Cap.

3003 III|           kútky, na jamku brady. A ona zavisla na ústach mojich, ako čo
3004 V  |           skoro na ústach johanitových zavisol. ~Gilbert ale krútil hlavou
3005 III|               pritom skoro do plaču, i zavlnilo sa jej to v prsiach, ako
3006 VI |            odrazený objavil. ~Marienka zavolala vo vytržení, rúčkami zalamujúc: "
3007 VI |                Váhom ležiacim. ~Tu ale zavolalo z hory: "Postoj, postoj!!"
3008 VI |             vás zamkol a chcel vás dať zavraždiť! Poďme, poďme!" ~A Imrich,
3009 VI |         druhého koňa, brána zámocká sa zavrela za nimi a oni pomaly ubiehali
3010 III|               hovoriť? Po slovách tých zaškrípal som zubami, zagánil som
3011 III|              chceš, dobre, tu ju máš!" zašmúril sa Gilbert, vzal bez okolkov
3012 VI |            búrne búriacich. ~Naostatok zašomrali samy pre seba ústa: "Johanita
3013 II |                miláčka duše svojej bez záštity, bez ochrany osamoteného. ~
3014 VI |           zacvendžal a čierny plášť si zašumieval ako zlý duch v povetrí,
3015 III|           Dávno to bolo!" ~"Čo dávno?" zbadajúc a počujúc to, Marienka bystro
3016 IV |             keď sa na Poludnici oblaky zbierajú, aby tiahnúc ku Kriváňu,
3017 III|          zhynuli i spojili sa s prúdy, zbierajúcimi sa tam od tisícročí... Ruka
3018 V  |                 Johanitu to ale trhlo; zbledol ako smrť i otriasať sa mu
3019 VI |             dohovárajúc, dlhou chodbou zblížili sa k izbám Imrichovým. Uhliadnuc
3020 IV |         nepočuje nič a nebadá, že ho i zboka i zozadu Saracén obchádza. -
3021 IV |                   Strely razom zafučia zboku; starý veľmajster sa obzrie
3022 I  |            prebýva ľud plný citu, plný zbožného zápalu, ktorý - keď mu povieš,
3023 I  |                závisí, zabúdate na ľud zbožnejší mysľou, úprimnejší srdcom
3024 I  |             známosti povedať musím, že zbožnejšieho ľudu ani u vás v zápalistej
3025 II |              svätomartinského, známeho zbožnosťou a prívrženstvom ku kráľovi,
3026 I  |                že on, nadchnutý duchom zbožným, vytrvá v podujatiach svojich
3027 V  |              chodbe štrnganie ostrôh a zbrane v miešanici s radostnými
3028 V  |              vojnu, chtiac syna svojho zbraňou nazad uviesť. Preto zadržal
3029 I  |               v boji oproti vyučeným v zbroji neverným nič nevykoná; po
3030 III|            noci jednej hlukom a krikom zbudený; sluhovia lietali po zámku
3031 VI |        občerstvený, letel dolu z veže, zbudil sluhov Imrichových, kázal
3032 VI |          netreba, mohla bys' ho predsa zbudiť." ~"Teda už aspoň poďme
3033 V  |        nedoliehal ničím viacej na ňu a zdal sa naoko byť pokojný i lahodný
3034 IV |             vystupovala až k oblakom a zdala sa byť rebríkom siahajúcim
3035 V  |           Gilbertovu i vyštúrala ho zo zdanlivej pokojnosti. Stiahol obrvy,
3036 V  |            pobral k Marienke a tichým, zdanlivo pokojným hlasom k nej prehovoril,
3037 III|                   a to hlasom ťahavým, zdĺhavým, trasavým, že sa zatriaslo
3038 V  |             zadržiavali. Sedľač sa zas zdráhala odvádzať biskupský desiatok
3039 VI |               Spí sa to dobre v našich zdravých hornatých krajoch v čistom
3040 V  |           radosti. ~Gilberta to myklo, zdvihol prudko hlavu i vidno, že
3041 IV |            brečtan obvíjať okolo mňa a zelenieť sa budeš jarosťou svojou
3042 I  |              poly kálajúceho a svojimi zelenistými vodami vrchom, miláčkom
3043 VI |           vyhodil ju zo sedla na trávu zelenú, nad samou priepasťou rastúcu. ~
