svojej malej mäkkej, úhľadnej rúčky, tľapne dlánkou na jeho
2062 I | jest náčelníkov, zas do rúk neverných znovu upadol,
2063 I | Oceľový Šišak visel mu na rukoväti meča dolu, hlava ale bola
2064 II | krajiny na zemi Červenej Rusi, Haliče? Bo verte mi, ctihodný
2065 III| prsiach, oči sa obtiahli rúškom i zatkveli na Marienke dlho,
2066 V | oprávnenej národnosti v ráde, bez rytierstva, bez možných statkov, bez
2067 VI | veliteľ hovoril Imrichovi: "Sadajme a iďme za ním. On balamutil
2068 VI | sprievodcu svojho na dvor, sadla na jedného a on na druhého
2069 III| znakom večného spojenia. Sadli sme si po dlhej prechádzke.
2070 III| na seba, vyšívaný krížom, sadneš na koňa, vytiahneš meč z
2071 II | nebu sa pnúcich hromadu salašov a oviec. Tak štrng zvonca,
2072 III| pokojne na šiji vašej, že od samého pokoja lietajú okolo slúch
2073 V | obťažnejšou ako v cudzine samej. Velikáši totiž uhorskí,
2074 IV | zakladal, že on v zámku samojediný znal, a to i do najposlednejšej
2075 VI | sedla na trávu zelenú, nad samou priepasťou rastúcu. ~
2076 I | boji .a spolu zneuctíme vec samu, ktorá má byť čistá od všelijakých
2077 VI | búriacich. ~Naostatok zašomrali samy pre seba ústa: "Johanita
2078 V | novinky všelijaké, len im samým zrozumiteľné šepotajú, tak
2079 IV | na brehy morské, kde im Saracéni pár miest k obydliu zanechali.
2080 IV | ako mátohy nočné na hŕby Saracénov. Pod kopytom konským sa
2081 IV | našich - viac odolať návalu saracénskemu nemôžuc - podliehal, a keď
2082 VI | postavil si šišak na hlavu a schádzal dolu do dvora. ~Ako tôňa
2083 V | pohyblivosť a štebotavosť, schádzala sa s johanitom, len keď
2084 VI | ako bez seba najbližšími schodmi dolu na dvor zámocký a odtiaľ
2085 V | večeru prechádzajúce slniečko schovávať sa začalo za Tatru a len
2086 III| som, položiac obe dlane na schýlené čelo, oči a tvár. ,Niekoľko
2087 III| tvár svoju do vôd rieky schyľujúce, a cítili sme, že život
2088 III| ostrovidný Gilbert zrobil zo sebevoľného a hlavatého ináčej zemianstva
2089 VI | i s otcom nazad a potom seď si s Imrichom dlho, koľko
2090 III| nežnejšim, mäkším Gilbert, "sedeli sme raz s Helenou na brehoch
2091 VI | ruky mnícha i vyhodil ju zo sedla na trávu zelenú, nad samou
2092 V | dôchodky kráľovské zadržiavali. Sedľač sa zas zdráhala odvádzať
2093 VI | Imrich! Hore sa! Hej, Paľo! Sedlajte kone! Ďalej, ďalej!" ~Imrich
2094 I | rytierov i sám predtým v Sedmohradsku majetky obdaril. Čo sa dotýka
2095 VI | priveď našich sluhov so sekerami a čakanmi!" Sám ale vyskočiac,
2096 IV | som k nemu i odrážal som seky nepriateľské od neho, až
2097 III| len zvyk, či to bol len sen, či to bol cit dávno chovaný
2098 IV | a zdala sa byť rebríkom siahajúcim až k nebu, na ktorom si
2099 II | vidieť môžu až podnes v sielnickom chotári, proti horám svätoanenským,
2100 IV | šeptať do ucha o driemajúcej sile jeho, bo keď sa prebudí
2101 IV | zabĺknu pary na čistom nebi, silne uchytil obe ruky dievčaťa
2102 I | môjho, syna ohnivej krvi, silnej vôle, mohutnej mužskej postavy!" ~
2103 III| teraz si úbohá, nič nemajúca sirota krem slávneho mena rodiny
2104 VI | koňa. Kôň sa vzpínal, ale skala, na ktorej práve zastali,
2105 IV | Pôjdeme." ~I odišli. ~Ondráš skamenel, gamba mu ovisla, oči mu
2106 III| nikoho niet, kto by oteplil skamenené srdce, nikoho niet, kto
2107 VI | večnému šťastiu alebo k večnej skaze len jeden krok priviesť
2108 III| jeho opadla, pýcha jeho sklonila sa a tajomstvá citu začali
2109 III| hlavu naveky na tej zemi skloniť, do ktorej ma zahnali tí,
2110 IV | pozreli i na Marienku, ako sklopeným okom, trasúc sa ako osika,
2111 III| chce byť a ona odpovedala, sklopiac zraky, trasavým hlasom: ,
2112 IV | Marienka po prvý raz pred ním sklopila oči. ~Nič si z toho nerobil. ~
2113 V | odpovie Imrich. ~Marienka skočila ako srnka i vypadli jej
2114 IV | pokojne na velenie veľmajstra skočili ako mátohy nočné na hŕby
2115 VI | vyšiel, v tom okamihu ho skoliť." ~"Vidíte! Vidíte, pán
