1-hovor | hrack-natla | nauce-ozbro | oznac-rozcu | rozdi-upret | uprim-zavie | zavis-zobra
Cap.
2503 III| mladé, naučené od detinstva úprimne s každým hovoriť i najväčšiu
2504 I | na ľud zbožnejší mysľou, úprimnejší srdcom od vás." ~Mladý,
2505 III| mladý, neskúsený a iste upustíš od nárokov svojich, keď
2506 I | cudzozemcov, postaval do úradov cirkevných i svetských,
2507 III| Helena oddávna Henrichovi určená a ty si zas vlastnou činnosťou
2508 I | výprave krížovej od otca určené pobral; týmto aj preto nahnevaný
2509 IV | ruky dievčaťa a odhodlaným určitým hlasom vypovedal: "Pravdu
2510 II | strán dovedna i odpovedal Uriášovi: "Ctihodný otče ! Pravdu
2511 III| bezpochyby vojna takýmito urobila, a nie váš nepokoj duše.
2512 IV | halúzkach, nespomína si viac na uschnuté, vetry poodnášané lístie
2513 IV | premeškané chvíle, tým s väčšou úsilnosťou sa po okolí poobzerá, kde
2514 I | útrpnosťou horlivosť starca úsmechom obraziť nechce. Starec to
2515 I | presvedčenie za predmet úsmechu -hoc i nemému -slúžiť môže.
2516 III| tomu nerozumiem." ~"Hm," usmeje sa polovičato Gilbert i
2517 VI | nebezpečenstvo nenastáva?" ~"To nie," usmejúc sa odpovie Gilbert dievčaťu, "
2518 V | pustiť i hladkala mu ruku, i usmiala sa, i prosila ho, aby len
2519 VI | si sa nevyspal, starký," usmialo sa dievča, "choď, však to
2520 I | Mladý, ocelou odiaty muž sa usmiechal pri slovách zhrbeného, vrúcnosťou
2521 III| tebe - očká iskria, tvár sa usmieva, čelo pnie sa nad všetkým,
2522 III| božie, ked prišlo k nemu, usmievalo sa milou tvárou, žiarilo
2523 IV | duje," odvetila Marienka usmievavo,"a musím ti povedať," dodala
2524 III| nepokoj duše. No počkajte," usmievavým hlasom dodá dievča, "však
2525 III| pobúriť kypiace city v srdci i uspávať myšlienky človeka harmóniou
2526 III| šlachetnejšieho, nenachádza uspokojenia vlastného ako v piesni;
2527 I | Imrichových prívržencov. My sme uspokojili kraj pre ciele vyššie, chtiac
2528 IV | Jeho predošlá pôsobivlosť ustávala; jeho rozkazy bývali krátke,
2529 III| ti mohol nahradiť všetky ustávania žitia tvojho - len jedna
2530 I | okrem v Trenčíne - navzdor ustávaniu nášmu obsiahnuť nemohli." ~"
2531 III| okálence, na dve líca, na dva ústové kútky, na jamku brady. A
2532 VI | uhádol v okamihu, čo mu ide v ústrety. Veľmožín sa približoval
2533 I | pána môjho a tak možno v úsudku mojom chybím, ale podľa
2534 III| týchto tak ako človek, utajujúci hriechy svoje pred obličajom
2535 II | Marienka, Bože môj, bola jediná útecha dňov života jeho. Škoda
2536 III| rúcho svoje, také milé, utešené; tak je i lepšie dievčine,
2537 IV | Jeruzialemského kráľovstva utiahli sa kresťania na brehy morské,
2538 V | i nad Hornými Uhry, a on utiahnúť sa musí do Trenčína i prevziať
2539 IV | jesene.Búrka pŕs mojich utíchla, Helenin obraz zanikol v
2540 V | ostrihomskému arcibiskupovi, utískali nielen nižšie zemianstvo,
2541 V | každý spôsob musí hľadieť utíšiť vzburu povoľnosťou, nemajúc
2542 III| dobre je mužovi činu, ked útla ruka ženskej, útlou a ako
2543 III| bo žena rozumie skorej utlačiť pohnutie citu: "No teraz
2544 III| spôsobom prelial do jej útlej ženskej vnútornosti prúd
2545 IV | zahnať starosti moje, tvoja útlosť a lahodnosť obveseliť a
2546 III| ked útla ruka ženskej, útlou a ako vosk mäkkou dušou
2547 IV | každodenného človeka! Tvoj útly cit potrebuje inej potravy,
2548 III| čo skúsil všetko, ktorý utratil všetko, zostarel v samých
2549 V | po Gilbertovi. ~Marienka utratila predošlú bezstarostlivú
2550 V | krížovej výprave sami mnoho utratili; i tak že zasluhujú i pre
2551 V | záležať bude. ~Teraz som tak utrmácaný, že si odpočinúť musím." ~"
2552 III| nepomyslel, ako sa to kvasí v útrobách mojich - Ej, bolo tam zle,
2553 III| vašich, i bola tak celú útrobu človeka prenikajúca, že
2554 I | pohadzovania hlavy, že s dákousi útrpnosťou horlivosť starca úsmechom
2555 III| nepochopíš, ako ľadová kôra, utvorivšia sa na prsiach človeka, chladnosťou
2556 I | zakopaný. Tak ľudia mlčia o útvoroch mien, z vlastnej obrazotvornosti
2557 IV | Gilbert, raz neverím." ~"Ale uveríš, dievka moja," odpovie na
2558 VI | pôjdem k nemu, aby som ho uvidela." ~,,1 to netreba, mohla
2559 V | ja ale otca môjho skoro uvidím, môjho dobrého otca, a keď
2560 V | otcovi nič. Povedz, kedy ho uvidíme a privítame? - Prečože je
2561 III| tak zaspievaj mi ty dačo a uvidiš, že sa odučím tvojmu spôsobu." ~"
2562 V | syna svojho zbraňou nazad uviesť. Preto zadržal si na dlhši
2563 II | veniec zo slávy vlastnej uvitý oddávna krášlil dom jeho;