3044 I  |            dedinky medzi čistým poľom, zelenými lúkami, belasými horami
3045 IV |               svojou i vtedy, keď iným zelinám a iným ženám lístie opadáva
3046 IV |                meškajúcich a vtrhla do zemí nepriateľských. Saracén
3047 II |               zhotovujú, sú najstaršou zemianskou rodinou v Liptove a vicišpánov,
3048 V  |                hranicami krajiny a nad zemianstvom, kráľa prijať nechtiacim
3049 II |              za príklad slúžiť druhému zemianstvu, aby zúčastnilo sa ono na
3050 IV |           zástava duchov, v hmlách nad zemou sa vznášajúcich, zavieva.
3051 III|            uňho ukazovalo viacej výhod zemských." ~"Tak je, dieťa moje!" ~"
3052 III|            nikoho na svete niet, čo by zháňal starosti z čela tvojho,
3053 III|            jeho miernila a z čela jeho zháňala chmáry. I dobre je mužovi
3054 VI |            sladko odoberá a bude to za zhľadanie o pár hodin zase!" ~"Ba
3055 VI |               Marienky obrazy blízkeho zhľadanla sa s otcom i vypravovaním
3056 III|                  keď johanit v nich sa zhliada, ~bo i tá rieka cíti, čo
3057 II |             klasy a oko na lúkach jeho zhliadlo kvety najrozličnejšej krásy.
3058 VI |    strieborného Váhu. ~Dievča skríklo, zhliadnuc Imricha i Ondráša, trhlo
3059 IV |                 koľko ráz len Gilberta zhliadol, vždy obrátil sa nabok,
3060 II |            Uhri s Chorváty v najlepšej zhode pod zástava,mi kráľa Ondreja
3061 VI |                prišiel do svojej izby, zhodil za seba vrchné rúcho a chodil
3062 V  |               všetci páni ale sa v tom zhodovali, že kráľ na každý spôsob
3063 II |                takéto maličkosti teraz zhotovujú, sú najstaršou zemianskou
3064 II |               i poľovníka, obyčajne sa zhovárala o jeho moci. A jeho domu
3065 I  |               sa usmiechal pri slovách zhrbeného, vrúcnosťou reči zachyteného
3066 I  |              krajoch vídavaní. Starší, zhrbenej postavy, vychudnutej, suchej,
3067 II |               jarmočné doniesť chtiac, zhromažďujú sa okolo nich, nikdy nepomysliac
3068 VI |            ohňom horiace oko, kŕčovite zhŕždenú tvár i zimnične pohybujúce
3069 III|                žitie, až kým vplynie a zhynie v prúdoch večnosti. Objali
3070 III|                mora tečúce, aby naveky zhynuli i spojili sa s prúdy, zbierajúcimi
3071 VI |               keď nemám teba mať a mám zhynúť, tak zahyňme spolu!" I uchytiac
3072 VI |               o Veľmožínovi a o skorom zídení sa s ním. ~Na Liptove zámku
3073 I  |             čierny havraní, vo vetríku zihrávajúci si vlas bil tu i tu po širokej
3074 III|              nevinné srdce tvoje mrazy zimné, bo ako by tomu kvietku
3075 V  |       spojencov, so svojím, chorobami, zimou a hladom veľmi zrednutým
3076 III|            city srdca svojho pre márny zisk i zapredať miláčka mladosti
3077 IV |           našej. Ondrej, kráľ uhorský, získaný bol zas i pre rád náš i
3078 I  |          menovite náš rád svätého Jána získať môže!" ~"Sú tajomstvá na
3079 VI |            tomu, že sa hneď ozbrojil a zišiel na dvor, hľadajúc starého
3080 IV |                Pravdu máš, dievča! Keď zjari dub pučí a svieže lístie
3081 VI |              žes' ospanlivý." ~Vtom sa zjaví na prahu v úplnom odeve
3082 III|              neho vymizla a na čele sa zjavili chmáry nevediace, že prezradzujú
3083 VI |           jastraba a okom orla na nové zjavisko a uhádol v okamihu, čo mu
3084 IV |            výšin svetov, o tisíc rokov zjaviť sa majúcich. Johanita a
3085 II |              steny boli plné striebra, zlata, takže poklady nie podľa
3086 I  |               hlava ale bola červenou, zlatom vyšívanou čapicou zakrytá.
