III

Gilbert de Château Cavaillon sa ujal správy Liptova, zasadol na Liptove zámku a o krátky čas pozorovať všeobecné hýbania, vidno, že skúsený vojak bystrým okom prehliada okolnosti jeho vedeniu zverené. Komtúr Jean de Croix, prejavší správu Chorvátska, poslal mu ako predstavený obšírnejšie návody o bránem Horného Uhorska oproti Poľskej i oproti neprajným kráľovi velikášom a po horných stoliciach vidno povievať čierny plášť s bielym vyšívaným krížom v lete vetra, a to zo stolice do stolice v takej prudkosti, že bys' sa mohol nazdať, že to nie ani koňovi, ani pánovi možno vydržať.

Kdekoľvek sa nachádzali prívrženci kráľovi, museli znovu - a to podľa docela nového spôsobu upevňovať svoje zámky.

Vždy neunavený, vždy ostrovidný Gilbert zrobil zo sebevoľného a hlavatého ináčej zemianstva najpovoľnejšie prostriedky vôle svojej, bo práve ľudia vôle vlastnej tušia v cudzincovi rozum, známosť a vôľu, majúcemu zárody k podareniu vlastnému.

I neraz zdalo sa, že Gilbert podľahne pôsoblivosti svojej, sadol si i zložil hlavu do oboch dlaní a premýšľal už či o svojich podujatiach, či o iných osobne sa ho týkajúcich veciach, kto ho tam zná.

A tu bola Marienka, ktorá starosti jeho miernila a z čela jeho zháňala chmáry. I dobre je mužovi činu, ked útla ruka ženskej, útlou a ako vosk mäkkou dušou i čarovnou vnadou svojou rozháňa chmáry čela, starosti vôle a záchytky srdca. I pocítil Gilbert, čo je žena, slabá síce, ale mohutná oproti vnútornostiam duše mužskej.

Zatriasol sa neraz.

Zatriasol sa, pohliadnuc na to pekné stvorenie božie, ked prišlo k nemu, usmievalo sa milou tvárou, žiarilo jasným vyhladeným čelom a očkami - Ó Bože! - tak jasne, tak nevinne, tak horúco iskriacimi.

Neklam sa, Gilbert, nie to očká tvoje a tebe iskriace!

Ale čo? Čo ho do toho? Mne alebo, tebe - očká iskria, tvár sa usmieva, čelo pnie sa nad všetkým, a duša - duša, tá si myslí, čo chce a vysiela pramene tajomnosti svojich nie tak v slovách, ako radšej v tajomnom otriasaní sa hlasu, ktorému neporozumie človek žijúci len, aby žil, mysliaci len zato, že musí, cítiaci rozkoš alebo smútok, ktorý mu doniesol deň so vstávajúcim slncom a vyhladil z duše akonáhle slnce zapadlo.

Duša Marienky taká nebola, a to pocítil Gilbert a zatriasla sa v ňom celá vnútorná postať.

Pohliadol na dievča, duma jeho opadla, pýcha jeho sklonila sa a tajomstvá citu začali preberať v duši jeho. Dobre mu bolo pritom, a predsa tak úzko. Občiahol by rád dievča - ale ona nevesta druhého muža - a predsa tak milo s ním rozpráva, občiahol by rád dievča, ale je mních - a koniec, koniec túžbe jeho naveky, lebo sľub, železný sľub raz daný, nikdy nazad viac vziať sa nemohúci, oceľovými okovami zatvára vôlu jeho, a to naveky.

Hrdinská duša, kamenná vôla, načo ti je? Pre teba niet, niet na svete budúcnosti; pre teba niet potechy srdca, osvieženia duše, dievča je nevesta a ty si mních.

A predsa nikoho na svete niet, čo by zháňal starosti z čela tvojho, nikoho niet, kto by oteplil skamenené srdce, nikoho niet, kto by ti mohol nahradiť všetky ustávania žitia tvojho - len jedna Marienka.

Viac ich na svete niet.

A tys' mních, ona nevesta.

Škoda ťa, Gilbert!

Ale zas, keď nikde na svete pomoci niet, duša, duša snívajúca, duša citlivá, duša otriasajúca sa citom, neznámym ľuďom každodenným citom - ó Bože! - takým dobrým, takým vznešeným, takým nadsvetským preniknutá, že človek pritom myslí, nikde, nikde na svete niet hlbšieho, dač šlachetnejšieho, nenachádza uspokojenia vlastného ako v piesni; bo pieseň leje olej v ranené srdce, pieseň povznáša chabosť mysle pieseň vynáša človeka nad každodennosť do krajín duchaplnejších, srdce obživujúcejších.