2564 IV | a znovuusporiadaní rádu uzavrelo sa všetkých po západe roztrúsených
2565 I | Uhry i Halič z Liptova na uzde držať budete. Arcibiskup
2566 VI | Ondráša, trhlo koňa nazad za uzdu, kôň sa vzopäl, vytrhol
2567 III| bolo pritom, a predsa tak úzko. Občiahol by rád dievča -
2568 IV | obzerala sa sem i tam, i v úzkosti svojej povedala: "Ale, pán
2569 III| zo seba všetku okamihovú úzkostlivosť i usmievajúc sa povedala: "
2570 VI | razom a zas stisnúc sa v uzlovatú päsť, svedčila o citoch
2571 II | hrdý, zakvitol radosťou nad uznaním sily a platnosti svojej
2572 V | ani za svojho panovníka uznať, i odkazovali mu, že sa
2573 VI | aby lepšie videl, a keď uzrel, že sa Gilbert s Marienkou
2574 VII| nikdy neboli svetla božieho uzreli. ~Imrich žil spokojne s
2575 V | jeho v krížovej výprave z väčšej čiastky zahynulo, žiadnej
2576 VII| Nad týmto ale nikto nemal väčšie potešenie ako starý Ondráš,
2577 IV | keby orol perute svoje tým väčšmi rozťahoval, čím je istejší,
2578 IV | premeškané chvíle, tým s väčšou úsilnosťou sa po okolí poobzerá,
2579 IV | ženám lístie opadáva a líca vädnú... Tebe škoda zahynúť pri
2580 V | nechodí, obzvlášte ale cez Váh nie; bude to dáky súrny
2581 V | omladol i počúval s vy valenými očima tak pozorne každé
2582 IV | odpoveď. ~"Ale, Ondráško, vari sa ti rozum čistí?" ~"Hm." ~"
2583 III| tomto len uľavenie srdcu vášmu." ~"Ale tys' mi dieťa moje
2584 III| skrýva pod sebou sopku duše vášnivej, velikánske búrky v sebe
2585 III| smutno, keď vidím na čele vašom smútok, v očiach vašich
2586 III| statočného, od neho vždy váženého a milovaného priateľa, dostihnutý
2587 VI | Imrich si ctil Gilberta a vážil si ho nekonečne pre jeho
2588 III| Daj mi pokoj, dieťa moje," vážne odpovie johanita, "človek,
2589 IV | si ty hlúpy!" odpovie mu vážno-posmešným hlasom dievča. "Akože si
2590 II | strany kráľovej. ~Uriáš, muž vážny, mu docela netajil, prečo
2591 I | i radujem sa počúť z úst vážnych, že v skrytosti sa nachádzajú
2592 V | od čela nadol a preriekol vážnym hlasom: "Dobre teda, keď
2593 III| zaspievajte tú, čo ste si včera nôtili, bo tá bola síce
2594 IV | plameňom, ako keď za sparného večera zabĺknu pary na čistom nebi,
2595 IV | za pošmúrnych jesenných večerov. ~Ale ešte raz pozdvihol
2596 V | Bolo popoludnie, už k večeru prechádzajúce slniečko schovávať
2597 IV | nite, kde čo z Marienkiných vecí ležalo. I koľko ráz smiať
2598 III| osobne sa ho týkajúcich veciach, kto ho tam zná. ~A tu bola
2599 III| alebo druhého, boli znakom večného spojenia. Sadli sme si po
2600 VI | večnému šťastiu alebo k večnej skaze len jeden krok priviesť
2601 VI | teba, Gilbert, k tvojmu večnému šťastiu alebo k večnej skaze
2602 III| vplynie a zhynie v prúdoch večnosti. Objali sme sa, pobozkali
2603 III| dobré dieťa, však som to vedel, žes' počúvny a že sa oddáš
2604 III| prehliada okolnosti jeho vedeniu zverené. Komtúr Jean de
2605 VI | sluhov svojich ku dverám vedúcim do izieb, kde Imrich spal,
2606 III| rozmyslíš a dozreješ; teraz vedz, že je Helena oddávna Henrichovi
2607 I | ani zajtra, ale naveky vekov hotový je obete prinášať
2608 VI | dievča, "nevyspal sa a v jeho veku to veľmi chybí. No pôjdeme?"
2609 II | svätoanenským, kadiaľ pred veky hlavná cesta z Liptova do
2610 IV | nepriateľov a ticho, pokojne na velenie veľmajstra skočili ako mátohy
2611 IV | postava jeho nadobývala podobu velikána, ktorý myslí, povedomý súc
2612 III| sebou sopku duše vášnivej, velikánske búrky v sebe obsahujúcu,
2613 I | bys' myslel, že to človek velikánskej podoby až do pol pŕs zakopaný.
2614 V | oni spor medzi kráľom a velikášmi dolniackymi sprostredkovať
2615 III| oproti neprajným kráľovi velikášom a po horných stoliciach
2616 VI | mal osedlané kone a ako veliteľ hovoril Imrichovi: "Sadajme
2617 I | všetko. Kráľ Ondrej urobil veľkú chybu. Bratov kráľovniných,
2618 II | II~Veľký Liptovský zámok teraz darmo
2619 IV | ticho, pokojne na velenie veľmajstra skočili ako mátohy nočné
2620 I | nemeckých - a to i s ich veľmajstrom Konom do krajiny povolal
2621 IV | čeľadníkom súc, v dome otca Veľmožínovho; potom slúžil v dome, vozieval
2622 II | Alman, dávno známy v dome Veľmožínovom, a Marienka, dieťa obrazotvornosti
2623 I | belasými horami ako panenka vencom obtočené. Uhliadneš tam
2624 II | pýšiť sa právom mohol, bo veniec zo slávy vlastnej uvitý
2625 IV | rokov slúžim, a to vždy verne a spravodlivo. Teraz, keď
2626 II | moju, to jest tu udržovať vernosť ku kráľovi a tam zas udržovať
2627 II | Červenej Rusi, Haliče? Bo verte mi, ctihodný otče, nie meč,
2628 VII| Imrich žil spokojne s dobrou, veselou ženou svojou; len keď prišiel