3087 VII|             dolu kolmým brehom do Váhu zletel. Ľud preto nazval vrchovinu
3088 III|         priateľa, dostihnutý na skutku zlom; bo láska naša bola čistá
3089 I  |        ctihodný otče, za dôveru vo mne zloženú, odpovedá johanita, "a odpusťte,
3090 III|                na strýka vyriekol som, zložiac ruky na prsia, akoby pokojne: ,
3091 VI |                plášť si zašumieval ako zlý duch v povetrí, kým i koňa
3092 III|                v duši mojej?... Bol to zmätok, bol to bôľ, bolo to zatriasanie
3093 IV |         zloženými rukami prosí, aby sa zmiloval nad nami hriešnymi ľuďmi,
3094 III|            tvrdého, zasmušilého muža i zmizla veselosť v tvári jeho. Cituplná,
3095 IV |                 Marienky sa zas strach zmocnil, obzerala sa sem i tam,
3096 VI |           predošlého poriadku a ukázal zmrasknuté čelo, vypuklé a ohňom horiace
3097 III|                najmilších ľudí zrada. ~Zmraštila sa tvár Gilbertovi a tóny
3098 III|               v prsiach tvojich nielen zmrzne ako cencúľ, ale vymrie tak,
3099 III|                ďalej o tom hovoriť?" - zmrštiac čelo a hodiac nabok hlavou
3100 I  |                 keď títo, nehľadiac na zmužilosť a bojachtivosť ľudu svojho, .
3101 III|              mrákota zahalila i dušu i zmysly moje. Helenu som rád mal
3102 V  |                aké je v našich krajoch zmýšľanie a aby som mohol tvojmu otcovi
3103 III|           majetok.' ~Zatriasol som sa, znajúc, čo to má znamenať, ako
3104 II |            množstvo ľudstva, ale hlava znajúca uhádnuť okamih, v ktorom
3105 II |              šabľu v ruke nosiacich na znak, že sa zhromažďovať má zemianstvo
3106 III|            jedného alebo druhého, boli znakom večného spojenia. Sadli
3107 IV |               že on v zámku samojediný znal, a to i do najposlednejšej
3108 III|                i hľadeli sme na seba a znali sme i cítili sme, že jej
3109 III|               som sa, znajúc, čo to má znamenať, ako osika. ~Strýc hovoril
3110 VI |           dievčaťu, "ale keď máme koho znamenitého vítať, nuž ho vítame v rúchu,
3111 III|             môj bol mladší brat rodiny znamenitej, a preto bol poslaný do
3112 II |                a spolu i videl, že muž znamenitejší ťažko cudzím živlom, cudzím
3113 II |               Pán Velmožín bol potomok znamenitých predkov, ktorých menom pýšiť
3114 I  |            Uhrách tak málo účasti mal. Známo nám je to, že králi predošlí
3115 III|              tušia v cudzincovi rozum, známosť a vôľu, majúcemu zárody
3116 II |         Château Cavaillon preslávený v známostiach vojenstva, polorytier, polokňaz,
3117 II |                Pán Imrich Alman, dávno známy v dome Veľmožínovom, a Marienka,
3118 I  |        nevytrváme ináč v boji .a spolu zneuctíme vec samu, ktorá má byť čistá
3119 V  |               Všetky nádeje boli razom zničené. Sláva tam, moc tam! Veľmožín
3120 IV |            moja," odvetí Gillbert. "Po zničení Jeruzialemského kráľovstva
3121 IV |               zapáli tisícročné hory a zničí ich." ~"Jaj! Ja sa toho
3122 III|               Boh na pomoci, ako si ty zničila dni žitia môjho!... Ale
3123 II |                Liptova zámku zas alebo zničiť alebo do starej koľaje zaviesť.
3124 III|                či ste to, pán Gilbert, zniesť mohli pokojne, keď ľudia,
3125 III|          vytiahneš meč z pošvy a chceš znivočiť ním životy ľudské i deptáš
3126 IV |           dlhých poradách o zosilení a znovuusporiadaní rádu uzavrelo sa všetkých
3127 III|                býva, že sa ženská skôr zoberie i v šťastí i v nešťastí,