Pieseň je prameň, z ktorého sa leje duch, leje sa človek, takže keby ju on pod okovami neznastva a podrobenosti pod vôľou ľudí ľadových stenajúci nemal, zaplakať by musel, že je človekom.

I Gilbert hľadá potešenie v piesni.

Marienka okolo neho, prichádzajúceho z ciest jej neznámych, obskakuje nevinne, každodenne, nemysliac pritom najmenšie na dač inšieho ako na obstaranie priateľa svojho; on ale odvracia sa od nej, a predsa strieľa strelami očí za ňou, keď myslí, že ona to nepozoruje, prsia jeho vlniť sa začnú, dych stáva sa kratším, do tváre udrie oheň neobyčajný a medzi dvoma očima tam, kde sa začína čelo, vídať ihranie hneď sťahujúcich, hneďd rozširujúcich sa obŕv.

V takomto rozčúlení ihrali city v srdci, motali sa myšlienky v hlave jedna za druhou ako blesk, za času búrky jeden za druhým v tučných, oloveno ťažkých oblakoch, za časov sparných dňov letných sa križujúci.

Nech si tam búri dnu hlboko v duši, ako chce, ale Marienka to spozorovať nesmie, a tak ruka Gilbertova čiaha za citarou a hlas z trasúcich sa úst mnícha sa ozve tak prenikavo, tak zatriasajúco, a to v reči cudzej, že pieseň jeho prsia nie slabej citlivej dievčiny, ale i skaly stien zámku preniknúť musela.

Spieval on po francúzsky a pieseň jeho mihotala sa citom v Tatrách nepoznaným.

"Ale preboha, čo vám je?" hovorila na to Marienka.

"Čo mi je, dievča," odpovie Gilbert, "ty tomu nerozumieš; nač ti o tom hovoriť?"

"Prečo nie, pán Gilbert? Ja vás tak rada mám, tak rada počúvam vaše slová, že mi je smutno, keď vidím na čele vašom smútok, v očiach vašich smútok, z úst vašich počujem len smútok."

"Na ústach mojich? Čo teba do úst mojich?"

"Je mi do úst vašich, bo počujem zatriasanie hlasu, počujem, že dačo šepcú slová vaše, čo mi je síce neznáme, ale predsa cítim, že vás dač bolí, a bolí tak veľmi, že by mi to skoro slzy z očí vytislo."

"Tak, dievka moja!" odpovie s rozískreným okom johanita, "možno, možno, že bys' ty pochopila, čo muža bolí tak hlboko v najskrytejšom záhybe duše; ale viem, že nepochopíš, ako ľadová kôra, utvorivšia sa na prsiach človeka, chladnosťou svojou urobiť môže z bôlov jeho kameň studený, chladný a tvrdý, ktorý síce ťaží na človeku celom, v ktorom sa nachádza, ale vyhodený súc do sveta, oproti iným plameňom páli i ľadom mrazí, i mámi ľahkosťou svojou druhých, i ničí ťažkosťou vlastnou, čo mu v cestu príde a po ňom nič, len pustota pozostáva!!"

Johanitovo oko pritom samo sebou zmrzlo; tvár jeho dostala výraz tvrdý, zamkli sa ústa a len na perách vidieť bolo nepatrné, ale predsa významné hýbanie. I z očí i z čela i z tváre bys' ale vyčítať mohol, že hladina zovnútornosti telesnej skrýva pod sebou sopku duše vášnivej, velikánske búrky v sebe obsahujúcu, ale pre nával nekonečného oceánu vyraziť sa nemohúcu.

Dievča hľadelo naňho čistým svojím okom dlho, dlho a samo nevedelo prečo, zatriaslo sa i bolo mu ľúto na srdci a zas len nevedelo prečo.

Ale ako to už raz na svete býva, že sa ženská skôr zoberie i v šťastí i v nešťastí, v radosti i smútku, tak i teraz Marienka.

Gilbert stál s rukami na prsiach skrižovanými, hlavu dohora držiac a na dievča pohliadajúc, akoby prúdy v ňom zimnične prudko kolujúce, ale na povrch predrať sa nemohúce, do jeho vnútornosti preliať chcel.