2629 III| musíte slovu stáť, musíte byť veselý ako ja a musíte mi zaspievať
2630 IV | ho zas obsypávalo žarty i veselými slovy, takže sa koľko ráz
2631 III| vyšívaným krížom v lete vetra, a to zo stolice do stolice
2632 IV | takže široký plášť jeho vo vetre ako zástava duchov, v hmlách
2633 I | vôle a čierny havraní, vo vetríku zihrávajúci si vlas bil
2634 V | zaneprázdňovali iné veci. ~Ako keď vetríky si okolo tatranských sochorcov
2635 IV | nespomína si viac na uschnuté, vetry poodnášané lístie jesene.
2636 III| žitia môjho!... Ale tu čo? Vezmeš, človeče, široký plášť na
2637 I | z tajomnej skrýše biela veža Štiavnice a sem i tam rozosiate
2638 VI | občerstvený, letel dolu z veže, zbudil sluhov Imrichových,
2639 V | Gilbert neodpovedal. ~Na veži zatrúbili. ~"Čo to?" vyskočiac
2640 VI | zámocký a odtiaľ hore na vežu tak ľahko ako osemnásťročný
2641 VI | VI~Spí sa to dobre v našich
2642 II | zemianskou rodinou v Liptove a vicišpánov, slúžnych a iných hodnostárov
2643 III| tam, kde sa začína čelo, vídať ihranie hneď sťahujúcich,
2644 I | sveta oddialených krajoch vídavaní. Starší, zhrbenej postavy,
2645 III| mi tak zle bolo pri nej, videla som ale, že ste vy hneď
2646 III| nezhliadajú sa, len aby videli v nich obraz svoj, ale i
2647 IV | starý veľmajster sa obzrie a vidí nátlak zo všetkých strán.
2648 I | strany pekná diaľ dolného vidieka liptovského; uhliadneš tam
2649 V | prehliadlo sa ešte po liptovskom vidieku. Gilbert sa pobral k Marienke
2650 I | zámerov predsavzaté. K tomu vidíme, že vy všetci posiaľ, hoc
2651 II | cesta z Liptova do Oravy viedla. ~Bol to zámok mohutný,
2652 I | obete prinášať za svätú vieru, za oslobodenie kríža od
2653 VI | sadol na koňa a dal sa viesť od neho. ~Na bráne ich zas
2654 VII| VII~Gilberta pochovali tíško
2655 I | Známe dobre, že svätý hrob vinou nás samých, to jest náčelníkov,
2656 I | vyšívaný kríž. Oceľový Šišak visel mu na rukoväti meča dolu,
2657 IV | bola plná smútku, obrvy mu viseli nad vyschnutoutvárou i nad
2658 I | teraz nad hradskou a Váhom visí, čo ale za dávnych časov
2659 VI | znamenitého vítať, nuž ho vítame v rúchu, ktoré vítaného
2660 VI | ho vítame v rúchu, ktoré vítaného ctí." ~"Aha, ešte jedno,
2661 VI | keď máme koho znamenitého vítať, nuž ho vítame v rúchu,
2662 IV | horlivosti svojej a istote víťazstva nevidí nič, nepočuje nič
2663 II | heslo chorvátskeho národa: "Vivat Banus cum Croatis!" i odišli
2664 VI | prstene čiernych dlhých vlasov jeho zalietali si okolo
2665 III| majúcemu zárody k podareniu vlastnému. ~I neraz zdalo sa, že Gilbert
2666 II | cudzím živlom, cudzím ľuďom vlastnosť, majetok svoj oddať môže;
2667 III| doňho, keď som ja dušu moju vlastnú vpíjal do duše svojej, hoc
2668 VI | nevzpúšťať, i vzal zo svojich vlastných ľudí dvoch ozbrojených a
2669 III| štipľavo Marienka, "vaše vlasy sa tak od starosti bielia,
2670 IV | ten panáčik; keď jej treba vlna donáša ju panáčik; keď sa
2671 VI | naháňajúcich sa medzi sebou. ~Medzi vlnami týmito sa ale spolu ligot
2672 III| to nepozoruje, prsia jeho vlniť sa začnú, dych stáva sa
2673 IV | kráľ Francie sám sa do toho vloží - a ty, Marienka, pôjdeš
2674 III| mäkkou dušou i čarovnou vnadou svojou rozháňa chmáry čela,
2675 III| zrak zase ako ostrý meč vnikal do jej duše. Nehovorili
2676 VII| jej deti jeho opravdivé vnúčatá. Týmto ale aspoň sto ráz
2677 III| zatriasla sa v ňom celá vnútorná postať. ~Pohliadol na dievča,
2678 III| síce, ale mohutná oproti vnútornostiam duše mužskej. ~Zatriasol
2679 V | vypuknutom nielen v Uhrách vôbec, ale aj v našich horných
2680 I | kálajúceho a svojimi zelenistými vodami vrchom, miláčkom svojím,
2681 I | výmienka dobrého bojovníka, o vodcov postaráme sa my. Čo sa ale
2682 VI | o citoch v prsiach, ako vody Váhu, raz ticho, raz búrne
2683 III| hýbania, vidno, že skúsený vojak bystrým okom prehliada okolnosti
2684 II | zemianstvo na Rákoš k výprave vojennej; teraz to urobil Veľmožín
2685 I | sa raz odhodlal k výprave vojenskej, čo je uňho najťažšie, to
2686 VI | obozretné počínanie v náradách vojenských a práve preto nevedel, čo
2687 II | preslávený v známostiach vojenstva, polorytier, polokňaz, johanita,
2688 III| takí. Ale vás to bezpochyby vojna takýmito urobila, a nie
2689 II | úda rodiny, Gilbert vzal vojvodstvo nad Liptovom zámkom a Veľmožín
2690 III| spája žiara slniečka, ~Že sa vokradla ľúbosť ľúbenka nám do srdiečka. ~
2691 III| Hrdinská duša, kamenná vôla, načo ti je? Pre teba niet,
2692 IV | ale vzoprel som sa tomu a voľba padla nad Jeana de Croix.
