II

Veľký Liptovský zámok teraz darmo oko cestovateľa, dolu vidiekom idúceho, hľadať bude, jedno preto, že svet terajší docela iný beh ciest svojich označil ako za starodávna a tak údolia predtým smer ciest označujúce sú lebo docela zabudnuté, alebo aspoň tak naboku odstavené, že nikomu ani nenapadne šľapaje predkov svojich tam hľadať; po druhé preto, že Liptovský zámok dávno už zanikol. Ostatky jeho sa vidieť môžu až podnes v sielnickom chotári, proti horám svätoanenským, kadiaľ pred veky hlavná cesta z Liptova do Oravy viedla.

Bol to zámok mohutný, ale mohutnejší jeho pán. Pán Velmožín bol potomok znamenitých predkov, ktorých menom pýšiť sa právom mohol, bo veniec zo slávy vlastnej uvitý oddávna krášlil dom jeho; a polia jeho široko niesli bujno-žlté klasy a oko na lúkach jeho zhliadlo kvety najrozličnejšej krásy. Hôr, tých mal dosť, viac ako treba, on pravdivým hôr bol pánom, bo týchto bradlá až tam z neba široko-ďaleko zvádzali dolu hrom i búrku. Na nohách hôr, kde vytláčal sa čistý tok vôd zo zeme, jeho rožný dobytok, keď nebolo snehov, chutne sa pásal. Mal ďalej po holiach k nebu sa pnúcich hromadu salašov a oviec. Tak štrng zvonca, brink spiežovca, tiahla bačova fujara, trúba pastiera i poľovníka, obyčajne sa zhovárala o jeho moci. A jeho domu chladné steny boli plné striebra, zlata, takže poklady nie podľa ceny, ale na kusy rátal. On šťastia syn, on pán mohutný a práve dnes v najväčšej sláve ukázala sa moc jeho.

Kráľ Ondrej II. poslal vyslanectvo k nemu, a to najprv ctihodného Uriáša, opáta svätomartinského, známeho zbožnosťou a prívrženstvom ku kráľovi, potom novooustanoveného komtúra trenčianskeho z rádu svätého Jána Jeruzalemského Gilberta de Château Cavaillon, známeho hrdinskosťou v bojoch oproti neverným. Za týmto prišlo na Liptovský zámok o pol dňa neskorej druhé osobníctvo a služobníctvo vyslanstva.

Pán Velmožín, krem toho hrdý, zakvitol radosťou nad uznaním sily a platnosti svojej zo strany kráľovej.

Uriáš, muž vážny, mu docela netajil, prečo ho kráľ vlastne k tomu vyzýva, aby pripojil sa k výprave krížovej do Jeruzalema.

Liptovský zámok držal Liptov, Oravu, susedné stolice a k tomu ochraňoval Uhorskú krajinu od nápadov poľských a udržoval Halič; tak bol pán jeho i pre kráľa i pre krajinu z dvojej strany dôležitý.

Pán Velmožín si pohladil dlhú čiernu, spolovice už striebrom poprepletávanú bradu, stiahol čelo z oboch strán dovedna i odpovedal Uriášovi: "Ctihodný otče ! Pravdu máte, keď Liptov za dôležitý pokladáte, bo pokiaľ tento stojí, báť sa Poľskej nemáte, a páni v Horných Uhrách, čo by koľvek podujali môžu sa za krátky čas z Liptova zámku zas alebo zničiť alebo do starej koľaje zaviesť. Len jedno by som k tomu poznamenať mal. - Žiaľbohu syna nemám a vyberúc sa raz z krajov týchto, kto bude zastávať úlohu moju, to jest tu udržovať vernosť ku kráľovi a tam zas udržovať zástavy Uhorskej krajiny na zemi Červenej Rusi, Haliče? Bo verte mi, ctihodný otče, nie meč, nie sila telesná a množstvo ľudstva, ale hlava znajúca uhádnuť okamih, v ktorom sa čo podujať má, rozhoduje nad podujatiami od desaťročí pripravovanými."

Velmožín skončil, Uriáš pozeral naňho. Obidvaja v prvom okamihu ďalej hovoriť neznali a každý sa zahrúžil do svojej myšlienky. Uriáš cítil pravdu slov svojho terajšieho hospodára a spolu i videl, že muž znamenitejší ťažko cudzím živlom, cudzím ľuďom vlastnosť, majetok svoj oddať môže; Veľmožín ale pri celej oddanosti svojej ku kráľovi Ondrejovi pomyslel si na dieťa svoje jediné Marienku svoju.