Marienka zas striasla zo seba všetku okamihovú úzkostlivosť i usmievajúc sa povedala: "Ale, pán Gilbert, nehovorteže také reči, vidíte, ja nerozumiem ani každé druhé slovo, čo hovoríte,"

"Dobre máš, dievka moja," odpovie Gilbert, "a šťastlivá si, pokiaľ ich nerozumieš."

"A prečo teda vy hovoríte na taký spôsob? Aha, vy ste múdry pre druhých, ale pre seba nie."

Gilbert sa usmial ľahko, podvihol málo pravým plecom i vypovedal: "Pravdu máš, Marienka! Ale keď tys' múdrejšia odo mňa, zrob zo mňa človeka, ktorý by sa smial, keď sa mu plakať, a plakal, keď sa mu smiať chce."

"Ach, čo! Vás nezabáva nič i myslíte si, že len vy ste na svete hoden, aby sa točil každý okolo vás, a druhý nič. Veru, veru by mi to nejeden mladý pán, bývajúc v dome otca môjho, k vôli urobil, že by sa tu i tu po mne ohliadol, mňa trošku zabavil."

"To viem, že by Imrich Alman inakší nebol," odvetí Gilbert.

"No pravda! Obzvlášte on. Vy ale blúdite po svete, a keď prídete domov, to je tvár vaša studená ako ľad, nepohnuteľná ako vylištená oceľ, čelo vaše akoby bolo z kameňa, oči akoby pozerali len preto, že musia, a ústa, tie šomrú mne neznáme slová a keď tu i tu niečo zanôtia, to ma až mráz preniká, hoc tomu nerozumiem."

"Hm," usmeje sa polovičato Gilbert i poh1adká si dlhú čiernu bradu, "keď sa ti nepáči spev môj, tak zaspievaj mi ty dačo a uvidiš, že sa odučím tvojmu spôsobu."

"Tak?" odvetí Marienka, "no dajte sem ruku, pán Gilbert!" I vezmúc pravicu jeho do svojej malej mäkkej, úhľadnej rúčky, tľapne dlánkou na jeho pravicu i hrozí mu prstom: "Ale musíte slovu stáť, musíte byť veselý ako ja a musíte mi zaspievať ako ja vám, hoc vy tomu lepšie ako ja rozumiete. - No ale teraz počúvajte." I začala spievať:

Ej, lúčka, lúčka zelená!

Poznala som si na lúke, lúke môjho jeleňa.

Janíčko malý, neostaralý,

Dobre by sme si, Janko, Janíčko, k tebe pristali.

Tráva zelená, rosa studená!

Prečo vás spája slnka, slniečka žiara červená.

Preto nás spája žiara slniečka,

Že sa vokradla ľúbosť ľúbenka nám do srdiečka.

Prečo by sme my k sebe pristali?

Že sme sa dávno, Janko, Janíčko, už radi mali.

"No neľúbi sa vám tá pesnička, pán Gilbert?" opytuje sa usmievajúc sa Marienka.

Gilbert neodpovedal na to ani slova.

"Nože, no, hovorte slovo-dve, pán Gilbert" uchytiac ho za ruky, hovorí dievča.

"Daj mi pokoj, dieťa moje," vážne odpovie johanita, "človek, čo skúsil všetko, ktorý utratil všetko, zostarel v samých trudoch a nemá nič očakávať na svete okrem skonania neistého spôsobu, nemá slov pri hlasoch piesní radostných."

"Ej, ej, starý pánko," hovorí štipľavo Marienka, "vaše vlasy sa tak od starosti bielia, že sa viac černejú od uhlia i ležia tak pokojne na šiji vašej, že od samého pokoja lietajú okolo slúch a čela vášho ako hady; a viete, šťastlivá žena, ktorá ich môže hladkať alebo sa rukou preberať v nich od tyla hore. A vaše oko Bože môj, ej, starý pánko," usmievajúc sa a prstom hroziac, pokračuje dalej, "ej, to už vskutku docela vyhaslo, nevidí nič a neleje viacej prúdy ako studienka živé do pŕs každého dievčaťa, na ktoré pnhliadne."

Gilbert krúti očima napravo i naľavo a hlava mu ovisne. Vypovie ako sám pre seba: "Dávno to bolo!"

"Čo dávno?" zbadajúc a počujúc to, Marienka bystro vypovie. "Ach, vy starký, vy, čo ste všetko skúsili, vy, čo viac nič nemáte na svete."