2693 IV | straty jeho i prikročil k voleniu komtúrov pre národnosť francúzsku,
2694 III| bývajúc v dome otca môjho, k vôli urobil, že by sa tu i tu
2695 IV | španielsku a anglickú. Komtúri sa volia z najvýznamnejších, v boji
2696 I | čapicu na hlavu posadil. Voľné oko obzeralo sa dovôkola
2697 III| neviem už, ako dostali sa von so mnou. Viac sa nerozpamätám,
2698 IV | ale naše pekné hory, naše voňavé lúky, naše bezparné slniečko,
2699 IV | slúžil v dome, vozieval na vozíčku dieťa pána svojho Marienku,
2700 IV | Veľmožínovho; potom slúžil v dome, vozieval na vozíčku dieťa pána svojho
2701 V | Otvorili sa dvere a dnu vošiel Imrich Alman. ~Gilbertovi
2702 III| je to, keď sa duša v dušu vpíja a dych jedného tak obveje
2703 III| som ja dušu moju vlastnú vpíjal do duše svojej, hoc v tele
2704 III| bude cez celé žitie, až kým vplynie a zhynie v prúdoch večnosti.
2705 IV | jednej strany upevňovali vplyv rádu nášho a potom udržovali
2706 I | z výpravy oproti Turkom vracajúci sa Ján III. Sobiesky, kráľ
2707 IV | nasledovala. ~Nikomu nenapadlo na vracajúcich sa pozerať, bo ich prechádzky
2708 VI | Na bráne ich zas zastavil vrátny. ~Starý Ondráš ale začal: "
2709 IV | oltári, lebo je to vraj - ako vravia - z hodvábu, o čom my nič
2710 VI | svojej izby, zhodil za seba vrchné rúcho a chodil so založenými
2711 III| nakopili za sto rokov na vrchoch vašich, i bola tak celú
2712 VII| zletel. Ľud preto nazval vrchovinu túto Mníchom. ~Marienku
2713 IV | konským sa ľudia zvíjali; vresk, huk, plač, výrazy bôľu
2714 V | ale vyskočilo ako srnka a vrhlo sa ženíchovi svojmu na prsia. ~
2715 IV | mních, pekný to mních," vrtiac hlavou, dokoná Ondráš. ~"
2716 III| Tak to bolo so mnou a tak vrúcne, tak srdečne, tak skrúšene
2717 I | usmiechal pri slovách zhrbeného, vrúcnosťou reči zachyteného starca,
2718 VI | i ponáhľali sa obidvaja vŕškom, hore nad Váhom ležiacim. ~
2719 VI | sami neznali, ako sa na vŕšku blízo Ružomberka ocitli. ~
2720 III| cítili sme, že jej svetlé oko vsalo do seba dušu moju a môj
2721 III| pokračuje dalej, "ej, to už vskutku docela vyhaslo, nevidí nič
2722 VI | rozbriežďovať nezačínalo, vstal, vzal na seba pancier, opásal
2723 VI | Pán Imrich! Pán Imrich, vstávajte, zle je!" ~Tĺkol a trepal
2724 III| ktorý mu doniesol deň so vstávajúcim slncom a vyhladil z duše
2725 VI | Imrich spal, zakrútil klúč i vstrčil ho k sebe, dával rozkazy
2726 IV | nebudete lámať sľuby pri vstúpení do rehole vašej dané." ~
2727 IV | aby mládež vyzývali ku vstúpeniu do rehole našej. Ondrej,
2728 VI | namiesto tohoto ale dnu vstúpi starý Ondráš. ~"Kde sa ty
2729 IV | sa dvere otvorili. ~Dnu vstúpil Gilbert. ~Pozrel na Marienku,
2730 V | a daní. ~V takomto stave vstúpili križiaci na zem rodnú. ~
2731 IV | čím je istejší, že tisíce vtáctva ho obtáčajúce len na chvílu
2732 IV | Svätej zemi meškajúcich a vtrhla do zemí nepriateľských.
2733 I | namiestol výpravy do Jeruzalema vtrhol do Chorvátska a Slavónska
2734 V | pohanstvu prinavracať, zabíjajúc výbercov desiatku a daní. ~V takomto
2735 II | Žiaľbohu syna nemám a vyberúc sa raz z krajov týchto,
2736 III| Kastílsky ho obdaril bohato vybojovanými krajmi kordovskými. Ja som
2737 III| otriasaním, hrmením dychu vychádzajúceho z pŕs človeka, tak to iste
2738 IV | ňom zostala. Ale aj táto s vychádzajúcim novým ránom žitia môjho
2739 IV | naňho ani neobzrela. Keď vychádzala zo zámku, to mu viac nehovorila: "
2740 VI | obťažnostiach výpravy do krajín východných i o nebezpečenstvách v nepriateľskom
2741 IV | oživli, keď vám ani horúčosť východu, ani plamenné slnce Francie
2742 I | Starší, zhrbenej postavy, vychudnutej, suchej, ohorenej - dlhým
2743 V | zo Svätej zeme so svojou vychudnutou a rozriedenou družinou nazad
2744 V | ochorel a po vyzdravení sa s vychudnutým, nemocami rozriedeným vojskom
2745 VII| starý Ondráš, bo sa vždy vychvaľoval pred celým svetom, že on
2746 III| čela i z tváre bys' ale vyčítať mohol, že hladina zovnútornosti
2747 IV | ačpráve vždy dôrazné a výdatné. Najradšej býval okolo Marienky
2748 III| akú-takú postať na svete sám vydobyť musíš.' ~Neviem, čo sa so
2749 III| koňovi, ani pánovi možno vydržať. ~Kdekoľvek sa nachádzali
2750 III| krátkeho bytia svojho na svete vydychuje. I chytila ho za ruky a
2751 III| ej, to už vskutku docela vyhaslo, nevidí nič a neleje viacej
2752 III| milou tvárou, žiarilo jasným vyhladeným čelom a očkami - Ó Bože! -
2753 III| so vstávajúcim slncom a vyhladil z duše akonáhle slnce zapadlo. ~
2754 II | rodina Almanov zaplesala nad výhľady povýšenia úda rodiny, Gilbert