A Marienka, Bože môj, bola jediná útecha dňov života jeho. Škoda ťa, pán Velmožín, žes' syna nemal, dediča slávy predkov tvojich! Ale nie škoda ťa! Prečo? Marienka tvoja, jediné dieťa tvojej nebohej ženy, je tvoje, jediné, a žes' syna nemal, preto tvoju tvár nikdy nekryje hmlistá pošmúrnosť. Ale aj nač? No keď pohliadneš si na svoje dieťa, Marienku, či tvoje oko nezavisne na tej velebe stvorenia božieho? Ľalia, biela čistá ľalia je nič oproti Marienke; mne sa snívalo za dávnych mladých časov o dievčatku, oproti ktorému slnce nič, hviezdy nič a zora ranná ešte menej - a to tvoja Marienka. - Ale ty aj znáš, čo máš na nej, a vieš, že by sa aj chladná smrť zatriasla túžbou objať dieťa tvoje uhliadnúc ho. - Tak ťažko otcovi zanechať miláčka duše svojej bez záštity, bez ochrany osamoteného.

Ale Uriáš, muž myšlienky a zápalu náboženského, neobzeral sa dlho na to i prehovoril k Velmožínovi: "Syn môj! Pravdu máš mysliac, že tvoje postavenie v Liptove každý udržať nie je vstave, ale kráľ Ondrej na radu cirkvi i tu sa postaral popredku, tak ako inde, o udržanie moci tvojej, Gilbert de Château Cavaillon preslávený v známostiach vojenstva, polorytier, polokňaz, johanita, prevezme správu majetku tvojho a udrží ho, bo je najpodujímavejší a najrozumnejší člen rádu svojho, hoc je mladý. Ty ale máš za príklad slúžiť druhému zemianstvu, aby zúčastnilo sa ono na podujatiach, týkajúcich sa kresťanstva celého. Ak sa nezväčší moc tvoja pritom, tak sa iste neumenší; teraz ale treba skorej odhodlanosti a zvolania ľudu tvojho k výprave krížovej."

Veľmožín dlho rozmýšľal, čo počať má, Uriáš podnecoval ustavične myseľ jeho; až naostatok Veľmožín rozposlal po Liptove, Orave, Turci, Trenčíne, Zvolene, Spiši a Šariši poslov povolávajúcich zemianstvo i ľud pod zástavy krížové. Keď v Uhrách králi zvestovali vojnu, posielali poslov po stoliciach krvavú šabľu v ruke nosiacich na znak, že sa zhromažďovať má zemianstvo na Rákoš k výprave vojennej; teraz to urobil Veľmožín s rozkazom zhromažďovať sa pri Liptove zámku.

Prvej ale, akoby ce1á výprava ku Budínu bola postupovala, držal Veľmožín na Liptove zámku slávny hod.

Nezabudol na dieťa svoje jediné, Marienku. Zvolal pánov Liptovskej stolice k sebe, držal poradu s nimi, predstavil im Uriáša i Gilberta i rozpovedal im úmysel svoj tiahnuť do Svätej zeme. Zemianstvo sa jednohlasne prehlásilo za kráľa, za výpravu do Svätej zeme.

Keď ale všetkému bol koniec a páni sa porozchádzali, zadržal pán Velmožín u seba pána Imricha Almana, šuhaja mladého, driečneho, i s rodinou u seba.

Opýtaj sa teraz o rodine Almanov v Liptovskej stolici, nuž ti každý povie, že býva v Biharovciach, dedine docela jednoduchej, a keď prídeš na trh do Mikuláša alebo do Ľupče alebo do Ružomberka, nuž uvidíš ľudí predávať husličky za osem grajciarov alebo inšie hračky pre dietky, ktorých matere svojim synkom jarmočné doniesť chtiac, zhromažďujú sa okolo nich, nikdy nepomysliac na to, že predkovia ľudí tých, čo takéto maličkosti teraz zhotovujú, sú najstaršou zemianskou rodinou v Liptove a vicišpánov, slúžnych a iných hodnostárov krajinských medzi sebou počitovali. Tak sa časy menia.

Pán Imrich Alman, dávno známy v dome Veľmožínovom, a Marienka, dieťa obrazotvornosti mladosti mojej, pohliadalo naňho ako na druha detinstva svojho a keď nastali doby, kde detinstvo prestalo, hádam očkom inakším, ale čo nás po tom - očkom panenstva. - A škoda, žes' to nepohliadala na mňa! Však si ty beztoho dieťa obrazotvornosti mojej! - Ale nechže ti je! Ty, pán Imrich Alman, si šťastejší ako ja!

Pán Veľmožín zasľúbil dieťa svoje Marienku s pánom Imrichom Almanom, Uriáš, opát svätomartinský, požehnal budúci zväzok; rodina Almanov zaplesala nad výhľady povýšenia úda rodiny, Gilbert vzal vojvodstvo nad Liptovom zámkom a Veľmožín odišiel v sprievode zemianstva i ľudu k Budínu, odkiaľ uberal sa kráľ Ondrej čez Chorvátsko do Svätej zeme. V Chorvátsku sa ozvalo staré vojenské heslo chorvátskeho národa: "Vivat Banus cum Croatis!" i odišli Uhri s Chorváty v najlepšej zhode pod zástava,mi kráľa Ondreja do Svätej zeme.