"Nemám."

"I máte, čo by ste nemali, máte aspoň jeden dlh na svete, a viete aký?"

"Nie."

"Aha, to vy viac nechcete vedieť, však ja to viem, akí ste vy páni! Sľúbite a potom nedržíte slovo." I zvesila hlavu, ako čo by sa hnevala.

Gilbert, ktorý doteraz s rukami na prsiach založenými stál, podvihol znovu hlavu, pozrel na ňu nie síce pyšným, ale takým okom, ako keď sa dívame na smiešne nápady detí, i vypovedal: "Nuž akýže je to dlh, Marienka?"

"Vidíte, sľúbili ste mi, že keď ja zaspievam, i vy zaspievate, a teraz ste onemeli, ako čo by ste nič predtým neboli sľubovali."

"No teraz rozumiem," odpovie Gilbert, "ale však si povedala, že nerozumieš slovám mojim a že všetko, čo z úst mojich pochádza, prv zmrzlo, pokiaľ by sa bolo ozvalo z pŕs v hlase mojom."

"Pravda, povedala som tak, tak; ale vy sa nevyhovárajte tým, lež zaspievajte tú, čo ste si včera nôtili, bo tá bola síce taká, ja neviem aká, ale mi tak zle bolo pri nej, videla som ale, že ste vy hneď boli lepší, keď ste si ju odspievali."

"Ked chceš, dobre, tu ju máš!" zašmúril sa Gilbert, vzal bez okolkov citaru do ruky i spieval:

Vlny Jordána jasné a čisté

si tečú povoľným tokom,

i keď sa slnce do nich nahliada

i mesiac studeným okom;

ale keď templár i johanita

na jeho pozrie krištále:

to sa rozvodní, to sa rozbúri

na oči jejich požiare.

On sa rozvodní, on sa rozbúri

i syčí neznámym tokom,

bo ho zatriasli ľudia to mnísi

prísnym svojím tmavým okom.

Ľudia to mnísi, ľudia to tvrdí,

čo v srdci len boj chovajú

zato, že im svet všetko odobral,

i nič viac jak boj nemajú.

Toho zradila špatná milenka

toho zradil brat vlastný,

toho zas otec, toho zas žena,

u ktorej býval prešťastný.

Na svete nič im viac nezostalo,

bo neveria v štastie sveta,

tak keď kráčajú po brehoch rieky,

do nej ich cit tupý lieta.

A preto syčia vlny Jordána,

keď johanit v nich sa zhliada,

bo i tá rieka cíti, čo je to

nám najmilších ľudí zrada.

Zmraštila sa tvár Gilbertovi a tóny piesne trasavé a tak prednesené, že v nich nie obecný, obyčajný, napodobnený, od druhého pošlý, ale vlastný cit zakypel, prezradzovali pohnutie duše; dievča hľadelo na krásneho, tvrdého, zasmušilého muža i zmizla veselosť v tvári jeho. Cituplná, aká bola Marienka, poznala rozdiel medzi zunením hlasov piesne každodennej a medzi letom a tokom duše, ktorá v hlaholoch spevu kus krátkeho bytia svojho na svete vydychuje. I chytila ho za ruky a vyriekla, hľadiac mu čistým zrakom do očú:

"Ale, pán Gilbert! Či sa ozaj aj vám tak stalo, ako pieseň vaša hovorí?"

"Daj mi pokoj, dieťa moje, a nebuď staré rozpomienky!" odpovedal on.

"Ale čo by ich budila ja," odpovie diievča, "však vidím, ako vám už okolo čela brnkajú a vyletujú z oka, vyletujú z tváre, vyletujú v otriasaní zvukov hlasu vášho. Vidíte, pán Gilbert, ja som dievča mladé, naučené od detinstva úprimne s každým hovoriť i najväčšiu radosť mám, keď môžem komu na srdci uľaviť, a nech je to i ten najposlednejší žobrák. A vidíte," pokračuje dievča, dôverne sa mu do očú dívaiúc, "vy ste mi nie viacej cudzí, povedzte mi teda, čo vám na srdci ťaží a uvidíte, že vám bude potom ľahšie, tak ako mne, keď sa môžem tak dobre, dobre vyhovoriť, keď ma dačo trápi."