2116 III| očakávať na svete okrem skonania neistého spôsobu, nemá slov
2117 II | pripravovanými." ~Velmožín skončil, Uriáš pozeral naňho. Obidvaja
2118 III| svete býva, že sa ženská skôr zoberie i v šťastí i v nešťastí,
2119 VI | rozhovore o Veľmožínovi a o skorom zídení sa s ním. ~Na Liptove
2120 VI | obzvlášte ale vo Svätej zemi, skrátil rozhovorom cestu, že ani
2121 VI | obidvaja, Gilbert a Marienka, skríkli razom, Gilbert povedal: "
2122 VI | strieborného Váhu. ~Dievča skríklo, zhliadnuc Imricha i Ondráša,
2123 III| stál s rukami na prsiach skrižovanými, hlavu dohora držiac a na
2124 III| vrúcne, tak srdečne, tak skrúšene ako malé dieťa som myslel,
2125 I | počúť z úst vážnych, že v skrytosti sa nachádzajú plemená, posiaľ
2126 III| hladina zovnútornosti telesnej skrýva pod sebou sopku duše vášnivej,
2127 I | zas vyzerá ako z tajomnej skrýše biela veža Štiavnice a sem
2128 IV | Marienku, pozrel i na Ondráša skúmavým okom a videl, že Marienka
2129 III| všeobecné hýbania, vidno, že skúsený vojak bystrým okom prehliada
2130 III| starký, vy, čo ste všetko skúsili, vy, čo viac nič nemáte
2131 III| priateľa, dostihnutý na skutku zlom; bo láska naša bola
2132 IV | mohol predmet, na ktorom by skúšal sily svoje." ~"Už vám ja
2133 I | dlhší čas vytrvať v ohni skúšania." ~"Rád reči vaše počúvam,
2134 I | ani v týchto - od hlučného skvelého sveta oddialených krajoch
2135 III| že pieseň jeho prsia nie slabej citlivej dievčiny, ale i
2136 I | vzbudzoval šuchot hrmiaci, slabý síce, ale predsa dosť výrečný,
2137 III| pred ňou ako silný lev pred slabým človekom, krotiteľom svojím.
2138 III| nechce najavo dávať, že je slabším od seba živlom premožená,
2139 VI | horlivý milenec, keď sa tak sladko odoberá a bude to za zhľadanie
2140 III| nič nemajúca sirota krem slávneho mena rodiny celej a mena
2141 VII| svojho s Imrichom Almanom, že slávnejšej Liptov nikdy nevidel, bo
2142 II | Veľmožín na Liptove zámku slávny hod. ~Nezabudol na dieťa
2143 I | Jeruzalema vtrhol do Chorvátska a Slavónska i opanoval tieto kraje.
2144 III| rodiny našej ovenčila ho slávou, kráľ Alonzo Kastílsky ho
2145 III| doniesol deň so vstávajúcim slncom a vyhladil z duše akonáhle
2146 III| studená! ~Prečo vás spája slnka, slniečka žiara červená. ~
2147 III| bola taká horúca, ako keď slnko za letného času roztápa
2148 III| vystrelila z druhej strany oproti slnku a bola by sa ho spýtala,
2149 V | očima tak pozorne každé slovko, že skoro na ústach johanitových
2150 III| slova. ~"Nože, no, hovorte slovo-dve, pán Gilbert" uchytiac ho
2151 IV | detinstva, jej vyvinutia. Slovom, Ondráš bol skoro úd rodiny,
2152 III| hrozí mu prstom: "Ale musíte slovu stáť, musíte byť veselý
2153 IV | obsypávalo žarty i veselými slovy, takže sa koľko ráz stalo,
2154 III| dlh, Marienka?" ~"Vidíte, sľúbili ste mi, že keď ja zaspievam,
2155 III| to viem, akí ste vy páni! Sľúbite a potom nedržíte slovo."
2156 I | chtiac kráľa ku splneniu jeho sľubov -vypraviť sa do Svätej zeme -
2157 III| by ste nič predtým neboli sľubovali." ~"No teraz rozumiem,"
2158 IV | otca, aby ma oslobodil od sľubu bezženstva, ba kráľ Francie
2159 III| samého pokoja lietajú okolo slúch a čela vášho ako hady; a
2160 VI | potom Imrich s Ondrášom a sluhami dolu k Ružomberku, nič dohoniť
2161 VI | ho k sebe, dával rozkazy sluhom svojim v reči cudzej, ktorú
2162 VI | nasledoval horlivo rozdráždeného sluhu, sadol na koňa a dal sa
2163 V | obzvlášte z ich strany preto za slušné vyznávajú, že beztoho v
2164 I | svojho, Ondreja, prísahou službe kresťanstva, dal mu prišiť
2165 I | Sobiesky, kráľ poľský, služby božie konal, tam zas vyzerá
2166 IV | otca Veľmožínovho; potom slúžil v dome, vozieval na vozíčku
2167 IV | hoc už päťdesiat rokov slúžim, a to vždy verne a spravodlivo.
2168 II | v Liptove a vicišpánov, slúžnych a iných hodnostárov krajinských
2169 I | na sľub otcovi daný a my služobníci pána nášho zaviazaní sme
2170 II | neskorej druhé osobníctvo a služobníctvo vyslanstva. ~Pán Velmožín,