2755 IV | postava pyšne, pánovite vyhliadala, že zrak jeho sa sem-tam
2756 V | krajiny otcom mu oddanej vyhnalo. Pošťastilo sa ale kráľovi
2757 V | bez budúcnosti i stať sa vyhnancom v cudzej krajine bez činu,
2758 V | s johanitom, len keď mu vyhnúť nemohla, a bývala najradšej
2759 III| ktorom sa nachádza, ale vyhodený súc do sveta, oproti iným
2760 VI | panej svojej z ruky mnícha i vyhodil ju zo sedla na trávu zelenú,
2761 I | krajov; nerozumiem, čo za výhodu naša prítomnosť tu pre sväté
2762 III| sa môžem tak dobre, dobre vyhovoriť, keď ma dačo trápi." ~Gilbert
2763 V | skúsil. Uhrom vraj zamýšla vyhrožovať kliatbou pápežskou, ak sa
2764 IV | spokojnejším, vaša tvár sa vyjasňuje, nemyslíte na bitky a každý
2765 I | spoločníkovi svojmu. Z celého výjavu jeho bolo vidno že, je mních. ~
2766 V | v miešanici s radostnými výkriky Ondrášovými. - Otvorili
2767 III| božia na človeka daktorého vyliala všetky poklady krásy, keď
2768 III| nebeské, aby žiaru svoju vylialo na čelo, na tvár, na ústa
2769 III| dychu jedinej ženy na mňa vylieva božstvo potoky rosy nebeskej. ~
2770 III| ako ľad, nepohnuteľná ako vylištená oceľ, čelo vaše akoby bolo
2771 I | známosti vojenské. Toto prvá výmienka dobrého bojovníka, o vodcov
2772 V | pre seba odmeny. Pod touto výmienkou chcú i naďalej bojovať za
2773 III| stiahlo, bystrosť z neho vymizla a na čele sa zjavili chmáry
2774 V | a tak len u kráľa výsadu vymôcť pre zemianstvo, čo obzvlášte
2775 III| nielen zmrzne ako cencúľ, ale vymrie tak, že je až na treťom
2776 I | predstaveným svojim a tak si vynadobudnúť za krátky čas známosti vojenské.
2777 III| povznáša chabosť mysle pieseň vynáša človeka nad každodennosť
2778 V | Marienka skočila ako srnka i vypadli jej z oka slzy radosti. ~
2779 IV | aby jej vreteno z ruky vypadlo a on ho zdvihnúť mohol;
2780 IV | najskrytejšej a tam pohyby jej duše vypátrať chceli. ~Dievča sa ale zobralo
2781 I | nad hradskou pozdlžmo sa vypínajúcej a docela v zemi tak zasadenej,
2782 I | tu hneď od Liskovej strmo vypínajúcu sa výšinu, ktorá teraz nad
2783 IV | chceli rozkazy panny svojej vyplňovať v jeho prítomnosti. Zvyk
2784 V | Gllbert! Čo ma do vašich výprav, keď ja ale otca môjho skoro
2785 II | Prvej ale, akoby ce1á výprava ku Budínu bola postupovala,
2786 IV | na poľovačkách alebo vo výpravách bojovných, jemu do toho
2787 V | smutný domov nad nepodarenou výpravou a bohzná, čo ho očakáva." ~"
2788 IV | spievaval jej i rozprávky jej vypravoval za jej detských časov, i
2789 V | Zvolena a všade som podobné vypravovanie počul i o výprave jeruzalemskej
2790 VI | blízkeho zhľadanla sa s otcom i vypravovaním o obťažnostiach výpravy
2791 VI | ukázal zmrasknuté čelo, vypuklé a ohňom horiace oko, kŕčovite
2792 V | skorej správu o ruchu, odrazu vypuknutom nielen v Uhrách vôbec, ale
2793 III| Helena, Henrich i ja, až sme vyrástli. ~Neznám, ako to prišlo,
2794 IV | hlalvou a odŕhal. ~Ondráš vyrástol, ešte čeľadníkom súc, v
2795 III| nával nekonečného oceánu vyraziť sa nemohúcu. ~Dievča hľadelo
2796 I | predsa zanechávajú v menách a výrazoch šľapaje starodávnych podaní. ~
2797 VI | predtým pánovitosť a hrdosť vyrážala, predsa pousmiala sa tvár
2798 III| moja najväčšia radosť duše vyrážať z tiel ľudských, bo som
2799 V | poďme mu naproti," prudko vyrečie Marienka, "tešiť sa bude
2800 I | slabý síce, ale predsa dosť výrečný, takže by prísnejší pozorovateľ
2801 III| I chytila ho za ruky a vyriekla, hľadiac mu čistým zrakom
2802 III| neznámou predtým horlivosťou vyrieklo: ,,Ďalej, ďalej, pán Gilbert!" ~
2803 III| očima na Helenu i na strýka vyriekol som, zložiac ruky na prsia,
2804 III| svete, a odrazu počujem výrok tvrdý, neodvolateľný, že
2805 I | pozorovateľ ľahko z toho vyrozumel, ako vlas havraní šepce: "
2806 V | povolaní, a tak len u kráľa výsadu vymôcť pre zemianstvo, čo
2807 IV | proti jeho malému hlúčku a vyschnutá jeho postava, zostarnutá
2808 IV | smútku, obrvy mu viseli nad vyschnutoutvárou i nad sem-tam strielajúcimi
2809 III| tá si myslí, čo chce a vysiela pramene tajomnosti svojich
2810 IV | udeľoval, tu sa Ondráš vždy vyskytol so svojím múdrym poznamenaním
2811 II | Kráľ Ondrej II. poslal vyslanectvo k nemu, a to najprv ctihodného
2812 II | osobníctvo a služobníctvo vyslanstva. ~Pán Velmožín, krem toho
2813 IV | bratov zvolať, nových ale ta vyslať, aby mládež vyzývali ku
2814 VI | byť nepokojní nad neskorým výsledkom ich predsavzatia; ale dnes
2815 V | najmenšej pochybnosti v dobrý výsledok náruživosti jeho. Podľa
2816 IV | Neočakávané bolo Gilbertovo vyslovenie mena tohoto, a to tým viacej,