3128 V  |               stoliciach." ~Gilbert sa zobral, sadol si ku stolu a počúval
3129 IV |            slnce Francie vašej nemohlo zohnať oblaky z čela vášho. Povedzte
3130 IV |                a lahodnosť obveseliť a zohriať myseľ muža tvrdého, súc
3131 I  |            starec, "keď kráľ Bela III. zomieral, posvätil syna svojho, Ondreja,
3132 II |               slnce nič, hviezdy nič a zora ranná ešte menej - a to
3133 VI |          Postojte," povedal, "málo!" I zosadol z koňa, vrhol sa na zem,
3134 IV |             všetkých strán. Chudá jeho zoschnutá postava sa vztýči na koni
3135 IV |            Croix. Po dlhých poradách o zosilení a znovuusporiadaní rádu
3136 VII|           znovu do Liptova mladý párik zosobášiť. ~Nad týmto ale nikto nemal
3137 V  |              sa, i prosila ho, aby len zostal a rozprával sa s ňou, ako
3138 I  |               Liptova cestujem -tak vy zostanete tu ,a neodídete do Trenčína,
3139 III|                však vy budete iný, len zostaňte dlhší čas u nás a nadýchajte
3140 IV |              komtúrov na štyri strany, zostanúc sám. Vtom však udrie Saracén
3141 III|          všetko, ktorý utratil všetko, zostarel v samých trudoch a nemá
3142 IV |                vyschnutá jeho postava, zostarnutá ruka jeho tým viacej zúri
3143 VI |            studený mráz. Ale čo robiť? Zotrel si z čela studený pot, obrátil
3144 IV |             jeho, bo keď sa prebudí to zotrie si chmáry z očí i chtiac
3145 I  |          júnového dňa roku 1217; podľa zovňajšej podoby sú to nie ľudia obyčajní,
3146 III|              vyčítať mohol, že hladina zovnútornosti telesnej skrýva pod sebou
3147 IV |                nebadá, že ho i zboka i zozadu Saracén obchádza. - Strely
3148 IV |                s ňou hrával, až pritom zošedivel, teraz sa naňho ani neobzrela.
3149 V  |            hneď pri príchode jeho istú zprávu dať, bo viem, že mu na tom
3150 III|                to ~nám najmilších ľudí zrada. ~Zmraštila sa tvár Gilbertovi
3151 III|           zradila špatná milenka ~toho zradil brat vlastný, ~toho zas
3152 III|             viac jak boj nemajú. ~Toho zradila špatná milenka ~toho zradil
3153 III|            vyriekla, hľadiac mu čistým zrakom do očú: ~"Ale, pán Gilbert!
3154 III|         pohliadajúce na čelo, na blesk zrakov, na líca, na ústa, na všetko,
3155 V  |        chorobami, zimou a hladom veľmi zrednutým vojskom nazad do Uhorska
3156 I  |        pochopiť chcejúci; sú tajomstvá zrejmé oku nemluvňaťa a človeku
3157 V  |                 nemajúc teraz, keď zve zrno prívržencov jeho v krížovej
3158 III|                tys' múdrejšia odo mňa, zrob zo mňa človeka, ktorý by
3159 III|                vždy ostrovidný Gilbert zrobil zo sebevoľného a hlavatého
3160 III|              chcel, aby oni to so mnou zrobili, a to čím skorej. Vo mne
3161 V  |                všelijaké, len im samým zrozumiteľné šepotajú, tak sa donášali
3162 III|        Marienka, poznala rozdiel medzi zunením hlasov piesne každodennej
3163 IV |        zostarnutá ruka jeho tým viacej zúri medzi nepriateľom, takže
3164 IV |                aby tiahnúc ku Kriváňu, zúrili a búrili nad tichým liptovským
3165 II |               tam z neba široko-ďaleko zvádzali dolu hrom i búrku. Na nohách
3166 II |        svätomartinský, požehnal budúci zväzok; rodina Almanov zaplesala
3167 VI |           teraz," obrátiac sa starec k zvalenému strážcovi a mu jeho vlastný
3168 V  |           ticho, pokojne ako v raji." ~Zvečerilo sa a noc sa rozprestrela
3169 V  |             pánom Gilbertom?" opýta sa zvedavo Marienka. ~"Blázon, čo by