2171 IV | si tam pán robí so svojím služobníctvom na poľovačkách alebo vo
2172 I | pohanského. Ja som nehodný služobník," pokračuje ďalej mních, "
2173 II | starodávna a tak údolia predtým smer ciest označujúce sú lebo
2174 III| mňa človeka, ktorý by sa smial, keď sa mu plakať, a plakal,
2175 V | rozkazom jeho sa velikáši len smiali, nechtiac ho ani za svojho
2176 III| okom, ako keď sa dívame na smiešne nápady detí, i vypovedal: "
2177 IV | Liptovu zámku. ~Marienka ho smutne, bez slova nasledovala. ~
2178 III| počúvam vaše slová, že mi je smutno, keď vidím na čele vašom
2179 V | Marienka! Otec tvoj iste príde smutný domov nad nepodarenou výpravou
2180 II | rožný dobytok, keď nebolo snehov, chutne sa pásal. Mal ďalej
2181 III| pomoci niet, duša, duša snívajúca, duša citlivá, duša otriasajúca
2182 II | oproti Marienke; mne sa snívalo za dávnych mladých časov
2183 III| miláčka mladosti svojej, snov svojich, predať žiar slnca
2184 V | Marienka bola bez seba; Gilbert snoval rozličné myšlienky a uplynula
2185 VI | Divné myšlienky sa museli snovať v hlave a divné city zahrávať
2186 I | Turkom vracajúci sa Ján III. Sobiesky, kráľ poľský, služby božie
2187 V | vetríky si okolo tatranských sochorcov poihrávajú a im novinky
2188 III| telesnej skrýva pod sebou sopku duše vášnivej, velikánske
2189 VI | s Gilbertom odišla; ale sotvaže sa vzdialili, tu starec
2190 VI | vedúcim do izieb, kde Imrich spal, zakrútil klúč i vstrčil
2191 VI | čistom vzduchu nočnom i spalo sa dobre na Liptove zámku
2192 V | mu začala spodná gamba. Spamätal sa ale skoro, chytil Marienku
2193 IV | ľudia vyšli, až sa naostatok spamätoval, pokrútil hlavou i sám pre
2194 III| ťažkých oblakoch, za časov sparných dňov letných sa križujúci. ~
2195 I | nazdávate sa vy, že od vás spasenie kresťanstva závisí, zabúdate
2196 V | Imrich, "ale teraz poďme spať, bo je už beztoho po polnoci." ~"
2197 III| bradu, "keď sa ti nepáči spev môj, tak zaspievaj mi ty
2198 III| duše, ktorá v hlaholoch spevu kus krátkeho bytia svojho
2199 IV | pošmúrne Gilbert, "bo zle je spiacemu levovi šeptať do ucha o
2200 III| teraz počúvajte." I začala spievať: ~Ej, lúčka, lúčka zelená! ~
2201 IV | dieťa pána svojho Marienku, spievaval jej i rozprávky jej vypravoval
2202 II | Tak štrng zvonca, brink spiežovca, tiahla bačova fujara, trúba
2203 I | odetý, okolo pásu remennou spinkou opásaný. Hlavu mu pokrývala
2204 II | Turci, Trenčíne, Zvolene, Spiši a Šariši poslov povolávajúcich
2205 I | vyššie, chtiac kráľa ku splneniu jeho sľubov -vypraviť sa
2206 I | pokojom povolanie svoje splniť, musí kraj v pokoji a poslušnosti
2207 I | tom, v čích rukách Liptov spočíva. Ak sa Veľmožín pridá k
2208 I | slnca ochraňujúca čapica, spod ktorej len tu i tu bystré
2209 V | i otriasať sa mu začala spodná gamba. Spamätal sa ale skoro,
2210 V | kráľ Ondrej, opustený od spojencov, so svojím, chorobami, zimou
2211 III| do seba vsať chcela, aby spojene, nerozlučne jedna v druhej
2212 I | ale ešte i druhé výhody spojené. Počujte ma len. Liptovský
2213 III| druhého, boli znakom večného spojenia. Sadli sme si po dlhej prechádzke.
2214 III| tečúce, aby naveky zhynuli i spojili sa s prúdy, zbierajúcimi
2215 IV | moc dané sľuby rozväzovať. Spojím sa so strýcom i budeme spolu
2216 I | cesta svätopanenská ho spojuje s Oravou a Poľskou. Ondrej
2217 IV | Gilbert, tu u nás ste sa stali spokojnejším, vaša tvár sa vyjasňuje,
2218 III| počujem hlas za chrbtom docela spokojný: ,No, bude tomu raz koniec?'...
2219 I | bolo vidno že, je mních. ~Spoločník jeho vyzeral docela inak.
2220 I | obrátil jazdec k mladému spoločníkovi svojmu. Z celého výjavu
2221 VI | laškujúc, poskakujúc zišla v spoločnosti sprievodcu svojho na dvor,
2222 II | si pohladil dlhú čiernu, spolovice už striebrom poprepletávanú
2223 V | sto ráz viac ako zvykové spoluobcovanie dievčaťa s každodennými
2224 IV | rozložil postavenie rádu, spomenul velké straty jeho i prikročil
2225 V | Myslia teda, že sú práve oni spor medzi kráľom a velikášmi