2817 V | otázkach razom Marienkou vyslovených obrátil sa ku Gilbertovi
2818 IV | vypovedal docela určite: "Vysmievajte sa vy, koľko chcete, ja
2819 VI | zvyk," bola odpoveď, "že sa vysokým osobám dávajú čestné stráže
2820 III| prenikla mocou svojou a bola by vystrelila z druhej strany oproti slnku
2821 V | myslí si, ale razom sa zas vystrie, hodí hlavou i vyvolá: "
2822 IV | dovedna miešali a šamotina tá vystupovala až k oblakom a zdala sa
2823 I | práve je mojou úlohou vám vysvetliť," povedá mních, "znáte,
2824 I | stav krajiny pohliadnuť a vysvetlíte si všetko. Kráľ Ondrej urobil
2825 III| krížom, sadneš na koňa, vytiahneš meč z pošvy a chceš znivočiť
2826 III| by mi to skoro slzy z očí vytislo." ~"Tak, dievka moja!" odpovie
2827 II | búrku. Na nohách hôr, kde vytláčal sa čistý tok vôd zo zeme,
2828 VI | za uzdu, kôň sa vzopäl, vytrhol ruku panej svojej z ruky
2829 IV | pletie, to zas príde on a vytrhuje jej ihlice. A má ten veru
2830 I | nadchnutý duchom zbožným, vytrvá v podujatiach svojich skorej
2831 I | dosť spružnosti dlhší čas vytrvať v ohni skúšania." ~"Rád
2832 I | bohabojnosť v boji oproti vyučeným v zbroji neverným nič nevykoná;
2833 IV | narodenia, jej detinstva, jej vyvinutia. Slovom, Ondráš bol skoro
2834 V | zalámalo radosťou rúčkami i vyvolalo: "Bože môj! Bože môj!" ~
2835 V | daného mu jedu ochorel a po vyzdravení sa s vychudnutým, nemocami
2836 I | služby božie konal, tam zas vyzerá ako z tajomnej skrýše biela
2837 I | od prachu teraz brnasto vyzerajúcou huňou odetý, okolo pásu
2838 III| si máš teraz sám to, čo vyzískal si otec tvoj, oslávenie
2839 III| môj! Hrdinnosť otca tvojho vyzískala si meno i majetok, teraz
2840 III| mena otca tvojho; a preto vyzískať si máš teraz sám to, čo
2841 V | cudzej krajine bez činu, bez vyznačenia! ~Sláva tá tam! - myslí
2842 III| bolo nepatrné, ale predsa významné hýbanie. I z očí i z čela
2843 V | ich strany preto za slušné vyznávajú, že beztoho v krížovej výprave
2844 V | rozličné kraje, aby som sa vyzvedel, aké je v našich krajoch
2845 II | prečo ho kráľ vlastne k tomu vyzýva, aby pripojil sa k výprave
2846 IV | ale ta vyslať, aby mládež vyzývali ku vstúpeniu do rehole našej.
2847 VI | nepustiť, a keby kto z izby vyšiel, v tom okamihu ho skoliť." ~"
2848 IV | kliesniť zvykla budúcnosť do výšin svetov, o tisíc rokov zjaviť
2849 I | uhliadneš tam osamotený, na výšine ležiaci kostol Všechsvätých,
2850 VI | ubiehali na pravú stranu výšinou, rozprestierajúcou sa medzi
2851 I | ale bola červenou, zlatom vyšívanou čapicou zakrytá. Teplo jarného
2852 III| povievať čierny plášť s bielym vyšívaným krížom v lete vetra, a to
2853 IV | dvere, ktorými mladí ľudia vyšli, až sa naostatok spamätoval,
2854 IV | ránom žitia môjho redla, až vyšlo slnce moje, a slnce moje
2855 V | uhlím na hlavu Gilbertovu i vyštúrala ho zo zdanlivej pokojnosti.
2856 IV | hlavu, ale razom ju zas vyšvihol dohora, oko mu zablyslo
2857 III| sluhovia lietali po zámku i vzali ma so sebou a ani neviem
2858 III| stojaceho. Ak sa kedy nevôľa vzbudila v mojom mäkkom srdci, to
2859 III| zas rozprávka sama môže vzbudiť len súcit, len zármutok
2860 I | oceľou pokrytej šiji, i tak vzbudzoval šuchot hrmiaci, slabý síce,
2861 IV | dané." ~V Gilbertovi sa vzbúrila stará náruživosť. ~Tvár
2862 V | spôsob musí hľadieť utíšiť vzburu povoľnosťou, nemajúc teraz,
2863 VI | Gilbertom odišla; ale sotvaže sa vzdialili, tu starec ani okamih nemeškal,
2864 VI | hornatých krajoch v čistom vzduchu nočnom i spalo sa dobre
2865 IV | nej. Hľa, tak svet platí," vzdychol si Ondráš a hovoril akoby
2866 IV | duchov, v hmlách nad zemou sa vznášajúcich, zavieva. I videl som ho
2867 IV | čo si ty jemu - a on ťa vznášať bude na rukách svojich až
2868 III| Bože! - takým dobrým, takým vznešeným, takým nadsvetským preniknutá,
2869 IV | Ondráša sa viac neohliadol. ~Vzniesol dohora dumné čelo, pozrel
2870 VI | koňa nazad za uzdu, kôň sa vzopäl, vytrhol ruku panej svojej
2871 IV | najmladších - mňa. Ja ale vzoprel som sa tomu a voľba padla
2872 VI | letory svojej koňa. Kôň sa vzpínal, ale skala, na ktorej práve
2873 V | um Marienka i zaburácala vzpopomienka na toto pekné, lahodné,
2874 IV | jeho zoschnutá postava sa vztýči na koni a rozosiela komtúrov
2875 IV | poďme ďalej." Zasekol zuby, vztýčil pyšne postavu a obrátil
2876 VI | bezvýraznosť zakrývať chceli, a zas vztýčila sa dohora a na malé potrasenie
2877 V | odtiaľ do Gemera a Zvolena a všade som podobné vypravovanie
2878 V | a s ním i križiaci, bol všadiaľ napádaný od svojho vlastného