3170 IV |               ho od času, keď Marienke zveril tajomstvo svoje, nikto viac
3171 IV |               chodí Ondráš po zámku so zvesenou hlavou, neozrie sa ani napravo,
3172 III|               potom nedržíte slovo." I zvesila hlavu, ako čo by sa hnevala. ~
3173 V  |                proti nemu povolavším. ~Zvesť táto bola žeravým uhlím
3174 V  |               komtúr, rozličné podivné zvesti a preto ponáhľam sa k vám
3175 II |            krížové. Keď v Uhrách králi zvestovali vojnu, posielali poslov
3176 IV |               kopytom konským sa ľudia zvíjali; vresk, huk, plač, výrazy
3177 VI |              pohybujúce sa gamby. Ruka zvisla razom a zas stisnúc sa v
3178 III|                kúpu sa v nich, aby tým zvlažili krásu svoju. ~I dobre, tak
3179 V  |          Marienka zatlieskala rukami i zvolala: "Oni to, oni to!" ~Johanitu
3180 II |            treba skorej odhodlanosti a zvolania ľudu tvojho k výprave krížovej." ~
3181 IV |             západe roztrúsených bratov zvolať, nových ale ta vyslať, aby
3182 V  |      spravovali, tak ste mne odovzdali Zvolen, Gemer, Spiš a Šariš, aby
3183 V  |               Spiš, odtiaľ do Gemera a Zvolena a všade som podobné vypravovanie
3184 II |                Orave, Turci, Trenčíne, Zvolene, Spiši a Šariši poslov povolávajúcich
3185 II |             salašov a oviec. Tak štrng zvonca, brink spiežovca, tiahla
3186 III|            tváre, vyletujú v otriasaní zvukov hlasu vášho. Vidíte, pán
3187 IV |               ktorom si cestu kliesniť zvykla budúcnosť do výšin svetov,
3188 I  |                 Ty pohliadaš, syn môj, zvykom svojím cudzozemským na tieto
3189 V  |                zaváži sto ráz viac ako zvykové spoluobcovanie dievčaťa
3190 IV |              bôľu sa dovedna miešali a šamotina tá vystupovala až k oblakom
3191 V  |        odovzdali Zvolen, Gemer, Spiš a Šariš, aby som tam podľa vášho
3192 V  |        križiaci?" ~Imrich odpovie: "Zo Šariša som šiel na Spiš, odtiaľ
3193 V  |            práve na Šariši, keď sa pán Šarišského zámku zo Svätej zeme so
3194 I  |               suchej, ohorenej - dlhým šedivým fúzom a bradou pokrytej
3195 I  |            vyrozumel, ako vlas havraní šepce: "Hlaďte sem, aký som pyšný,
3196 III|                hlasu, počujem, že dačo šepcú slová vaše, čo mi je síce
3197 V  |              len im samým zrozumiteľné šepotajú, tak sa donášali chýry až
3198 I  |           svojím, zemi liptovskej čosi šeptajúceho - a tu hneď od Liskovej
3199 IV |              bo zle je spiacemu levovi šeptať do ucha o driemajúcej sile
3200 IV |               i naše hriechy po chrbte šibe, druhý ale na kolenách kľačí
3201 I  |     zihrávajúci si vlas bil tu i tu po širokej oceľou pokrytej šiji, i
3202 II |         krášlil dom jeho; a polia jeho široko niesli bujno-žlté klasy
3203 II |            týchto bradlá až tam z neba široko-ďaleko zvádzali dolu hrom i búrku.
3204 VI |               ale spolu ligot slnca na šišakoch celého rádu ozbrojencov
3205 III|               svete niet hlbšieho, dač šlachetnejšieho, nenachádza uspokojenia
3206 IV |                ďalej, nosiac za svojou šľapajou smrť. Ale v horlivosti svojej
3207 III|              predtým nikdy nepaznatým. Šli sme na breh Rhôny i kráčali
3208 III|           preto, že musia, a ústa, tie šomrú mne neznáme slová a keď
3209 III|              boj nemajú. ~Toho zradila špatná milenka ~toho zradil brat
3210 II |               Ty, pán Imrich Alman, si šťastejší ako ja! ~Pán Veľmožín zasľúbil
3211 III|                ženská skôr zoberie i v šťastí i v nešťastí, v radosti