2226 III| sa bol elektrickým dákym spôsobom prelial do jej útlej ženskej
2227 I | obraziť nechce. Starec to spozoroval a bolo mu nie ľúto na srdci,
2228 IV | boli obyčajné. ~Len dve oči spozorovali, že Gilbertova postava pyšne,
2229 III| ako chce, ale Marienka to spozorovať nesmie, a tak ruka Gilbertova
2230 I | komtúr de Croix, ktorého správe Chorvátsko a Dalmátsko zverené
2231 IV | slúžim, a to vždy verne a spravodlivo. Teraz, keď treba vreteno
2232 V | a Trenčín bezprostredne spravovali, tak ste mne odovzdali Zvolen,
2233 III| Château Cavaillon sa ujal správy Liptova, zasadol na Liptove
2234 VI | poskakujúc zišla v spoločnosti sprievodcu svojho na dvor, sadla na
2235 II | zámkom a Veľmožín odišiel v sprievode zemianstva i ľudu k Budínu,
2236 V | a velikášmi dolniackymi sprostredkovať povolaní, a tak len u kráľa
2237 I | bo duše vaše nemali dosť spružnosti dlhší čas vytrvať v ohni
2238 I | odpusťte, že som slovám vašim sprvu neveril. Teraz rozumiem,
2239 III| pán Gilbert!" ~Ten ale spustil ruky dolu, ovesil hlavu,
2240 VI | osemnásťročný mládenec. Brána sa spustila, starec položil dlaň nad
2241 III| prsiach mojich, že som sa spýtal Heleny, či nepôjde so mnou
2242 III| oproti slnku a bola by sa ho spýtala, akým právom ono môže viacej
2243 I | každodennom živote hýbajú srdcami ľudskými a rodia zápal v
2244 I | zbožnejší mysľou, úprimnejší srdcom od vás." ~Mladý, ocelou
2245 III| prípade tomto len uľavenie srdcu vášmu." ~"Ale tys' mi dieťa
2246 III| so mnou a tak vrúcne, tak srdečne, tak skrúšene ako malé dieťa
2247 III| vokradla ľúbosť ľúbenka nám do srdiečka. ~Prečo by sme my k sebe
2248 VII| sa obyčajne začali mráčky sťahovať na čele jeho. Ale Marienka
2249 III| čelo, vídať ihranie hneď sťahujúcich, hneďd rozširujúcich sa
2250 V | svojej, cesta ale do Budíka stala sa im obťažnejšou ako v
2251 III| do Svätej zeme.' Helena stála pri tom, ako čo by to nič
2252 IV | Gilbert, tu u nás ste sa stali spokojnejším, vaša tvár
2253 V | i odkazovali mu, že sa stane s ním to, čo sa stalo s
2254 IV | V Gilbertovi sa vzbúrila stará náruživosť. ~Tvár jeho zostala
2255 IV | ktože sa viac a Ondráša staral? Gilbert nie a Marienka -
2256 II | zas alebo zničiť alebo do starej koľaje zaviesť. Len jedno
2257 IV | hriešnymi ľuďmi, a potom toho starkého, čo tu sem s týmto mladochom
2258 II | ciest svojich označil ako za starodávna a tak údolia predtým smer
2259 I | menách a výrazoch šľapaje starodávnych podaní. ~Dolu liptovským
2260 IV | na mojich osudoch, tvoja starosť o mňa, tvoja lahodnosť,
2261 VII| otca, kráľa Ondreja, bol starým svatom a opát Uriáš prišiel
2262 I | postavy!" ~Mladší sa ku staršiemu ozve: "Ale, pán opát, velebný
2263 V | rytierstva, bez možných statkov, bez budúcnosti i stať sa
2264 I | rádu darúvali rozsiahle statky, kdežto my žiadnych posiaľ
2265 IV | nás. Kresťania bojovali statne, ale podľahli, len johaniti
2266 III| hriechy svoje pred obličajom statočného, od neho vždy váženého a
2267 I | starec, "tu zas máte na stav krajiny pohliadnuť a vysvetlíte
2268 III| jeho vlniť sa začnú, dych stáva sa kratším, do tváre udrie
2269 III| pod vôľou ľudí ľadových stenajúci nemal, zaplakať by musel,
2270 VI | odsotený, že sa len pri stene naproti stojacej zastavil.
2271 II | moci. A jeho domu chladné steny boli plné striebra, zlata,
2272 III| pár ráz pritom a oko sa stiahlo, bystrosť z neho vymizla
2273 III| citlivej dievčiny, ale i skaly stien zámku preniknúť musela. ~
2274 VI | Ruka zvisla razom a zas stisnúc sa v uzlovatú päsť, svedčila
2275 VI | priviesť môže. - Buď teda!" ~I stisol zuby, vzal prudko kepeň
2276 IV | tmolí okolo nej ako kamenný stĺp a že rozhovorčivosť jeho
2277 V | zložil na ľadviach, hľadel stĺpkom dolu i do zeme, krútil hlavou
2278 III| bratanca Henricha za nami stojaceho. Ak sa kedy nevôľa vzbudila
2279 VI | sa len pri stene naproti stojacej zastavil. Ondráš ale pozdvihol
2280 II | pokladáte, bo pokiaľ tento stojí, báť sa Poľskej nemáte,
2281 II | rodine Almanov v Liptovskej stolici, nuž ti každý povie, že