2879 I | na výšine ležiaci kostol Všechsvätých, v ktorom z výpravy oproti
2880 V | poihrávajú a im novinky všelijaké, len im samým zrozumiteľné
2881 I | samu, ktorá má byť čistá od všelijakých pobočných žiadostí; čo sa
2882 III| a o krátky čas pozorovať všeobecné hýbania, vidno, že skúsený
2883 II | do Svätej zeme. ~Keď ale všetkému bol koniec a páni sa porozchádzali,
2884 VI | preto nevedel, čo si má o všetkom tom myslieť; ale rozdráždená
2885 III| Marienka zas striasla zo seba všetku okamihovú úzkostlivosť i
2886 VII| i otec i ženích i skoro vždycky slzy prelievajúci Ondráš
2887 III| mne ohliadol, mňa trošku zabavil." ~"To viem, že by Imrich
2888 V | ku pohanstvu prinavracať, zabíjajúc výbercov desiatku a daní. ~
2889 I | zemianstvo a nato kráľovnú zabiť a moc kráľovskú obmedziť
2890 IV | ako keď za sparného večera zabĺknu pary na čistom nebi, silne
2891 I | spasenie kresťanstva závisí, zabúdate na ľud zbožnejší mysľou,
2892 IV | vám dačo poviem... vy ste zabudli už i na... Helenu." ~Neočakávané
2893 II | označujúce sú lebo docela zabudnuté, alebo aspoň tak naboku
2894 V | Zišla mu na um Marienka i zaburácala vzpopomienka na toto pekné,
2895 III| kresťanských za to bojoval, zač bojoval otec tvoj v Španielsku.' ~,
2896 VI | vrátny. ~Starý Ondráš ale začal: "Nuž ty mamľas! Ty rešeto!
2897 IV | johanita, tým viacej sa začervenalo líce, tým viacej sa rozširovalo
2898 IV | som nevesta Imrichova a zachovám lúbosť preňho; a vy ste
2899 I | zhrbeného, vrúcnosťou reči zachyteného starca, i bolo vidno z ťahov
2900 III| chmáry čela, starosti vôle a záchytky srdca. I pocítil Gilbert,
2901 III| dvoma očima tam, kde sa začína čelo, vídať ihranie hneď
2902 III| nepozoruje, prsia jeho vlniť sa začnú, dych stáva sa kratším,
2903 VI | tiaž koňa a jazdca, meč zacvendžal a čierny plášť si zašumieval
2904 IV | to by sa iste pán Imrich zaďakoval." ~Marienka začala strácať
2905 V | spolu i dôchodky kráľovské zadržiavali. Sedľač sa zas zdráhala
2906 IV | obchádza. - Strely razom zafučia zboku; starý veľmajster
2907 IV | popolom dlho tlieť, ale keď zafúka do pahreby vietor, to rozžiari
2908 III| nič nepočuli a že mrákota zahalila i dušu i zmysly moje. Helenu
2909 III| zemi skloniť, do ktorej ma zahnali tí, ktorých som najradšej
2910 IV | bo ty jediná si vstave zahnať starosti moje, tvoja útlosť
2911 IV | dohora, oko mu zablyslo i zahorelo plameňom, ako keď za sparného
2912 VI | snovať v hlave a divné city zahrávať v prsiach jeho, bo koľko
2913 V | opustenosť svoju na svete, tak zahrnutú náklonnosť svoju k ženskej
2914 II | hovoriť neznali a každý sa zahrúžil do svojej myšlienky. Uriáš
2915 III| tak hlboko v najskrytejšom záhybe duše; ale viem, že nepochopíš,
2916 VI | teba mať a mám zhynúť, tak zahyňme spolu!" I uchytiac dievča
2917 V | výprave z väčšej čiastky zahynulo, žiadnej sily k odporu.
2918 IV | líca vädnú... Tebe škoda zahynúť pri boku každodenných ľudí. -
2919 V | nepozorovaný, v kúte stojaci Ondráš zakašľal i kýchal a mrmlal dač pod
2920 IV | to'" On si na tom mnoho zakladal, že on v zámku samojediný
2921 VI | prosím vás, prosím vás a zaklínam na otca, na všetko, čo vám
2922 I | velikánskej podoby až do pol pŕs zakopaný. Tak ľudia mlčia o útvoroch
2923 VI | izieb, kde Imrich spal, zakrútil klúč i vstrčil ho k sebe,
2924 III| uderená, i pozdvihla sa i zakryla tvár nadšenosťou rozjarenú. ~
2925 I | zlatom vyšívanou čapicou zakrytá. Teplo jarného dňa a bezpečnosť
2926 VI | neprirodzenú bezvýraznosť zakrývať chceli, a zas vztýčila sa
2927 II | Velmožín, krem toho hrdý, zakvitol radosťou nad uznaním sily
2928 III| druhého pošlý, ale vlastný cit zakypel, prezradzovali pohnutie
2929 V | navrátil." ~Dievča vyskočilo, zalámalo radosťou rúčkami i vyvolalo: "
2930 VI | zavolala vo vytržení, rúčkami zalamujúc: "Otec môj, otec môj!" ~
2931 VI | papuli, že ťa krvavá polievka zaleje! Paľo, lap ho!" ~Paľo to
2932 V | veľmi mnoho, ba najviac záležať bude. ~Teraz som tak utrmácaný,
2933 I | jeho podujímavosti v tejto záležitosti, to dobre stojím, že on
2934 VI | čiernych dlhých vlasov jeho zalietali si okolo tváre, akoby jej
2935 III| poklady krásy, keď sa nad kým zaligotalo slnce nebeské, aby žiaru
2936 I | ctižiadosti alebo osobných zámerov predsavzaté. K tomu vidíme,
2937 III| jeho dostala výraz tvrdý, zamkli sa ústa a len na perách
2938 II | vojvodstvo nad Liptovom zámkom a Veľmožín odišiel v sprievode
2939 III| spôsobu upevňovať svoje zámky. ~Vždy neunavený, vždy ostrovidný
2940 VI | on na druhého koňa, brána zámocká sa zavrela za nimi a oni