Gilbert pohliadol na jej dôverne prosiace očká i stál človek tvrdý, neústupný tak pred ňou ako silný lev pred slabým človekom, krotiteľom svojím. Ale mužská povaha nikdy na sebe nechce najavo dávať, že je slabším od seba živlom premožená, i bráni sa dotiaľ, pokiaľ aspoň aký-taký zámysel nenájde ochrániť aspoň tvár dôslednosti; tak to bolo s ním. Práve preto odpovedal: "Dievča, pekné si ako ten kvietok v čas jarný, ale beda, keby prišli na teba a nevinné srdce tvoje mrazy zimné, bo ako by tomu kvietku lepšie bolo, keby nebolo odjavilo rúcho svoje, také milé, utešené; tak je i lepšie dievčine, keď ani nepozná, že by mrazy prísť mohli na srdce človeka."

Marienka pokývala len hlávkou i odpovedala: "Viem, viem, pán Gilbert, čo povedať chcete, ale nebojte sa, moje srdce nezvädne, keď vy mi len o sebe rozprávať budete, a zas rozprávka sama môže vzbudiť len súcit, len zármutok alebo veselosť mysle a potom v prípade tomto len uľavenie srdcu vášmu."

"Ale tys' mi dieťa moje predrahé," poznamená Gilbert, "aby som mohol nevinnosť tvoju kaliť príklady, ako môže ženská zradiť seba, zradiť dych duše svojej, zradiť najútlejšíe city srdca svojho pre márny zisk i zapredať miláčka mladosti svojej, snov svojich, predať žiar slnca neba vlastného - pre hrudu, pre hrudu, pre hrudu!" I zakryl si čelo dlaňou, neznajúc sám, že tým prezradzuje to, čo predtým ukryť zamýšľal.

Ale Marienka mu odokryla tvár i dívajúc sa mu dôverne do očú, preriekla: "Ale bola pekná, krásna?"

"Keď ruka božia na človeka daktorého vyliala všetky poklady krásy, keď sa nad kým zaligotalo slnce nebeské, aby žiaru svoju vylialo na čelo, na tvár, na ústa jeho i dalo mu moc i pobúriť kypiace city v srdci i uspávať myšlienky človeka harmóniou hlasu nadzemského, nielen výrazy slov, ale otriasaním, hrmením dychu vychádzajúceho z pŕs človeka, tak to iste urobil Stvoriteľ náš i slniečko, sluha jeho z najprvnejších pri Helene!" tak hovoril Gilbert, ale po malej prestávke, oprúc oko na Marienku, mimovoľne preriekol: "Ale jej duša?" - a to hlasom ťahavým, zdĺhavým, trasavým, že sa zatriaslo i mladé dievča pri slovách tých, samo neznajúc prečo, bo hlava jeho sa pokývla pomaly pár ráz pritom a oko sa stiahlo, bystrosť z neho vymizla a na čele sa zjavili chmáry nevediace, že prezradzujú i bolesť srdca i trudnosť rozpomienky i zatemnenosť mysle.

Dievča sa zobralo skorej ako mních i povedalo pokojným hlasom, bo žena rozumie skorej utlačiť pohnutie citu: "No teraz rozumiem všetko, pán Gilbert. Helena bola krásna, vy ste ju radi mali,ona vás rada mala, a zanechala vás pre druhého zato, že sa jej uňho ukazovalo viacej výhod zemských."

"Tak je, dieťa moje!"

"Teda vás prosím, hovorte, rozprávajte mi, ako to bolo."

"Nuž vidíš, dievka moja," odpovedá Gilbert premožený účasťou dievčaťa, "takto to bolo: Otec môj bol mladší brat rodiny znamenitej, a preto bol poslaný do Španielska hľadať si výhody, ktoré brat jeho starší doma právom prvorodenstva požíval. Myseľ bojovná rodiny našej ovenčila ho slávou, kráľ Alonzo Kastílsky ho obdaril bohato vybojovanými krajmi kordovskými. Ja som bol jediný syn jeho a súc dvanásťročný, bol som noci jednej hlukom a krikom zbudený; sluhovia lietali po zámku i vzali ma so sebou a ani neviem už, ako dostali sa von so mnou. Viac sa nerozpamätám, len že Mauri prepadli zámok na hraniciach ich panstva ležiaci, zapálili ho a že som otca nevidel viacej. Keď tak, bol majetok náš odňatý, zaviedli ma chlapca do Francie k strýkovi nazad. V tom istom čase priviedli tiež dievčatko malé k nemu zo Španielska práve na ten istý spôsob ako mňa, z obdalečnej rodiny po jeho žene."