2282 IV | komtúri. Veľmajster zvolal stolicu, ticho, bez každej okázalosti.
2283 V | Gilbert sa zobral, sadol si ku stolu a počúval pilne reči Imrichove,
2284 IV | zaďakoval." ~Marienka začala strácať dobrú vôlu a práve chcela
2285 IV | všetko. ~Marienky sa zas strach zmocnil, obzerala sa sem
2286 V | Bože môj!" ~Starý Ondráš na strane stojaci, omladol i počúval
2287 V | hovorí johanita, "ktorou stranou asi príde pán Veľmožín,
2288 IV | Veľmajster videl, že je všetko stratené, bo húfok našich - viac
2289 IV | postavenie rádu, spomenul velké straty jeho i prikročil k voleniu
2290 VI | omráčený spadol, a keď druhý strážca mečom po Ondrášovi mieril,
2291 VI | obrátiac sa starec k zvalenému strážcovi a mu jeho vlastný meč na
2292 VI | ale pozdvihol drúk a udrel strážcu po hlave, že omráčený spadol,
2293 VI | kľúč so sebou a rozkážuc stráži, aby nikoho zo zámku nepúšťala.
2294 IV | obyčajne i pánovi svojmu. Strážil on Marienku vždy ako oko
2295 VI | horlivosť starca a výpoveď strážneho ho priviedla k tomu, že
2296 VI | dva kone, potom šiel do strážnice i kázal náčelníkorvi stráže,
2297 III| od nej, a predsa strieľa strelami očí za ňou, keď myslí, že
2298 IV | zozadu Saracén obchádza. - Strely razom zafučia zboku; starý
2299 III| preliať chcel. ~Marienka zas striasla zo seba všetku okamihovú
2300 VI | bublajúce a kypiace vlny strieborného Váhu. ~Dievča skríklo, zhliadnuc
2301 II | chladné steny boli plné striebra, zlata, takže poklady nie
2302 I | druhej strany Váhu -ako striebristá stužka celý vidiek liptovský
2303 II | dlhú čiernu, spolovice už striebrom poprepletávanú bradu, stiahol
2304 V | ho, aby teraz tým viacej striehol nad hranicami krajiny a
2305 III| odvracia sa od nej, a predsa strieľa strelami očí za ňou, keď
2306 IV | vyschnutoutvárou i nad sem-tam strielajúcimi očima ako mrákavy, keď sa
2307 I | a tu hneď od Liskovej strmo vypínajúcu sa výšinu, ktorá
2308 V | napáda; proti Haliči však strojí vojnu, chtiac syna svojho
2309 IV | rozväzovať. Spojím sa so strýcom i budeme spolu prosiť Svätého
2310 III| som očima na Helenu i na strýka vyriekol som, zložiac ruky
2311 III| čo hovorím, volal som: ,Strýko, opýtajte sa Heleny, čo
2312 III| ma chlapca do Francie k strýkovi nazad. V tom istom čase
2313 VI | neprídeš." ~Tento, cítiac studené železo na krku, povedal: "
2314 III| neznáš... Vy ste tu takí studení, vy ste tu takí necitliví,
2315 III| nich nahliada ~i mesiac studeným okom; ~ale keď templár i
2316 III| neleje viacej prúdy ako studienka živé do pŕs každého dievčaťa,
2317 I | strany Váhu -ako striebristá stužka celý vidiek liptovský na
2318 IV | potrebuje inej potravy, Tys' stvorená pre mňa! Ty sa budeš ako
2319 II | nezavisne na tej velebe stvorenia božieho? Ľalia, biela čistá
2320 III| človeka, tak to iste urobil Stvoriteľ náš i slniečko, sluha jeho
2321 I | zhrbenej postavy, vychudnutej, suchej, ohorenej - dlhým šedivým
2322 V | cez Váh nie; bude to dáky súrny posol. - Ondráš," obrátiac
2323 II | zámok držal Liptov, Oravu, susedné stolice a k tomu ochraňoval
2324 I | Čo tu hovorím, to spolu súvisí s našou terajšou návštevou
2325 VII| na Budín odišiel, držal svadbu dieťaťa svojho s Imrichom
2326 I | oslobodenia krajov po ktorých svätá noha Spasiteľa sveta kráčala,
2327 I | výhodu naša prítomnosť tu pre sväté dielo oslobodenia krajov
2328 II | sielnickom chotári, proti horám svätoanenským, kadiaľ pred veky hlavná
2329 II | ctihodného Uriáša, opáta svätomartinského, známeho zbožnosťou a prívrženstvom
2330 I | Uhrách najmocnejší, cesta svätopanenská ho spojuje s Oravou a Poľskou.
2331 IV | na ňom liští, že ani na svätých na oltári, lebo je to vraj -
2332 VII| kráľa Ondreja, bol starým svatom a opát Uriáš prišiel znovu
2333 VI | stisnúc sa v uzlovatú päsť, svedčila o citoch v prsiach, ako
2334 IV | jej detských časov, i bol svedkom jej narodenia, jej detinstva,
2335 VII| by bez neho nikdy neboli svetla božieho uzreli. ~Imrich
2336 III| sme i cítili sme, že jej svetlé oko vsalo do seba dušu moju