2941 V | pokojnosti. Stiahol obrvy, zamračil čelo, zvesil hlavu i šeptal
2942 III| dotiaľ, pokiaľ aspoň aký-taký zámysel nenájde ochrániť aspoň tvár
2943 IV | nikto viac nespomenul. Zamyslel sa, zvesil oko i hlavu,
2944 VI | Johanita nikdy neupustil od zámyslov svojich a teba, Gilbert,
2945 V | návrate skúsil. Uhrom vraj zamýšla vyhrožovať kliatbou pápežskou,
2946 III| prezradzuje to, čo predtým ukryť zamýšľal. ~Ale Marienka mu odokryla
2947 I | mu prišiť kríž na plecia, zanechal mu k výprave mnoho pokladov,
2948 III| mali,ona vás rada mala, a zanechala vás pre druhého zato, že
2949 IV | Saracéni pár miest k obydliu zanechali. Ale keď títo nielen znovu
2950 II | uhliadnúc ho. - Tak ťažko otcovi zanechať miláčka duše svojej bez
2951 I | obrazotvornosti pošlých, a predsa zanechávajú v menách a výrazoch šľapaje
2952 V | lahodný k dievčaťu. K tomu ho zaneprázdňovali iné veci. ~Ako keď vetríky
2953 IV | tieto mestá napádať, tu zanevrela hŕstka kresťanov na svojich
2954 III| slová a keď tu i tu niečo zanôtia, to ma až mráz preniká,
2955 IV | uzavrelo sa všetkých po západe roztrúsených bratov zvolať,
2956 III| vyhladil z duše akonáhle slnce zapadlo. ~Duša Marienky taká nebola,
2957 IV | pozažína uhlia okolo seba, i zapáli tisícročné hory a zničí
2958 III| hraniciach ich panstva ležiaci, zapálili ho a že som otca nevidel
2959 I | zbožnejšieho ľudu ani u vás v zápalistej Francii, ani v umnom Nemecku,
2960 III| ľadových stenajúci nemal, zaplakať by musel, že je človekom. ~
2961 II | budúci zväzok; rodina Almanov zaplesala nad výhľady povýšenia úda
2962 III| svojho pre márny zisk i zapredať miláčka mladosti svojej,
2963 VI | zastali, tým sa oldlúštila, zarachotila tiaž koňa a jazdca, meč
2964 IV | ťahavým, premeneným hlasom zarazená Marienka. ~"Áno, ty," hovorí
2965 III| môže vzbudiť len súcit, len zármutok alebo veselosť mysle a potom
2966 III| známosť a vôľu, majúcemu zárody k podareniu vlastnému. ~
2967 I | vypínajúcej a docela v zemi tak zasadenej, že bys' myslel, že to človek
2968 III| sa ujal správy Liptova, zasadol na Liptove zámku a o krátky
2969 IV | Gilbert, "poďme ďalej." Zasekol zuby, vztýčil pyšne postavu
2970 IV | vašich nečahajú, a ty sa zaskvieš vo sláve svojej, že ti bude
2971 V | Laskarisa synovi svojmu Belovi zasľúbiac a ju hneď so sebou vezmúc.
2972 V | mnoho utratili; i tak že zasluhujú i pre seba odmeny. Pod touto
2973 V | neprinavrátia k poslušnosti, bo zásluhy jeho o cirkev sú veľké a
2974 IV | Ondráš sa hrozitánsky zasmial i hovoril: "Mních? Mních!
2975 III| hľadelo na krásneho, tvrdého, zasmušilého muža i zmizla veselosť v
2976 III| ti nepáči spev môj, tak zaspievaj mi ty dačo a uvidiš, že
2977 III| sa nevyhovárajte tým, lež zaspievajte tú, čo ste si včera nôtili,
2978 VII| ho pohladkala po tvári i zaspievala: ~Ej, Imriško, Imrich, ~
2979 III| sľúbili ste mi, že keď ja zaspievam, i vy zaspievate, a teraz
2980 III| veselý ako ja a musíte mi zaspievať ako ja vám, hoc vy tomu
2981 III| že keď ja zaspievam, i vy zaspievate, a teraz ste onemeli, ako
2982 VI | ale skala, na ktorej práve zastali, tým sa oldlúštila, zarachotila
2983 II | krajov týchto, kto bude zastávať úlohu moju, to jest tu udržovať
2984 IV | vypovedal Gilbert s prudkosťou i zastavilo mu to dych a oči jeho hľadeli
2985 VI | člnov niet a tak musí celý zástup na druhom mieste na druhý
2986 III| hodinách noci povrchnosť zeme zatemnejúcich, i bola taká horúca, ako
2987 III| i trudnosť rozpomienky i zatemnenosť mysle. ~Dievča sa zobralo
2988 I | na huňu prišitá - tvár mu zatienujúca a ho od ihrajúceho slnca
2989 III| oči sa obtiahli rúškom i zatkveli na Marienke dlho, dlho. ~
2990 V | opýta sa Gilbert. ~Marienka zatlieskala rukami i zvolala: "Oni to,
2991 III| ozve tak prenikavo, tak zatriasajúco, a to v reči cudzej, že
2992 III| syčí neznámym tokom, ~bo ho zatriasli ľudia to mnísi ~prísnym
2993 V | Gilbert neodpovedal. ~Na veži zatrúbili. ~"Čo to?" vyskočiac opýta
2994 III| nemohúci, oceľovými okovami zatvára vôlu jeho, a to naveky. ~
2995 V | návodu poriadky, rovné vašim, zavádzal. Bol som práve na Šariši,
2996 V | cítiť, že mužská sila jeho zaváži sto ráz viac ako zvykové
2997 I | my služobníci pána nášho zaviazaní sme podľa našej najlepšej
2998 IV | svojej, že ti bude pol sveta závidieť," ~Čím ďalej hovoril johanita,
2999 III| bol majetok náš odňatý, zaviedli ma chlapca do Francie k
3000 II | zničiť alebo do starej koľaje zaviesť. Len jedno by som k tomu
3001 IV | nad zemou sa vznášajúcich, zavieva. I videl som ho osamoteného
3002 VI | od poludnia obtáčajúcich, zavieval planinou touto i skláňal
|