"To bola Helena."

I zakryl si Gilbert oči, ale po malej chvíli pokračoval ďalej: "Bratanec môj Henrich bol pár rokov starší odo mňa, malý, zhrbený, ináče dobrý šuhaj, ked sa dač jeho osoby vlastnej netýkalo. Traja spolu bavievali sme sa v detinských rokoch, Helena, Henrich i ja, až sme vyrástli.

Neznám, ako to prišlo, či to bol len zvyk, či to bol len sen, či to bol cit dávno chovaný v prsiach mojich, že som sa spýtal Heleny, či nepôjde so mnou za ranného slnca prechádzať sa na brehy Rhôny. Ona uchytila rameno moje s takou dychtivosťou, akú som predtým u nej nevidel nikdy, i povedala: ,Kdekoľvek chceš a kedy chceš, Gilbert môj!"

Zatriaslo sa vo mne srdce brnením predtým nikdy nepaznatým. Šli sme na breh Rhôny i kráčali sme krokom povoľným, dúfajúc sa do vĺn hneď ticho, hneď prudko tečúcich, trhali sme kvietky, tvár svoju do vôd rieky schyľujúce, a cítili sme, že život náš podobný má byť rieke, v ktorej krištáľoch očká nevinných kvietkov nezhliadajú sa, len aby videli v nich obraz svoj, ale i kúpu sa v nich, aby tým zvlažili krásu svoju.

I dobre, tak dobre mi bolo na srdci.

Kráčali sme ďalej po brehoch rieky ruka v ruke i hľadeli sme na seba a znali sme i cítili sme, že jej svetlé oko vsalo do seba dušu moju a môj zrak zase ako ostrý meč vnikal do jej duše. Nehovorili sme nič, nič; ale po jej dychu poznal som, že to v prsiach jej búri tak ako v mojich, i oči naše pohliadajúce na čelo, na blesk zrakov, na líca, na ústa, na všetko, všetko, čokoľvek dotýkalo sa jedného alebo druhého, boli znakom večného spojenia. Sadli sme si po dlhej prechádzke. Čo mi bolo po svete? Tvár jej som vzal do dlaní svojich. Bozkal som ju na čelo, na dve okálence, na dve líca, na dva ústové kútky, na jamku brady. A ona zavisla na ústach mojich, ako čo by dnu, tak docela dnu, do vnútornosti pŕs mojich vodrať sa chcela... Ale, dievča," pokračuje ďalej, že odvrátiac sa od Marienky, "ty to neznáš... Vy ste tu takí studení, vy ste tu takí necitliví, že neznáte, čo je to, keď sa duša v dušu vpíja a dych jedného tak obveje druhého, že nezná, čo sa s ním robí, i že by ten jeden jediný okamih nedal za päťdesiat životov a za sto svetov.

Tak to bolo so mnou a tak vrúcne, tak srdečne, tak skrúšene ako malé dieťa som myslel, že v dychu jedinej ženy na mňa vylieva božstvo potoky rosy nebeskej.

Ale čo ďalej hovoriť o tom?! Prežili sme pár mesiacov krásnych; bola to jar žitia nášho a kvitla takými bujnými kvetmi, že keby pravdou bolo líčenie mohamedánskeho raja, tak by tento musel oblednúť pred žiarou a liskom chvíľ, týchto tak ako človek, utajujúci hriechy svoje pred obličajom statočného, od neho vždy váženého a milovaného priateľa, dostihnutý na skutku zlom; bo láska naša bola čistá ako žiara nebeská, keď sa rozblyští vo velebe svojej po hodinách noci povrchnosť zeme zatemnejúcich, i bola taká horúca, ako keď slnko za letného času roztápa i tie ľady, čo sa nakopili za sto rokov na vrchoch vašich, i bola tak celú útrobu človeka prenikajúca, že by bola i celú zem našu prebodla, prenikla mocou svojou a bola by vystrelila z druhej strany oproti slnku a bola by sa ho spýtala, akým právom ono môže viacej žiariť nad ľuďmi ako ona."

Gilbert bol vo vytržení, ale museli ho rozpomienky na doby žitia krásne, ktoré sa navrátiť nikdy viac nemajú, hlboko dojať, bo pravica i ľavica, akoby čarovným prútom uderená, i pozdvihla sa i zakryla tvár nadšenosťou rozjarenú.