2337 VII| vždy vychvaľoval pred celým svetom, že on pána Veľmožína, prídúc
2338 I | postaval do úradov cirkevných i svetských, oproti čomu sa pobúrilo
2339 IV | dievča! Keď zjari dub pučí a svieže lístie rozkladá po holých
2340 I | rovné poly kálajúceho a svojimi zelenistými vodami vrchom,
2341 III| rozvodní, on sa rozbúri ~i syčí neznámym tokom, ~bo ho zatriasli
2342 III| cit tupý lieta. ~A preto syčia vlny Jordána, ~keď johanit
2343 II | dietky, ktorých matere svojim synkom jarmočné doniesť chtiac,
2344 V | ním to, čo sa stalo s jeho synom Kolomanom, ktorého haličské
2345 III| otca môjho na brehoch Rhôny synovec váš oslávi tak, ako posiaľ
2346 V | cisára Theodora Laskarisa synovi svojmu Belovi zasľúbiac
2347 IV | stiahol sily i z Egypta i zo Sýrie a udrel na nás. Kresťania
2348 V | Betsaide, i dobýjal pevnosť táborskú, kde však, ako myslel, od
2349 I | zachyteného starca, i bolo vidno z ťahov tváre jeho i z pohadzovania
2350 V | svojej, i nepomyslel, že ťahy srdca ľudského rozličné
2351 I | konal, tam zas vyzerá ako z tajomnej skrýše biela veža Štiavnice
2352 III| v slovách, ako radšej v tajomnom otriasaní sa hlasu, ktorému
2353 III| čo chce a vysiela pramene tajomnosti svojich nie tak v slovách,
2354 I | Mníchom a udáva tým menom dač tajomstva plného, čo stať sa tu muselo
2355 IV | času, keď Marienke zveril tajomstvo svoje, nikto viac nespomenul.
2356 III| zo stolice do stolice v takej prudkosti, že bys' sa mohol
2357 II | predkovia ľudí tých, čo takéto maličkosti teraz zhotovujú,
2358 III| Ona uchytila rameno moje s takou dychtivosťou, akú som predtým
2359 III| jar žitia nášho a kvitla takými bujnými kvetmi, že keby
2360 III| vás to bezpochyby vojna takýmito urobila, a nie váš nepokoj
2361 III| jeho mihotala sa citom v Tatrách nepoznaným. ~"Ale preboha,
2362 V | Ako keď vetríky si okolo tatranských sochorcov poihrávajú a im
2363 V | slniečko schovávať sa začalo za Tatru a len tu i tu prehliadlo
2364 IV | pre rád náš i pre krížové ťaženia a tak poslali i komtúra
2365 III| ľahkosťou svojou druhých, i ničí ťažkosťou vlastnou, čo mu v cestu
2366 III| druhým v tučných, oloveno ťažkých oblakoch, za časov sparných
2367 III| Niekoľko hodín predtým bolo s tebou čo; a teraz čo? Predtým
2368 III| Jordána jasné a čisté ~si tečú povoľným tokom, ~i keď sa
2369 III| pozerali sme na vlny do mora tečúce, aby naveky zhynuli i spojili
2370 III| hneď ticho, hneď prudko tečúcich, trhali sme kvietky, tvár
2371 III| vpíjal do duše svojej, hoc v tele druhom bývajúci? ~Už neviem,
2372 II | otče, nie meč, nie sila telesná a množstvo ľudstva, ale
2373 III| že hladina zovnútornosti telesnej skrýva pod sebou sopku duše
2374 IV | podľahli, len johaniti a templári, pozerajúc pošmúrnym okom,
2375 III| len vtedy je johanitom a templárom." ~"Vy musíte teda byť hrozní
2376 IV | johanitov z astrova Rhodos, i templárov ešte vo Svätej zemi meškajúcich
2377 I | vyšívanou čapicou zakrytá. Teplo jarného dňa a bezpečnosť
2378 VI | Bielym Potokom, Štiavnicou, Teplou a Liskovou ležiace rozprestrelo
2379 II | bude, jedno preto, že svet terajší docela iný beh ciest svojich
2380 II | cítil pravdu slov svojho terajšieho hospodára a spolu i videl,
2381 I | to spolu súvisí s našou terajšou návštevou v týchto hornatých
2382 IV | slniečko, naše čisté povetrie i teší oko, i chová prsia človeka,
2383 V | Malej Ázii dcéru cisára Theodora Laskarisa synovi svojmu
2384 II | zvonca, brink spiežovca, tiahla bačova fujara, trúba pastiera
2385 IV | Poludnici oblaky zbierajú, aby tiahnúc ku Kriváňu, zúrili a búrili
2386 II | rozpovedal im úmysel svoj tiahnuť do Svätej zeme. Zemianstvo
2387 VI | oldlúštila, zarachotila tiaž koňa a jazdca, meč zacvendžal
2388 VI | chodbou. ~Ondráš sa za nimi tichším ešte a pozornejším krokom
2389 III| tok žitia nášho tak spolu tiecť bude cez celé žitie, až
2390 III| najväčšia radosť duše vyrážať z tiel ľudských, bo som chcel,
2391 IV | budúcnosť do výšin svetov, o tisíc rokov zjaviť sa majúcich.