3212 II |            ceny, ale na kusy rátal. On šťastia syn, on pán mohutný a práve
3213 V  |               rozprávať. Naši dorazili šťastne do Svätej zeme; sám kráľ
3214 V  |           bezstarostlivú pohyblivosť a štebotavosť, schádzala sa s johanitom,
3215 I  |             tajomnej skrýše biela veža Štiavnice a sem i tam rozosiate dedinky
3216 VI |           Ružomberkom, Bielym Potokom, Štiavnicou, Teplou a Liskovou ležiace
3217 III|               ej, starý pánko," hovorí štipľavo Marienka, "vaše vlasy sa
3218 II |           hromadu salašov a oviec. Tak štrng zvonca, brink spiežovca,
3219 V  |               kým bolo počuť na chodbe štrnganie ostrôh a zbrane v miešanici
3220 IV |                a rozosiela komtúrov na štyri strany, zostanúc sám. Vtom
3221 I  |        pokrytej šiji, i tak vzbudzoval šuchot hrmiaci, slabý síce, ale
3222 III|             malý, zhrbený, ináče dobrý šuhaj, ked sa dač jeho osoby vlastnej
3223 II |              seba pána Imricha Almana, šuhaja mladého, driečneho, i s
3224 IV |               Dievča ho zas obsypávalo žarty i veselými slovy, takže
3225 III|                jeho naveky, lebo sľub, železný sľub raz daný, nikdy nazad
3226 VI |                  Tento, cítiac studené železo na krku, povedal: "Pán komtúr
3227 IV |                keď iným zelinám a iným ženám lístie opadáva a líca vädnú...
3228 III|              obdalečnej rodiny po jeho žene." ~"To bola Helena." ~I
3229 VII|          Liptov zámok, kde ju i otec i ženích i skoro vždycky slzy prelievajúci
3230 V  |         vyskočilo ako srnka a vrhlo sa ženíchovi svojmu na prsia. ~Johanitu
3231 V  |           povolavším. ~Zvesť táto bola žeravým uhlím na hlavu Gilbertovu
3232 VI |              že si tak veľmi odpočinku žiadal." ~"Dobre," pokračuje Marienka, "
3233 VI |          sčiastky k obsluhe, keby dačo žiadali." ~"Zbohom Imriško"" vypovie
3234 III|             váš oslávi tak, ako posiaľ žiaden úd rodiny našej.' ~Strýc
3235 I  |           nahnevaný Ondrej, že mu otec žiadne kniežatstvo nezanechal,
3236 I  |            rozsiahle statky, kdežto my žiadnych posiaľ výhod sme v tejto
3237 I  |               od všelijakých pobočných žiadostí; čo sa ale, po druhé, dotýka
3238 II |               k tomu poznamenať mal. - Žiaľbohu syna nemám a vyberúc sa
3239 III|           svojej, snov svojich, predať žiar slnca neba vlastného - pre
3240 III|             usmievalo sa milou tvárou, žiarilo jasným vyhladeným čelom
3241 III|            akým právom ono môže viacej žiariť nad ľuďmi ako ona." ~Gilbert
3242 III|              tento musel oblednúť pred žiarou a liskom chvíľ, týchto tak
3243 III|          zaligotalo slnce nebeské, aby žiaru svoju vylialo na čelo, na
3244 IV |              moju obkľučujúce. Gilbert žije v tebe, dýcha dychom tvojím,
3245 III|             ktorému neporozumie človek žijúci len, aby žil, mysliaci len
3246 V  |             horlivo, ,;my si tu budeme žiť zase tak ticho, pokojne
3247 III|              spolu tiecť bude cez celé žitie, až kým vplynie a zhynie
3248 IV |           človeka, takže sa musí tešiť žitiu. - No a vy, pán Gilbert,
3249 IV |         roztopašne "že by som sa ja za živa dala pochovať, keby sa mi
3250 III|             viacej prúdy ako studienka živé do pŕs každého dievčaťa,
3251 II |                bola jediná útecha dňov života jeho. Škoda ťa, pán Velmožín,
3252 III|              okamih nedal za päťdesiat životov a za sto svetov. ~Tak to
3253 III|             pošvy a chceš znivočiť ním životy ľudské i deptáš umierajúcich
3254 III|                to i ten najposlednejší žobrák. A vidíte," pokračuje dievča,