Marienka síce slová také nepočula nikdy, ale jej predsa bolo pritom skoro do plaču, i zavlnilo sa jej to v prsiach, ako čo by sa bol elektrickým dákym spôsobom prelial do jej útlej ženskej vnútornosti prúd citov Gilbertových. Zatriaslo to ňou a to - prvý raz v živote. Ale neklam sa, Gilbert! To naše nie pre teba. To len tak, tak - že to práve tak bolo.

Dievča začalo silnejšie dýchať, roziskrili sa mu zraky i hnané pudom dobrej letory svojej chytilo Gilberta za obidve ruky i s neznámou predtým horlivosťou vyrieklo: ,,Ďalej, ďalej, pán Gilbert!"

Ten ale spustil ruky dolu, ovesil hlavu, odvrátil tvár na opačnú stranu a vypovedal doce1a krátko: "Načo?"

"Nato," odpovie dievča, "aby som vedela, čo sa stalo s vami!"

"Stalo sa, stalo sa! Nuž počuj, dieťa moje," hovorí hlasom nežnejšim, mäkším Gilbert, "sedeli sme raz s Helenou na brehoch Rhôny i pozerali sme na vlny do mora tečúce, aby naveky zhynuli i spojili sa s prúdy, zbierajúcimi sa tam od tisícročí... Ruka v ruke, tvár v tvár hľadeli sme na seba i povedali sme si, že tok žitia nášho tak spolu tiecť bude cez celé žitie, až kým vplynie a zhynie v prúdoch večnosti. Objali sme sa, pobozkali sme sa a bozk ten trval dlho, dlho, bo duša dušu do seba vsať chcela, aby spojene, nerozlučne jedna v druhej bývať a tak potúžená silou novou všetkým návalom protivného osudu odolať mohla... Vtom počujem hlas za chrbtom docela spokojný: ,No, bude tomu raz koniec?'... Obzriem sa a vidím bratanca Henricha za nami stojaceho. Ak sa kedy nevôľa vzbudila v mojom mäkkom srdci, to bolo vtedy po prvý raz. Čo bolo mňa doňho, keď som ja dušu moju vlastnú vpíjal do duše svojej, hoc v tele druhom bývajúci?

Už neviem, akým okom som zagánil, ale on, priateľ môj, sa chladne usmial i vypovedal: ,No, no, nehádž tak divé zraky na mňa; však v krátkom čase bude tvojmu šťastiu koniec.' I usmievajúc sa docela chladnokrvne, obrátil sa a odišiel ďalej.

Mráz sadol na dušu moju.

Prídúceho domov zavolal ma strýc k sebe i povedal mi: ,Syn môj! Hrdinnosť otca tvojho vyzískala si meno i majetok, teraz si úbohá, nič nemajúca sirota krem slávneho mena rodiny celej a mena otca tvojho; a preto vyzískať si máš teraz sám to, čo vyzískal si otec tvoj, oslávenie mena rodiny našej a majetok.'

Zatriasol som sa, znajúc, čo to má znamenať, ako osika.

Strýc hovoril ďalej: ,Syn môj ! O týždeň pôjdeš do Svätej zeme, abys' v radoch kresťanských za to bojoval, zač bojoval otec tvoj v Španielsku.'

,Nie,' odpoviem ja, ,to neurobím, bo šťastie žitia môjho len na brehoch Rhôny kvitne. Dajte mi, strýco, Helenu a uvidíte, že i meno rodiny i meno otca môjho na brehoch Rhôny synovec váš oslávi tak, ako posiaľ žiaden úd rodiny našej.'

Strýc pokrútil hlavou a odpovedal: ,Ty si mladý, neskúsený a iste upustíš od nárokov svojich, keď si vec lepšie rozmyslíš a dozreješ; teraz vedz, že je Helena oddávna Henrichovi určená a ty si zas vlastnou činnosťou akú-takú postať na svete sám vydobyť musíš.'

Neviem, čo sa so mnou v tom okamihu robilo, len to viem, že oči moje nič nevideli, uši nič nepočuli a že mrákota zahalila i dušu i zmysly moje. Helenu som rád mal nad otca, nad všetko, čo je človeku drahé na svete, a odrazu počujem výrok tvrdý, neodvolateľný, že duša duše mojej, že Helena mojou nikdy byť nemá.