2392 IV | rozťahoval, čím je istejší, že tisíce vtáctva ho obtáčajúce len
2393 III| zbierajúcimi sa tam od tisícročí... Ruka v ruke, tvár v tvár
2394 IV | uhlia okolo seba, i zapáli tisícročné hory a zničí ich." ~"Jaj!
2395 VII| VII~Gilberta pochovali tíško na mieste, odkiaľ dolu kolmým
2396 IV | on ho zdvihnúť mohol; keď tká, to príde a trhá jej nite,
2397 III| mäkkej, úhľadnej rúčky, tľapne dlánkou na jeho pravicu
2398 IV | môže iskra pod popolom dlho tlieť, ale keď zafúka do pahreby
2399 I | ktorej len tu i tu bystré tmavé oko zablyslo, kedykoľvek
2400 III| to mnísi ~prísnym svojím tmavým okom. ~Ľudia to mnísi, ľudia
2401 III| ste na svete hoden, aby sa točil každý okolo vás, a druhý
2402 III| mysle a potom v prípade tomto len uľavenie srdcu vášmu." ~"
2403 V | Ondráš," obrátiac sa k tomuto, hovorí Gilbert, "pošli
2404 VI | schádzal dolu do dvora. ~Ako tôňa za pätami jeho sa za ním
2405 III| Zmraštila sa tvár Gilbertovi a tóny piesne trasavé a tak prednesené,
2406 V | cudzine samej. Velikáši totiž uhorskí, nechtiac sa podrobovať
2407 III| dobre vyhovoriť, keď ma dačo trápi." ~Gilbert pohliadol na
2408 III| Gilbertovi a tóny piesne trasavé a tak prednesené, že v nich
2409 IV | Marienku, ako sklopeným okom, trasúc sa ako osika, prekračovala
2410 III| čiaha za citarou a hlas z trasúcich sa úst mnícha sa ozve tak
2411 III| Janíčko, k tebe pristali. ~Tráva zelená, rosa studená! ~Prečo
2412 VI | i vyhodil ju zo sedla na trávu zelenú, nad samou priepasťou
2413 II | novooustanoveného komtúra trenčianskeho z rádu svätého Jána Jeruzalemského
2414 V | Liptov, Oravu, Turiec a Trenčín bezprostredne spravovali,
2415 VI | vstávajte, zle je!" ~Tĺkol a trepal zas. ~A keď sa Imrich ozval,
2416 III| vymrie tak, že je až na treťom svete pochovaný, tu ti je
2417 II | jednoduchej, a keď prídeš na trh do Mikuláša alebo do Ľupče
2418 IV | mohol; keď tká, to príde a trhá jej nite, aby ich s ňou
2419 III| ticho, hneď prudko tečúcich, trhali sme kvietky, tvár svoju
2420 III| rozplamenila tak, že sa Marienka triasť začala a predsa počúvala
2421 VI | zámku ale nastala medzitým trma-vrma. ~Ešte starý Ondráš na kolenách
2422 I | smrti Imricha dosadol na trón Ondrej i rozpamätal sa na
2423 III| všetko jedno, či kto druhý trpí a či ty sám trpíš. A vidíš,
2424 IV | Imricha niet, a tak ja to trpieť nemôžem. Povedzteže mi,"
2425 III| kto druhý trpí a či ty sám trpíš. A vidíš, dieťa moje, taký
2426 II | spiežovca, tiahla bačova fujara, trúba pastiera i poľovníka, obyčajne
2427 III| prezradzujú i bolesť srdca i trudnosť rozpomienky i zatemnenosť
2428 III| všetko, zostarel v samých trudoch a nemá nič očakávať na svete
2429 III| pobozkali sme sa a bozk ten trval dlho, dlho, bo duša dušu
2430 III| nevyhovárajte tým, lež zaspievajte tú, čo ste si včera nôtili,
2431 III| búrky jeden za druhým v tučných, oloveno ťažkých oblakoch,
2432 I | hrdej tvári výraz sily a tuhej vôle a čierny havraní, vo
2433 VI | starý Ondráš. ~"Kde sa ty túlaš, hriešny človeče?" opýta
2434 IV | keď sa chce pozhovárať tuliby máš panáčika; keď sa ide
2435 III| brehoch rieky, ~do nej ich cit tupý lieta. ~A preto syčia vlny
2436 II | rozposlal po Liptove, Orave, Turci, Trenčíne, Zvolene, Spiši
2437 V | pán komtúr, Liptov, Oravu, Turiec a Trenčín bezprostredne
2438 I | ktorom z výpravy oproti Turkom vracajúci sa Ján III. Sobiesky,
2439 III| práve ľudia vôle vlastnej tušia v cudzincovi rozum, známosť
2440 III| mních - a koniec, koniec túžbe jeho naveky, lebo sľub,
2441 II | aj chladná smrť zatriasla túžbou objať dieťa tvoje uhliadnúc
2442 III| nebolo ako cit povinnosti; a túžby žiadnej pre mňa nebolo,
2443 III| nemu, usmievalo sa milou tvárou, žiarilo jasným vyhladeným
2444 III| Ľudia to mnísi, ľudia to tvrdí, ~čo v srdci len boj chovajú ~
2445 III| rukou preberať v nich od tyla hore. A vaše oko Bože môj,
2446 VI | medzi sebou. ~Medzi vlnami týmito sa ale spolu ligot slnca
2447 II | i ľudu k Budínu, odkiaľ uberal sa kráľ Ondrej čez Chorvátsko