"Dievča," vypovie Gilbert, razom uchytiac ruku Marienky, "vieš ty, čo sa robilo v duši mojej?... Bol to zmätok, bol to bôľ, bolo to zatriasanie celej bytosti mojej! I nevediac, čo hovorím, volal som: ,Strýko, opýtajte sa Heleny, čo ona povie tomu; nie, nie! Ona povie, že nebude nikdy ženou Henrichovou.'

Strýc sa obrátil docela pokojne i zavolal Helenu. Opýtal sa jej, koho ženou chce byť a ona odpovedala, sklopiac zraky, trasavým hlasom: ,Henrichovou!'

,Ó, Bože môj' vyvolal som, položiac obe dlane na schýlené čelo, oči a tvár. ,Niekoľko hodín predtým bolo s tebou čo; a teraz čo? Predtým duša duše mojej bola moja; a teraz?!'

Ale nač ďalej hovoriť? Po slovách tých zaškrípal som zubami, zagánil som očima na Helenu i na strýka vyriekol som, zložiac ruky na prsia, akoby pokojne: ,Strýco! Pôjdem do Svätej zeme.' Helena stála pri tom, ako čo by to nič nebolo, a strýc sa usmial spokojne i povedal: ,Tak ťa mám rád, syn môj drahý, tys' dobré dieťa, však som to vedel, žes' počúvny a že sa oddáš osudu tvojmu.'

Strýc tak hovoril, Helena tak hľadela, ale nikto na to nepomyslel, ako sa to kvasí v útrobách mojich - Ej, bolo tam zle, zle - a tí sa nazdali, že je to moja rozumnosť, moja poslušnosť!

Ale čo ďalej o tom hovoriť?" - zmrštiac čelo a hodiac nabok hlavou i rukou, povedal Gilbert. "Dosť na tom, išiel som do Svätej zeme a stal som sa johanitom. A ty, Helena, rob si, čo chceš; nech ti je tak Pán Boh na pomoci, ako si ty zničila dni žitia môjho!... Ale tu čo? Vezmeš, človeče, široký plášť na seba, vyšívaný krížom, sadneš na koňa, vytiahneš meč z pošvy a chceš znivočiť ním životy ľudské i deptáš umierajúcich kopyty konskými. Dobre, nech umiera, však aj v prsiach mojich umiera a umierať musí - to, čo v nich najľudskejšieho, najkrásnejšieho bolo."

Tu sa zrak Gilberta rozplamenil i celá bytnosť jeho sa rozplamenila tak, že sa Marienka triasť začala a predsa počúvala Gilbertove slová s napnutosťou.

Marienka povie potichu: "A či ste to, pán Gilbert, zniesť mohli pokojne, keď ľudia, čo vám nikdy nič neurobili, vami ničení boli?"

"Nie, dieťa moje! To bola moja najväčšia radosť duše vyrážať z tiel ľudských, bo som chcel, aby oni to so mnou zrobili, a to čím skorej. Vo mne viac citu iného nebolo ako cit povinnosti; a túžby žiadnej pre mňa nebolo, ako hlavu naveky na tej zemi skloniť, do ktorej ma zahnali tí, ktorých som najradšej videl na svete. A keď cit v prsiach tvojich nielen zmrzne ako cencúľ, ale vymrie tak, že je až na treťom svete pochovaný, tu ti je všetko jedno, či kto druhý trpí a či ty sám trpíš. A vidíš, dieťa moje, taký má byť johanita i templár a len vtedy je johanitom a templárom."

"Vy musíte teda byť hrozní ľudia," odvetí Marienka, "u nás takých ľudí niet, a ja by som sa ich bála, keby boli takí. Ale vás to bezpochyby vojna takýmito urobila, a nie váš nepokoj duše. No počkajte," usmievavým hlasom dodá dievča, "však vy budete iný, len zostaňte dlhší čas u nás a nadýchajte sa dobre nášho liptovského povetria."

"Veru nebudem, bo som všetko prežil, všetko skúsil a znám sa sám tak dobre, že obrat v duši mojej už nie je možný!"

"Nie tak, nie, pán Gilbert," odvetí Marienka, "to je nie pravda; ja vás už teraz znám a preto vám hovorim, že ste ešte ani všetko neskúsili, ani že sám seba neznáte; a ja vám preukážem, že i Helenu zabudnete, i s ľuďmi i so sám sebou súcit mať budete - a to vám preukážem ja - ja - ja!"

Gilbertovi zastal dych v prsiach, oči sa obtiahli rúškom i zatkveli na Marienke dlho, dlho.