2448 I | vidieť dvoch ľudí, na koňoch uberať sa v hlbokom rozhovore za
2449 I | Horné Uhry pre výpravu skoro ubezpečené. S tým sú ale ešte i druhé
2450 VI | zavrela za nimi a oni pomaly ubiehali na pravú stranu výšinou,
2451 IV | nemyslím na Helenu. Tvoje účastenstvo na mojich osudoch, tvoja
2452 I | ktorý v Uhrách tak málo účasti mal. Známo nám je to, že
2453 III| odpovedá Gilbert premožený účasťou dievčaťa, "takto to bolo:
2454 IV | spiacemu levovi šeptať do ucha o driemajúcej sile jeho,
2455 IV | pary na čistom nebi, silne uchytil obe ruky dievčaťa a odhodlaným
2456 III| prechádzať sa na brehy Rhôny. Ona uchytila rameno moje s takou dychtivosťou,
2457 II | zaplesala nad výhľady povýšenia úda rodiny, Gilbert vzal vojvodstvo
2458 I | ľud až podnes Mníchom a udáva tým menom dač tajomstva
2459 IV | dohováral alebo mu rady udeľoval, tu sa Ondráš vždy vyskytol
2460 III| ľavica, akoby čarovným prútom uderená, i pozdvihla sa i zakryla
2461 II | ako za starodávna a tak údolia predtým smer ciest označujúce
2462 I | by nemožným bolo, keby o udržaní svojho panovania presvedčený
2463 II | popredku, tak ako inde, o udržanie moci tvojej, Gilbert de
2464 I | pokoji a poslušnosti byť udržaný. Cieľom naším je teraz najmocnejšie
2465 II | správu majetku tvojho a udrží ho, bo je najpodujímavejší
2466 II | krajinu od nápadov poľských a udržoval Halič; tak bol pán jeho
2467 IV | vplyv rádu nášho a potom udržovali pokoj v týchto nám dosiaľ
2468 IV | pozdvihol hlas, búrku v prsiach udusujúc: "Nie, dievča! Ty nemôžeš
2469 II | ľudstva, ale hlava znajúca uhádnuť okamih, v ktorom sa čo podujať
2470 VI | orla na nové zjavisko a uhádol v okamihu, čo mu ide v ústrety.
2471 VI | rozkázal otvoriť bránu. ~Uháňal potom Imrich s Ondrášom
2472 III| do svojej malej mäkkej, úhľadnej rúčky, tľapne dlánkou na
2473 VI | zblížili sa k izbám Imrichovým. Uhliadnuc tu ozbrojencov, opýtalo
2474 II | túžbou objať dieťa tvoje uhliadnúc ho. - Tak ťažko otcovi zanechať
2475 V | Zvesť táto bola žeravým uhlím na hlavu Gilbertovu i vyštúrala
2476 I | nerozumiem, čo pri tom Uhorská krajina a menovite náš rád
2477 V | cudzine samej. Velikáši totiž uhorskí, nechtiac sa podrobovať
2478 II | stolice a k tomu ochraňoval Uhorskú krajinu od nápadov poľských
2479 IV | rehole našej. Ondrej, kráľ uhorský, získaný bol zas i pre rád
2480 II | Banus cum Croatis!" i odišli Uhri s Chorváty v najlepšej zhode
2481 V | čo pri návrate skúsil. Uhrom vraj zamýšla vyhrožovať
2482 III| de Château Cavaillon sa ujal správy Liptova, zasadol
2483 VI | do predošlého poriadku a ukázal zmrasknuté čelo, vypuklé
2484 II | práve dnes v najväčšej sláve ukázala sa moc jeho. ~Kráľ Ondrej
2485 III| druhého zato, že sa jej uňho ukazovalo viacej výhod zemských." ~"
2486 I | Liptovskej do Ružomberka, ukáže sa ti z jednej strany pekná
2487 III| prezradzuje to, čo predtým ukryť zamýšľal. ~Ale Marienka
2488 III| potom v prípade tomto len uľavenie srdcu vášmu." ~"Ale tys'
2489 III| keď môžem komu na srdci uľaviť, a nech je to i ten najposlednejší
2490 I | nemohli." ~"To práve je mojou úlohou vám vysvetliť," povedá mních, "
2491 II | týchto, kto bude zastávať úlohu moju, to jest tu udržovať
2492 V | pravicou čiahol. Zišla mu na um Marienka i zaburácala vzpopomienka
2493 III| ním životy ľudské i deptáš umierajúcich kopyty konskými. Dobre,
2494 III| prsiach mojich umiera a umierať musí - to, čo v nich najľudskejšieho,
2495 I | zápalistej Francii, ani v umnom Nemecku, ani v opatrnom
2496 II | Gilberta i rozpovedal im úmysel svoj tiahnuť do Svätej zeme.
2497 I | zas do rúk neverných znovu upadol, keď títo, nehľadiac na
2498 IV | kráľovej z jednej strany upevňovali vplyv rádu nášho a potom
2499 III| podľa docela nového spôsobu upevňovať svoje zámky. ~Vždy neunavený,
2500 VI | Vtom sa zjaví na prahu v úplnom odeve rádu svojho johanita,
2501 V | snoval rozličné myšlienky a uplynula chvíľa, kým bolo počuť na
2502 IV | gamba mu ovisla, oči mu boli upreté na dvere, ktorými mladí
|